Preskočiť na obsah

Partizánsky oddiel Belov – Kovalenko

Pridať odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Partizánsky oddiel Belov – Kovalenko
Krajina Generálny gouvernement
Slovenská republika (1939 – 1945) Slovenská republika
Vznik22. jún 1944
Zánik26. február 1945
Typpartizánsky oddiel
Veliteliamjr. Anatolij Dmitrijevič Kovalenko (krycie meno Belov)
npor. Andrej Michajlovič Zalko
Účasť
Vojnydruhá svetová vojna
Bitky27. október 1944 Lendak

Partizánsky oddiel Belov – Kovalenko vznikol spojením 22 – členného výsadku 1. čs armádneho zboru „Prokopjuk II“ vysadeného 22. júna 1944 na základni partizánskej brigády Sergej a špeciálneho partizánskeho oddielu Kovalenko brigády Sergej. Oddiel prešiel v noci z 3. na 4. augusta 1944 na územie Slovenska a do januára 1945 vykonával spravodajskú, bojovú a diverznú činnosť na území východného Slovenska, Levočských vrchov a južného Poľska. 26. januára 1945 sa spojil s postupujúcou Červenou armádou.[1]:75-78

História oddielu

[upraviť | upraviť zdroj]

Výsadok

[upraviť | upraviť zdroj]

Dňa 22. júna 1944 bol vysadený na základňu partizánskej brigády Sergej dislokovanej v Generálnom gouvernemente 22-členný výsadok „Prokopjuk II“ príslušníkov 1. čs armádneho zboru v ZSSR (viacerí boli dezertérmi slovenskej Zaisťovacej divízie).[pozn. 1] Zloženie výsadku: A. M. Zalko, Ján Onufrej, Štefan Ač, Pavol Bobáľ[pozn. 2], Vasiľ Bubrák, František Cino, Viktor Gábor, Andrej Homola[pozn. 3], Michal Králka[pozn. 4], Ivan Legar, Jozef Šuhajda[pozn. 5], Michal Lenišinec, Michal Pitel, Michal Kmiť[pozn. 6], Jozef Vavráč[pozn. 7], Jozef Sepeši, Ondrej Plastuňak, Ivan Moca, Peter Stebila, Michal Jackiv a sovietske radistky Žeňa Čajkinová a Šura Meščerjakovová.[4]:209[1]:75 Výsadok bol 23. júna 1944 včlenený do špeciálneho oddielu mjr. A. D. Kovalenka ako samostatná čata partizánskej brigády Sergej N. A. Prokopiuka pod názvom Belov – Kovalenko (Belov bolo krycie meno mjr. Kovalenka). Oddiel mal 15 československých a 76 sovietskych členov.

Štáb partizánskeho oddielu Belov-Kovalenko:

  • veliteľ mjr. A. D. Kovalenko
  • komisár npor. A. M. Zalka
  • náčelník štábu npor. V. P. Zinovjev
  • veliteľ prieskumu A. N. Kojtukov
  • lekár oddielu - N. Kononov

Východné Slovensko

[upraviť | upraviť zdroj]

Oddiel nespadal pod Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia v Kyjeve, jeho úloha bola prieskum a rozrušovanie nepriateľského tyla pred postupujúcou Červenou armádou.[4]:209 V noci z 3. na 4. augusta 1944 sa oddiel Belov – Kovalenko presunul cez Lupkovský priesmyk na Slovensko. V priestore dediny Osadné nadviazal spojenie s dóstojníkmi 2. východosLovenskej divízie a s ilegálnymi pracovníkmi. Po vypuknutí povstania a odzbrojení Východoslovenskej armády za pomoci A. D. Belova – Kovalenka a N. A. Prokopiuka vznikla z vojakov a dôstojníkov 2. divízie Východoslovenskej armády partizánska brigáda Kriváň s veliteľom pplk. Jozefom Voglom – Sokolovským.[4]:322 Na rozhraní okresov Humenné a Medzilaborce na východ od Laborca v septembri 1944 vytvorili partizánske brigády Kriváň, Sergej a oddiel Belov – Kovalenko partizánsku oblasť Pčoliné – Zubné – Vyšná Jablonka – Papín, ktorá takmer tri týždne žila partizánskym životom. V obciach sa vytvorili národné výbory, milície. Na základňu brigády Sergej pri Pčolinnom boli 12. a 14. septembra vysadené partizánske organizátorské skupiny mjr. Morozova a mjr. Volkova.[4]:322

16. septembra 1944 sa oddiel Belov – Kovalenko na rozkaz velitelstva z Moskvy spolu s organizátorskými skupinami mjr. Morozova a mjr. Volkova začal presúvať na západ do oblasti Vysokých Tatier. Presúval sa v smere Ďapalovce – Hanušovce nad Topľou – Petrovce – Demjata – Závadka – Olejnikov – Jakubany – Nižné Ružbachy. V tyle nepriatela mal oddiel vyvíjať spravodajskú činnosť pre velenie ukrajinského frontu a získavať informácie o pohyboch a úlohách nemeckých jednotiek.[1]:76

Zloženie oddielu:

  • rota (veliteľ A. Horobjev) - zloženie:
    • 1. čata (velitel I. Legar)
    • 2. čata (velitel P. S. Borovskij)
  • deštrukčná skupina (veliteľ M. Petuchov)
  • prieskumná skupina (velitel A. N. Kojtukov)
  • zásobovacia skupina (velitel I. Matuchovič)

Oddiel vykonávali okrem spravodajskej aj intenzívnu bojovú a diverznú činnosť. Najskór pósobil v Levočských vrchoch v okolí Starej Ľubovne.[4]:383 Podával sovietskemu veleniu správy z priestoru Sanok – Medzilaborce – Snina – Humenné – Sabinov – Bardejov – Spišská Belá – Kežmarok – Poprad. V druhej polovici októbra 1944 po zintenzívnení nemeckých protipartizánskych akcií oddiel Belov – Kovalenko Levočské vrchy opustil.[1]:76

Lendak

[upraviť | upraviť zdroj]

22. októbra 1944 prekročil oddiel pri Nižných Ružbachoch rieku Poprad a presúval sa smerom na slovensko – poľské pohraničie do oblasti Zamaguria. 23. októbra 1944 prekročili pri obci Reľov cestu Spišská Belá – Spišské Hanušovce a utáborili sa na Spišskej Magure. 26. októbra 1944 sa oddiel presunul do priestoru obce Lendak. Vzhladom na to, že partizáni boli vyčerpaní z pochodu a už tri dni nejedli, štáb oddielu vyslal 27. októbra 1944 skoro ráno do Lendaku prieskum s cieľom získať potraviny. Ked sa prieskumníci nachádzali v obci, náhle sa v nej objavili aj Nemci a strhla sa prestrelka. Velitel oddielu vyslal na pomoc prieskumu tri čaty. Nemcom medzitým tiež dorazili posily a tak veliteľ mjr. Kovalenko zaútočil celým oddielom. Boj v Lendaku trval celý deň. Prvá boje trvali od skorého rána asi do 9.00 hod., následne pokračovali popoludní od 12.15 do 16.00 hod. Počas bojov padlo 9 partizánov a 4 partizánov Nemci zajali a ešte v ten deň ich v centre obce popravili. Padlí partizáni boli príslušníkmi oddielov mjr. Volkova a mjr. Morozova (6 mužov) a príslušníkmi oddielu Belov – Kovalenko (7 mužov).[pozn. 8] Nemci mali väčšie straty – okolo 60 mŕtvych a 100 ranených. Ešte večer 27. októbra 1944 sa od oddielu Belov – Kovalenko odlúčili a odišli do Poľska skupiny mjr. Morozova a mjr. Volkova. Oddiel Belov – Kovalenko sa následne presunul do priestoru Osturňa – Malá Franková.[1]:77

Zima 1944/1945

[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatkom novembra 1944 sa na základe rozkazov z Moskvy oddiel presunul na základňu partizánskeho zväzku Čapajev na poľskom území. Nadalej však udržiaval spojenie so zamagurskými obcami Velká Franková – Malá Franková – Spišské Hanušovce – Havka – Matiašovce – Haligovce. 23. novembra 1944 sa oddiel Belov – Kovalenko odpútal od partizánskeho zväzku Čapajev a začal opäť pósobiť samostatne. Oddiel sa presunul do priestoru Tylmanowa – Michajlowa  – Obidza, kde vykonával činnosť až do 17. januára 1945. Počas tejto doby oddiel vyslal niekoľko prieskumných skupín aj na Slovensko, najmä do priestoru obcí Veľký Lipník a Havka. 26. januára 1945 sa oddiel pri Veľkom Lipníku spojil s Červenou armádou. Začiatkom februára 1945 oddiel Belov – Kovalenko plnil posledný bojový rozkaz – vyčistiť hory v okolí mesta Nowý Sacz od ustupujúcich nemeckých vojakov a „vlasovcov“. Okolo 20. februára 1945 dostal mjr. Kovalenko rozkaz prepustiť všetkých československých občanov z oddielu, ktorí mali nastúpiť k 1. čs. armádnemu zboru.[1]:77

Poznámky

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Samotný výsadok prebehol za dramatických okolností, nakoľko bol spozorovaný nepriateľskou jednotkou. Tá vyrazila s cieľom výsadok zlikvidovať. Jozef Vavráč uviazol na popruhoch padáku v korune stromu a bol odrezaný a zachránený spolubojovníkom na poslednú chvíľu, keď sa prenasledujúci vojaci už blížili.[2]
  2. ↑ stk. v z. Bobáľ-Tomašov Pavol (1919/1940, Budiná), p. pl.101, 4. 12.50 zbehol z Demeči. Žitomírska p. o. Ščorsa, (E. F. Malikov). Ukrajinský p. V apríli 1944 vyslaný do spravodajskej školy v Moskve. Od 22. 7. 1944 ako partizánsky organizátor - výsadkár. Vojnu prežil.[3]:257
  3. ↑ des. v z. Homola Ondrej (1919/1940, Kremnička), p. pl. 101, 4. 12. zbehol z Jeľska. Žitomírsky p.o. Ščorsa, (Malikov). Vojnu neprežil.[3]:257
  4. ↑ des. Králka Michal (1919/1941, Lopej), zbehol 17. 2. od 111/31 del. odd. na služobnej ceste do Korostenu. U p. skup. Boženko. Vojnu prežil.[3]:263
  5. ↑ stk. Šuhajda Jozef (1921/1941, Lopej) nezvestný z boja s banditmi pri Lomači dňa 8. 4. 1943. Bol zajatý.143 U gen. Saburova, čs. odd. Vojnu prežil.[3]:257
  6. ↑ stk. v z. Kmiť Michal (1919/1940, Dobroslava), p. pl. 101, 4. 12. zbehol z Kopceviči. Žitomírsky p.o. Ščorsa, (Malikov). Potom nezvestný. Vojnu neprežil.[3]:257
  7. ↑ stk. Vavráč Jozef (1921/1941, Červená Skala), p. pl. 101, 4. 12. zbehol z Ovruče. Žitomírsky p. o. Ščorsa (Malikov). Potom u 2. čspdb. Vojnu prežil.[3]:257 Dezercia skupiny vojakov z 2. roty 101. pluku Zaisťovacej divízie, ktorú tvorili slob. Kaščák, des. Homola, stk. Bobáľ, stk. Vavrač, stk. Kmiť a stk. Kotrlec mala nejasné pozadie. Veliteľ roty npor. Andrej Štefek sa v snahe o kariéru údajne dobrovoľne prihlásil na front, čomu nadriadené miesta ochotne vyhoveli. Hrozilo, že sa spolu s ním na front nedobrovoľne presunú i jeho vojaci. Možnosťou, ako sa frontu vyhnúť, bol útek k partizánom. Pravdepodobne hlavný aktér zbehnutia, Štefan Kaščák, opísal pohnútky k dezercii nasledovne: „O polnoci, 1. novembra (v skutočnosti až začiatkom decembra - pozn. M. L.) 1942 sme mali odísť na front. Práve vtedy bola v Belokoroviči veľká zábava. Nine Nosáľskej sme povedali, aby zavolala do tanca veliteľa roty Štefeka. On potom vyhlásil, že sa budeme zabávať až do rána. Využili sme to a v noci sme prešli k sovietskym partizánom". Vojaci sa k prechodu odhodlali, no svoj útek sa pokúsili nastrojiť ako pád do zajatia. To im však nevyšlo. P. Bobáľ, podal však útek trochu inak. Podľa jeho spomienok sa zdá, že útek súvisí s hroziacim odhalením styku ich skupinky s miestnym odbojom. Bobáľ totiž spomína, že na stanici v Belokroviči Nemci zaistili ilegálneho straníckeho pracovníka K. Arefieva, a to pre spoluprácu s partizánmi. Na príhovor slob. Š. Kaščáka a des. O. Homolu ho síce vraj onedlho prepustili, no oni sa dostali do podozrenia.[3]:121-122
  8. ↑ Padlí partizáni sú pochovaní v spoločnom hrobe pod pamätníkom na miestnom cintoríne v Lendaku.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b c d e f MANIAK, Marcel. Protifašistický odboj v okrese Poprad a Kežmarok. [s.l.] : [s.n.], 2014. 111 s. ISBN 978-80-89426-29-4.
  2. ↑ VAVRÁČ, Jozef. Spomienky, orálna história. [s.l.] : [s.n.].
  3. ↑ a b c d e f g LACKO, Martin. Dezercie a zajatia príslšníkov Zaisťovacej divízie v ZSSR v rokoch 1942 – 1943. [s.l.] : Ústav pamäti národa, 2007. ISBN 978-80-969699-4-4.
  4. ↑ a b c d e GEBHART, Jan; ŠIMOVČEK, Ján. Partizáni v Československu 1941 – 1945. Praha, Bratislava : Naše vojsko, Nakladateľstvo Pravda, 1984. 560 s.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Partizánsky_oddiel_Belov_–_Kovalenko&oldid=7918808“