Maďarsko-slovenský ozbrojený konflikt

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Malá vojna (1939))
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Maďarsko-slovenský ozbrojený konflikt
Slovakia borderHungary.png
Dátum 23. marec – 24. marec/25. marec 1939
Miesto východné Slovensko
Výsledok Odstúpenie časti pohraničného územia Slovenska Maďarsku
Protivníci
Flag of Slovakia (1939–1945).svg Slovensko Flag of Hungary (1915-1918, 1919-1946).svg Maďarské kráľovstvo
Velitelia
Flag of Slovakia (1939–1945).svg Augustín Malár Flag of Hungary (1915-1918, 1919-1946).svg András Littay
Sila
20 000 mužov 30 000 mužov
Straty
22 vojakov,
36 civilistov,
360 slovenských zajatcov,
311 českých zajatcov
8 vojakov,
30 zranených

Maďarsko-slovenský ozbrojený konflikt (iné názvy: Malá vojna, maďarsko-slovenská vojna)[pozn 1] bol ozbrojený konflikt medzi Slovenským štátom a Maďarskom, ktorý trval od 23. do vyhlásenia prímeria večer 24. marca, pričom bojové akcie pokračovali aj 25. marca a lokálne incidenty ešte po niekoľko dní. Spor bol diplomaticky urovnaný 4. apríla 1939.

Maďarsko ako prvý štát už 15. marca 1939 uznalo nezávislosť Slovenského štátu.[3] Ráno 23. marca maďarské vojsko prekročilo maďarsko-slovenskú hranicu a po obsadení 12 km širokého hraničného pásma zaujalo obranné postavenie. Ozbrojený konflikt bol súčasťou maďarského obsadzovania Karpatskej Ukrajiny a výsledkom snahy o „malú korekciu hraníc“, na ktorú Maďarsko získalo povolenie od Nemecka a s ktorou slovenské ministerstvo zahraničných vecí oboznámil nemecký konzul Ernst von Druffel 18. marca, na čo slovenskí predstavitelia reagovali poukázaním na „neudržateľnosť a neopodstatnenosť“ takéhoto postupu z vojenského, strategického i národnostného hľadiska. 24. marca spustila slovenská armáda ofenzívu s cieľom znovuobsadiť pôvodné hranice. Zatiaľ čo pozemné akcie nepriniesli očakávané výsledky, veľký význam mali slovenské letecké nálety, na ktoré Maďarsko reagovalo posilnením protileteckej obrany, ale aj bombardovaním letiska v Spišskej Novej Vsi. Do konfliktu zasiahla nemecká diplomacia, na ktorej pokyn slovenské velenie ešte večer 24. marca vydalo rozkaz zastaviť boje, hoci lokálne incidenty pokračovali ešte niekoľko dní (sčasti pre nedisciplinovaný postup Hlinkovej gardy).[4] Maďarská vláda 25. marca prejavila súhlas rokovať o urovnaní sporu so slovenskou stranou. Rokovania sa začali 27. marca a trvali do 4. apríla, kedy obe strany podpísali protokol o novej hraničnej čiare, na základe ktorého Slovensko Maďarsku odstúpilo 1 670 km2 svojho územia s približne 40 000 obyvateľmi.[5]

Situácia pred útokom[upraviť | upraviť zdroj]

Maďarsko dlhodobo pracovalo na rozbití Česko-Slovenska s nacistickým Nemeckom, pričom si od tejto spolupráce sľubovalo uspokojenie vlastných revizionistických záujmov. Odstúpenie etnicky prevažne maďarských oblastí, ktoré bolo realizované po prvej Viedenskej arbitráži v novembri 1938, bolo v maďarskej politike považované iba za minimálny variant. Maďarsko chcelo profitovať z nemeckého úspechu pri likvidácii republiky a ďalej rozvíjalo myšlienku obnovenia nadvlády nad nemaďarskými územiami bývalého Uhorska. 12. marca 1939 Adolf Hitler oznámil maďarskej vláde, že bude môcť obsadiť Karpatskú Ukrajinu (predtým Podkarpatská Rus, v danom čase súčasť Č-SR). Zároveň jej dal pokyn, aby zatiaľ neútočila na Slovensko a k slovenskej otázke sa vráti neskôr[6].

14. marca 1939 bol v Bratislave vyhlásený samostatný Slovenský štát. 15. marca Maďarsko zaútočilo na Karpatskú Ukrajinu, kde narazilo na odpor jednotiek bývalej česko-slovenskej armády. Tie na rozkaz generála Leva Prchalu zastavili odpor a stiahli sa na Slovensko a do Rumunska. Maďarsko tak získalo časť výstroje a výzbroje č.-s. armády a otvoril sa mu nový, nebezpečný útočný smer, s ktorým nepočítal žiadny z predošlých operačných plánov obrany[7]. Jednotky, ktoré ustúpili z Karpatskej Ukrajiny obranu východného Slovenska významne neposilnili, pretože pozostávali najmä z českých dôstojníkov a mužstva, ktorí boli po rozpade spoločného štátu odsúvaní domov. Armáda nového štátu sa začínala ešte len formovať a to za veľmi nepriaznivých okolností. Zastúpenie slovenských dôstojníkov v bývalej č.-s. armáde bolo minimálne (3,4 % k augustu 1938)[7], odsun českých vojakov spôsoboval dopravné problémy a časť západného Slovenska navyše obsadila nemecká armáda, ktorá rabovala vojenské sklady.

Nový minister národnej obrany ppl. gšt. Ferdinand Čatloš si bol vedomý nebezpečenstva situácie a ešte 15. marca vydal rozkaz na vypracovanie plánov zabezpečenia hraníc s Maďarskom a Poľskom. V rovnaký deň začala mobilizácia prvého sledu zálohy (ročníky 1922 – 1926), ktorá sa zatiaľ vzhľadom na problémy po rozpade č.-s. armády týkala iba východných okresov. Obranou východného Slovenska bol poverený ppl. gšt. Augustín Malár. V reakcii na pokračujúce pokusy o narúšanie hraníc maďarskými jednotkami nariadil nový veliteľ Hlinkovej gardy Alexander Mach celoštátnu brannú pohotovosť. Garda formovala strážne a pochôdzkové oddiely, neskôr sa začala sporadicky zapájať do ochrany štátnych hraníc. Prekvapujúce uznanie Slovenska Maďarskom dávalo nádej, že hranice budú zabezpečené, ale nie natoľko, aby to zastavilo vojenské prípravy.

Maďarsko, ak chcelo využiť situáciu, muselo konať rýchlo a to aj vzhľadom na pripravovaný podpis ochrannej slovensko-nemeckej zmluvy. Vypracované malo dve koncepcie. Cieľom tzv. "malého riešenia" bolo obsadenie najvýchodnejšej časti Slovenska do hĺbky 10 – 15 km. "Veľké riešenie" počítalo s rozšírením útoku a obsadením východného Slovenska až po Poprad. Poľsko bolo maďarskej agresii naklonené a podporovalo cieľ čo najväčších územných ziskov[8]. Maďarsko situáciu ďalej konzultovalo s Nemeckom a predložilo mu "malé riešenie", ktoré odôvodňovalo tým, že hranica medzi Slovenskom a Karpatskou Ukrajinou je sporná, obyvateľstvo je prevažne rusínske a zároveň aj rôznymi strategickými a operačnými potrebami. 18. marca oznámil neskorší nemecký generálny konzul Ernst von Druffel ministerstvu zahraničných vecí, aby Slovensko nekládlo odpor Maďarsku pri úprave hraníc v priestore rieky Uh.

22. marca (deň pred útokom) Slovensko opustili posledné transporty českých vojakov. Po ich odchode zostali veľkosti plukov zredukované z pôvodných 2 000 – 3 000 mužov na 70 – 400. Svoju prácu zároveň dokončila spoločná slovensko-maďarská rozhraničovacia komisia, ktorá potvrdila staronovú hranicu.[7]

Priebeh konfliktu[upraviť | upraviť zdroj]

Maďarská armáda začala útok v skorých ranných hodinách 23. marca 1939. Jej jednotky postupovali vo viacerých prúdoch v smeroch Veľké Berezné – Ulič – Starina, Malé Berezné – Ubľa – Stakčín a Užhorod – Tibava – Sobrance[9]. Najsilnejší bol tretí prúd za podpory tankov, obrnených vozidiel, protilietadlového a protitankového delostrelectva, ktorý už o 8:00 dosiahol Sobrance a rozvinul sa 4 km východne od mesta. Mnohé pohraničné stanovištia boli získané bez boja a slovenské jednotky boli odzbrojované, nakoľko bez ťažkých zbraní nedokázali klásť odpor. Na viacerých miestach maďarské jednotky postupovali na čele s bielou zástavou, na znak toho, že chcú obsadiť vytýčenú hranicu bez boja[10] (operácia sa mala údajne diať so súhlasom slovenskej vlády). Maďarská armáda celkovo prenikla 10 – 20 km do slovenského pohraničia. Slovensko ešte dopoludnia adresovalo Maďarsku protestnú nótu, na ktorú Maďarsko najprv neodpovedalo a neskôr vyhlásilo, že na východnom Slovensku nevykonáva žiadnu operáciu. Už 23. marca dosiahli maďarské jednotky líniu, ktorá mala byť považovaná za novú hranicu. Maďarsko sa následne neúspešne pokúšalo konflikt zastaviť a presadiť mierové riešenie.[10]

Útok vyvolal na Slovensku všeobecnú vlnu odporu, odhodlanie brániť vlasť a urýchlil formovanie jeho armády. Velenie slovenskej armády nariadilo od skorých ranných hodín 24. marca ofenzívne operácie s cieľom zatlačiť agresora späť. Vzhľadom na celkovú situáciu vyzval Malár ako veliteľ východnej skupiny zvyšných českých dôstojníkov, ktorí mali nejaký vzťah k Slovensku, aby v slovenskej armáde zostali. Časť z nich tak skutočne urobila a mnohí sa v bojoch vyznamenali.[9] Ministerstvo národnej obrany ďalej povolilo vyzbrojenie Hlinkovej gardy v regiónoch, v ktorých neboli mobilizované odvodové ročníky 1922 – 1926. Tá pomocou vlastnej organizačnej štruktúry mobilizovala 27 682 vojakov a 21 703 obrancov – nevojakov[11]. Jednotky HG na ohrozených územiach boli podriadené vojenskému veleniu. Vzhľadom na skoré prímerie HG v týchto počtoch do priamych bojov nezasiahla. Účasť HG sa samozrejme neobišla bez rôznych excesov a výtržností najmä proti Čechom, Židom a bývalým politickým oponentom (vzhľadom na jej radikalizáciu vláda neskôr presadila jej opätovné odzbrojenie).

Podľa Čatlošovho rozkazu mal byť hlavný úder vedený na smer Sobrance – Užhorod, za použitia všetkých záloh a bez zbytočnej ochrany zázemia aby sa netrieštili sily[10]. Malár rozkaz čiastočne neuposlúchol, nakoľko sa obával ďalšieho útoku v smere Košice – Prešov, kde zálohy ponechal. Na podporu pozemných vojsk zasiahlo letectvo, ktoré sa celý čas dostávalo do silnej protileteckej paľby a vzdušných súbojov s niekoľkonásobnou presilou. V reakcii na aktivity slovenského letectva maďarská armáda ostreľovala a bombardovala základňu v Spišskej Novej Vsi, čo vyvolalo ďalšiu vlnu odporu a burcovalo obranu. Slovenský protiútok nedosiahol stanovené ciele a podarilo sa dosiahnuť iba menšie korekcie. Situáciu sťažoval postoj Nemecka, ktoré odmietalo vydať ťažké zbrane a protipancierovú muníciu z "ochrannej zóny" na západnom Slovensku.

Historici sa nezhodujú v názore na to, ako ďaleko chcelo Maďarsko zájsť v prípade, ak by nenarazilo na odhodlaný odpor[7]. Ak by napriek chýbajúcemu súhlasu Nemecka pokračovalo "veľkým riešením" (hranice po Poprad), bola by ohrozená existencia celého Slovenska. Maďarsko by postavilo Nemecko pred hotový fakt a vzhľadom na rozsah územného oklieštenia (vrátane prechádzajúcej straty južného Slovenska) by ho mohlo presvedčiť, že zvyšok Slovenska nie je životaschopný a predstavuje pre Nemecko iba záťaž. Následne by bolo možné pristúpiť k jeho likvidácii.

V priebehu Malej vojny významne zasiahli do bojov slovenskí vojaci a dôstojníci: podplukovník gšt. Augustín Malár, major Karol Kubiček, kapitán Štefan Haššík, poručík Ján Nálepka, nadporučík Cyril Daxner, desiatnik Štefan Butka, vojak a dobrovoľník Mikuláš Klanica a ďalší.

Zo slovenských pilotov treba spomenúť: Cyril Martiš, Gustav Pažický, Ján Prháček, Anton Slodička, Ján Svetlík, Michal Karas, Jozef Hergott, Martin Danihel, František Hanovec, Jozef Zachar, Štefan Devan, František Cyprich, Ladislav Sulík, Ferdinand Švento, Mikuláš Udut, Jozef Turza, Augustín Ďuračko, Viliam Svitnič, Rudolf Belák a ďalší.

Uzatvorenie prímeria[upraviť | upraviť zdroj]

24. marca sa do konfliktu vložilo Nemecko, ktoré sa snažilo obe strany spacifikovať[12]. Nemecko si uvedomilo, že maďarská akcia, ktorá mala pôvodne prebehnúť bez zásadnejších komplikácií, narazila na odhodlaný vojenský odpor a prerastá do väčších, nežiaducich rozmerov. Slovenskej vláde následne adresovalo nótu, v ktorej ju vyzvalo na zastavenie operácií. Situáciu prehodnotilo aj Maďarsko, ktoré požiadalo o prímerie. Večer 24. marca vydal minister Čatloš na základe žiadosti maďarskej a z poverenia slovenskej vlády rozkaz zastaviť bojové akcie ale udržať existujúce pozície. Napriek tomu aj v nasledovných dňoch pokračovali incidenty miestneho významu. Situácia sa upokojila až 31. marca 1939, medzitým Slovensko presúvalo na východ ďalšie posily[12].

Rokovania o novej hranici[upraviť | upraviť zdroj]

Medzi 27. marcom až 4. aprílom 1939 prebehli medzi oboma stranami konfliktu diplomatické rokovania v Budapešti. Maďarská delegácia považovala dosiahnutú líniu za minimum, odmietla o nej diskutovať a odmietla aj myšlienku kompenzácie[13]. Po prerušení rokovaní sa Slovensko pokúsilo využiť nemecké sprostredkovanie, pričom sa odvolávalo na ochrannú zmluvu. Nemecko nielen, že Slovensko nepodporilo, ale 31. marca mu odporučilo ďalej netrvať na nemennosti hraníc. V snahe nezaťažiť nový, ešte len formujúci sa štát väčším vojnovým konfliktom Slovensko ustúpilo. 4. apríla 1939 podpísali obe strany protokol o novej hraničnej čiare. Slovensko stratilo ďalších 74 obcí a viac než 40 000 obyvateľov, pričom šlo takmer výlučne o obyvateľov slovenskej a rusínskej, resp. ukrajinskej národnosti.

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Podľa názoru niektorých historikov je označovanie konfliktu ako „malej vojny“ alebo „vojny“ nesprávne z historického i vojenskoterminologického hľadiska. Vojenský historik František Cséfalvay uvádza, že označenie pochádza z „historickej a historizujúcej“ publicistiky z obdobia po roku 1990, pričom ho prebrala slovenská historiografia. „Základnou premisou mnohých prác o ‚malej vojne‘ je heroizácia slovenského postoja proti Maďarsku a odsúdenie maďarskej politiky a všetkého čo je maďarské. [...] najbližšie ku charakteru udalostí na slovensko-maďarských hraniciach v marci 1939 je označenie ozbrojený konflikt. Vojna je podľa mňa neobmedzené nasadenie, použitie a využitie ľudských a materiálnych zdrojov daného štátu, národa alebo národného, kmeňového spoločenstva na dosiahnutie svojich politických a iných cieľov. Oproti tomu ozbrojený konflikt je síce tiež otvorenou ozbrojenou zrážkou, ktorá prebieha na spoločnej štátnej hranici dvoch štátov, dochádza pritom k narušeniu hraníc, čo sa dotýka suverenity jedného alebo druhého štátu, ale je oveľa nižšej intenzity ako vojna a spravidla nedochádza v ňom k mobilizácii ako je to bežné vo vojne.“ Ďalej dodáva, že „podľa moderného vojenského umenia malé vojny nazvané aj vojnami štvrtej generácie sú gerilovými vojnami a sú definované ako konflikty, v ktorých aspoň jedna strana nepoužíva pravidelné sily a nebojuje konvenčným spôsobom.“[1] V kolektívnej monografii Slovenská republika 1939 – 1945 (2015) zostavenej Katarínou Hradskou a Ivanom Kamencom sa používa označenie „maďarsko-slovenský ozbrojený konflikt“.[2]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Použitá literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Cséfalvay, František (2008), „Začiatok maďarsko-slovenského ozbrojeného konfliktu v marci 1939 (o mýtoch a nepresnostiach)“, in Pekár, Martin; Pavlovič, Richard, Slovensko medzi 14. marcom 1939 a salzburskými rokovaniami, Prešov: Prešovská univerzita v Prešove, ISBN 978-80-8068-887-5 
  • Cséfalvay, František; a kol. (2008), Vojenské dejiny Slovenska V (1939 - 1945), Bratislava: Magnet Press, ISBN 978-80-89169-16-0 
  • Cséfalvay, František (2015), „Branná moc v rokoch 1939 – 1945“, in Hradská, Katarína; Kamenec, Ivan, Slovenská republika 1939 – 1945 (1. vyd.), Bratislava: Veda, str. 305-345, ISBN 978-80-224-1351-0 
  • Deák, Ladislav (1993), „Agresia Maďarska proti Slovensku v marci 1939“, in Deák, Ladislav, Malá vojna, Bratislava: Slovak Academis Presss, ISBN 80-85665-19-0 
  • Petruf, František (2015), „Zahraničná politika Slovenskej republiky v rokoch 1939 – 1945“, in Hradská, Katarína; Kamenec, Ivan, Slovenská republika 1939 – 1945 (1. vyd.), Bratislava: Veda, str. 35-104, ISBN 978-80-224-1351-0 
  • Šimunič, Pavol (1993), „Vojenské aspekty obrany Slovenska v druhej polovici marca 1939“, in Deák, Ladislav, Malá vojna, Bratislava: Slovak Academis Presss, ISBN 80-85665-19-0 

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]