Redaktorský priestor redaktora TomášPolonec: Pieskoviská: pieskovisko • pieskovisko2 • pieskovisko3 Pomôcky: Nedorobené články • Plán • Články Technické: common.js • common.css • vector.js • vector.css • EditCounterOptIn.js • Upozornenie redaktorská stránka • Diskusia hlavička • Inf redaktorská stránka

Basilique du Sacré-Cœur[upraviť | upraviť zdroj]

	Roger Etchegaray
	kardinál Svätej rímskej cirkvi; emeritný vicedekan posvätného kolégia kardinálov
	; kardinál Etchegaray v roku 2012
Štát pôsobenia	Francúzsko; Vatikán
Funkcie a tituly
Emeritný vicedekan posvätného kolégia kardinálov
	30. apríl 2005 – 10. jún 2017
Prezident Pápežskej rady/komisie pre spravodlivosť a pokoj
	8. apríl 1984 – 24. jún 1998
Predchádzajúce funkcie
	prezident Pápežskej rady „Cor Unum“; (8. apríl 1984 – 2. december 1995); arcibiskup marseillský; (22. december 1970 – 13. apríl 1985); teritoriálny prelát Mission de France v Pontigny; (25. november 1975 – 23. apríl 1982); pomocný biskup parížsky; (27. máj 1969 – 22. december 1970);
Biografické údaje
Narodenie	25. september 1922 (101 rokov); Espelette, Francúzsko
Svätenia
Cirkev	rímskokatolícka
Kňaz
Kňazská vysviacka	13. júl 1947 (24 rokov); Jean Saint-Pierre; pomocný biskup kartágsky
Inkardinácia	Bayonnská diecéza
Biskup
Menovanie	29. marec 1969 (46 rokov); Pavol VI.
Konsekrácia	27. máj 1969 (46 rokov); Katedrála Notre-Dame v Paríži
Svätiteľ	Gabriel Auguste François Marty; arcibiskup parížsky
Spolusvätitelia	Paul Joseph Marie Gouyon; arcibiskup rennský; Wladyslaw Rubin; generálny tajomník Synody biskupov
Kardinál
Menovanie	30. jún 1979 (56 rokov); Ján Pavol II.
Stupeň	kardinál-biskup
Titulárne sídlo	San Leone I; (1979 – 1998; kardinál-kňaz); Porto-Santa Rufina; (1998 – ; kardinál-biskup)
	Vatikánsky portál; Biografický portál

	Basilique du Sacré-Cœur
	Sacré-Cœur
	bazilika minor
	Patrocínium: Najsvätejšie Srdce Ježišovo
Štát	Francúzsko
Región	Île-de-France
Department	Paríž
Obvod	Butte-Montmartre
Mestská štvrť	Clignancourt
Náboženstvo	kresťanstvo
- cirkev	rímskokatolícka
- provincia	Parížska provincia
- diecéza	Parížska arcidiecéza
Súradnice	48°53′12″S 2°20′35″V / 48,886694°S 2,343°V
Dĺžka	35 m
Šírka	85 m
Výška	83 m
Ďalšie údaje
- počet veží	1
- počet kupol	5
Architekt	Paul Abadie
Štýl	románsko-byzantský
Materiál	travertín
Výstavba	1875
- dokončenie	1914
Dátum
- posvätenia (svätiteľ)	16. október 1919 (Antonio Vico)
Náklady na výstavbu	7 mil. F
	Francúzsko s vyznačenou polohou kostola
	Geografický portál; Architektonický portál

Súradnice: 48°53′12″S 2°20′35″V / 48,886694°S 2,343°V

Basilique du Sacré-Cœur (v preklade Bazilika najsvätejšieho Ježišovho Srdca) alebo skrátene Sacré-Cœur je parížsky rímskokatolícky kostol a bazilika minor zasvätená najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu v Paríži vo štvrti Montmartre. Bazilika sa nachádza na vrchole butte Montmartre, ktoré je najvyšším bodom Paríža. Bazilika Sacré-Cœur je dvojitým pamätníkom, politickým a kultúrnym, národným zadosťučinením za porazenie Francúzska vo Francúzsko-pruskej vojne v roku 1870 postaveným na mieste, kde sa v roku 1871 odohrala Parížska komúna, a stelesnením konzervatívneho morálneho poriadku. Bazilika bola zasvätená najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, ktoré bolo vtedy čoraz viac obľúbeným obrazom milujúceho a súcitiaceho Krista.

Budova je dielom francúzskeho architekta Abadiea. Výstavba sa začala v roku 1875 a budova bola dokončená v roku 1914. Bazilika bola posvätená po skončení Prvej svetovej vojny v roku 1919.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Inšpirácia pre postavenie baziliky Sacré-Cœur pochádza zo 4. septembra 1870, dňa vyhlásenia Tretej francúzskej republiky, z prejavu biskupa Félixa Fourniera pripisujúceho prehru francúzskych jednotiek počas Francúzsko-pruskej vojny Božiemu trestu po storočí morálneho úpadku od Francúzskej revolúcie ako dôsledku rozdelenia francúzskej spoločnosti, ktoré vzniklo desaťročia po revolúcii, na zbožných katolíkov a legitimistických rojalistov, a na demokratov, sekularistov, socialistov a radikalistov. Toto rozdelenie bolo zvlášť viditeľné po stiahnutí francúzskej garnizóny chrániacej Vatikán Napoleonom III. v roku 1870 kvôli Francúzsko-pruskej vojne, po sekulárnom povstaní Parížskej komúny v rokoch 1870 – 1871 a následnej porážke Francúzska vo Francúzsko-pruskej vojne v roku 1871.

Napriek tomu, že dnes sa často tvrdí, že je bazilika venovaná pamiatke 58 tisíc vojakom zahynuvších počas vojny, dekrét Národného zhromaždenia z 24. júla 1873 reagujúci na žiadosť arcibiskupa parížskeho a schválivší postavenie baziliky špecifikuje, že je to na odčinenie zločinov komúny. Montmartre bol býval miestom prvého povstania komúny a komunardi tiež popravili Georgesa Darboya, arcibiskupa parížskeho, stavšieho sa mučeníkom za znovu ožívajúcu Cirkev. Jeho nástupca, Joseph-Hippolyte Guibert vylezúc na butte Monemartre v októbri 1872 mal údajne údajne víziu v rozptýlivších sa oblakoch nad obzorom: „Tu je to, tu je to, kde sú mučeníci, tu je to, kde musí vládnuť najsvätejšie Srdce, aby mohlo každého zvolať.“

V momente zotrvačnosti po rezignácii vlády Adolpha Thiersa François Pie, biskup poitiersky, vyjadril túžbu národa po duchovnej obnove („hodina Cirkvi prišla“), ktorá by bola vyjadrená „vládou morálneho poriadku“ Tretej republiky, ktorá by prepájala katolícke inštitúcie so sekulárnymi v rámci projektu náboženskej a národnej obnovy, ktorej hlavnými prvkami by boli obnovenie monarchie a obrana Ríma v rámci kultúrneho rámca oficiálnej zbožnosti, ktorej je Sacré-Cœur najdlhšie jestvujúcim triumfálnym monumentom.

Dekrét z 24. júla schvaľujúci výstavbu baziliky ako „záležitosť služby verejnosti“ bol vydaný klátko po Thiersovej rezignácii. Projekt bol Cirkvou predstavený ako „národný sľub“ (Vœu national) a finančná podpora prichádzala z farností po celom Francúzsku. Venovací nápis zaznamenáva baziliku ako splnenie sľubu Alexandra Legentila a Huberta Rohaulta de Fleury potvrdeného Joseph-Hippolytom Guibertom, arcibiskupom parížskym. Trvalo mnoho rokov, kým sa projekt dokončil.

Výstavba[upraviť | upraviť zdroj]

Zákon o službe verejnosti bol prijatý, aby sa pôda na vrchole Montmartre vyhradila pre stavbu baziliky. Navrhol ju architekt Paul Abadie vyhravší súťaž nad ďalšími 77 architektmi. S oneskorením kvôli zhromažďovaniu majetku bol základný kameň položený 16. júna 1875. Na komunálnej rade (Conseil Municipal) boli v roku 1880 vyvolané vášnivé diskusie ohľadom baziliky. Bazilika bola nazvaná „neustálou provokáciou na občiansku vojnu“ a diskutovalo sa, či sa má zrušiť zákon z roku 1873 garantujúci majetkové práva, neuskutočniteľný návrh. Záležitosť sa dostala do dolnej komory parlamentu (Chambre des députés) v lete roku 1882 – baziliku obraňoval arcibiskup Guibert, zatiaľ čo Georges Clemenceau argumentoval, že je to pokus o stigmatizovanie Revolúcie. Zákon bol zrušený, ale bazilika bola zachránená vďaka formálnemu detailu a zákon v ďalšom zasadaní znovu zavedený nebol. Ďalší pokus o prerušenie výstavby bol prekazený v roku 1897, keď už bol interiér v podstate dokončený a otvorený už 6 rokov.

Abadie zomrel krátko po postavení základov, v roku 1884, a 5 iných architektov pokračovalo v jeho práci: Honoré Daumet (1884 – 1886), Jean-Charles Laisné (1886 – 1891), Henri-Pierre-Marie Rauline (1891 – 1904), Lucien Magne (1904 – 1916) a Jean-Louis Hulot (1916 – 1924). Bazilika nebola dokončená do roku 1914, keď začala vojna; formálne bola zasvätená po Prvej svetovej vojne, v roku 1919, keď sa jej národná symbolika zmenila.

Náklady na výstavbu odhadnuté na 7 miliónov francúzskych frankov a získavané výhradne zo súkromných darov boli vyčerpané už predtým, ako by bolo vidno akúkoľvek nadzemnú časť stavby. 3. marca 1876 bola konsekrovaná provizórna kaplnka a dary pútnikov sa rýchlo stali hlavným zdrojom financovania. Darcovia boli povzbudení opatrením, ktoré im povoľovalo „kúpiť“ jednotlivé stĺpy alebo iné súčasti stavby, napr. tehlu. Národné zhromaždenie vyhlásilo, že štát má hlavnú zodpovednosť za financovanie.

Geograf David Harvey poznamenal, že sú občas počuť tlmené ohlasy o „mučivej minulosti“ baziliky. Vo februári 1971 demonštranti prenasledovaní políciou hľadali útočisko v bazilike a vyzývali svojich radikálnych druhov, aby sa k nim prišli pripojiť a okupovali s nimi kostol „postavený na telách komunardov, aby bola odstránená tá červená vlajka, ktorá bola pridlho viala nad Parížom“, ako to bolo vyjadrené v ich letákoch.

Architektúra[upraviť | upraviť zdroj]

Celkový štýl stavby je voľnou interpretáciou románsko-byzantských prvkov, v danom období nezvyčajným slohom, ktorý bol vedomou reakciou na exces neobarokových prvkov na Palais Garnier, na ktorý sa v architektonickej súťaži odvolávalo. Mnohé elementy baziliky symbolizujú národné témy: portikus s tromi oblúkmi je ozdobený dvomi jazdeckými sochami národných patrónov Francúzska – sv. Jany z Arku (1927) a sv. Ľudovíta IX. odliatymi z bronzu Hippolytom Lefebvrom alebo zvon Savoyarde s hmotnosťou cca 19 t (jeden z najťažších na svete) o priemere 3,03 m odliaty v Annecy, ktorého názov naznačuje anexiu Savojska v roku 1860.

Bazilika Sacré-Cœur je postavená z travertínu vyťaženého v Château-Landon (Seine-et-Marne).

Mozaika v apside presbytéria s názvom Kristus v sláve (Maiestas Domini) vytvorená Luc-Olivierom Mersonom) je jedna z najväčších na svete.

Komplex baziliky zahŕňa záhradu s fontánou na rozjímanie. Vrch kupoly je prístupný pre turistov a ponúka úžasný panoramatický výhľad na Paríž, ktorý je z väčšej časti na juh od baziliky.

Použitie kamier a fotoaparátov je vnútri baziliky zakázané.

Organ[upraviť | upraviť zdroj]

V bazilike sa nachádza veľký a kvalitný píšťalový organ postavený Aristidom Cavaillé-Collom pre súkromný dom v Biarritzi, zložený zo 109 registrov, z toho 78

Roger Etchegaray[upraviť | upraviť zdroj]

Roger Etchegaray (* 25. september 1922, Espelette, Francúzsko) je francúzsky rímskokatolícky kardinál a arcibiskup. V rokoch 2005 – 2017 slúžil ako vicedekan posvätného kolégia kardinálov.