Sóklov maliar
Sóklov maliar je konvenčné meno gréckeho maliara čiernofigúrových váz, činného v 6. storočí pred Kr.[1][2]
Menom Sóklov maliar ho nazval britský historik umenia John Beazley po hrnčiarovi Sóklovi, podpísanom na niektoré vázy (ΣΟΚLΕΣΕΠΟΙΕΣΕΝ – Sokles zhotovil[3]), ktoré maliarsky vyzdobil.[2][4] Beazley mu na základe štýlu maľby pripísal aj nesignovaný berlínsky čiernofigúrový kantharos (Berlin, Schloss Charlottenburg: F1737), ktorý na jednej strane zobrazuje troch kentaurov (menovaných podľa nápisov ASBOLOS, PETRAIOS, HYLAIOS[5]) ako z oboch strán útočia na Hérakla (vtedajší umelci uprednostňovali maľovanie iných počinov Hérakla, akým bol napr. jeho zápas s nemejským levom.[6])[1] na opačnej strane vázy je zobrazený výjav z Homérovej Iliady, Achilles sa radí so svojou matkou Thetis v prítomnosti achájskych bojovníkov, Menesthea, Odysea, Patrokla a Menelaa (všetkých označujú nápisy).[5]
Medzi jeho diela patrí i atický čiernofigurový kylix uložený v súkromnej zbierke vo Švajčiarsku, ktorý vo vnútri (v tonde) zobrazuje Erasta a Erómena (v starovekom Grécku bol mladý partner v pederastickom vzťahu označovaný ako Erómenos a dospelý partner ako Erastes – ἐραστής „milenec“ [7]), nahá postava mohutnejšieho muža zľava je identifikovaná podľa brady a útočného gesta ako Erastes a postava mladého nahého bezbradého muža vpravo ako Erómenos.[8]
Ďalším jeho dielom (podpísaným hrnčiarom Sóklom), datovanom približne do roku 540 pred Kr., je atický kylix typu Lip-kylix z Malibu (J. Paul Getty Museum 86.AE.158), ktorý vo vnútornom tonde zobrazuje bežiaceho „okrídleného mladíka“ s dlhými vlasmi.[9] John Beazley mu pripísal aj madridský čiernofigúrový kylix typu Gordon (Madrid, Museo Arqueologico Nacional: 10947), ktorý vo svojom vnútri zobrazuje Hérakla a leva.[10]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b Susanne Muth. Gewalt im Bild. Berlin : Walter de Gruyter, 2008. ISBN 978-31-1021-159-7. S. 421.
- ↑ a b Union List of Artist Names: Q-Z. New York : G.K. Hall, 1994. ISBN 978-08-1610-725-4. S. 302.
- ↑ Archäologischer Anzeiger. Heft 1/1968. Berlin : Walter de Gruyter GmbH & Co KG, 2020. ISBN 978-31-1231-451-7. S. 5.
- ↑ Phoenix. Toronto : University of Toronto Press, 2001. ISBN 978-08-0187-460-4. S. 20.
- ↑ a b Federica Doria, Marco Giuman. Eracle, Folo e la giara di Dioniso. Roma : Giorgio Bretschneider editore, 2019. ISBN 978-88-7689-312-4. S. 166.
- ↑ Karl Schefold. Gods and Heroes in Late Archaic Greek Art. Cambridge : Cambridge University Press, 1992. ISBN 978-05-2132-718-3. S. 137.
- ↑ Betony Vernonová. Budoárová bible: Průvodce sexuálním potěšením pro moderní dobu. Praha : dybbuk, 2014. ISBN 978-80-7438-109-6. S. 135-136.
- ↑ Judith M. Barringer. The Hunt in Ancient Greece. Baltimore : JHU Press, 2003. ISBN 978-08-0187-460-4. S. 73.
- ↑ Andrew J. Clark. Corpus Vasorum Antiquorum: The J. Paul Getty Museum. Malibu : Getty Publications, 1990. ISBN 978-08-9236-170-0. S. 45-46.
- ↑ The Journal of Hellenic Studies. London : Council of the Society, 1932. S. 186.