Preskočiť na obsah

Pamätník a pamätné miesto Slovenského národného povstania v Nemeckej

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Pamätník a pamätné miesto SNP
Národná kultúrna pamiatka
Pohľad na pamätník
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Banskobystrický
Okres Brezno
Obec Nemecká
Súradnice 48°48′33″S 19°24′07″V / 48,809169°S 19,401861°V / 48.809169; 19.401861
Materiál biely cement, mramor, bronz (a iné)
Wikimedia Commons: Memorial of Slovak National Uprising, Nemecká
Webová stránka: Pamätník Nemecká
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
Freemap Slovakia: mapa
OpenStreetMap: mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:
Zvyšky vápennej pece a pamätná izba

Pamätník a pamätné miesto Slovenského národného povstania v Nemeckej (iné názvy: Pamätník umučeným,[1] Pamätník umučeným obetiam v Slovenskom národnom povstaní,[2] Pamätník „Plameň“[2], Pamätník obetiam fašizmu v Nemeckej[3]) sú národné kultúrne pamiatky zapísané Ústrednom zozname pamiatkového fondu pod číslami 160/1 a 160/2, ktoré sa nachádzajú v obci Nemecká v okrese Brezno pri hlavnej ceste vedúcej z Banskej Bystrice do Nemeckej.[4][5] Za národnú kultúrnu pamiatku boli objekty vyhlásené 26. júna 1963.[4][5]

Na mieste dnešného pamätného miesta stála továreň na výrobu vápna, tzv. vápenka. V dňoch od 4. do 11. januára 1945 tu uskutočnila nemecká nacistická jednotka Einsatzkommando 14 v spolupráci so slovenskými Pohotovostnými oddielmi Hlinkovej gardy masové popravy stoviek obetí. Miesto sa nachádza v Ráztockej doline a popravy sa tu uskutočňovali tajne, tak aby ich občania Nemeckej nespozorovali. Bol to jeden z najväčších vojnových zločinov spáchaných na území Slovenska (pozri aj súvisiaci Masaker v Kremničke pri Banskej Bystrici, kde popravili v priebehu 5 mesiacov 747 obetí).

Obete

[upraviť | upraviť zdroj]

Celkovo bolo počas niekoľkých dní zavraždených od 450 do 900 ľudí,[6] pričom väčšina súčasných historikov sa prikláňa skôr ku spodnej hranici vyčíslenia zavraždených.[7] Presný počet ľudí, ktorí tu prišli o život, sa však nedá určiť – mnohí z nich totiž neboli zaevidovaní v žiadnych spisoch, boli popravení bez súdu a navyše sa popol z vápenky a ostatky zo spálených tiel vyhadzoval priamo do rieky Hron, čo znemožnilo akúkoľvek dodatočnú identifikáciu tiel.[6][7] Medzi zavraždenými boli nielen rasovo a nábožensky prenasledované osoby (t.j. Židia a Rómovia), ale aj slovenskí a zahraniční partizáni (okrem Slovákov aj Česi, Rusi, Francúzi, členovia americkej vojenskej misie, či rumunská študentka), odporcovia fašizmu a tiež tí, ktorí pomáhali týmto ľuďom, príp. ďalšie podozrivé osoby.[8] Obeťami boli nielen muži a ženy, ale aj deti[8] (podľa niektorých zdrojov, najmladšie dieťa, ktoré tu zahynulo, malo len 8 týždňov).[9]

Priebeh

[upraviť | upraviť zdroj]

Rozhodnutie o masových popravách vydali nemeckí dôstojníci SS z tzv. Einsatzkommanda 14 spolu s poverencami slovenského štábu, ktorý vtedy v Banskej Bystrici tvorili Anton Longauer veliteľ POHG Banská Bystrica, Ján Ďurčanský ako akýsi poverenec a Vojtech Košovský ako jeho zástupca. O celej akcii bol upovedomený i veliteľ HG Otomar Kubala.[10]

Vykonávaním akcie boli poverení členovia Einsatzkommanda 14 pod velením SS-Obersturmführera Kurta Deffnera a členovia 40-člennej čaty Pohotovostného oddielu Hlinkovej gardy (skrátene POHG)[11] z Považskej Bystrice pod velením Vojtecha Horu. Vykonávatelia popráv svoje obete najskôr strelili do zadnej časti hlavy a ich telá následne zhodili do vápennej pece, pričom sa neraz stalo, že obete po výstrele nezomreli a do vriaceho vápna ich teda zhodili za živa.[6][11] Vápenku si ako miesto popráv vybrali z toho dôvodu, aby zakryli svoje činy. Vápenka dokonca dostala svojho času prívlastok „47. pec Osvienčimu“.[7]

Páchatelia a súd

[upraviť | upraviť zdroj]

Hoci snaha nacistov o utajenie zločinu bola neúspešná, krátko po vojne sa postarali aspoň o sťažovanie potrestania mnohých vinníkov masakru. Pre nedostatok dôkazov totiž bolo prerušené stíhanie mnohých členov POHG, prípadne sa ani nezačalo kvôli nemožnosti zidentifikovania páchateľov. Ak aj nejaký členovia POHG retribučnými súdmi okresnými ľudovými súdmi v rokoch 1945 – 1947 odsúdení boli, tak v drvivej väčšine dostali len neveľké tresty odňatia slobody. Kvôli nedostatku informácií sa v tej dobe malo v prevažnej miere za to, že pri veľkých nacistických masakroch na Slovensku vraždili takmer výlučne Nemci.

Najvyššie postaveným a najprísnejšie odsúdeným (z desať rokov odsedel 4) Slovákom v týchto povojnových retribučných súdoch bol Leon Bunta, zástupca veliteľa čaty POHG Považská Bystrica. (Väčšina Buntových nadriadených po roku 1945 emigrovala na Západ a trestnoprávnemu stíhaniu sa tak vyhli.) [10] Viacero gardistov sa pred súdom za ten istý čin zodpovedali aj druhýkrát v rámci politicky motivovaného procesu roku 1958.[10][12] Až trinásť rokov po vojne, v roku 1958 v Banskej Bystrici a Bratislave začal veľký procesu s viacerými členmi POHG. Počas procesu vyšli najavo mnohé detailné informácie o masakrách v Kremničke a Nemeckej a na jeho konci v apríli 1958 bolo v súvislosti s Nemeckou časť obvinených členov považskobystrickej POHG odsúdených na vysoké tresty odňatia slobody v trvaní od 13 do 25 rokov. Okrem toho štyrom obvineným – zástupcovi veliteľa Leonovi Buntovi, M. Spišiakovi, J. Knapekovi a J. Rojkovi – vymeral krajský súd v Bratislave trest smrti. Odsúdených na absolútny trest popravili 14. júla 1958.[13] V tom istom roku vyrástol v Ráztockej doline pri Nemeckej pomník pripomínajúci plameň pece.

Súčasní autori upozorňujú, že to bol politicky zneužitý proces: "Zo širšieho hľadiska možno práve politickým ovplyvňovaním, vopred rozhodnutými trestami a propagandistickým využitím zaradiť oba procesy (v Bratislave aj v B. Bystrici), aj s prihliadnutím na charakter činov, do schémy politických procesov, ktoré prebehli v Československu v 50. rokoch 20. storočia".[12] Zo spracovania 14 dokumentov Štátnej bezpečnosti (ŠtB) v roku 2012 napríklad vyplynulo, že do cely Leona Buntu nasadili agenta ŠtB, ktorého úlohou bolo od hlavnej osoby v plánovanom procese vyťahovať počas výsluchov zamlčiavané a popierané fakty.[10]

Viacero spoluzodpovedných za masaker v Nemeckej však ušlo do zahraničia a pred súd sa nikdy nedostali, vrátane veliteľa Vojtecha Horu, Jána Ďurčanského či Vojtecha Košovského. Trestu sa vyhli aj mnohí nemeckí nacisti z Einsatzkommanda 14.

Pamätník

[upraviť | upraviť zdroj]

Po vojne bola vápenka (resp. jej časť, ktorá nebola zničená) zreštaurovaná a vytvorili z nej pietnej miesto, ktoré má pripomínať tragické udalosti, ktoré sa na jej pôde odohrali.

V roku 1958 pristavili vedľa vápenky pamätník, ktorý pozostáva z dvoch častí – zo sochy pripomínajúcej plameň pece a pred ním je socha kľačiacej ženy s rozpaženými rukami. Autorom sochy plameňa je akademický sochár Alexander Vika a vyrobená je z bieleho cementu a mramorovej drte, jej výška je 12,50 m.[2] Na pamätníku spolupracovali aj M. Beluš, E. Stančík a A. Bél.[3] Socha kľačiacej ženy je z dielne akademickej sochárky Kláry Patakiovej, vyrobená je z bronzu a jej výška je približne 3,00 m.[6][14] K pamätníku však pribudla až dodatočne v roku 1961.[15] V roku 2001 sochu ženy vážne poškodili vandali, ktorí sa ju pokúšali odtiahnuť do zberných surovín. O jej opravu sa postaral akademický sochár Ján Filo.[14]

O štyri roky neskôr, v roku 1962, tu vznikla aj pamätná izba, ktorá je od roku 2002 v správe Múzea Slovenského národného povstania a nachádza sa v nej stála expozícia venovaná udalostiam z roku 1945 a pamiatke obetí.[11] Expozícia pozostáva z informačných tabúľ, ktoré popisujú masové popravy nielen v Nemeckej, ale aj v ďalších obciach na Slovensku, nachádzajú sa tam aj predmety, ktoré patrili zavraždeným obetiam. Súčasťou výstavy je aj premietanie filmu – autentických záberov z odkrývania masových hroboch v povojnových rokoch.

Na stene pamätného múru vedľa pece na vápno sa nachádza nápis Pamätník Nemecká. Podľa pamätníkov sa tam však v minulosti nachádzal aj jeden verš z Kostrovej básne:[16]

„ Pamätaj živý na obete boja, na utrpenie padlých pomysli, ako šli do ohňa a do príboja, za tvoje sny a tvoje pomysly. “
– Ján Kostra

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Pamätník SNP (Nemecká) [online]. Portáli Slovakia.travel, [cit. 2014-08-24]. Dostupné online.
  2. ↑ a b c MOZA, Ľuboslav. Alexander Vika – Umelec, ktorý predbehol dobu. Listy Slovákov a Čechov (ktorí chcú o sebe vedieť), 11 2012, roč. 19, s. 22–23. Dostupné online.
  3. ↑ a b Nemecká. In: Dejiny slovenského národného povstania 1944. Zv. 5, Encyklopédia odboja a SNP. 1. vyd. Bratislava : Pravda, 1984. S. 333–334.
  4. ↑ a b Pamiatkový objekt - podrobnosti [online]. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, [cit. 2014-08-24]. Dostupné online.
  5. ↑ a b Pamiatkový objekt - podrobnosti [online]. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, [cit. 2014-08-24]. Dostupné online.
  6. ↑ a b c d Nemecká: Vo vápenke sa pred 63 rokmi začali masové popravy [online]. sme.sk, 2008-01-05, [cit. 2014-08-27]. Dostupné online.
  7. ↑ a b c JANCURA, Vladimír. Každý si musel kľaknúť a po strele do tyla ho sotili do plameňov [online]. pravda.sk, 2010-01-11, [cit. 2014-08-27]. Dostupné online.
  8. ↑ a b KRŠŇÁKOVÁ, Jana. Mladým zverstvá fašizmu nič nehovoria [online]. pravda.sk, 2008-08-29, [cit. 2014-08-27]. Dostupné online.
  9. ↑ Keď Slovák vraždil Slováka [online]. HN.online.sk, [cit. 2014-08-27]. Dostupné online. Archivované 2014-09-03 z originálu.
  10. ↑ a b c d HRUBOŇ, Anton. Nové zistenia o represáliách POHG a Einsatzkommanda 14 v Nemeckej v správach agenta ŠtB. in Vojenská história : časopis pre vojenskú históriu, múzejníctvo a archívnictvo. Roč. 16, č. 4 (2012), s. 82-96. - Bratislava : Vojenský historický ústav v Bratislave, 2012, str. 85
  11. ↑ a b c Pamätník Nemecká - Národná kultúrna pamiatka [online]. Múzeum Slovenského národného povstania, [cit. 2014-08-24]. Dostupné online.
  12. ↑ a b SOKOLOVIČ, Peter. Proces s členmi Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy roku 1958. In Pamäť národa, 2010, roč. 6, č. 3, s. 19-38. 4
  13. ↑ JANCURA, Vladimír. Krvavá povíchrica v Ráztockej doline [online]. Bratislava: pravda.sk, 2015-01-07, [cit. 2014-08-24]. Dostupné online.
  14. ↑ a b Povstalecké prechyľovanie a vandalizmus [online]. HN.online.sk, [cit. 2014-08-24]. Dostupné online. Archivované 2014-09-03 z originálu.
  15. ↑ Pamätníky. In: Dejiny slovenského národného povstania 1944. Zv. 5, Encyklopédia odboja a SNP. 1. vyd. Bratislava : Pravda, 1984. S. 371–374.
  16. ↑ ČUPKA, Milan. Zomrú pamätníky SNP s pamätníkmi na SNP? [online]. pravda.sk, [cit. 2014-08-24]. Dostupné online.

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Pamätník_a_pamätné_miesto_Slovenského_národného_povstania_v_Nemeckej&oldid=7828382“