Pseudo-Dionýzios Areopagita

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Pseudodionýzios Areopagita)
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Pseudo-Dionýzios Areopagita (iné mená: Pseudodionýzios Areopagita, Pseudo-Dionysios Areopagités, Dionýz Areopagita[1], Dionýz Areopagitský[2], Dionysius Areopagita[3], staršie: Pseudo-Dionýz Areopagita[4]; starogr. Διονύσιος ὁ Άρεοπαγίτης;[5] * koniec 5. storočia, Sýria – † začiatok 6. storočia) bol kresťanský novoplatonik pravdepodobne sýrskeho pôvodu, ktorý sa usiloval spojiť kresťanstvo s pohanskou filozofiou.

Identita[upraviť | upraviť kód]

Autora stotožňovali s Atéňanom Dionysiom zo Skutkov apoštolských 17,34, čo tvrdil Eusebios, neskôr ho považovali za zhodného s prvým biskupom Paríža (svätý Denis)[6].[pozn 1] Hoci prisúdenie k postave zo Skutkov apoštolov spochybnil už Hypatius z Efezu (okolo 520-540)[8] a na západe Pierre Abélard, bolo akceptované do 16. storočia[9]. Datovanie a totožnosť autora spochybnili Laurentius Valla[10] v roku 1457[11] a Erazmus Rotterdamský.[12]

Autor mohol byť:

Iný zdroj sumarizuje: [navrhované identity siahajú] „od učeníkov Prokla cez nechalcedónskych autorov po ortodoxných obrancov Chalcedonu“.[19] Otázka autorstva však doriešená stále nie je.[12][8]

Doba a miesto pôsobenia[upraviť | upraviť kód]

Autor pravdepodobne bol / pôsobil v rokoch / dielo vzniklo:

  • v 6. storočí (okolo 520) v Sýrii[9][18]
  • okolo 500[14]
  • koniec 5. storočia alebo neskôr, pravdepodobne mních v Sýrii[6]
  • koniec 5. začiatok 6. storočia[20][21]
  • sýrsky kresťan, ktorý žil v Aténach, diela sú z prelomu 5. - 6. storočia[8]
  • sýrsky kresťan, ktorý sa pravdepodobne zúčastnil aténskych prednášok Prokla, diela vznikli medzi 482-532[12]
  • grécky vzdelaný Sýran, prelom 5. - 6. storočia[7]
  • diela vznikli medzi 485 (Prokles ukončil svoje pôsobenie) a 518-528 (prvá citácia Pseudo-Dionýza)[11]
  • sýrsky kresťan, dielo vzniklo pod Proklovým vplyvom[22]
  • diela pochádzajú z roko 480 - 530, autor bol žiak Prokla, pravdepodobne mních, ktorý žil v Sýrii, neskôr biskup[4]
  • asi sýrsky mních, dielo vzniklo v rokoch 480 - 510[23]

Spisy[upraviť | upraviť kód]

Ako jeho vlastné spisy, napísané pôvodne po grécky, platia dnes štyri traktáty[pozn 2]:

  • Περὶ τἣς οὐρανἰας ἰεραρχἰας - Peri tés uranias hierarchias, lat. De coelesti hierarchia (dosl. O nebeskej hierarchii)
  • Περὶ τἣς ὲκκλησιαστικἣς ἰεραρχἰας - Peri tés ekklésiastikés hierarchias, lat. De ecclesiastica hierarchia (dosl. O cirkevnej hierarchii)
  • Περὶ θείων ὁνομάτων - Peri theión onomatón, lat. De divinis nominibus (dosl. Božie mená)
  • Περὶ μυστικἣς θεολογίας - Peri theión mystikés theologias, lat. De mystica theologia (dosl. Mystická teológia)
  • 10 listov

V týchto dielach spomína ďalších 7 diel, ktoré sa nezachovali, resp. ich vôbec nenapísal[8]

Fiktívne diela[7][upraviť | upraviť kód]

  • Αἰ θεολογικαἱ ὐποτυπὠσεις - Há teologikai hypotypóseis (dosl. Náčrt teológie)
  • Ὴ συμβολικὴ θεολογἱα - Hé symboliké theologia (dosl. Symbolická teológia)
  • Περὶ δικαίον καὶ θείον δικαστηρίον - Peri dikaion kai theion dikasterion (dosl. O spravodlivom a božskom súde)
  • Περὶ νοητὣν καὶ αὶσθετὣν - Peri noétón kai aisthetón (dosl. O tom, čo je prístupné duchovnému nazeraniu a o tom, čo je vnímateľné zmyslami)
  • Περὶ τὣν άγγελικὣν ίδιοτήτων καὶ τάξεον - Peri tón aggelikón idiotétón kai taxeon (dosl. O anjelských vlastnostiach a rádoch)
  • Περὶ ψυχἢς - Peri psychés (dosl. O duši)
  • Περὶ τὣν θείον ὔμνων - Peri tón theion hymnón (dosl. O božských hymnusoch)

Preklady[upraviť | upraviť kód]

Do sýrčiny[upraviť | upraviť kód]

Sýrsky preklad diel Pseudo-dionýza vznikol iba niekoľko rokov po ich napísaní, teda asi začiatok 6. storočia,[5] res. 6. storočie[12]. Autorom bol Sargis (Sergios) z Réš΄ainá.[24][11] Jeho preklad bol dosť voľný.[25]

Do latinčiny[upraviť | upraviť kód]

Západu ich sprostredkovali opát Hilduin zo St. Denis (okolo 832), Johannes Scotus Eriugena, Iohannes Saracenus (okolo 1167), Robertus Lincolniensis a Ambrogio Traversari (1436). Z týchto textov, komentárov k nim a z ich parafráz sa zostavovali súbory, z ktorých najslávnejší a najrozšírenejší je Corpus Parisiense (Parížsky súbor), zostavený okolo 1250.[13]

Do iných jazykov[upraviť | upraviť kód]

Po preklade do sýrčiny nasledovali všetky kultúrne jazyky vtedajšieho kresťanského Východu,[5] teda napr. arabčina a arménčina[11] a gruzínčina. Existoval aj preklad do staroslovienčiny[pozn 3], ktorý vznikol 9. / 10. storočí.[18][29]

Význam[upraviť | upraviť kód]

Pripravoval cestu stredovekej mystike. Počas tisíc rokov bol jedným z hlavných zdrojov stredovekého myslenia, mal veľký vplyv na stredovekú teológiu[4].

Na rozdiel od Augustínovho novoplatonizmu, ktorý bol inšpirovaný hlavne Plotinom, je novoplatonizmus Pseudodionysiov viac poplatný Proklovi[30] a vystupuje v čistejšej, pôvodnejšej podobe.

Pokúšal sa začleniť bohatstvo biblickej symboliky, ktorá je vyjadrená v kresťanskej liturgií do metafyzického a kozmického pozadia.[20]

Jeho odkaz považujú za určitý gréckobyzantský prvok, prekonávajúci bariéru vybudovanú medzi kresťanským Východom a kresťanským Západom, ktorú vytvorila veľká schizma. Pseudo-Dionysius nebol síce pre západnú racionalitu nikdy celkom prijateľný, ale napriek tomu v nej pôsobil - napospol skôr pod povrchom - ako trvale znepokojujúci a oživujúci ferment a korektív.

Filozoficky najvýznamnejšie dielo je Peri theión onomatón, lat. De divinis nominibus.[11] Dionýzove diela spájali novoplatonizmus a panteizmus a rozlišujú medzi pozitívnou a negatívnou teológiou.[30]

Poznámky[upraviť | upraviť kód]

  1. Na Západe Dionysia zo Skutkov apoštolov stotožnili s rovnomenným prvým biskupom z Atén a prvým parížskym biskupom svätým Denisom, čo veľmi prispelo k autorite jeho domnelých spisov.[7]
  2. Zdroj pre grécke názvy[7], pre prepisy do latinky[12], pre latinské názvy[13].
  3. Pápežský bibliotekár Anastázius, ktorý bol priateľ Konštantína Filozofa, v liste franskému cisárovi Karolovi II. píše: „…vrátil telesné ostatky sv. Klimenta ich sídlu – a ktorý celý kódex často spomínaného a zmienky hodného otca [t.j. Pseudo-Dionýza] vedel naspamäť a odporúčal žiakom, aký užitočný je jeho obsah…“.[26] Konštantín bol teda považovaný za znalca Pseudo-Dionýzovho diela.[27][28]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. DIONÝZ AREOPAGITA. In: KRAFT, Heinrich. Slovník starokresťanskej literatúry. Preklad Vojtech Mikula. Trnava : Dobrá kniha, 1994. 441 s. ISBN 80-7141-048-9. S. 131-132.
  2. ZOZUĽAK, Ján. Byzantská filozofia. Plzeň : Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, 2016. 224 s. ISBN 978-80-7380-640-8. S. 55.
  3. byzantská filozofia. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2001. 686 s. ISBN 80-224-0671-6. Zväzok 2. (Bell – Czy), s. 417.
  4. a b c ŠPIRKO, Jozef. Patrologia: život, spisy a učenie svätých otcov. Praha : Ladislav Kuncíř, 1939. 272 s. S. 224-227.
  5. a b c DIONYSIUS AREOPAGITA. In: FARRUGIA, Edward G.; AMBROS, Pavel, ed. Encyklopedický slovník křesťanského Východu. Preklad Adam Mackerle. Vyd. 1. Olomouc : Refugium Velehrad-Roma, 2010. 1039 s. (Prameny spirituality; zv. 15.) ISBN 978-80-7412-019-0. S. 268-269.
  6. a b St. Dionysius the Areopagite. In: ANTHONY, John, ed. The Encyclopedia of Eastern Orthodox Christianity. 1st pub. Maldin, MA : Wiley-Blackwell, 2011. 833 s. ISBN 978-1-4051-8539-4. S. 519-520.
  7. a b c d KARFÍK, Filip. Dionýsos Areopagités: křesťanské přetvorení antického novoplatonizmu. Orthodox Revue (Praha: Orthodoxia - vzdělávací centrum), 2001, čís. 4-5, s. 22-37. ISSN 1212-1592.
  8. a b c d DROBNER, Hubertus R. Patrologie : úvod do studia starokřesťanské literatury. Preklad Monika Recinová. Vyd. 1. Praha : OIKOYMENH, 2011. 807 s. (Mathésis; zv. 4.) ISBN 978-80-7298-466-4. S. 682-687.
  9. a b Dionysius the Pseudo-Areopagite. In: CROSS, F. L., ed. The Oxford Dictionary of the Christian Church. 3rd ed. Oxford : Oxford University Press, 1997. 1786 s. ISBN 0-19-211655-X. S. 485.
  10. HEINZMANN, Richard. Středověká filosofie. Preklad Břetislav Horyna. 1. vyd. Olomouc : Nakladatelství Olomouc, 2000. 351 s. (Dějiny filosofie; zv. 2.) ISBN 80-7182-105-5. S. 118-124.
  11. a b c d e Pseudo-Dionysius. In: Routledge Encyclopedia of Philosophy. Ed. Edward Craig. 1st publ London; New York : Routledge, 1998. ISBN 0415073103.
  12. a b c d e f g DIONYSOS AREIOPAGITÉS. In: BORECKÝ, Bořivoj; DOSTÁLOVÁ, Růžena, a kol. Slovník řeckých spisovatelů. 2., přeprac. a dopl. vyd., V nakl. Leda vyd. 1. Praha : Leda, 2006. 663 s. ISBN 80-7335-066-1. S. 162-163.
  13. a b c PSEUDO-DIONYSOS AREOPAGITA. In: KUŤÁKOVÁ, Eva; VIDMANOVÁ, Anežka, a kol. Slovník řeckých spisovatelů. 2., přeprac. a dopl. vyd., V nakl. Leda vyd. 1. Praha : Leda, 2004. 671 s. ISBN 80-7335-042-4. S. 488.
  14. a b c d e DIONYSIOS THE AREOPAGITE, PSEUDO-. In: KAZHDAN, Alexander P., ed. The Oxford Dictionary of Byzantium. New York : Oxford University Press, 1991. 2232 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 629-630.
  15. a b DOSTÁLOVÁ, Růžena. Byzantská vzdělanost. 2. vyd. Praha : Vyšehrad, 2003. 413 s. (Kulturní historie.) ISBN 80-7021-409-0. S. 44.
  16. PETR IBERSKÝ. In: STAROWIEYSKI, Marek. Slovník raněkřesťanské literatury Východu: Arabská, arménská, etiopská, gruzínská, koptská a syrská literatura. Preklad Walerian Bugel, Kateřina Mervartová. Červený Kostelec : Pavel Mervart, 2012. 369 s. (Pro Oriente; zv. 7.) ISBN 978-80-7465-021-5. S. 241-242.
  17. DIONYSIOS THE AREOPAGITE, PSEUDO-. In: ROSSER, John H. Historical dictionary of Byzantium. Lanham, Md : Scarecrow Press, 2001. 479 s. (Historical dictionaries of ancient civilizations and historical eras; zv. 4.) ISBN 0-8108-3979-2. S. 119-120.
  18. a b c Pseudo-Dionysius the Areopagite. In: LAGERLUND, Henrik, ed. Encyclopedia of Medieval Philosophy : Philosophy Between 500 and 1500. Dordrecht; New York : Springer, 2011. 1423 s. ISBN 978-1-4020-9728-7. S. 1087-1089.
  19. DIONYSIUS AREOPAGITA. In: Biographical dictionary of Christian theologians. Ed. Patrick W. Carey and Joseph T. Lienhard. Westport, Conn. : Greenwood Press, 2000. 589 s. ISBN 0-313-29649-9. S. 152-154.
  20. a b LOUTH, Andrew. Mystika. In: HAZLETT, Ian, ed. Rané křesťanství : počátky a vývoj církve do roku 600. Preklad Petr Kitzler. 1. vyd. Brno : Centrum pro studium demokracie a kultury (CDK), 2009. 315 s. ISBN 978-80-7325-159-8. S. 199.
  21. DIONYSIUS AREOPAGITA. In: KRAFT, Heinrich. Slovník starokřesťanské literatury : život, spisy a nauka řeckých, latinských, syrských, egyptských a arménských církevních otců. Preklad Jiří Kaplan. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 2005. 319 s. ISBN 80-7192-516-0. S. 88-89.
  22. NEUPAUER, Eduard. Filosofie v Byzanci: Dvě metodologické studie. Vyd. 1. Plzeň : Vydavatelství ZČU v Plzni, 2011. 117 s. ISBN 978-80-261-0088-1. S. 76.
  23. LIBERA, Alain de. Středověká filosofie : byzantská, islámská, židovská a latinská filosofie. 1. vyd. Praha : OIKOYMENH, 2001. 551 s. (Dějiny filosofie; zv. 5.) ISBN 80-7298-026-2. S. 37-38.
  24. ŘOUTIL, Michal. Na východ od Antiochie - řecké myšlení za hranicemi Byzance, 2.-8. století - syrská tradice. In: MILKO, Pavel. Úvod do byzantské filosofie. 1. vyd. Červený Kostelec : Pavel Mervart, 2009. 265 s. (Pro Oriente; zv. 9.) ISBN 978-80-87378-13-7. S. 207-237.
  25. SERGIOS (SARGÍS) z RÉŠ΄AINÁ. In: STAROWIEYSKI, Marek. Slovník raněkřesťanské literatury Východu: Arabská, arménská, etiopská, gruzínská, koptská a syrská literatura. Preklad Walerian Bugel, Kateřina Mervartová. Červený Kostelec : Pavel Mervart, 2012. 369 s. (Pro Oriente; zv. 7.) ISBN 978-80-7465-021-5. S. 266-267.
  26. PETER, Ratkoš, ed. Pramene k dejinám Veľkej Moravy. 2. opr. a rozš. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1968. 532 s. (Odkazy našej minulosti; zv. 4.) S. 172-173.
  27. Dionysius Areopagites. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri, 2011. 552 s. ISBN 978-80-7277-485-2. S. 130.
  28. Magnae Moraviae fontes historici III. Ed. Lubomír Emil Havlík. Vyd. 1. Brno : Universita J.E. Purkyně – filosofická fakulta, 1969. 470 s. (Spisy filosofické fakulty; zv. 134.) S. 175-176.
  29. DROBNER, Hubertus R. Patrologie: úvod do studia starokřesťanské literatury. Preklad Monika Recinová. Vyd. 1. Praha : OIKOYMENH, 2011. 807 s. (Mathésis; zv. 4.) ISBN 978-80-7298-466-4. S. 735.
  30. a b PSEUDOAREOPAGITSKÉ SPISY. In: Filozofický slovník. 1. vyd. Praha : Svoboda, 1985. S. 143.

Ďalšia literatúra[upraviť | upraviť kód]

  • AREOPAGITIKI. In: Pravoslavnaja enciklopedija. Zväzok 3. Moskva : Cerkovo-naučnyj centr "Pravoslavnaja enciklopedija", 2003. 752 s. Dostupné online. ISBN 5-89572-008-0. S. 195-214.
  • Dionysius Areopagita. In: BORRIELLO, Luigi, ed. et al. Slovník křesťanských mystiků. Preklad Ctirad Václav Pospíšil. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 2012. 767 s. ISBN 978-80-7195-198-8. S. 275-278.
  • DAVYOVÁ, Marie-Madeleine; MISSATKINE, Serge; STATLENDER, Robert; BOESSE, Jean; LACOUDRE, Jacques. Encyklopedie mystiky II. Preklad Jiří Našinec. Vyd. 1. Praha : Argo, 2001. 211 s. (Logos; zv. 3.) ISBN 80-7203-372-7. S. 127-130.
  • Pseudo-Dionysius the Areopagite. In: ZALTA, Edward N. (ed.). The Stanford Encyclopedia of Philosophy (Spring 2014 Edition). Dostupné online. ISSN 1095-5054.
  • Pseudo-Dionysius the Areopagite. In: The Internet Encyclopedia of Philosophy. Dostupné online. ISSN 2161-0002.
  • IVÁNKA, Endre von. Plato christianus. Preklad Václav Němec. Vyd. 1. Praha : OIKOYMENH, 2003. 543 s. (Oikúmené; zv. 95.) ISBN 80-7298-070-X. S. 239-309.
  • Dionysius the Areopagite, Pseudo-. In: BROCK, Sebastian P.; BUTTS, Aaron M.; KIRAZ, George A.; ROMPAY, Lucas van, eds. The Gorgias Encyclopedic Dictionary of the Syriac Heritage. Piscataway, NJ : Gorgias Press, 2011. 612 s. ISBN 978-1-59333-714-8. S. 128-129.
  • PERCZEL, István. Dionysius the Areopagite. In: PARRY, Ken, ed. The Wiley Blackwell Companion to Patristics. Chichester, West Sussex ; Malden, MA : Wiley Blackwell, 2015. 530 s. ISBN 978-1-118-43871-8. S. 211-225.
  • Ignatius Aphram I Barsoum. The Scattered Pearls : history of Syriac literature and sciences. Ed. and translation Matti Moosa. 2nd rev. ed. Piscataway, N.J. : Gorgias Press, 2003. 604 s. ISBN 1-931956-04-9. S. 123-128.

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.