Nikolaj Nikolajevič Semionov

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Nikolaj Nikolajevič Semionov
ruský fyzik a chemik
Nikolaj Nikolajevič Semionov
Narodenie 15. apríl 1896
Saratov, Rusko
Úmrtie 25. september 1986 (90 rokov)
Moskva, Rusko
Národnosť ruská
Alma mater Petrohradská štátna univerzita
Profesia fyzik, chemik
Odkazy
Commons Spolupracuj na Commons Nikolaj Nikolajevič Semionov
Nositeľ Nobelovej ceny

Nikolaj Nikolajevič Semionov (rus. Никола́й Никола́евич Семёнов; * 15. apríl 1896, Saratov – † 25. september 1986, Moskva) bol ruský fyzik a chemik. V roku 1956 sa stal nositeľom Nobelovej ceny za chémiu za prácu o mechanizme chemických transformácií.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Prof. Piotr Kapica a prof. Nikolaj Semionov, portrét z roku 1921

Semionov promoval na katedre fyziky Petrohradskej univerzity (1913 – 1917), kde študoval u Abrama Fiodoroviča Ioffeho. V roku 1918 sa presunul do Samary, kde bol poddôstojníkom Kolčakovej „Bielej armády“ počas ruskej občianskej vojny.

V roku 1920 sa vrátil do Petrohradu a mal na starosť laboratórium elektronových fenoménov na Petrohradskom fyzikálno-technickom inštitúte, ktorého bol aj riaditeľom. V roku 1921 sa oženil s lingvistkou Mariou Boreiše-Livoreskou (študentkou u Žirmunského), ktorá však o dva roky neskôr zomrela. V roku 1923 si vzal Mariinu neter Natáliu Nikolajevnu Burtsevovou, s ktorou mal syna Nikolaja a dcéru Ľudmilu.

Počas tohoto ťažkého obdobia spoločne s Piotrom Kapicom objavili spôsob, ako merať magnetické pole u atómového jadra (1922). Neskôr tento experimentálny postup vylepšil Otto Stern a Walther Gerlach a je známy ako Stern-Gerlachov experiment.

V roku 1925 študoval spolu s Jakovom Frenkelom kinetiku kondenzácie a adsorpcie vodných par. V roku 1927 študoval ionizáciu v plynoch a vydal významné dielo „Chémia elektrónov“. V roku 1928 spoločne s Vladimirom Fockom vytvorili teóriu tepelného prierazu dielektrika.

Prednášel na Petrohradskom Polytechnickom inštitúte, ktorého profesorom bol menovaný v roku 1928. V roku 1931 založil Inštitút chemickej fyziky pri Akadémii vied ZSSR (ktorý bol v roku 1943 presunutý do Černologovky) a stal sa jeho prvým riaditeľom. V roku 1932 sa stal členom Akadémie vied Sovietskeho zväzu.

Významné práce[upraviť | upraviť zdroj]

Jeho výnimočná práca na mechanizme chemických transformácií zahrnuje dôkladnú analýzu aplikácie teórie reťazenia rozmanitých reakcií (1934 – 1954) a ešte významnejšie, procesy spaľovania. Vytvoril teóriu degenerovaného rozkladu, ktorá viedla k lepšiemu pochopeniu úkazov spojených s periodickým prerušením oxidačného procesu.

O svojej práci napísal dvé dôležité knihy. Цепные реакции (Reťazové reakcie) bola zverejnená v roku 1934, anglické vydanie vyšlo o rok neskôr. To bola prvá kniha v Sovietskom zväzu, ktorá rozvíjala detailne teóriu nerozvetvených a rozvetvených chemických reťazových reakcií. О некоторых проблемах химической кинетики и реакционной способности (O niektorých problémoch chemickej kinetiky a reaktivity) – prvé vydanie bolo v roku 1954, zrevidované v roku 1958; bola vydaná v Anglicku, USA, Nemecku aj v Číne.

Ocenenie[upraviť | upraviť zdroj]

V svojich 36 rokochch (v roku 1932) sa stal členom Akadémie vied ZSSR. V roku 1956 bola jeho práca ocenená Nobelovou cenou za chémiu, spoločne s Cyrilom Normanom Hinshelwoodom). Stal sa tiež dvakrát hrdinom socialistickej práce (1966, 1976), bola mu udelená dvakrát Stalinova cena (1941, 1949), v roku 1976 Leninova cena, bol členom zahraničných akadémií vied, napr. v roku 1963 sa stal zahraničným členom Národnej akadémie vied Spojených štátov amerických a bol nositeľom mnohých ďalších cien.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Nikolaj Nikolajevič Semjonov na českej Wikipédii.