Prepadnutie Slanca

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Prepadnutie Slanca
Súčasť mimoriadnej situácie v ČSR v období Mníchovskej dohody a prvej viedenskej arbitráže
VojenskePrepadnutieObceSlanec1938.svg
Mapa maďarského útoku na Slanec
Dátum 19. december 1938
Miesto Slanec, Česko-Slovensko
Výsledok Krátkodobé obsadenie štyroch obcí, následne maďarský ústup
Protivníci
Flag of the Czech Republic.svg Česko-Slovensko Flag of Hungary (1915-1918, 1919-1946).svg horthyovské Maďarsko
Velitelia
Flag of the Czech Republic.svg príslušníci finančnej stráže
príslušníci četníctva
Flag of Hungary (1915-1918, 1919-1946).svg pplk. Murányi
Sila
19 mužov cca 300 vojakov
Straty
2 mŕtvi, 2 zranení neznáme

Prepadnutie Slanca bol ozbrojený vojenský prepad obce Slanec (a prechodne aj obcí Kalša, Slivník a Kuzmice) zo strany regulárnej maďarskej armády, ktorý sa uskutočnil dňa 19. decembra 1938. Výsledkom bolo krátkodobé obsadenie štyroch obcí maďarskými jednotkami, materiálne škody, dve obete a dvoch zranených na česko-slovenskej strane. Po stretnutí s česko-slovenským styčným dôstojníkom podvečer toho istého dňa sa Maďari na rozkaz z Budapešti stiahli z územia Česko-Slovenska.

Predchádzajúce udalosti[upraviť | upraviť kód]

Na základe viedenského rozhodnutia Nemecka a Talianska o novej hranici Česko-Slovenska a Maďarska zo dňa 2. novembra 1938 bola obec Slanec ponechaná ČSR. Susedný Rákoš pripadol Maďarsku, ktoré ho obsadilo dňa 10. novembra 1938.

V priebehu novembra sa v Slanci vyskytla masívna agitácia v prospech pripojenia obce k Maďarsku, ktorú organizoval predseda Zjednotenej maďarskej strany v Slanci János Kmec. Ten skoncipoval žiadosť o pričlenenie Slanca k Maďarsku a následne ju odovzdal v Budapešti Pálovi Telekimu a v Bratislave centrále Zjednotenej maďarskej strany.[1]

3. decembra 1938 boli obyvatelia Slanca vychádzajúci z miestneho kostola dopytovaní, či chcú byť pripojení k Maďarsku. Väčšina mala odpovedať kladne.[1] O dva dni neskôr zorganizovali obyvatelia maďarskej národnosti demonštráciu. Uskutočnil sa sprievod s maďarskými vlajkami, počas ktorého sa spievali maďarské národné piesne i hymna. Domy boli vyzdobené maďarskými zástavami.[1]

Demonštrácie pokračovali aj v dňoch 12., 13., 14. a 15. decembra. Vtedy sa za obcou v blízkosti demarkačnej línie zišlo asi 80 až 100 miestnych žien, ktoré prevolávali promaďarské heslá „Éljen Magyarország“ a „Éljen Horthy“ (Nech žije Maďarsko. Nech žije Horthy). Všetky demonštrácie boli potlačené četníctvom.[1]

Následné vyšetrovanie ukázalo, že obyvatelia žiadali pripojenie Slanca k Maďarsku aj z hospodárskych dôvodov.[1] Poškodilo ich najmä odčlenenie slaneckých lesov od obce, ako aj pričlenenie Košíc a Michalian k Maďarsku.

Priebeh vojenského prepadu[upraviť | upraviť kód]

19. decembra 1938 sa okolo 9. hodiny začali opäť schádzať slanecké ženy na demonštráciu. Česko-slovenské četníctvo a finančná stráž vyslala do obce dve spoločné hliadky, ktoré mali nastoliť poriadok. Na západnom konci obce sa zišlo asi 40 žien, avšak tie boli hliadkami rýchlo rozohnané. O 10. hodine a 40. minúte padli spoza Slaneckého hradu dve alebo tri rany, pravdepodobne z ručných granátov.[1] Ihneď nato začala streľba z pušiek a automatických pištolí a objavilo sa maďarské vojsko postupujúce do Slanca smerom od lesov rozprestierajúcich sa na juh, západ a sever od intravilánu obce.

V čase vstupu maďarských vojsk do obce boli česko-slovenskí príslušníci v počte 19 mužov rozptýlení hliadkovaním po intraviláne. Po zistení, že sú ohrozovaní nepomernou presilou maďarských jednotiek, za pouličného boja ustupovali na východ k ceste vedúcej do Slanského Nového Mesta. Počas ústupu bol maďarským vojakom zastrelený jeden dozorca česko-slovenskej finančnej stráže, ďalší bol poranený na ruke. Ľahké zranenie hornej končatiny utrpel aj obvodný notár. Počas pouličných bojov v obci bol ťažko zranený jeden miestny obyvateľ. Maďarské vojsko ho odviezlo do Košíc, kde však zomrel.[1]

Osemnástim príslušníkom četníctva a finančnej stráže sa podarilo ustúpiť až do Slanského Nového Mesta. Maďarské jednotky medzitým obsadili Slanec vrátane tamojšej železničnej stanice. Jednotky ďalej prechodne obsadili obce Kalša, Slivník (vtedy Silváš) a Kuzmice vrátane celého úseku železničnej trate Košice–Užhorod, ktorý po arbitráži ostal na území ČSR.[2]

Maďarské vojsko v Slanci vykradlo četnícku stanicu, odkiaľ vzalo peniaze, zbrane, náboje a posteľnú bielizeň, ďalej kanceláriu oddelenia finančnej stráže a v miestnom kaštieli súkromné byty príslušníkov finančnej stráže. Vlámali sa tiež do bytu obvodného notára a do kancelárie štátnej lesnej správy, odkiaľ vzali pušky.[1]

Vyprázdnenie Slanca[upraviť | upraviť kód]

Približne o 16. hodine dal veliteľ maďarského vojska, podplukovník Murányi, zvolať obyvateľov k miestnemu družstvu. Oznámil im, že obsadenie Slanca bolo vykonané na rozkaz, ale že vojsko musí obec vyprázdniť, nakoľko v opačnom prípade by z toho mohol vzniknúť veľký konflikt. Na záver vyzval prítomných, aby sa riadili pokynmi česko-slovenských orgánov.[1]

Do Slanca následne dorazil česko-slovenský styčný dôstojník, ktorému bolo oznámené, že počas potláčanie demonštrácie v Slanci došlo k streľbe na maďarskú stranu demarkačnej línie, pričom bol zranený maďarský colník. Následkom toho bol miestnym vojenským veliteľom vydaný rozkaz na obsadenie obce. Po informovaní Budapešti o splnení rozkazu bol vydaný rozkaz stiahnuť sa späť za líniu.[1]

Maďarské jednotky opustili územie ČSR o 17. hodine a 45 minúte, pričom so sebou odvliekli miestneho robotníka, ktorého obviňovali, že na nich strieľal spoza demarkačnej čiary.[1]

Slanec bol zvnovuobsadený česko-slovenským četníctvom okolo 19. hodiny.[1]

Dôsledky[upraviť | upraviť kód]

Vojenské prepadnutie Slanca si vyžiadalo dvoch mŕtvych a dvoch ľahko zranených na česko-slovenskej strane.[1] Podľa vyšetrovania bolo vopred dohodnuté s miestnym maďarským obyvateľstvom. Jeho časť utiekla spoločne so sťahujúcim sa vojskom na územie Maďarska.[2]

Obec po znovuobsadení česko-slovenskými orgánmi aj naďalej patrila pod zvrchovanosť ČSR, od 14. marca 1939 potom pod Slovenský štát.

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b c d e f g h i j k l m DEÁK, Ladislav. Viedenská arbitráž. Dokumenty II., okupácia. Martin : Matica Slovenská, 2003. ISBN 80-7090-678-2.
  2. a b DEÁK, Ladislav. Viedenská arbitráž. Dokumenty III. Martin : Matica Slovenská, 2005. ISBN 80-7090-795-9.