Okupácia južného Slovenska

Okupácia južného Slovenska (1938 – 1945) (v maďarskej histografii zväčša prinavrátenie, v extrémnych prípadoch oslobodenie) bola anexia južných častí Česko-Slovenska Maďarskom na základe výsledku prvej viedenskej arbitráže. Maďarsko okrem južného Slovenska obsadilo aj časť Podkarpatskej Rusi, ktorú po rozpade Č-SR okupovalo celú. Svoje územné zisky voči Slovensku rozšírilo počas Malej vojny. Po skončení druhej svetovej vojny boli pôvodné hranice Česko-Slovenska s Maďarskom obnovené a potvrdené Parížskou mierovou zmluvou.

Pozadie

Česko-slovenské hranice boli stanovené na základe kombinácie etnických, hospodárskych a vojenských kritérií a k novému štátu bolo pričlenené aj územie s početnou maďarskou menšinou. Napriek existencii aktivistických prúdov v politike maďarských menšinových strán, väčšina príslušníkov maďarskej menšiny sa s česko-slovenským štátom nestotožnila a žiadala pripojenie k Maďarsku, ktoré im bolo jazykovo a kultúrne bližšie. Medzivojnové Maďarsko sa s rozpadom Uhorska nezmierilo, usilovalo sa o obnovu predtrianonských hraníc a revizionistické myšlienky sa stali integrálnou súčasťou maďarskej spoločnosti vrátane vzdelávacieho systému. Keďže Maďarsko v zahraničí nenašlo pre svoje snahy dostatočné pochopenie, nádeje vkladalo do nových totalitných režimov a svoju zahranično-politickú koncepciu postavilo na spolupráci s nacistickým Nemeckom a fašistickým Talianskom. Zmena mocenských pomerov v Európe, Mníchovská dohoda a politika appeasementu západných veľmocí vytvorili predpoklady pre teritoriálne zmeny na úkor Česko-Slovenska. Tieto vychádzali z výsledkov prvej viedenskej arbitráže, keď úlohu arbitrov prevzali štáty priamo zainteresované na jeho likvidácii a jeho územné oklieštenie malo byť prípravou na ďalšiu agresiu.

Prevzatie územia

Výsledok arbitráže bol v Maďarsku prijatý s obrovským nadšením. Na strane Česko-Slovenska naopak zavládlo sklamanie. Hoci Česko-Slovensko počítalo s odstúpením maďarských etnických území, rozhodnutie arbitrov etnické hranice nerešpektovalo a pre Tisovu novú autonómnu vládu znamenalo prvú závažnú politickú prehru. Tiso sa nezmienil o porušení Ribbetropových sľubov, ale dôvody hľadal v predchádzajúcej politike centrálnej vlády. Obetný baránok bol nájdený v Židoch, ktorí v predvečer arbitráže usporiadali v Bratislave demonštráciu za pripojenie k Maďarsku. Slovenská autonómna vláda deklarovala, že sa s rozsudkom nezmieri, bude sa snažiť o jeho revíziu a ešte pred odovzdaním územia Maďarsku viacerí slovenskí politici vykonali okružnú cestu po južnom Slovensku, aby tamojších Slovákov upokojili a uistili ich, že sa čoskoro vrátia do vlasti. Na druhej strane, autonómna aj centrálna vláda v snahe predísť chaosu vyzývalli českých a slovenských obyvateľov, aby neopúšťali svoje domovy, s rozsudkom sa zmierili a prejavili lojalitu novému štátu. Autonómna vláda kládla zvláštny dôraz na zotrvanie slovenskej inteligencie, najmä učiteľov.

Búrlivý priebeh mali maďarské oslavy v Ožďanoch, kde v deň vyhlásenia výsledku arbitráže došlo ku konfliktu medzi česko-slovenskou vojenskou hliadkou a miestnymi obyvateľmi, ktorí porušili zákaz zhromažďovania a zdržiavania sa na ulici vo večerných hodinách. Hliadka, ktorá sa cítila davom ohrozená spustila streľbu a rozháňala dav pažbami. Výsledkom konfliktu bol jeden mŕtvy a dvaja zranení.

Po zlých skúsenostiach s odstúpením českého pohraničia mala česko-slovenská vláda záujem predísť zbytočnému napätiu a nezhodám. Česko-slovenské a maďarské veliteľstvá podpísali v Bratislave protokol, ktorý upravoval technické záležitosti preberania územia tak, aby sa predišlo nedorozumeniam na úseku styku oboch armád. Medzi 5.-11. novembrom 1938 bolo územie obsadené štyrmi maďarskými zmiešanými brigádami. Ich príchod na južné Slovensko sprevádzali pompézne oslavy, pričom organizátori vedome napodobňovali príchod nacistickej armády do odstúpeného českého pohraničia. V Komárne dav nadšene skandoval mená predstaviteľov štátov, ktoré rozhodli o výsledku arbitráže – Adolfa Hitlera a Benita Mussoliniho. Návrat k Maďarsku bol chápaný ako akt historickej spravodlivosti a oslobodenie spod "českej nadvlády".

Politika a štátna organizácia

Česko-slovenský systém pluralitnej demokracie bol nahradený autoritatívnym režimom hortyovského Maďarska, ktorý obmedzil politické práva všetkých obyvateľov južného Slovenska bez ohľadu na ich národnosť. V rovnakom čase na Slovensku prebiehalo postupné budovanie totalitného režimu v réžii Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Do 21. decembra 1938 bolo územie pod vojenskou správou maďarskej armády, následne prevzal moc civilný aparát. Vojenská správa hranice okupovaného územia hermeticky uzavrela, nefungoval súkromný telefonický a telegrafický styk a bola pozastavená cestná a železničná doprava. Na pomoc vojenskej správe boli pridelení civilní poradcovia, zväčša príslušníci Zjednotenej maďarskej strany (Egyesült Magyar Párt – EMP), ktorá si dávala zásluhy za svoju iredentistickú činnosť pred okupáciou. Jej predseda Andor Jaross bol vymenovaný za vládneho zmocnenca s úlohou poradcu generálneho štábu, neskôr sa stal ministrom pre záležitosti Hornej zeme bez kresla. EMP sa snažila zabrániť vstupu nových subjektov na politickú scénu "Felvidéku" a zneužívala svoju moc na prenasledovanie Slovákov ale aj Maďarov, ktorí počas česko-slovenskej éry prejavovali iné politické názory.

Predstavy EMP o prebratí pozícií, ktoré uvoľnili česko-slovenskí úradníci však zostali nenaplnené a Maďarsko ich obsadilo prevažne úradníkmi z materskej krajiny ("anyaországh"). Tí opäť zaviedli metódy, ktoré v priebehu existencie Česko-Slovenska prakticky vymizli, ich správanie sa stalo predmetom sťažností samotnej EMP a v novembri-decembri 1939 eskalovalo až na úroveň maďarského parlamentu. Na základe rozhodnutia ministerskej rady z februára 1939 sa museli bývalí zamestnanci česko-slovenskej verejnej správy (vrátane Maďarov) podrobiť previerkam národnej spoľahlivosti. Previerky boli v priebehu ďalších mesiacov rozšírené okrem učiteľov, advokátov a lekárov aj na lekárnikov a od augusta 1938 aj na dôchodcov, vdovy a siroty, ktoré požadovali podporu od štátu.

V roku 1940 sa EMP zlúčila s vládnou Stranou národného života (Magyar Élet Pártya). Je bývalý predseda Andor Jaross sa stal aktívnym pronacistickým kolaborantom a ako minister vnútra v Sztójayovej vláde niesol zodpovednosť za deportácie Židov z územia Maďarska. Podobne ako v iných krajinách, ochota obyvateľov južného Slovenska politicky sa angažovať v súlade s predstavami štátnej moci postupne v priebehu vojny klesala a úvodnú eufóriu prekrývali sociálne problémy.

Hospodárstvo

Obyvateľom južného Slovenska prinieslo pripojenie k Maďarsku takmer okamžité zníženie životnej úrovne. Proces hospodárskeho zjednocovania začal menovou výmenou vo výrazne nevýhodnom kurze (1:7 namiesto 1:5). Prichádzajúci maďarskí honvédi rýchlo vykúpili lacný a kvalitný tovar, čo viedlo k všeobecnému nedostatku a tovar, ktorý bol dostupný bol výrazne predražený. Tovar privezený z Maďarska bol v priemere o 30 % – 40 % drahší. Ceny niektorých priemyselných výrobkov stúpli až o 100 %, na cukor boli zavedené prídelové lístky. Nezamestnanosť narástla a to aj vďaka pozastaveniu rozvojových projektov Česko-Slovenskej vlády ako regulácia riek a výstavba ciest. Južné Slovensko bolo dôležitou poľnohospodárskou základňou Česko-Slovenska, ktorej odstúpenie znamenalo pre Slovensko stratu 41 % obrábanej poľnohospodárskej pôdy, ktorá produkovala až 80 % potravín potrebných pre zásobovanie obyvateľstva. Z hľadiska Maďarska však neznamenala významnejší prínos, naopak, miestni poľnohospodári čelili problémom s odbytom, pretože stratili svoj prirodzený trh a dostali sa do konkurencie s poľnohospodármi na materskom území, ktorí aj pred tým čelili problémom s nadprodukciou. Maďarská vláda obmedzila osevné plochy najvýnosnejších plodín ako cukrová repa, tabak alebo koreňová paprika.

Problémy v sociálnej oblasti boli ešte prehĺbené zaostalosťou sociálneho systému v Maďarsku v porovnaní s Česko-Slovenskom. Maďarsko neposkytovalo štátnu podporu v nezamestnanosti, nemocenské poistenie sa nevzťahovalo na poľnohospodárskych robotníkov a starobné a invalidné dôchodky mali nižšiu hodnotu. Poľnohospodárski robotníci nemali na rozdiel od Česko-Slovenska svoje odborové organizácie a ich hospodárske a sociálnopolitické organizovanie bolo zakázané. V predchádzajúcom období bolo maďarské obyvateľstvo vystavené rozsiahlej sociálnej demagógii a propaganda šírená z Maďarska sa ho snažila presvedčiť o opaku. Po pričlenení k Maďarsku bolo konfrontované s realitou, dožadovalo sa rovnakých sociálnych výhod a situáciu bolo potrebné dodatočne vysvetľovať. Maďarská vláda odmietala z ideologických dôvodov poskytovať podporu v nezamestnanosti a sociálne problémy sa snažila riešiť núdzovými prácami, neskôr zapojením obyvateľstva do vojenského priemyslu. Krátkodobú podporu nezamestnaným poskytol výťažok zbierky "Maďar Maďarovi" (Magyar a Magyarért). Problémy v poľnohospodárstve mali riešiť štátne intervenčné nákupy, ktoré ale neriešili ich hlavnú príčinu a dlhodobý charakter.

Postavenie menšín

Maďarská vláda od začiatku nedodržala viacero bodov dohody o evakuácii a odovzdaní odstúpeného územia a nedokázala predísť výčinom armády, žandárstva, teroristických oddielov szabadcsapatok ale aj miestnych Maďarov voči slovenskému a českému obyvateľstvu. Prevzatie územia Maďarskom sprevádzalo násilné vyháňanie, rabovanie a krádeže, v obci Gbelce (Köbölkút) došlo dokonca k vražde štyroch českých kolonistov. Maďarská vláda rozpustila všetky nemaďarské spolky, ich majetok zhabala alebo pridelila maďarským organizáciám. Tieto kroky boli v príkrom rozpore v medzivojnovou maďarskou propagandou, ktorá kritizovala česko-slovenskú menšinovú politiku, ako aj prejavmi Miklósa Horthyho Košiciach a Komárne, keď vítal Slovákov späť v ich s "tisícročnej vlasti" a sľuboval rešpektovanie ich národnostných a kultúrnych práv.

Maďarsko svojou politikou smerovalo k rýchlej zmene etnických a majetkových pomerov. V zvlášť ťažkej situácii sa ocitli bývalí česko-slovenskí legionári, ktorí boli vnímaní ako nepriatelia štátu a nemaďarskí kolonisti. Už 5. novembra 1938 maďarský generálny štáb vydal nariadenie o vypovedaní všetkých kolonistov, ich rodinných príslušníkov a potomkov, pričom nepovoľoval výnimky ani pre osoby, ktoré sa hlásili k maďarskej národnosti. Termín "kolonista" sa v praxi nevzťahoval len na poľnohospodárskych kolonistov, ale na akékoľvek osoby, ktoré sa na južnom Slovensku usídlili po roku 1918 z ľubovoľného iného dôvodu, vrátane prirodzenej vnútroštátnej migrácie a nákupu majetku z vlastných prostriedkov. Okrem Čechov a Slovákov sa tieto opatrenia dotkli aj príslušníkov nemeckej menšiny.

K prvým opatreniam vojenskej správy patril zákaz používania slovenčiny ako úradného jazyka, odstraňovanie slovenských nápisov a zatváranie slovenských škôl. Maďarsko skonfiškovalo majetok 150 škôl Slovenskej ligy, ktoré boli postavené po roku 1918. Pomocou nátlaku na štátnych zamestnancov slovenskej národnosti dochádzalo k umelému znižovaniu počtov detí v slovenských triedach a ich následnému zatváraniu. Znižoval sa aj počet slovenských učiteľov. Do začiatku roka 1939 územie opustilo 862 z 1 119 učiteľov, ďalší nasledovali. Slováci stratili 386 ľudových škôl, 29 meštianskych škôl a 10 gymnázií (4 v Košiciach a 6 ďalších v iných mestách). Tieto opatrenia mali negatívny vplyv aj na vzdelávanie žiakov maďarskej národnosti, keďže následné preplnenie tried slovenskými žiakmi znižovalo kvalitu výučby.

Postoj slovenskej menšiny na okupovanom území vyvrátil propagandistické tézy o "bratoch Slovákoch", ktorí túžia o oslobodení spod českého jarma a chcú návrat k tisícročnej svätoštefanskej ríši. Vďaka 20-ročnej existencii spoločného česko-slovenského štátu si boli v oveľa väčšej miere vedomí svojich národnostných práv a dožadovali sa ich, príp. sa priamo dožadovali znovupričlenenia k Č-SR. Na viacerých miestach toto viedlo k násilným konfliktom so štátnou mocou (napr. Šurany, Komjatice, Čechy).

Slovenská strana brzdila snahy o vyháňanie obyvateľstva a nútenú asimiláciu hrozbou odvetných opatrení, ako napr. možné usídlenie ďalších vyhnaných kolonistov na maďarských pozemkoch v Č-SR alebo aplikácia podobného postupu voči maďarským menšinovým školám. Perzekúcie Slovákov vnímala veľmi citlivo a základným kritériom pre vzťah k maďarskej menšine sa stal princíp reciprocity, podľa ktorého mali Maďari na Slovensku len také práva, aké bola ochotná poskytnúť maďarská vláda Slovákom. Obe strany viedli voči sebe intenzívnu propagandu, ktorá ďalej vyostrovala vzájomné vzťahy. Na jeseň 1943 maďarská vláda prehodnotila svoju politiku a navrhla, aby sa miesto priameho maďarizačného úsilia osvetová činnosť vykonávala v jazyku národnostných menšín, čím sa malo dosiahnuť ich zblíženie s maďarským štátom. Plán nebol vzhľadom na nemeckú okupáciu Maďarska uvedený do praxe.

Špecifické bolo postavenie židovskej menšiny. Slovenská autonómna vláda sa na odstúpené územie snažila deportovať Židov, ktorých obvinila z výsledku arbitráže a ešte pred jeho obsadením realizovala "postrk" (deportácie) 7 500 Židov. Maďarská vláda prirodzene odmietla Židov bez domovskej príslušnosti prijať a naopak, aj ona sa snažila čo najvyšší počet Židov vyhostiť na Slovensko. V čase arbitráže už v Maďarsku platil prvý protižidovský zákon a protižidovská legislatíva sa ďalej rozširovala. Po začiatku okupácie bola nariadená revízia židovských živností, ktorá sa na zvyšok územia Maďarska nevzťahovala. Slovenský štát (najmä po nástupe pronacistického krídla HSĽS po rokovaniach v Salzburgu) pristupoval k riešeniu židovskej otázky s vyššou razanciou, čo však neznamená, že Židia na južnom Slovensku boli celkom v bezpečí. Ešte pred prvým transportom zo Slovenska maďarská vláda realizovala deportácie približne 18 000 Židov do Kamenca-Podolského, kde boli následne povraždení. Extrémne vysokú úmrtnosť mali aj pracovné jednotky nasadené počas vojny proti ZSSR. Tragický osud Židov na južnom Slovensku zavŕšila nemecká okupácia a následné deportácie realizované maďarským žandárstvom a políciou.

Obnovenie Česko-Slovenska

Po prechode Červenej armády sa južné Slovensko stalo opäť súčasťou obnoveného Česko-Slovenska, ktoré začalo likvidovať okupačnú správu. Česko-Slovensko pri postoji k maďarskej menšine vychádzalo z princípu kolektívnej zodpovednosti a aplikovalo voči nej rozsiahle represívne opatrenia. Nové hranice boli potvrdené Parížskou mierovou konferenciou, ktorá zamietla maďarské územné nároky a zavedenie menšinového štatútu, ale aj jednostranný transfer obyvateľstva z Česko-Slovenska ako základnú metódu riešenia sporu.

Zdroje

• Deák, Ladislav (2003), Viedenská arbitráž 2. November 1938. Dokumenty, Okupácia, zv. 2 (2. november 1938 - 14. marec 1939), Martin: Matica Slovenská 
• Hruboň, Anton; Ristveyová, Katarína (2014), "Prinavrátené" Komárno. Komárom "visszatért"., Krakov - Ružomberok: Spolok Slovákov v Poľsku – Historia nostra, o. z., ISBN 978-83-7490-697-5 
• Jablonický, Viliam (2011), „Represie na nemaďarskom obyvateľstve na okupovanom južnom Slovensku po roku 1938 a ich odraz v spoločenskom a kultúrnom povedomí“, in Mitáč, Ján, Juh Slovenska po Viedeňskej arbitráži 1938 - 1945, Bratislava: Ústav pamäti národa, ISBN 978-80-89335-45-9 
• Nižňanský, Eduard (2000), Prvé deportácie židov z územia Slovenska v novembri 1938 a úloha Jozefa Falátha a Adolfa Eichmanna, Bratislava: Zing Print, ISBN 80-88997-03-8 
• Mitáč, Ján; Štofková, Denisa (2012), „Udalosti v Lučenci po Viedenskej arbitráži a ich dopad na obyvateľstvo mesta a blízkeho okolia“, Pamäť národa (Ústav pamäti národa) 1, http://www.upn.gov.sk/publikacie_web/pamat-naroda/pamat-naroda-01-2012.pdf 
• Tilkovszky, Loránt (1972), Južné Slovensko v rokoch 1938-1945, Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 
• Vrábel, Ferdinad (2011), „Náprava "krív" z Trianonu? Niekoľko epizód z obsadzovania južného Slovenska maďarským vojskom z v novembri 1938“, in Mitáč, Ján, Juh Slovenska po Viedeňskej arbitráži 1938 - 1945, Bratislava: Ústav pamäti národa, ISBN 978-80-89335-45-9 
• Šutaj, Štefan (2005ma), Nútené presídlenie Maďarov zo Slovenska do Čiech, Prešov: Universum, ISBN 978-80-89046-29-4