Sd.Kfz. 234

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Schwerer Panzerspähwagen)
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Sd.Kfz. 234
Sd.Kfz. 234/4 s kanónom 75 mm PaK 40 L/46.

Sd.Kfz. 234/4 s kanónom 75 mm PaK 40 L/46.

Základná charakteristika
Posádka 4 (vodič, veliteľ, strelec, radista)
Dĺžka 6,02 m
Šírka 2 34 m
Výška 2,1 m
Hmotnosť 10 500 kg
Pancierovanie a výzbroj
Pancierovanie 9 – 30 mm
Hlavná zbraň (234/2) 1x50 mm kanón L/60 KwK 39/1
(234/1) 1x20 mm rychlopalný kanón (234/3)
1x 75mm kanón KwK 37
Sekundárne zbrane 1x guľomet 7,92 mm
Pohon a pohyb
Pohon V12 dieselový Tatra 103
157 kW
Odpruženie torzné tyče
Max. rýchlosť 90 km/h
Pomer výkon/hmotnosť
Dojazd 1 000 km (na ceste)
Priechodnosť

Sd.Kfz. 234 Puma (skratka pre Sonderkraftfahrzeug 234) alebo Schwere Panzerspähwagen bolo nemecké ťažké obrnené vozidlo z obdobia druhej polovice druhej svetovej vojny.

História vzniku a technický opis[upraviť | upraviť zdroj]

Ťažký obrnené automobil Sd.Kfz. 234 vznikol celkom v štyroch variantoch, ktoré sa pomerne výrazne líšili použitou výzbrojou a vyhotovením interiéru a veže. Jednotlivé verzie boli značené gréckou číslicou uvedenou za lomítkom na konci kódového názvu typu vozidla. Prvý postavený variant tohto stroja získala paradoxne označenie číslicou 2, teda Sd.Kfz. 234/2.

V auguste 1940 vydal zbrojný úrad objednávku na vývoj novej generácie osemkolesového obrneného automobilu, ktorý mal byť schopný vyrovnať sa s extrémnymi klimatickými podmienkami afrického bojiska. Samotný tento fakt je hoden ďalšej pozornosti. Naznačuje, že Nemci už v tejto dobe počítali s tým, že skôr či neskôr budú bojovať aj na africkej pôde.

Okrem možnosti prevádzky v tropických podmienkach sa od nového vozidla očakávalo taktiež, že prekoná niektoré známe nedostatky nepredchádzajúcich typov ťažkých obrnených vozidiel ako napr. Sd.Kfz. 231 a Sd.Kfz. 232. Nový stroj mal byť taktiež nižší, aby nepredstavoval ľahký cieľ a mal byť výrazne lepšie vyzbrojený (dva uvedené staršie typy mali iba ľahké kanóny kalibru 20 mm).

Podľa niektorých prameňov bolí požiadavky na vývoj obrnenca odoslané hneď trom firmám – Büssing NAG, Daimler a Schichau-Werke pričom ako víťaz bol nakoniec vybraný Büssing NAG. Väčšina prameňov však uvádza, že vývoj bol od počiatku zverený iba spoločnosti Büssing NAG, ktorá mala bohaté skúsenosti s výrobou už zmienených starších typov obrnených vozidiel ako sú Sd.Kfz. 231, Sd.Kfz. 232 a Sd.Kfz. 233.

Büssing NAG vyvinul pre tento účel celkom nový typ podvozku s továrenským označením ARK. Šasi malo osem individuálne zavesených a odpružených kolies, ktoré boli všetky hnanými a zároveň aj riadenými. Základná koncepcia podvozku bola presne taká ako u starších podvozkových šasi GS, ktoré boli montované na zmienených Sd.Kfz. 231, Sd.Kfz. 232 a Sd.Kfz. 233. No ARK bol podvozok novej generácie.

To isté platilo taktiež aj o trupe bojového vozidla. Presne ako pri starších vozidlách sa skladal z hornej a dolnej časti a z opačne sklonenými stenami. Vozidlo sa od podvozku smerom nahor najprv rozširovalo a potom smerom k streche zase zužovalo. Toto zošikmenie stien zvyšovalo jeho odolnosť proti zásahom nepriateľskou paľbou. Na rozdiel od starších typov vozidiel, u ktorých niesla steny trupu rámová konštrukcia, trup Sd.Kfz. 234 bol samonosný.

Podvozok bol vybavený dvoma riadiacimi stanovišťami, pre jazdu vpred a pre cúvanie. Zadný riadiaci post bol u veľkých obrnených automobilov bežným štandardom. Riadiť tak veľké vozidlo pri cúvaní z predného stanovištia bez výhľadu dozadu bolo veľmi riskantné a rýchle otočenie takéhoto vozidla nebolo vždy možné.

Konštruktérom sa podarilo oproti starším typom zvýšiť svetlú výšku podvozku a zároveň znížiť jeho celkovú výšku pričom položili základ k splneniu prvého požiadavku - aby bolo nové vozidlo nižšie než ako to bolo u jeho predchodcov.

Veľmi dôležitým prvkom nového vozidla bola pohonná jednotka. Motor Sd.Kfz. 234 nemal byť chladený vodou, ale vzduchom, čo by bolo pre tropické podmienky vhodnejšie riešenie. Vývoj takéhoto motora bol zadaný firme Tatra (jej vtedajší oficiálny názov znel Ringhoffer-Tatra Werke A.G.). V roku 1941 vznikol podľa tohto zadania prvý model nového motora s označením V 850. Šlo o dvanásť valcový dieselový motor s vŕtaním 105 mm a zdvihom 130 mm a teda celkovom obsahu valcov bol 13,5 litra. V rámci požiadavku na veľmi účinné chladenie dostal motor hneď štyri veľké axiálne ventilátory. Každú radu valcov chladili dva ventilátory, jeden na každom konci. Predné ventilátory boli napojené na vačkové hriadele, zadné ventilátory následne brali pohon od predných. Motor dostal ešte jeden ventilátor, ktorý ochladzoval olej.

V rámci ďalšieho vývoja motora bolo vŕtanie valcov zväčšené na 110 mm a celkový obsah tak vzrástol na 14,825 litra. Tento variant motora tak dostal označenie T 103, pod ktorým bol tento agregát neskôr zavedený do sériovej výroby. Vývoj však nebol zďaleka ukončený, pretože motor vykazoval veľa nedostatkov. Bol veľmi hlučný a poruchový. Odstraňovanie týchto nedostatkov trvalo až do roku 1943 a výrazné zdržalo zahájenie produkcie vozidla. Samotný automobil bol totiž pripravený k zavedení do výroby už júli 1942, kvôli problémom s pohonnou jednotkou, preto prvé sériové stroje vyšli z továrne až v decembri 1943.

Ako už bolo uvedené, trup vozidla bol tvorený hornou a dolnou polovicou s opačne skosenými stenami. Toto zošikmenie stien zvyšovalo ich odolnosť proti zásahom nepriateľskou paľbou. Sila oceľových plechov, z ktorých bol trup vozidla zváraný, bol 30 mm vpredu - na čele, 10 mm na bokoch, 8 mm na zadnej časti a 5,5 mm na dne a strope vozidla. Trup začínal ostrým nosom tvoreným hornou a dolnou doskou. Na dolnej doske bol upevnený jednoduchý nárazník tvorený obyčajnou oceľovou trúbkou. Horná doska nosa prechádzala do ostro sklonenej prednej časti kapoty, pod ktorou bolo predné riadiace stanovište. V pravé časti tejto kapoty bol vyrezaný nástupní prielez, uzatváraný veľkým jednodielnym poklopom. Tento prielez slúžil primárne prednému vodičovi.

Z kapoty sa ďalej vzadu schodovito zdvíhala čelná stena kabíny posádky. V nej bol vyrezaný jediný podlhovastý pozorovací priezor opatrený krytom odklápaným smerom nahor. Priezor nebol v strede čelnej steny, ale ľahko naľavo čím kopíroval umiestenie vodičovho sedadla. V krytu priezoru bola ešte pozorovacia štrbina, ktorá sa využívala v nebezpečných oblastiach, keď bol samotný kryt uzavretý. Ďalšie dva pozorovacie priezory podobného prevedenia sa nachádzali v bočných stenách kabíny. Všetky tri zaisťovali výhľad prednému vodičovi, ktorý mal v tejto časti kabíny svoje stanovište.

V zadnej časti prechádzala kabína opäť schodovito do stropu motorového priestoru. I tu boli vytvorené pozorovacie priezory, ktoré patrili k zadnému riadiacemu postu. Jeden bol v pravej časti (z pohľadu v smere jazdy, z pohľadu zadného vodiča to bolo samozrejmé v ľavej časti) zadnej steny a mieril priamo vzad. Ďalší priezor bol v pravej bočnej stene (opäť z pohľadu zo smeru jazdy). Ako dokazujú fotografie, mal zadný vodič pri prvých vozidlách (alebo minimálne u prototypu) k dispozícii ešte tretí priezor a to v ľavom boku kabíny. U neskorších sériových vozidiel už tento priezor nebol pretože v danom mieste bola zrejme inštalovaná rádiostanica (alebo sa tento priezor jednoducho ukázal ako nevyužiteľný pretože zadný vodič sedel výrazné vpravo, príliš ďaleko od neho).

V zadnej časti trupu za kabínou bol motorový priestor a v ňom už zmienený dieselový motor Tatra T103. Motor dával vozidlu maximálny výkon 210 koní pri 2200 otáčkach za minutú. Prevodovka mala tri rýchlostné stupne pre jazdu oboma smermi. Bola však doplnená ešte o dvojstupňovú redukčnú prevodovku, ktorá počet rýchlosti zdvojnásobovala. Celkom teda mohol vodič radiť šesť stupňov pre jazdu vpred i vzad. Pokiaľ išlo o zásobu pohonných látok, boli konštruktéri k novému obrnencovi veľmi štedrí. Sd.Kfz. 234 si so sebou mohol viezť až 360 litrov nafty. Vďaka tomu mal obrovský akční rádius 900 až 1000 km pri jazde po ceste. Takýto dojazd bol pre prieskumný stroj skutočným požehnaním.

Vďaka použitiu dieselového motoru sa konštruktérom síce podarilo splniť nároky na chladenie vzduchom a získať tak zároveň i obrovský dojazd, ale vytvorili takto problémy v zásobovaní pohonnými hmotami, pretože drvivá väčšina nemeckej bojové techniky jazdila na benzín.

Kapota motorového priestoru bola doslova posiata otvormi. Boli tu tri ventilačné otvory opatrené uzatvárateľnými žalúziami a ďalšie dva servisné otvory s plnými poklopmi. Ďalší servisný otvor bol potom v hornom dielu zadnej steny trupu. Na dolnej časti zadnej steny sa niekedy vešalo rezervné koleso, ale pri neskorších vozidlách, už nebol dôvod pretože neskoršie verzie používali špeciálne samozacelovacie pneumatiky.

Pozdĺž celého vozidla sa na každom boku tiahol veľký blatník, ktorý prekrýval všetky štyri kolesa naraz. Vďaka ich veľkosti mohli byť v blatníkoch vytvorené uzatvárateľné schránky na uloženie rôzneho menšieho materiálu. Na každom boku boli takéto schránky štyri (presný počet sa však mohol dosť líšil u jednotlivých verzii Sd.Kfz. 234). Väčší drevený box na materiál bol uložený na blatníku v jeho zadnej časti a to tak, že kopíroval bočnú stenu motorového priestoru. Mimo toho bolo možné na blatníky uložiť ďalšie škatule, kanistre či hasiaci prístroj a pripevniť ich pomocou kožených remienkov. Celkom vzadu boli na blatníkoch uložené aj výfuky.

Modifikácie/ typy[upraviť | upraviť zdroj]

Sd.Kfz. 234/2 Puma[upraviť | upraviť zdroj]

Strop kabíny posádky vytváral veľkú voľnú plochu pre uloženie rôzneho druhu výzbroje. U prvého postaveného variantu vozidla to bol kanón kalibru 50 mm, uložený v otočnej bojovej veži. Hoci prvý variant v poradí, získal označenie Sd.Kfz. 234/2. Omnoho známejším sa však stal pod bojovým menom Puma.

Vež vozidla vrátane kanónu bola prevzatá z neúspešného projektu ľahkého tanku VK1602 Leopard. Bola plne uzatvorená a jej steny dosahovali hrúbku 30 mm na čele a 14,5 mm na bokoch a na zadnej časti veže. Vež mala šesťboký pôdorys so zaoblenými bokmi a rovnú čelnú a zadnú stenu. V čelnej doske bola inštalovaná hlavná zbraň vozidla, a to tankový kanón KwK 39/1 L/60 kalibru 50 mm s hlavňou o dĺžke 60 kalibrov. Išlo o upravenú verziu kanónu, ktorým boli vyzbrojené napríklad tanky PzKpfw III neskorších verzií. Pre montáž do menšej veže obrneného automobilu bola na kanón pridaná úsťová brzda, čo skrátilo dĺžku záklzu. S kanónom bol spriahnutý guľomet MG 42 kalibru 7,92 mm. Kanón i guľomet mali spoločnú masku tvorenú jediným masívnym odliatkom. Maska mala aerodynamický tvar podobný ako u tzv. Saukopfblende používané napríklad na útočných delách StuG III.

Táto maska umožňovala vertikálny námer zbrane od −10 do +20 stupňov. Zásoba munície pre kanón na palube bola 55 nábojov, zhruba pol na pol protitankových a trieštivotrhavých. Pre guľomet sa použila zásoba 1950 nábojov. Na každom boku veže boli tri vrhače zadymovacích granátov odpaľovaných z interiéru veže. Na streche veže sa nachádzali dva nástupné prielezy. V ich poklopoch boli otočné pozorovacie periskopy. Ústil tu aj ventilátor veže.

Automobil bol vybavený hneď dvoma rádiostanicami a to typmi Fu12 SE 80 a Fu Spr.Ger. a alebo f. K nim prislúchali taktiež dve antény – jednoduchá prútová na zadnej hrane veže a hviezdicovito rozvetvená na ľavej časti motorovej kapoty.

Posádka vozidla bola štvorčlenná. Dvaja muži mali svoje stanovište vo veži a dvaja v kabíne pod ňou. Muži vo veži museli zaistiť úlohy veliteľa, strelca a nabíjača takže jeden z nich musel plniť dve funkcie (veliteľ pravdepodobne fungoval taktiež ako nabíjač). V trupe potom sedel predný vodič a druhý vojak, ktorý slúžil primárne aj ako radista a ak to bolo nutné prevzal riadenie vozidla zo zadného stanovišťa.

Sd.Kfz. 234/2 vážila 11,74 tony. Na dĺžku merala 6,8 m, na šírku 2,33 m a vysoká bola 2,38 m. Na ceste bola táto Puma schopná vyvinúť maximálnu rýchlosť až 90 km/h. So svojou zbraňou bola teoreticky schopná likvidovať aj niektoré stredné tanky nepriateľa.

Pokiaľ ide o produkciu tohto typu je možné naraziť na viacero údajov. Začiatok sériovej výroby býva datovaný buď do septembra alebo decembra 1943 a jej koniec potom buď do júna, alebo septembra 1944. V otázke počtu postavených exemplárov sa pramene takmer zhodnú na 100 až 101 kusoch.

Zo všetkých verzii práve táto Sd.Kfz. 234 si vyslúžila najväčšiu slávu. Nebolo to preto, že by bola prvým strojom v rámci svojej rodiny, ale pre jej vskutku skvelé charakteristiky. Puma v sebe kombinovala slušnú úroveň ochrany posádky, silnú výzbroj a skvelé jazdné vlastnosti. Mimo kolesový podvozok táto Puma svojimi parametrami v podstate zodpovedala ľahkému tanku. Jej hmotnosť bola 11,74 tony, pancierovanie až 30 mm a kanón kalibru 50 mm. Pre porovnanie nám môže poslúžiť niekoľko vtedajších ľahkých tankov. Nemecký PzKpfw II Ausf. L mal hmotnosť 11,8 tony a kanón kalibru 20 mm, americký M5 vážil 14,7 tony a niesol kanón kalibru 37 mm a sovietsky T-70 vážil iba 9,2 tony a bol vyzbrojený kanónom kalibru 45 mm.

Sd.Kfz. 234/1 Puma[upraviť | upraviť zdroj]

V poradí druhá verzia Pumy niesla označenie Sd.Kfz. 234/1. Do sériovej výroby sa dostala v apríli alebo v júni 1944. Tento variant vozidla mal umožniť boj s lietadlami nepriateľa. Nad bojovou kabínou bola umiestnená nová nízka vežička s otvoreným stropom. Mala pôdorys šesťuholníka a sklonené steny. Sila panciera veže bola 30 mm na čele a 14,5 mm na všetkých ostatných stenách. Vežička nemala strop, iba jej prednú časť chránil zvýšený rám vyplnený hustým pletivom. Krídla tohto pletivového krytu sa dali vyklopiť do strán. Pletivo samozrejme nedokázalo odolať streľbe, ale malo predovšetkým slúžiť hlavne ako ochrana proti vhodeniu ručného granátu do vozidla. Pred nepriaznivým počasím sa museli vojaci vo veži chrániť natiahnutím nepremokavej celty.

Na hrane dvoch čelných stien tejto veže bol výrez, ktorým prechádzala hlaveň kanónu KwK 38 L/55 kalibru 20 mm. Naľavo od kanónu potom bol v čelnej stene veže ďalší výrez pre hlaveň guľometu MG 34. Obe zbrane boli inštalované spoločne do závesnej lafety Hängelafette 38. Tento spôsob uchytenia zbrani umožňoval obdivuhodný maximálny vertikálny námer 70 stupňov (podľa niektorých prameňov to bolo dokonca až 87 stupňov). Zbrane, lafeta i spôsob riešenia veže zodpovedali ľahkému obrnenému vozu Sd.Kfz. 222 neskoršej verzie. Zásoba munície pre kanón tvorila 250 striel. Keďže podobnú zbraňovú konfiguráciu niesol bez problémov i oveľa ľahší a menší Sd.Kfz. 222, bol Sd.Kfz. 234/1 evidentne zbytočne slabo vyzbrojený. Na druhej strane bol jediný z celej rodiny Sd.Kfz. 234, ktorý niesol aspoň nejakú protilietadlovú výzbroj.

Výroba tejto verzie vozidla prebiehala pravdepodobne do marca 1945 a dala vzniknúť 200 až 230 exemplárom (pramene sa ako vždy rozchádzajú). Hmotnosť Sd.Kfz. 234/1 bola 11,5 tony. Na dĺžku meralo vozidlo 5,86 metra, na šírku 2,33 metra a na výšku iba 2,1 metra. Ďalšie parametre ako rýchlosť, veľkosť posádky a pod. sa oproti Sd.Kfz. 234/2 nezmenili.

Sd.Kfz. 234/3 Puma[upraviť | upraviť zdroj]

Tretím variantom v poradí bol variant Sd.Kfz. 234/3, ktorý bol plánovaný primárne ako nástupca staršieho Sd.Kfz. 233 a mal teda plniť úlohu poskytovateľa delostreleckej podpory pre ostatné obrnené vozidlá. Strop kabíny posádky zmizol a bojový priestor zostal zhora celkom otvorený. Pre lepšiu ochranu posádky boli bočné steny kabíny zvýšené dodatočnými pancierovými doskami, na bokoch kolmými, vpredu a vzadu sklonenými. Ich sila sa kolísala od 14,5 mm na čele a bokoch až po 10 mm na zadnej časti.

Uprostred zvýšenej čelnej steny kabíny bol inštalovaný krátkohlavňový kanón KwK 51 L/24 kalibru 75 mm (kanón bol označovaný tiež ako K51 L/24). Zásoba munície preňho predstavovala 50 kusov nábojov. Úchyty kanónu umožňovali jeho vertikálny pohyb v rozmedzí od −10 do +12 stupňov. Lafeta mala napravo od kanónu špeciálne lôžko pre guľomet. Pokiaľ ho posádka namontovala pohyboval sa následne spoločne s kanónom a mohol poskytovať krytie proti dotieravej nepriateľskej pechote. Guľomet však bolo možno upevniť taktiež na záves v zadnej časti kabíny (nebol zrejme vo všetkých vozidlách) alebo z neho viesť paľbu voľne cez bočné steny. Pre guľomet bolo pravdepodobne vyčlenených 1950 nábojov.

Svojimi rozmermi ani hmotnosťou sa Sd.Kfz. 234/3 nelíšil od Sd.Kfz. 234/1. Informácie o začiatku a konci výroby tohto podtypu sa opäť rôznia. Pravdepodobne však produkcia bežala od júna do decembra 1944 (býva tiež uvádzané, že začala ešte koncom predošlého roku alebo že trvala až do samého konca vojny). Za tuto krátku dobu bolo postavených iba 88 kusov Sd.Kfz. 234/3. Prevažná väčšina z nich potom bola nasadená v rámci 116. tankovej divízie na západnom fronte.

Sd.Kfz. 234/4 Puma[upraviť | upraviť zdroj]

Posledným sériovým variantom bol Sd.Kfz. 234/4. Táto verzia Pumy vznikla na konci roku 1944. V tejto dobe stál Wehrmacht i celé Nemecko na pokraji katastrofy. Z východu i západu sa do Ríše hrnula presila nepriateľských tankov a vlastná vojenská výroba bola na kolenách kvôli spojeneckým náletom. Nemci teda zúfalo hľadali akýkoľvek mobilný bojový prostriedok schopný ničiť nepriateľské tanky. A tak pripadli do úvahy všetky podvozky, ktoré mohli niesť „rozumnú“ výkonnú protitankovú zbraň. Tak došlo i na obrnený automobil Sd.Kfz. 234.

Ako rozumnú výkonnú zbraň bol v tomto prípade vybraný kanón PaK 40 L/46 kalibru 75 mm. Inštalácia takejto veľkej zbrane si vynútila oveľa väčší zásah do úpravy kabíny než ako to bolo u predchádzajúcich variantov Púm. Kanón musel byť kvôli svojej hmotnosti a sile spätného nárazu uchytený v prostriedku bojového priestoru a nie v jeho prednej časti ako u Sd.Kfz. 234/3. Strop kabíny bol v prednej časti zachovaný, no za to ďalej vzadu zmizol a ešte tu boli odrezané i časti bočných stien aby bol bojový priestor širší. Pre lepšiu ochranu posádky boli na pôvodné boky kabíny doplnené a prizvárané bočnice. Kanón bol do otvorenej kabíny inštalovaný spolu so svojim štítu, ktorý následne tvoril čelný pancier kabíny.

Inštalovaný kanón bol veľmi efektívnou zbraňou. Na vzdialenosť 1000 metrov dokázal prebiť pancier sklonený pod uhlom 30 stupňov a silný 85 mm (PzGr. 39) resp. 97 mm (PzGr. 40). Zdalo by sa teda, že jeho montážou na kolesový podvozok Nemci získali slušný bojový prostriedok. V praxi to však nebolo tak jednoznačné. Obrnený automobil Sd.Kfz. 234 nebol ani cez svoje úctyhodné parametre vhodným typom pre nesenie tak ťažkej zbrane. Vďaka veľkej energii výstrelu celá konštrukcia vozidla značne chvela. Malý bojový priestor umožňoval iba veľmi obmedzený pohyb zbrane do strán a bolo tu možné uskladniť iba 36 kusov munície. Napriek tomu však bol Sd.Kfz. 234/4 zrejme dobrým prínosom a pri troche šťastia mohol veľmi efektívne ohroziť väčšinu nepriateľských tankov. Doplnkovú výzbroj predstavoval guľomet MG 42, ktorý sa upevňoval na pohyblivý záves napravo od kanónu.

Výroba tohto posledného variantu Pumy sa začala v decembri 1944 a trvala až do marca 1945. Koľko exemplárov bolo vyrobených je opäť sporné. Predpokladá sa, že bolo vyrobených 89 alebo 97 exemplárov tohto typu. Hmotnosť vozidla bola 11,6 tony, jeho dĺžka predstavovala 6,84 metra, šírka bola 2,33 metra a výška vozidla dosahovala 2,35 metra. Počet členov posádky zostal v počte štyroch a nezmenilo sa zrejme ani obligátne zloženie.

Záver[upraviť | upraviť zdroj]

Sd.Kfz. 234 bol najmodernejším nemeckým obrneným automobilom celej vojny. Podľa mnohých odborníkov išlo o vôbec najlepší ťažký obrnený automobil svojej doby, ktorý ovplyvnil konštrukcie takéhoto typu techniky na dlhé roky po vojne. Variant Sd.Kfz. 234/4 tak bol najsilnejšie vyzbrojeným nemeckým obrneným automobilom celej vojny.

Počet vyrobených vozidiel nie je celkom presne doložený. Minimálny počet vychádza na 477 kusov a maximálny na 516 kusov. Skutočný počet bude zrejme niekde medzi týmito dvoma údajmi .

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]