Redaktor:ScholastikosSVK/pieskovisko

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Basileios II. Bulgaroktonos (Bulharobijca)[upraviť | upraviť kód]

Disambig.svg O konštantínopolskom patriarchovi pozri Basileios II. (konštantínopolský patriarcha).
Bazil II.
Byzantský cisár
ScholastikosSVK/pieskovisko
Panovanie
Panovanie976 – 1025
PredchodcaJán I. Tzimiskes
RegentIoannes
NástupcaKonštantín VIII.
Biografické údaje
Narodeniecca. 958
Konštantínopol
Úmrtie15. december 1025
Konštantínopol
PochovanieKonštantínopol
Rodina
OtecRoman II.
MatkaTheofánia

Bazil II. (iné mená: Basileios II., Basil II., Bazilius II., Vasilios II., Basilios II.), nazývaný Bulharobijca, starogrécky Boulgaroktonos/iný prepis: Bulgaroktonos/novogr. Vulgaroktonos, občas prezývaný aj Mladý alebo Porfyrogennét (*asi 958 – † 15. december 1025) bol jedným z najvýznamnejších byzantských cisárov. Vládol v rokoch 960/9761025 a dovŕšil panovanie macedónskej dynastie. Dosiahol územný rozmach Byzancie v bývalom rozsahu od brehov Sávy a Dunaja až po Eufrat. Basileios mal arménsky a grécky pôvod

Raný život[upraviť | upraviť kód]

Basileios II. sa narodil v roku 958 ako najstarší syn cisára Romana II. a cisárovnej Theofánie. Mal najmenej dvoch súrodencov. Svojho mladšieho brata Konštantína, ktorý ako Konštantín VIII. bol jeho spoluvládcom, no do riadenia štátu sa Basileiovi nemiešal, sestru Annu Porfyrogenétu, manželku ruského kniežaťa Vladimíra I. a pravdepodobne aj Theofániu, rímskonemeckú cisárovnú, ženu Ota II.

Basileios bol podľa Psella muž podpriemernej, neskôr až asketickej postavy, ktorý bol však vynikajúcim jazdcom a na koni údajne pôsobil isto a pôsobivo. Aj na svojom dvore skôr než ceremoniálne šaty nosieval vojenský šat. Mal svetlomodré oči a silno klenuté obočie. V mladosti nosieval väčšiu bradu, no neskôr ju vymenil za bujné bokombrady, s ktorými sa vo vypätých situáciach zvykol upokojovať. Narozdiel od jeho brata Konštantína, Basileios nebol dobrým rečníkom a nehoroval ani pre literatúru. Vďaka jeho bojovnej horlivosti bol veľmi obľúbený medzi vojakmi a vďaka jeho reformám aj medzi roľníkmi. Nepriateľstvo voči bohatým magnátom mu navyše zabezpečilo aj vernosť obyvateľov Konštantínopola. Za cisára bol Basileios II. spolu so svojím bratom Konštantínom korunovaný ešte pred smrťou ich otca Romana II. V tom čase mal Basileios 5 rokov a jeho brat ešte menej. To viedlo k tomu, že po zavraždení ich otca – cisára Romana ich matkou Theofániou, boli bratia ešte príliš mladí na to, aby sa ujali moci, a tá tak pripadla generálovi Nikeforovi Fókovi, ktorý sa stal ich spolucisárom a novým manželom ich matky. Nikeforos vládol namiesto bratov necelých 6 rokov, keď bol zavraždený cisárovnou Theofániou a jeho synovcom Jánom Tzimiskom, ktorý sa ujal moci. I ten podobne ako jeho predchodca vládol ako Basileiov a Konštanínov spolucisár, no bratia boli úplne zatlačení do úzadia a ich reálna moc bola nulová. Ďalších sedem rokov Basileios žil na cisárskom dvore a vyčkával na jeho šancu zažiariť. Tá sa dostavila čoskoro po tom, čo 10. januára 976 zomrel Ján Tzimiskes. Príčinou úmrtia bol pravdepodobne týfus, no objavili sa aj fámy, že mohol byť otrávený.

Vzbury aristokratov[upraviť | upraviť kód]

Po smrti Jána Tzimiska sa ríša ponorila do chaosu. Málokto rátal s tým, že by mladí cisári mohli prevziať moc a tej sa

Korunovácia Basileia II. za spolucisára patriarchom Polyeuktom. (Skylitzova kronika)

pokúsil chopiť mocný eunuch (parakoimomenos) a predseda byzantského senátu Basileios Lakapenos. Lakapenos bol nelegitimným synom cisára Romana I. a skýtskej (pravdepodobne slovanskej) konkubíny. Bol to lstivý, intrigujúci pochlebovač, arogantný, požívačný, no zároveň schopný administrátor. Svoj titul si totižto udržal už od vlády Konštantína Porfyrogennéta. Za cisára sa však nevymenoval. Mimo moci nechcel zostať ani vplyvný mezopotámsky doux Bardas Skleros, ktorý bol krátko po Tzimiskovej smrti zbavený pozície domestikona východu. Spolu so svojimi spojencami zozbieral vojsku a obsadil mesto Melitene, kde sa prehlásil za cisára. Skleros následne porazil lojalistov v Lykande a na jeseň s pomocou antiochijského douxa Burtza vtrhol do Kapadócie. V roku 977 porazil v Cézarey aj nového domestikona Petra Foka a pod jeho správu sa tak prakticky dostala celá východná časť Malej Ázie. Sklerovi tak nič nebránilo vytiahnuť na západ. Eunuch Basileios preto na pomoc povolal Barda Foka, ktorý bol pred tým internovaný v kláštore na ostrove Chios. Fokas bol rovnako nebezpečným protivníkom ako Skleros, ale i preto bol vhodným človekom, ktorý sa mohol postaviť do čela vojsk. 19. júna 978 bol však Fokas porazený v Pankálii blízko Amoria a na jeseň v Basilike Therme. Fokas preto utiekol do Ibérie, kde mu poskytol pomoc princ Taa Dávid III. Spolu s gruzínskym vojvodom Tornikom a novým 12 000 oddielom sa Fokas vydal na novú kampaň proti Sklerovi. 24. marca 979 Fokas Sklera v bitke na rieke Halys porazil. Historik Skyliztes tvrdí, že aby sa predišlo bitke, skrížili zbrane samotní generáli. Bardas Fokas sa za odmenu stal novým domestionom východu. Dávid za odmenu dostal so správy veľké územia na východe krajiny – mesto Theodosiopolis, územie okolo Fasisu, Apahuniku, Karinu (dnešný Erzurun), Mardaly a mnohé iné. K tomu obdržal vysoký byzantský titul kouropalatos. Na hore Athos bol generálom-mníchom Tornikom založený nový gruzínsky kláštor, ktorý sa dodnes (hoci v ňom neskôr prevládol grécky klér) volá Iviron – Ibírsky (Gruzínsky). Skleros sa pred zajatím zachránil útekom do Bagdadu, kde ho kalif at-Tá'i' po sedem rokov držal v internácii. Moci v Byzancii sa chopil parakoimomenos Basileios, ktorý sa staral o veci administratívne a politické a Bardas Fokas, ktorému bolo zverené vedenie štátnych armád. Kým Konštantín sa so svojou rolou v štáte zmieril a venoval sa radostiam cisárskeho dvora, čo znamenalo pitie, hodovania a sex, Basileios bol mužom prísneho života. Nevyhľadával rozptýlenie v alkohole a nezaujímala ho ani učenosť a umenie. V mladosti mal údajne veľmi rád ženy, po tom, čo sa však stal cisárom na ženy zanevrel a dokonca sa ani neoženil. Zaujímalo ho však vojenské remeslo a riadenie štátu. Často býval podozrievavý, smutný a snáď i preto si nevedel nájsť žiadnych priateľov a dokonca si nehľadal ani ženu. Pomaly sa však pripravoval na okamih, kedy bude jeho moc dostatočná aby sa mohol ujať moci. Ambícií mladého cisára si všimol aj rovnomenný eunuch a v roku 985 sa ho pokúsil odstrániť. Komplot bol odhalený a Basileios dal eunucha zatknúť, zhabať mu všetok majetok a vyhnať do exilu. V ňom šokovaný eunuch čoskoro zomrel. Na ceste k vytúženej vláde tak Basileiovi stál už len veliteľ vojsk Bardas Fokas. Basileios ho zbavil titulu veliteľa armády a poslal na východné hranice ríše do Antiochie, kde sa stal douxom. To bola funkcia čestná a dôležitá, no zároveň lokalizovaná ďaleko od Konštantínopolu.

Bulharské ťaženia[upraviť | upraviť kód]

Ešte počas vlády Basileiovho predchodcu Romana I. bol s Bulharmi v roku 927 uzavretý 30 ročný mier a manželstvom cára Petra I. a Márie Lekapenovej aj krehké spojenectvo. Na konci vlády bulharského cára Petra I. sa však spojenectvo skončilo a cárovi synovia Boris a Roman boli zajatí a odvedený do Konštantinopolu. Cisár Nikeforos Fokas navyše nahovoril ruské knieža Sviatoslava, aby zaútočil na Bulharsko. Počas rusko-bulharskej vojny zomrel aj cár Peter. Moc v Bulharsku mal zdediť carovič Boris (II.). Ten však pobýval v Konštantínopole a jeho krajina bola rozdelená na dve časti. Východná časť Bulharska bola okupovaná Rusmi. A na západe vypuklo povstanie na ktorého čele stáli štyria bratia Dávid, Môjžič, Áron a Samuel – tzv. komitopulovia, synovia bulharského komesa Mikuláša/Nikolaa – správcu Serdiky (dnešná Sofia). Cisárovi Jánovi Tzimiskovi sa Rusov podarilo vyhnať, východ však nevrátil cárovi Borisovi ale naďalej ho nechal pod Byzantskou nadvládou. Západná časť bola v tej dobe zjednotená pod vládou Samuila, pretože ostatní bratia už boli mŕtvy. Dávid padol v boji proti Valachom, Môjžiš neprežil obliehanie Seresu a Áron bol popravený Samuilom po neúspešnom pokuse o prevzatie moci. Centrom jeho moci bolo okolie mesta Ochrid v dnešnom Macedónsku. Bulharským cárom Romanovi a Borisovi sa síce podarilo z Konštantínopolu utiecť, no Boris bol omylom zabitý Bulharmi na bulharských hraniciach a Roman, hoci sa dostal k Samuilovi, žiadnu moc nezískal. Až neskôr v 1004 bol menovaný za správcu Serdiky. Samuil postupne rozširoval svoju moc aj do Epiru a Dyrrachionu a v roku 985 dokonca dobyl aj významné thesálske mesto Larissu a obľahol aj Berrhoiu, čím sa dostal do tesnej blízkosti Solúna. Ďalší rok navyše Samuil dobyl staré hlavné mesto Bulharov Preslav, ktorého obrana bola zverená Nikeforovi Xifiovi. Basileios vytiahol s 30 000 vojskom do poľa a jeho zámerom bolo dobyť Serdiku, čím by Bulharov obkľúčil a odtrhol od čerstvých zásob. Značnú časť armády nechal za sebou aby dobyvateľov chránila pred možným útokom Samuilovej armády. Velenie nad týmto vojskom zveril Leonovi Melissenovi, ten sa však po pár dňoch s vojskom vrátil do Philippopolu (dnešný Plovdiv).

Byzantínci obľahli Serdicu a snažili sa ju dobyť počas viacerých útokov. Postupne sa však Basileiovým mužom míňali zásoby jedla a Bulharom sa navyše rýchlym útokom za hradby podarilo niekoľko byzantských vojakov zabiť a zničiť obliehacie vybavenie. Keď sa vojskám ani po 20 dňovom obliehaní nepodarilo Serdiku dobyť, rozhodol sa Basileios stiahnuť do Trácie. K tomuto rozhodnutiu dopomohla aj nedôvera voči Leonovi Melissenovi, pretože veliteľ armád Kontostefanos Basileia presvedčil, že hrozí možný prevrat z jeho strany. Počas návratu boli cisárske vojská prepadnuté v pohorí Strednej Gory na mieste zvanom Trajánova brána/Trajánov priesmyk. Sám cisár v sprievode s elitnými arménskymi jednotkami vyviazol len s obrovským šťastím. Cisárova porážka v Byzancii vzbudila obrovské vášne a mnohí prestali veriť v cisárove schopnosti. Veľká časť aristokratov cisárovi vytýkala, že sa pred výpravou do Bulharska neporadil so žiadnym skúseným veliteľom. Cítiac, že situácia sa stáva nádejnou, vrátil sa Bardas Skleros z Arábie a v Melitene sa prehlásil za cisára. Cisár Basileios sa preto opäť obrátil na veliteľa Barda Foku, ktorého menoval domestikonom východu a prikázal mu vzburu potlačiť. Fokas však už ďalej nehodlal cisára podporovať a sám sa v roku 987 za podpory maloázijskej aristokracie na statkoch svojho priateľa Eustathia Maleina nechal prehlásiť za cisára. Fokas si uvedomoval, že musí situáciu so Sklerom vyriešiť a tak mu ponúkol spojenectvo a spolucisárstvo. Skleros s ním súhlasil, no vzápätí bol Fokom zradený a uväznený. Ten následne vytiahol na Konštantínopol.

Basileiova situácia bola nezávideniahodná, na jeho strane sa po porážke u Trajánovej brány stála len malá, no elitná cisárska armáda a obyvatelia Konštantínopolu, ktorí mocných maloázijských aristokratov príliš v láske nemali. Basileios nemohol rátať ani so svojím predchádzajúcim spojencom kráľom Dávidom, pretože ten práve naopak poskytol svoju pomoc Fokovi, s ktorým mal dobré vzťahy. Dúfal, že za túto pomoc získa gruzínske dŕžavy dedične.Basileios sa preto rozhodol obrátiť na pohanských Rusov, s ktorých a Byzanciou viazala zmluva uzavretá cisárom Tzimiskom v roku 971. Ruské knieža Vladimír súhlasil, že pošle Byzancii 6000 variažských bojovníkov, ale urobí tak len za predpokladu, že s ním Byzancia uzavrie spojenectvo založené na svadbe Basileiovej sestry Anny Porfyrogennéty s kniežaťom Vladimírom. To bola pre Byzanc obrovská diplomatická potupa, pretože ešte žiaden (podľa Byzantíncov) barbarský panovník dovtedy nedostal za ženu princeznú „narodenú v purpure“. Basileiovi, ak chcel proti odbojnej šľachte získať spojencov nezostávalo nič iné, než súhlasiť.

Vymohol si však, že Vladimír zapudí všetky jeho predošlé manželky (Vladimír mal podľa historických prameňov 4 manželky a vyše 800 súložníc) a príjme kresťanstvo. Ruské knieža súhlasilo a princezná Anna bola v roku 988 spolu s veľkým sprievodom poslaná do byzantského Chersonu na Kryme, kde prebehla svadba. Chersonesos, ktorý sa pridal k Fokovej vzbure tesne pred tým Rusi dobyli a podľa dohody vrátili Basileiovi. (Ruské pramene – Nestor – tvrdí, že Rusi Cherson dobyli, aby prinútili Basileia súhlasiť so zmluvou). K pokrsteniu

Rusov došlo na Dnepri. To, že ruské kmene prijali krst práve z Byzancie jednak pozdvihlo byzantsko-ruské vzťahy na novú úroveň, no najmä to malo veľký historický a kultúrny význam pre ďalší vývoj východoslovanských zemí.

Knieža Vladimír sľub dodržal a Basileiovi na člnoch poslal 6000 Variagov. Spojené byzantsko-variažské vojská sa stretli v dvoch bitkách u Chrysopolu (988) a neďaleko jediného cisárom ovládaného maloázijského mesta Abydos (13. apríl 989) ležiaceho na Hellesponte

(Dardanelách). Napriek tomu, že malo Fokovo vojsko obrovskú početnú prevahu, po tom, čo uzurpátor Fokas spadol z koňa sa bitka zmenila v krvavé jatky, ktoré sa skončili Basileiovým víťazstvom. Z Fokovho zajatia sa vyslobodil aj Bardas Skleros a prevzal vedenie vzbury. Basileios

mu ponúkol svoje spojenectvo a spolucisárstvo, s čím Skleros súhlasil. K moci ho však Basileios nepripustil a v skutočnosti mu len dovolil dožiť zvyšok svojho života v Konštantínopolskej zlatej klietke. Sklerovi to však príliš neprekážalo. Mladému cisárovi podľa Psella po svojej porážke na jednom z cisárskych statkov v Bitýnii na otázku ako má zamedziť ďalším vzburám poradil, aby trestal guvernérov thém, ktorý by príliš spyšneli, aby nedával svojim generálom nadbytok prostriedkov a aby ich vždy zamestnal tak, že nebudú mať čas na nič iné než svoje záležitosti. Mal sa vyhýbať ženám na dvore, byť ku všetkým neprístupný a so svojimi plánmi sa zdôverovať len s málo ľudmi. S ohľadom na predchádzajúce byzantské dejiny a na počet palácových, či mocenských prevratov, ktorými si Basileiova ríša prešla to bola rada múdra.

Variažskí bojovníci sa domov nevrátili a postupne sa z nich vytvorila tzv. Variažská stráž – osobné cisárske vojsko, ktoré byzantskí cisári využívali až do 14. storočia. Jej základ i naďalej tvorili zväčša severskí a ruskí vojaci a ríši poslúžili napríklad pri dobytí malého územia Sicílie sa vlády Michaela IV. Bez trestu neostal ani Fokov spojenec Dávid z Taa. Basileios na jeho panstvo poslal Jána z Chaldey a prinútil Dávida sa mu vzdať. V roku 990 s ním uzavrel mier. Basileios Dávida znovu uznal za spoluvládcu v Ibérii a znovu mu udelil titul kouropalata, no po jeho smrti mali všetky Dávidove územia pripadnúť cisárovi.

Arabské ťaženie[upraviť | upraviť kód]

Po tom, čo sa Basileios vysporiadal s pálivým problémom občianskej vojny, chcel svoju pozornosť obrátiť na Balkán, ktorého väčšinu ovládol bulharský cár Samuil, no udalosti na východných hraniciach, z ktorých sa už tradične ozývali Arabi mu to nedobolili. Tí obnovili svoje pozície na územiach získaných Nikeforom II. a Jánom Tzimiskom a snažili sa znovu získať vplyv v Aleppe. V roku 987 bol medzi Byzanciou a Fatimovcami podpísaný sedemročný mier, ktorý zabezpečil výmenu väzňov a vzájomné uznanie fátimovského kalifa a byzantského cisára ako

ochrancov národnostných menšín v krajinách. Konštantínopolskí moslimovia boli navyše prinútení uznať za kalifa fátimovského panovníka, čo sa prejavilo tak, že sa v piatočných modlitbách v konštantínopolskej mešite vymenilo meno kalifa abásovského za kalifa fátimovského Al- Aziza.

Mier sa však nepodarilo udržať. Po tom, čo v roku 991 zomrel dlhoročný fátimovský vezír Jakub ibn Killis, stal sa novým správcom sýrskeho Damašku Mandžutakin, vojenský otrok tureckého pôvodu. Ten na al-Azizov pokyn vtrhol do Aleppského emirátu, kde práve zomrel starý emir Sa´d al-Dawla. Aleppský emirát bol však byzantským protektorátom a nad jeho územím držal ochrannú ruku antiochijský doux Michael Bourtzes. Arabi porazili byzantské sily v Aleppe a pustili sa do obliehania Aleppa. Manžutakinovi sa však mesto ani po dlhom obliehaní nepodarilo dobyť a tak sa na jar 993 stiahol do Damašku.

Po doplnení proviantu sa o rok neskôr znovu vydal na výpravu do Aleppa. 15.septembra 994 sa arabské vojská stretli s byzantskou armádou na rieke Orontes, kde vyše 5000 vojsko porazili. Následne po bitke Mandžutakin dobyl mestá Emesu, Apameu a Šajzar a znovu obľahol aj

Aleppo. Opätovná Bourtzesova porážka však zmobilizovala cisárovu pozornosť a ten sa sám postavil na čelo byzantských vojsk a takmer bleskovou rýchlosťou vytiahol do Sýrie. Dorazil do nej len za 16 dní. Fátimovská armáda bola zaskočená. Nečakala žiadnu hrozbu a jej jazda bola rozpŕchnutá po okolí. Hoci mal Mandžutakin menšiu výhodu v tom, že bola jeho armáda narozdiel od Basileiovej oddýchnutá a početne silnejšia, sila prekvapenia ho prinútila, zničiť tábor a stiahnuť sa do Damašku. Hoci sa Byzantíncom nepodarilo dobyť Tripolis, znovu dobyli pevnosť Tartus, ktorú obsadili arménskymi jednotkami. Al-Aziz sa rozhodol proti Basileiovi zasiahnuť osobne, to však už nestihol, pretože počas príprav zomrel. Byzantsko-arabský konflikt ale pokračoval. V roku 996 vypukla v meste Tyros z podnetu miestneho rybára Allaqa proti-fátimovská vzbura, ktorú sa Fátimovcom aj napriek byzantskej podpore o dva roky podarilo zlomiť. Po tom čo bol toho istého roku (998) v bitke o Amapu fátimovským veliteľom Jajšom ibn al-Samsanom porazený Bourtzesov následovník Damián Dalassenos sa Basileios znova musel vypraviť do Sýrie. Cisárske vojská prenikli až k Baalbeku a podarilo sa im zničiť viacero arabských pevností – medzi nimi aj Masyaf a Arqah. Obliehanie Tripolisu bolo však znovu neúspešné a po zavraždení gruzínskeho princa Dávida III. z Taa sa cisár musel vrátiť do Kilíkie a odtiaľ na územie územie, ktoré po kráľovi Dávidovi III. pripadli Basileiovi – Tao, Theodosiopolis, Fasis a okolie jazera Van. S tým nesúhlasil iberský (de facto gruzínsky) kráľ Gurgen a v roku 1002 vtrhol na byzantské územie, no bol odrazený Nikeforom Ouranom, antiochijský douxom. Gruzínski panovníci museli uznať byzantskú nadvládu nad stratenými teritóriami a dostali čestné tituly kouropalatov.

Nový, desaťročný mier s Fátimovcami bol uzavretý v roku 1000 a aj napriek viacerým vyhroteným situáciám sa ho podarilo uchovať až do tridsiatych rokov. Kalif al-Hakim sa totiž viac zaoberal vnútroštátnymi záležitosťami, mimoiné prenasledovaním kresťanov. V roku 1009 bol na

jeho pokyn dokonca zničený Chrám Božieho Hrobu a obnovený bol až neskôr za vlády Basileiovho brata Konštantína. Fátimovci sa v Aleppe pokúšali obnoviť svoj vplyv i naďalej, no bez väčšieho úspechu.

Nové ťaženie do Bulharska[upraviť | upraviť kód]

Byzantská proti-ofenzíva do Bulharska sa mala začať už v roku 991. Pre problémy na arabských hraniciach sa však väčšie operácie proti Bulharom viackrát odkladali. V roku 991 však bol počas jednej bitky v Macedónsku znovu zajatý cár Roman a ten potom až do svojej smrti v

roku 997 žil v byzantskom zajatí. Krátko na to, čo umrel a krátko po bitke na rieke Spercheios Samuil prijal titul bulharského cára. Poučený zo svojich predchádzajúcich omylov, začal Basileios postupne dobývať kľúčové pozície na hraniciach a pomoc vyhľadal aj v zahraničí. Po tom, čo

Bulhari získali pod svoju správu srbské územia Rašky, Dioklecie a územia Dyrrachionu (dnešného Drača), stali sa priamymi susedmi Chorvátskeho kráľovstva. Basileios preto s chorvátskym kráľom Štefanom Držislavom uzavrel spojenectvo a do správy mu udelil dalmátske mestá Krk, Osor, Rab, Zadar, Trogir a Split a ovenčil titulom dalmátskeho exarchu. Spojencov cisár hľadal aj medzi Srbmi, v roku 992 ho v Konštantínopoli navštívili vyslanci dukljanského Jána Vladimíra.

Po tom, čo Samuil v roku 996 v bitke porazil solúnskeho stratéga, otvorila sa mu cesta ďalej na Peloponézsky polostrov. V roku 997 Bulhari na čele so Samuilom a jeho synom Gavrilom Radomirom vtrhli až ku Korintu a územie okolo neho vyrabovali. Na ceste späť pri rieke Spercheios však narazili na vojsko Nikefora Ourana, ktorého Basileios poveril riadením balkánskych vojsk a udelil mu titul domestikona západu.

Basileios II. v Pliske

Po ťažkých dažďoch bola rieka oddeľujúca vojská rozvodnená a zaplavila oba brehy. Samuil utáborený na juhu nečakal, že by Byzantínci rieku prebrodili, a tak zanedbal ochranu tábora. Nikeforov prieskum však našiel v rieke brod a za úsvitu 16.júla 997 Bulharov prepadli. Bulhari

podľahli panike a ich odpor bol minimálny. Okolo 12 000 Bulharov bolo zajatých, tisíc ich padlo a sám Samuil bol zranený a jeho syn Gavril Radomír sa zachránil len tým, že predstieral smrť. Posilnený víťazstvom Basileios započal novú etapu bojov. Na prelome 11. storočia byzantské vojská zaistili územie Moesie. Nikeforos Xifias v roku 1001 znovu obsadil Plisku a Preslavu – staré bulharské hlavné mestá a v roku 1003 dokonca Byzantínci dobyli pevnosť pri Dunaji Vidin. Bulhari sa snažili Byzantíncov zatlačiť útokom na Adrianopol, čo však Basileia

neodradilo od ďalšieho plienenia bulharského územia. Po koryte Moravy sa viedli vojsko na juh až kým nedorazili k Skopje. Tam na druhej strane rieky Vardar objavili bulharskú armádu. Situácia bola skoro na vlas podobná tej z roku 997 a Bulhari sa nepoučili. Bitka o Skopje (1004) sa tiež skončila drvivou porážkou Bulharov a cár Samuil sa opäť zachránil. Basileiovi sa tak do roku 1005 podarilo získať polovicu Samuilom ovládaného územia. Bulhari sa však nevzdávali a naďalej napádali územie v okolí Solúna. V roku 1009 boli znovu porazený pri mestečku Kréta neďaleko Solúna a hoci to nebolo víťazstvo rozhodné, bulharský bojový duch postupne opadal. Mnohí zo Samuilových vazalov sa od neho začali odvracať a guvernér Dyrrachionu Basileiovi dokonca otvoril brány mesta. Samuil sa rozhodol urobiť byzantským úspechom rázny koniec ešte pred tým, než sa Basileios dostal do srdca jeho ríše. Uvedomoval si, že ak sa chcú Byzantínci dostať do srdca jeho ríše, musia prekonať početné horské priesmyky a najmä priesmyk Kleidion na rieke Strume. Samuil priesmyk medzi hrebeňmi Belasice a Ogaždena riadne opevnil a sám sa s vojskom utáboril v meste Strumica. Bitka sa začala byzantským útokom na bulharské opevnenie od dediny Kleidion (dnešný Klyuch), ktorý však bol Bulharmi odrazený. Samuil posilnený obrovskými stratami na strane byzantského vojska vyslal veľkú armádu na čele so schopným šľachticom Nestoricom, aby na Byzantíncov zaútočila z juhu. Tí však už mali menej šťastia a boli porazený Theofylaktom

Botaneiatom, solúnskym stratégom. Veľká časť bulharského vojska bola zajatá a solúnske vojská sa následne pridali k Basileiovi v Kleidione.

Basileiova armáda nebola schopná sa prebiť cez údolie, ktoré bránilo vyše 15 000 Bulharov. Poslal preto Nikefora Xifia aby obišiel Belasitský hrebeň a Bulharov obkľúčil. On sám pritom neustále klamlivo útočil na bulharské palisády od strany Kleidionu. 29. júla Xifias zo zadu zaútočil

na nič netušiacich Bulharov a tí museli opustiť strážne stanoviská, čím otvorili cestu Basileiovmu útoku. Stovky, ba priam až ticíce Bulharov bolo zabitých a roztrúsené zvyšky sa pustili na západ. Samuil s jeho synom Gabrielom Radomirom utáborení v Strumici sa okamžite snažili situáciu zachrániť, ale boli odrazení blízko dediny Mokrievo. Sám Samuil sa zachránil len vďaka jeho synovi, ktorý ho na koni odniesol do Prilepu a on sám sa ponáhľal do Strumice zachraňovať, čo sa dalo.

Basileios medzitým obsadil pevnôstku Macukion pri Strumici. Cisár sa po úspešnej bitke podľa Jána Skylitza poslal Theofylacta Botanitesa, aby v okolí Strumice vyčistil cestu od palisády, ktorá mu stála v ceste. Ten rozkaz splnil, no keď sa vracal do vojenského tábora, bol napadnutý Samuilovým synom Gabrielom Radomirom, ktorý byzantského vojvodu vlastnoručne zabil. Po tejto prehre bol Basileios nútený upustiť od obliehania Strumice. Na svojej spiatočnej ceste cisárovi na presvedčenie koubikoularia Sergia svoje bráni otvorilo mesto Melník.

Následky Kleidonskej bitky boli pre Bulharov ničivé. Byzantínci podľa dobových prameňov zajali okolo 14 – 15000 Bulharov, a i keď je toto číslo bolo zrejme nadnesené a neskorší prameň hovorí o počte 8000. Práve po tejto bitke si Basileios vyslúžil prezývku Bulharobijca, hoci pred

tým bol známy pod priezviskom Mladý, poprípade Porfyrogennét – v purpure zrodený. Bulharských zajatcov totiž rozdelil do skupín po sto vojakoch a tých potrestal trestom, aký bol udeľovaný byzantským vzbúrencom. Z každej „stotiny“ 99 vojakov oslepil úplne a stému ušetril

jedno oko aby bol ich vodcom. Keď cár Samuil o dva mesiace uvidel vracajúce sa vojsko, zasiahla ho mŕtvica a o dva dni neskôr zomrel. Noví bulharský vládca – Gabriel Radomir nedokázal naďalej odolávať Basileiovým útokom. Pokúsil sa preto s Basileiom uzavrieť mier, no bol

odmietnutý. Medzi Bulharmi začala prevládať nespokojnosť so Samuilovým synom až ho nakoniec syn jeho strýka komitopula Árona – Ivan Vladislav zavraždil a prehlásil sa novým cárom. Ten sa proti Byzancii pokúsil poštvať nomádskych Pečenehov, no i tých Basileios pri Dunaji porazil. Ivan Vladislav postupne strácal stále viac a viac územia, až si nakoniec udržal len drobné územia v dnešnom Albánsku a Macedónsku. Začiatkom roku 1018 sa bulharský cár rozhodol dobyť jadranský prístav Dyrrachion, ale bol zabitý počas byzantského protiútoku. Preživší bulharskí velitelia sa Basileiovi vzdali v Mosynopole. Vdova po Jánovi Vladislavovi Mária s deťmi utiekla do Ochridu, kde v auguste podrobila svoj osud cisárovi Basileiovi a bola spolu s deťmi poslaná ako čestný zajatec do Konštantínopola. V priebehu pár mesiacov bola Vladislavova ríša včlenená do byzantskej samosprávy. Územie pred tým ovládané Bulharmi bolo rozdelené do troch nových thém – Paristrionu („Dolný Dunaj“ - pri Čiernom mori) , Bulharska, a Syrmiumu („Horný Dunaj - v Srbsku). Na území sa taktiež nachádzali staršie thémy Dyrrachion a Macedónia, ku ktorým bolo pridané nové územie. Narozdiel od bulharských vojakov, k bulharským poddaným sa cisár správal zhovievavo. Zachoval im väčšinu kultúrnych zvyklostí a dovolil im dane i naďalej odvádzať v naturáliách a nie v peniazoch ako to prebiehalo v starých byzantských územiach. Krátko po vyhranej vojne sa Basileios taktiež venoval obnove byzantskej cirkevnej správy v Bulharsku. Bol zrušený bulharský patriarchát, no zároveň bolo vytvorené nové autokefálne (od Konštantínopolu samostatné) arcibiskupstvo so sídlom v Ochride a obnovené staré biskupstvá, medzi nimi v Konštancii na Čiernom mori. Narozdiel od starého chorvátskeho kráľa Štefana Držislava, nový chorvátski panovníci Krešimir III. a Gojslav podporovali Bulharov. Po ich porážke sa však naďalej báli mocnému cisárovi odporovať a tak uznali jeho nadvládu a stali sa jeho vazalmi. Basileios im za vazalský sľub udelil titul patrícijov a Chorvátsko byzantským protektorátom zostalo až do Basileiovej smrti. Po úspešnom balkánskom ťažení sa Basileios vydal na slávnostný triumf po Grécku, ktorý zakončil v do starobylých Aténach, kde v Chráme Bohorodičky v Parthenone oslávil svoje víťazstvo. Odtiaľ sa vrátil do Konštantínopolu.

Krymská kampaň[upraviť | upraviť kód]

V roku 1016 sa Basileios spojil s černigovským kniežaťom Mstislavom a spolu zaútočili na Krym, ktorý ovládal malý nástupnícky štát Chazarskej ríše, na ktorého čele stál Georgius Tzul. Chazari boli kedysi hlavnými spojencami Byzancie proti Arabom, no postupne ich moc upadala až nakoniec bola ich ríša v 60. rokoch 10 storočia rozprášená ruským kniežaťom Sviatoslavom. Rusi a Byzantínci štátik rozvrátili a jeho územie si rozdelili. Juh pripadol Byzancii a sever Rusom.


Vojny s Gruzíncami[upraviť | upraviť kód]

Basieleios II. poráža vojská gruzínskeho kráľa Georgia Abcházskeho. (Skylitzova kronika)

V roku 1014 zomrel syn iberského kráľa Gurgena Bagrat III. a na jeho trón zasadol jeho syn Georgios I. Abcházsky, ktorý mal ambície zjednotiť všetky gruzínske územia pod svoju vládu – a to i tie byzantské. V priebehu rokov 1015-1016 začal okupovať Byzanciou ovládané Tao a dokonca uzavrel spojenectvo s fátimovským kalifom Al-Hakimom. Basileios v tom čase ešte viazaný vojnou s Bulharmi sa tak dostal do zložitej situácie a aspoň na istý čas musel situáciu nechať plynúť. Keď sa však vysporiadal s balkánskymi záležitosťami, začal sa pripravovať na vojnu. Obnovil stálu posádku v Theodosiopolis a na jeseň roku 1021 sa na čele armády vydal do Gruzínska. Cisár znovu dobyl Fasis (Imeretia) a zahnal Gruzíncov hlbšie na ich územie. Zlomová bitka sa uskutočnila 11.septembra 1021 v Širimni blízko jazera Palakazio v dnešnom Turecku. Obe vojská boli vedené svojimi panovníkmi. Byzantínci boli podporovaný Variagmi a gruzínsky Georgios si na svoju stranu povolal vojská z Arménie. Pramene uvádzajú, že spočiatku šťastie viac prialo Gruzíncom, no Basileios vytrvalými protiútokmi dokázal zabiť hlavných gruzínskych generálov, bitku zvrátiť a vyhrať. Po tom, čo Byzantínci zahnali Georgia na sever a poplienili jeho územie, stiahol sa Basileios do Trabzonu kde prezimoval.

Vyjednávania medzi znepriatelenými stranami nikam neviedli a vojna teda mala pokračovať. Georgios doplnil svoje vojská jednotkami z Kachétie a spojil sa s odbojnými byzanskými veliteľmi Nikeforom Fokom a Nikeforom Xifiom. V decembri 1021 sa však Basileiovi vzdal arménsky kráľ Senekerim Vaspurakanský, ktorého dŕžavy boli napadnuté Seldžukmi. Senerekim nedokázal čeliť aj Basileiovi aj východným najazdníkom a tak vymenil jeho panstvo za dŕžavy v okolí byzantskej Sebasteie v Kapadócii. Miestny kraj Basileios riadne opevnil, pretože hrozba Seldžuckého útoku sa kedykoľvek mohla vrátiť. Dohodu Basileios uzavrel aj s kráľom Ani Hovhannom-Smbatom III., ktorý prisľúbil, že po jeho smrti jeho panstvo pripadne Byzancii. Na jar nasledujúceho roku Basileios vytiahol do gruzínskych zemí aby konflikt raz a navždy ukončil. Vojská sa stretli v Svindaxe blízko rieky Fasis (Imeretia) a Gruzínci boli prinútení kapitulovať. Byzancia získala okolie Ardahanu, Taa, Basíniu, Kolu a Ďžavachetsko. Z dobytých území Basileios vytvoril novú thému Ibéria s hlavným mestom v Theodosiopole. Georgios musel navyše na cisársky dvor ako rukojemníka poslať svojho syna Bagrata, neskoršieho gruzínskeho kráľa.

Povstanie Nikefora Xifia[upraviť | upraviť kód]

V roku 1021 proti Basileiovi taktiež povstal jeho generál Nikeforos Xifias. Ten po úspešnom bulharskom ťažení dostal úrad stratéga v Cézarey v anatolskej théme. Proti Basileiovi sa postavil po tom, čo mu cisár nedovolil sa zúčastniť na výbojoch do Gruzínska. Spolu s Nikeforom Fokom Barytrachelom, synom toho Nikefora, ktorý proti Basileiovi posvstal na začiatku jeho vlády plánovali prevziať moc, avšak nedokázali sa dohodnúť na tom, kto bude revoltu riadiť. Nezhody medzi veliteľmi dokázal Basileios využiť. Napísal obom veliteľom listy, ktorými roznietilnedôveru medzi nimi a 15. augusta 1022 Xifias Foka zavraždil. Následne bol Xifias prinútený sa vzdať cisárovmu vyslancovi Theofylactovi Dalassenovi, novému anatolskému stratégovi. Za trest bol Xifias poslaný do kláštora na ostrov Antigoni v Marmarskom mori a vrátiť sa smel až za vlády Romana III.

Talianska politika[upraviť | upraviť kód]

Byzantská ríša si taktiež po stáročia držala viacmenej pevné postavenie na juhu Apeninského polostrova, ktorý bol mimoiné obývaný Grékmi. O moc v tomto regióne Byzancia neustále musela bojovať s Arabmi, ktorí si v priebehu 10. storočia podmanili celú Sicíliu. Začiatkom Basileiovej vlády boli pre boje viaceré oblasti na juhu polostrova vyľudnené a prevahu začínali získavať Arabi. V roku 982 sem preto vpadol nemecký cisár Oto II., ktorý sa obával vplyvu moslimov v strednej Itálii, bol však moslimami porazený. V roku 986 Arabi dobyli Kalábrijské mesto Gerakion (Gerace) a o dva roky padla Cosenza. Arabské útoky zo Sicílie navyše neochabovali a ohrozené bolo aj hlavné mesto regiónu Bari, ktoré sa zachránilo vďaka Basileiovým benátskym spojencom. S tými Basileios v roku 992 uzavrel spojenectvo, ktorým Benátkam priznával výhodné obchodné podmienky. Benátky sa za to de facto stali vazalom Byzancie, ktorej museli pomáhať pri námornej preprave a ochrane prímorských oblastí. Zmluva je známa ako chrysbulla, pretože bola spečatená zlatou pečaťou. Spojenectvo bolo navyše v roku 1004 stvrdené sobášom syna dóžu Pietra II. Giovanniho s byzantskou šľachtičnou Máriou Argyrovnou. V roku 1009 v Bari navyše vypukla vzbura vedená Melom, občanom mesta proti Jánovi Kukuovi, talianskému katepanovi. Vzbura bola potlačená už o rok, no proti odporcom nebolo dostatočne zakročené a tak sa o nejaký čas rozhorela ešte silnejší. Povstalci sa totiž proti Byzancii spojili s lombardskými mestami a Normanmi. Ani tí však v tomto období neboli dostatočne silní aby Byzanciu porazili. V rokoch 1016-17 sa im síce ešte podarilo poraziť Kontoleona Tornika v bitke pri Vaccaritze a s Passianom pri Arenule vybojovali vyrovnanú bitku, no už v septembri nasledujúceho roku boli zdrvujúco porazení pri Kánnach veliteľom Basileiom Boiannom, novým juhoitalským katepanom Krátko na to, čo sa cisár vysporiadal s povstaním i s Normanmi, ktorí si z Byzancie chceli utrhnúť kus zeme pre seba, začal cisár pripravovať veľkú výpravu, ktorej cieľom nebolo nič iné než získať späť Sicíliu. Tento plán sa mi už však nepodarilo uskutočniť, pretože ho zastihla smrť. Veliteľ Boiannes stihol iba dobyť sicílsky prístav Messinu.

Smrť[upraviť | upraviť kód]

67 ročný Basileios II. zomrel 15. decembra 1025 po 49 rokoch samovlády a 62 rokoch vlády celkovo. Pochovaný bol v rotunde Konštantína I. v Chráme sv. Apoštolov, hoci on sám túžil byť pochovaný mimo konštantínopolských hradieb v Chráme sv. Jána Evanjelistu v neďalekom Hebdomone.

Na cisárskom náhrobku sa mu skvel epitaf výstižne popisujúci jeho život : „Odo dňa, keď ma kráľ nebies povolal aby som sa stal cisárom, veľkým vládcom sveta, nikto nevidel moju kopiju ležať nečinnú. Počas celého môjho života som zostal ostražitý a chránil deti nového Ríma,statočne bojujúc na západe i v predsieňach východu.“ Basileiov hrob bol jednou z byzantských pamiatok, ktoré boli zničené počas 4.križiackej výpravy.

Basileiovo dedičstvo[upraviť | upraviť kód]

Novým cisárom-samovládcom sa stal jeho brat Konštantín VIII., ktorý však po vláde nikdy nebažil a radšej si užíval slasti života. Basileios mu zanechal prosperujúci a silnú ríšu, ktorú obývalo asi 12 000 000 obyvateľov a plnú pokladnicu zlatých numizmát (asi 14 000 000 numizmát – čo tvorilo asi dvojročný cisárov príjem).

Vnútorná politika[upraviť | upraviť kód]

V priebehu svojho dlhého života sa cisár Basileios venoval aj vnútroštátnej činnosti. Tvrdo trestal všetkých aristokratov, ktorí sa odvážili vystúpiť proti legitimite cisárskej moci. Za prvý takýto zásah do majetku bohatých možno považovať zhabanie všetkého majetku Basileiovi Lakapenovi. Taktiež vtedy odvolal všetky ním vydané zákony. Podobný osud postihol aj nenásytného protovestiara Filokala. Po neúspešnej Fokovej vzbure rovnako tvrdo vystúpil aj proti Eustathiovi Maleinovi. Cisára ochromila veľkoleposť jeho takmer kráľovských statkov a početnosť jeho služobníctva. V roku 995 preto pozval Maleina spolu s jeho rodinou do Konštantínopolu, pričom ich v meste uväznil a zhabal im všetky majetky. Nemenej kruto sa pomstil aj rodu Fokov.

Proti bohatým a vplyvným maloázijským šľachticom Basileios vystupoval aj na poli právnom. 1. januára 966 bol vydaný zákon, ktorý rušil staré zákony, ktoré držiteľom pozemkov prisudzovali nároky na danú pôdu, ak ju vo vlastníctve držali dlhšie ako 40 rokov a nikto voči nim nevznášal nároky. Bohatá šľachta si totiž ľahko od svojich slabších susedov mohla vymôcť to, že pod hrozbou násilia proti ich bezprávnemu záberu majetkov neprotestovali. Po novom bolo možné získať vlastníctvo pôdy až po jej 75 ročnom držaní a aj to len vtedy, ak jej vlastníci boli schopní dokázať jej právoplatné nadobudnutie. Ak dokazovacie bremeno zvládnuť nedokázali, mala pôda pripadnúť jej starým vlastníkom.

Taktiež donácie odovzdané kláštorom vidieckymi spoločenstvami nemali pripadnúť kláštoru, či biskupovi. Po smrti darcu statkov, tieto sa nestávali majetkom biskupa, ale zostávali vo vlastníctve spoločenstva, na ktorom stála aj daňová povinnosť. V rokoch 1003/1004 cisár postúpil ešte ďalej. Zaviedol kolektívnu zodpovednosť vidieckych spoločenstiev za platbu daní – allelengyon. Podľa tohto nariadenia mali mocní – dynatoi platiť daň aj za tie pozemky, ktoré boli v ich susedstve a neexistoval nik, kto by ich obrábal. Tým sa zabránilo strate daní z neobrábaných pozemkov. Medzi vrstvu dynatoi okrem bohatej šľachty patril aj klér a preto táto kolektívna daň z veľkej časti zasiahla kláštory a cirkevné inštitúcie. Basileiov odpor voči kléru bol spôsobený tým, že v období, keď bol cisár opustený aristokraciou a čelil povstaniu Barda Foku (988), ho patriarcha Mikuláš Chrisoberges prinútil zrušiť zákony vydané cisárom Nikeforom Fokom, ktoré zakazovali obdarovávať cirkev novými majetkami, či zakladať nové kláštory. Basileios sa všemožne snažil zabrániť rozpínaniu sa mocných rodov a zväčšovaniu vlastníctva cirkevnej pôdy preto, že si uvedomoval dôležitosť drobných vidieckych sídel, ktoré odjakživa boli základom byzantského hospodárstva a systému vojenských statkov, ktoré boli významným zdrojom byzantskej vojenskej sily.

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]


ScholastikosSVK/pieskovisko
Vladárske tituly
Predchodca
Ján I. Cimiskes
cisár
829842
Nástupca
Konštantín VIII.

Naformátovaná tabuľka[upraviť | upraviť kód]

Poradie Meno Obdobie v úrade Portrét Poznámky Referencie
1.
2.
3.
4.
5.
6.
7.
8.
9.
10.
11.
12.
13.
14.
15.
16.
17.
18.
19.
20.
21.
22.
23.
24.
25.
26.
27.
28.
29.
30.
31.
32.
33.
34.
35.
36.
37.
38.
39.
40.
41.
42.
43.
44.
45.
46.
47.
48.
49.
50.
51.
52.
53.
54.
55.
56.
57.
58.
59.
60.
61.
62.
63.
64.
65.
66.
67.
68.
69.
70.
71.
72.
73.
74.
75.
76.
77.
78.
79.
80.
81.
82.
83.
84.
85.
86.
87.
88.
89.
90.
91.
92.
93.
94.
95.
96.
97.
98.
99.
100.
101.
102.
103.
104.
105.
106.
107.
108.
109.
110.
111.
112.
113.
114.
115.
116.
117.
118.
119.
120.
121.
122.
123.
124.
125.
125.
126.
127.
128.
129.
130.
131.
132.
133.
134.
135.
136.
137.
138.
139.*
140.
141.
142.
143.
144.
145.
146.
147.
148.
149.
150.
151.
152.
153.
154.
155.
156.
157.
158.

Moje časté zdroje[upraviť | upraviť kód]

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]

[7]

[8]


  1. xxx. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1.
  2. xxx. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexandr Petrovič Každan. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8.
  3. GARAND, Lynda. Byzantine Empresses: Women and Power in Byzantium AD 527-1204. 1. vyd. New York : Routledge, 1999. 343 s. ISBN 0415146887. (anglický jazyk)
  4. DIEHL, Charles. Postavy z byzantských dejín. Preklad Štefan Janšák. 2. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov, 2009. 246 s. ISBN 978-80-8061-373-0.
  5. ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, a kol. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8.
  6. PSELLOS, Michael. Chronografie : (976-1077). Preklad Jaroslav Skalický. Stará Ríša na Morave : Marta Florianová, 1940. 268 s. (Dobré dílo; zv. 139.)
  7. VENNING, Timothy; HARRIS, Jonathan. A Chronology of the Byzantine Empire. 1. vyd. New York a Hampshire : Palgrave Macmillan UK, 2006. ISBN 978-0-230-50586-5. S. 817. (anglický jazyk)
  8. NORWICH, John Julius. Byzantium: The Apogee (A History of Byzantium 2). 3. vyd. London : The Folio Society Ltd a Cambridge University Press, 1993. (anglický jazyk)