Pavel Horváth (historik)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Pavel Horváth
slovenský historik
Narodenie10. november 1926
Šišov, ČSR
Úmrtie5. august 1999 (72 rokov)
Bratislava, Slovensko
Alma materFilozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
ManželkaEmília Horváthová

PhDr. Pavel Horváth, CSc. (* 10. november 1926, Šišov – † 5. august 1999, Bratislava)[1] bol slovenský historik, pracovník Historického ústavu SAV od roku 1953. Venoval sa slovenským dejinám 16. – 19. storočia. Jeho manželkou bola etnografka a romistka Emília Horváthová.[1][2]

Život a dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa 10. novembra 1926 v obci Šišov, ktorá sa nachádza v okrese Bánovce nad Bebravou, zomrel roku 1999. V rokoch 1938 – 1946 študoval na štátnom gymnáziu v Nitre. Po skončení študoval históriu a slavistiku na Filozofickej fakulte univerzity Komenského v Bratislave. Roku 1952 bol promovaný na doktora filozofie.[3] Po skončení vysokoškolského štúdia nastúpil do Historického ústavu SAV, kde pracoval až do svojho odchodu do dôchodku. Roku 1960 dosiahol titul kandidáta historických vied a stal sa vedeckým pracovníkom, dlhé roky bol vedeckým tajomníkom SAV a v rokoch 1967 – 1972 vedúcim oddelenia dejín feudalizmu.

Vo vedeckovýskumnej práci sa orientoval na slovenské dejiny v období novoveku. Venoval sa najmä štúdiu hospodárskeho a sociálneho postavenia poddanského obyvateľstva, problematike protitureckých bojov a protihabsburských povstaní, tiež otázkam starších kultúrnych dejín Slovenska, dejinám slovenskej historiografie, regionálnohistorickému výskumu, národnopolitickému vývinu Slovákov v 18. a v prvej polovici 19. storočia.

Je autorom viacerých samostatných knižných publikácii: Listy poddaných z rokov 1530 – 1848, Poddaný ľud na Slovensku v prvej polovici 18. storočia, Turci na Slovensku, Rabovali Turci, Bibliografia Oravy. Taktiež napísal mnoho článkov, štúdii a recenzií v odbornej i vedecko-populárnej tlači, z ktorých časť vyšla aj v zahraničí. Podieľal sa aj na tvorbe základných slovenských a československých historických syntéz a encyklopedických prác: Přehled československých dějin 1 – 2, Dejiny Slovenska 1, Dejiny Slovenska 2. Spolupracoval aj na tvorbe ďalších československých syntéz, ako napr.: Encyklopédia Slovenska, Slovenský biografický slovník, Historický atlas ČSSR, Dějiny československého vojenství, Hospodárske dějiny Československa a iné.

Popri vlastnej vedeckej práci sa od prelomu 70. a 80. rokov zaoberal aj genealogickým výskumom. Jeho práca o pôvode a príbuzenských vzťahoch Ľudovíta Štúra a ďalších Štúrovcov, ktorá predstavuje prvú slovenskú vedeckú monografiu v povojnovom období, vyvolala živý ohlas v odborných i laických kruhoch a na Slovensku prispela k obnoveniu genealógie ako vedy. Diela: Trenčín a rodina Štúrovcov, Pôvod rodiny Ľudovíta Štúra a reedícia Rodokmeň a osudy rodiny Štúrovcov.[4] Neskôr spracoval genealógie aj iných významných osobností slovenského kultúrneho a politického života, napr. Matej Bel, Ján Hollý, Anton Bernolák v dielach Anton Bernolák (1762 – 1813): pôvod a osudy jeho rodiny – život a dielo. Toto bola jeho posledná knižná monografia.

Venoval sa aj vedecko-popularizačnej, redakčnej a vedecko-organizačnej činnosti. Od roku 1955 bol výkonným a v rokoch 1968 – 1972 aj hlavným redaktorom Historických štúdii. Bol členom redakčnej rady Historického časopisu. Bol členom Komisie pre ochranu pamiatok pri Povereníctve kultúry, predsedom historickej sekcie Slovenskej rady pre múzeá a galérie, od roku 1964 členom Československo-poľskej historickej komisie, od roku 1965 Komitétu balkanistických štúdii. Bol tiež členom Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV v Bratislave a od roku 1991 Slovenskej genealogicko-heraldickej spoločnosti pri Matici slovenskej v Martine. Ako prednášateľ sa zúčastnil na mnohých vedeckých konferenciách a sympóziách, a to nielen doma, ale i v zahraničí. Za činnosť v oblasti historických a spoločenských vied získal viacero ocenení. Pri odchode do dôchodku mu aj Predsedníctvo SAV udelilo zlatú medailu Ľudovíta Štúra za zásluhy o rozvoj spoločenských vied. Jeho vedecká práca pokračovala aj po jeho odchode do dôchodku. Naďalej udržiaval kontakt so svojím bývalým pracoviskom a pripravoval sa na obhájenie hodnosti doktora historických vied. Realizácie tohto sa však nedožil.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

  • Poddaný ľud na Slovensku v prvej polovici 18. storočia (1963)
  • Turci na Slovensku (1971)
  • Rabovali Turci (1972)
  • Pôvod rodiny Ľudovíta Štúra (1983)
  • Přehled dějin Československa, spoluautor (1981)
  • Dejiny Slovenska II, spoluautor (1987)
  • Encyklopédia Slovenska, spoluautor
  • Slovenský biografický slovník, spoluautor

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Horváth, Pavel. In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava: Slovenská akadémia vied, [cit. 2020-12-12]. Dostupné online.
  2. HERCEG, Michal. Pred 20 rokmi zomrela etnologička Emília Horváthová : [rozhovor s etnológom Arne Mannom z Ústavu etnológie SAV] [online]. Bratislava: Rozhlas a televízia Slovenska, 2016-02-10, [cit. 2020-12-12]. Dostupné online.
  3. Pavol Horváth. In: Osoby, ktoré získali titul na UK [online]. Bratislava: Univerzita Komenského, [cit. 2020-12-12]. Dostupné online.
  4. TASR. Historik Pavel Horváth podrobne zaznamenal genealógiu Ľudovíta Štúra. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2015-07-04. Dostupné online [cit. 2020-12-12].