Preskočiť na obsah

Nina Viktorovna Pigulevská

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Nina Viktorovna Pigulevská
ruská (sovietska) historička, orientalistka, syrologička a byzantologička
Osobné informácie
Rodné menorus. Нина Викторовна Стебни́цкая) – Nina Viktorovna Stebnickaja
Narodenie13. január 1894
 Sankt Peterburg, Ruská ríša
Úmrtie17. február 1970 (76 rokov)
 Leningrad, Sovietsky zväz
Národnosťruská (poľské korene)
Štátna príslušnosťSovietsky zväz Sovietsky zväz
Alma materBestuževove kurzy, Petrohradská univerzita
Zamestnanievedkyňa, profesorka
RodičiaStebnickovci
ManželGeorgij Vasilievič Pigulevskij
Dielo
Žánreodborná literatúra, vedecké diela
Obdobie20. storočie
Témysýrska stredoveká literatúra
Literárne hnutieruská (sovietska) syrológia
Významné práceMesopotamija na rubeže V. – VI. vv. (1940); Vizantija i Iran na rubeže VI i VII (1946); Katalog sirijskich rukopisej Leningrada (1960); Kuľtura sirijcev v srednije veka (1979); a i.
Významné oceneniaRad červenej zástavy práce, Rad Odznak cti
Ovplyvnená
 
Ovplyvnila
 

Nina Viktorovna Pigulevská[p 1] (* 13. január 1894, Sankt Peterburg – † 17. február 1970, tamtiež) bola ruská (a sovietska) historička,[2] orientalistka – syrologička a byzantologička poľského pôvodu. Začiatkom 30. rokov 20. storočia bola väznená v gulagu na Soloveckých ostrovoch.[3]

Bola vedkyňou, ktorá ako prvá „premenila syrológiu z odboru cirkevných dejín v plnohodnotnú orientalistickú vedu zaoberajúcu sa dejinami a kultúrou národov Blízkeho východu...“[4] Ako taká býva označovaná za najvýznamnejšiu (povojnovú) ruskú syrologičku.[1]

V česko-slovenskom prostredí je známa najmä jej posmrtne vydaná (a nedokončená) monografia Kuľtura sirijcev v srednije veka (1979), ktorá vyšla v češtine pod názvom Syrská stredověká kultura (2022).

Život

[upraviť | upraviť zdroj]

Pochádzala z poľskej šľachtickej rodiny. Narodila sa 13. januára 1894 (1. januára podľa juliánskeho kalendára) v Sankt Peterburgu (dnešný Petrohrad). V rokoch 1904 až 1911 študovala na súkromnom dievčenskom gymnáziu M. N. Stojunina. V roku 1918 absolvovala Bestuževove kurzy v Petrohrade (centrum vyššieho vzdelávania pre ženy) so špecializáciou na dejiny ranokresťanskej a byzantskej cirkví. V rokoch 1918 až 1922 bola postgraduálnou študentkou na fakulte orientalistiky na Petrohradskej univerzite. Od roku 1918 študovala orientálne jazyky pod vedením akademika Pavla Konstantinoviča Kokovcova. V rokoch 1921 až 1928 pôsobila ako kurátorka orientálnych rukopisov v rukopisnom oddelení Štátnej verejnej knižnice v Leningrade (dnešný Petrohrad).[3]

11. decembra 1928 bola zatknutá a 22. júla 1929 v rámci vykonštruovaného procesu odsúdená na päť rokov v práce v pracovných táboroch. V rokoch 1929 až 1931 bola väznená na Soloveckých ostrovoch, následne bola pre chorobu poslaná do vyhnanstva do Archangeľska. V roku 1934 sa mohla vrátiť do Leningradu.[3]

Od roku 1936 pracovala v Knižnici Maxima Gorkého na Leningradskej štátnej univerzite a študovala zbierku sýrskych rukopisov v Inštitúte orientalistiky Akadémie vied ZSSR. V rokoch 1938 až 1970 pôsobila ako vedecká pracovníčka v tom istom ústave. V rokoch 1939 až 1941, 1944 až 1951 pôsobila aj ako pedagóg na Leningradskej štátnej univerzite, od roku 1946 sa stala profesorkou a členkou Akadémie vied ZSSR. V rokoch 1950 až 1960 bola zodpovednou redaktorkou Palestínskeho zborníka[3] (po roku 1991 Pravoslávny palestínsky zborník).[1]

Zomrela 17. februára 1970 v Leningrade (dnešný Petrohrad).[3]

Dielo

[upraviť | upraviť zdroj]

Pigulevská významne prispela k štúdiu hospodárskeho a kultúrneho vývoja Blízkeho a Stredného východu, najmä Sýrie, ale aj Arábie, území dnešného Iránu a Byzancie v ranom stredoveku. Venovala sa aj štúdiu sýrskych historických a literárnych pamiatok a poukázala na významnú úlohu Sýrčanov pri formovaní východnej kresťanskej kultúry.[3] Presunula ťažisko syrologického výskumu z cirkevnej oblasti do sfér sociologických, politických či hospodárskych, no venovala sa aj sýrskym geografickým či právnickým dielam.[4] Na jej dielo nadviazali viacerí ruskí syrológovia a syrologičky.[1]

Výber z diel (monografie i menšie štúdie)

  • Mesopotamija na rubeže V. – VI. vv. (1940)
  • Sirijskije istočniki po istorii narodov SSSR (1941)
  • Vizantija i Iran na rubeže VI i VII (1946)
  • Vizantija na putjach v Indiju (1951)
  • Goroda Irana v ranneje srednevekovije (1956)
  • Katalog sirijskich rukopisej Leningrada In Palestinskij Sbornik 69 (1960)
  • Arabi u granic Vizantii i Irana v IV. – VI. (1964)
  • Vizantija i Vostok. In Palestinskij sbornik (1971)
  • Bližnij Vostok, Vizantija, slavjane (1976)
  • Kuľtura sirijcev v srednije veka (1979)
  • Sirijskaja srednevekovaja istoriografija (2011)

V češtine alebo slovenčine

Poznámky

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ rus. Нина Викторовна Пигулевская (rod. Стебни́цкая) – Nina Viktorovna Pigulevskaja, rod. Stebnickaja, v slovenčine prechýlene Nina Viktorovna Stebnická

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b c d e ŘOUTIL, Michal. Krátke postskriptum. In: PIGULEVSKÁ, Nina. Syrská středověká kultura. Preklad Michal Řoutil, Michal Téra. Červený Kostelec : Pavel Mervart, 2022. (Pro Oriente; zv. 54.) ISBN 978-80-7465574-6. S. 293 – 295.
  2. ↑ Pigulevskaja. In: Malá československá encyklopedie. Vyd. 1. Sv. 4. M – Pol. Praha : Academia, 1986. 989 s. S. 885.
  3. ↑ a b c d e f PIGULEVSKAJA NINA VIKTOROVNA. In: Boľšaja rossijskaja enciklopedija. Tom 26. Moskva : Naučnoje izdateľstvo Boľšaja rossijskaja encyklopedija. [Cit. 2023-12-27]. Dostupné online. S. 174.
  4. ↑ a b Předmluva. In: PIGULEVSKÁ, Nina. Syrská středověká kultura. Preklad Michal Řoutil, Michal Téra. Červený Kostelec : Pavel Mervart, 2022. (Pro Oriente; zv. 54.) ISBN 978-80-7465574-6. S. 9 – 11.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Nina_Viktorovna_Pigulevská&oldid=7874677“