Mesalianizmus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Mesalianizmus[1][2] (iné názvy: messalianizmus[3][4], massalianizmus[5], vyznávači: mesaliáni[6][7][8], messaliáni[9][10], massaliáni[10][5][9], messalianci[9], euchiti[7][10][8], euchyti[9][6], euthymisti[5], entuziasti[7], choreuti[7], horeuti[10], eufemiti[9][10], adelphiáni alebo adelfiáni[11], lampetiáni[10], negatívne aj sataniáni[5][pozn. 1]) bol kresťanský sektársky heretický prúd, ktorý vznikol asi pod vplyvom manicheizmu okolo roku 360. Rozšírený bol najmä v Sýrii a Mezopotámii. Šlo o žobravých mníchov, prevažne laikov, ktorí všetok, svoj čas trávili v mystickom rozjímaní, v modlitbách, trýznení tela a pustovníctve. Niekedy bývajú prirovnávaní k donatistickým fanatikom circumcellionom. Cirkev proti nim viackrát vystúpila, prvýkrát sa proti nim okolo roku 376 postavili antiochijský biskup Flavián a Epifanius zo Salamis, následne bolo ich učenie odsúdené aj na lokálnej synode v pamfýlijskom Sidé a celoplošne na Efezským koncilom v roku 431. V ďalšom období sa pôsobenie mesaliánov spomína na nestoriánskom území, kde pretrvali asi do 7. storočia.[12][13][14]

Označenie mesalianizmus so starovekými mesaliánmi nezmizlo, ale bolo i v neskoršom období používané v byzantskej hereziologickej literatúre. S mesaliánstvom boli spájané hnutie paulikánov a neskôr bulharských bogomilov (napr. Útočný list od Euthymia z Peribleptu, či Dogmatická výzbroj (Panoplia dogmatiké) od Euthymia Zigabéna, v neskoršom anachronickom období mesaliánov spomína aj Michael Psellos). Doterajšie výskumy avšak nepotvrdzujú priamu kontinuitu mesaliánskej náuky do stredovekých heréz, hoci nesú spoločné znaky. Postoj voči mesaliánstvu v Byzantskej ríši bol u jednotlivých predstaviteľov cirkvi čiastočne odlišný. Veľký vplyv malo žobravé modlitebné hnutie na sýrsky monastický asketizmus, predstaviteľom smeru bol napr. sýrsky mních Makarios (Symeon, alebo pseudo-Makarios), s istými sympatiami sa voči hnutiu vyjadrili aj Gregor z Nyssy, či Eustatios zo Sebaste, odporcami zase boli vyššie spomínaní Ján Damascénsky, Euthymios Zigabénos, Epifanius zo Salamis či Efrém Sýrsky.[15][16]

Učenie[upraviť | upraviť kód]

Mesaliáni nikdy nevytvorili pevnú cirkevnú štruktúru, ani ucelenú doktrínu, šlo o širší pojem, ktorý zahŕňal viacero radikálnych čiastočne odlišných učení,[15] z ktorých niektoré boli kresťanské a niektoré možno označiť ako nekresťanské. Mali medzi nich patriť mesaliáni-eufemiti.[12] Nekresťanskí mesaliáni pripúšťali existenciu viacerých bohov, avšak uznávali iba jedného všemohúceho Boha. Sviatosti považovali za zbytočné, hoci neškodné, zavrhovali majetok a prácu, zmysel videli iba v modlitbe, ktorá jediná mohla človeka spasiť a zbaviť ho zla, ktoré v ňom v ňom v podobe démonov sídli. Každé telo, aj Kristovo malo v sebe podľa ich učenia pre prvotný hriech vnútorných démonov. Modlitbou sa človek podľa mesaliánov mohol bližšie priblížiť Bohu a cez mystické vízie preniknúť do tajomstiev božskej existencie. Uznávali síce krst, ten však človeka podľa nich nezbavoval zla (démonov), ale iba posilňoval osobu prítomnosťou Ducha svätého (t.j. Boha) v tele. Neprihliadali na disciplínu v pôste, živili sa žobraním a putovali po krajine.[17][12][13][14] Podľa Jána Damascénskeho, ktorý sa mesalianizmu venuje vo svojom diele O herézach, mesaliáni učili, že človek má dve duše, jednu spoločnú s ostatnými ľuďmi a druhú spoločnú nebeskými bytosťami.[5]

Poznámky[upraviť | upraviť kód]

  1. V preklade muži modlitby, či modlitebníci. Verzie slova mesaliáni pochádzajú z aramejského slova ܡܨܠܝܢܐ,/msalliáná (modliť sa), verzie slova euchiti z gréckeho prekladu εὐχίτης/euchités, verzia choreuti pochádza z gréckeho (χορευταί/choreutai), čo má podobný význam ako tanečníci, pre pohyby, ktoré mali vykonávať v tranze, slovo entuziasti pochádza z gréckeho slova (ένθουσιάζω/enthousiazó) s významom nadšenec/byť posadnutý/nadšený božstvom (resp. Duchom svätým). Názov eufemiti zase pochádza z gréckeho (ευφημιται/eufémitai) - podľa zdržiavania sa nevhodných slov, mal označovať iba časť mesaliánov. Meno adelphiáni, či adelfiáni je odvodené od prvého vodcu messaliánov Adelfia, názov lampetiáni je odvodený od prvého mesaliánskeho kňaza Lampetia, názov sataniáni (σατανιανοί/satanianoi sa objavje v neskorších dielach ortodoxných kresťanských autorov, ako napr. Epifania zo Salamis)

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. List biskupom Katolíckej cirkvi o niektorých aspektoch kresťanskej meditácie [online]. Kongregácia pre náuku viery, [cit. 2020-02-27]. Dostupné online.
  2. STRUHÁR, Šimon. (PDF) Obraz asketického života púštnych Otcov v ranokresťanských prameňoch [online]. Banská Bystrica : 2014, [cit. 2020-02-27]. Dostupné online.
  3. ŠPIDLÍK, Tomáš. Spiritualita křesťanského Východu : systematická příručka. 1. vyd. Olomouc : Refugium Velehrad-Roma, 2002. 614 s. Dostupné online. ISBN 80-86045-84-6. S. 7.
  4. Sv. Izák Sýrsky / Homília 1.13 [online]. homily-service.sk, [cit. 2020-02-27]. Dostupné online.
  5. a b c d e LUKOVINY, Ľuboš. Filozofia Konštantína Solúnskeho v textoch Anastázia Bibliotekára (K byzantskej náuke o duši). Konštantínove listy (Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre), roč. 2015, čís. 8, s. 34. Dostupné online [cit. 2020-02-27]. ISSN 1337-8740.
  6. a b KRUPA, Ján. Mních, ktorý obracal arabských nomádov [online]. www.postoj.sk, [cit. 2020-02-27]. Dostupné online.
  7. a b c d Dr. Jozef Špirko: Cirkevné dejiny (1943) [online]. a-repko.sk, [cit. 2020-02-27]. Dostupné online.
  8. a b Pohanstvo a kresťanstvo. Zborník z konferencie usporiadanej 5. – 6. II. 2003 v Banskej Bystrici.. Ed. Rastislav Kožiak – Jaroslav Nemeš. 1. vyd. Bratislava : Chronos, 2004. 320 s. ISBN 80-89027-12-1. S. 76 – 77.
  9. a b c d e Druhá helvétska konfesia [online]. www.cb.sk, [cit. 2020-02-27]. Dostupné online.
  10. a b c d e f Mesaliáni [online]. leporelo.info, [cit. 2020-02-27]. Dostupné online.
  11. Český slovník bohovědný. Ed. J. Tumpach, A. Podlaha. 1. vyd. Zväzok 1. Praha : Václav Kotrba, 1912. S. 78 – 79.
  12. a b c Messalians [online]. Catholic encyclopedia, [cit. 2020-02-27]. Dostupné online.
  13. a b Messalians, In:CANER, Daniel F.. The Cambridge Dictionary of Christianity. Ed. Daniel Patte. 1. vyd. Cambridge : Cambridge University Press, 2010. ISBN 978-0-521-52785-9, 978-0-521-82096-7. S. 790.
  14. a b Messalians In: The Oxford Dictionary of the Christian Church. Ed. Frank Leslie Cross, Elizabeth A. Livingstone. 3rd. ed. Oxford : Oxford University Press, 1997. 1786 s. ISBN 019211655X, 9780192116550. S. 1075.
  15. a b MESSALIANISM In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 1349 – 1350. (po anglicky)
  16. ZBÍRAL, David. Označení, typologie a genealogie středověkých herezí: Inspirace a výzvy pro teorii religionistiky. Religio: Revue pro religionistiku S. 169 – 171
  17. POSPÍŠIL, Ctirad Václav; KRUMPOLC, Eduard. Dokumenty Mezinárodní teologické komise 1969 – 2017 a některé další texty Papežské biblické komise a Kongregace pro nauku víry. [s.l.] : Univerzita Palackého v Olomouci. Dostupné online. ISBN 978-80-244-5221-0. (po česky)

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]