Slovakizácia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Slovakizácia (iné názvy: slovakizovanie, poslovenčovanie, poslovenčenie)[1] je proces charakterizovaný snahou o ovládnutie sociálno-ekonomického života Slovenska Slovákmi. K masívnej kampani za slovakizáciu a jej realizácii došlo po získaní autonómie pre Slovenskú krajinu 6. októbra 1938 a najmä po vzniku Slovenského štátu 14. marca 1939. Počas trvania Slovenského štátu (resp. Slovenskej republiky) boli terčom slovakizácie predovšetkým Česi, ktorí spravidla zastávali riadiace funkcie v hospodárstve, a Židia, ktorí ovládali značné finančné zdroje.[2]

Slovakizácia voči Čechom[upraviť | upraviť zdroj]

Po vyhlásení autonómie Slovenska (6. október 1938 – 14. marec 1939)[upraviť | upraviť zdroj]

Protičeské nálady v spoločnosti prepukli už po vyhlásení autonómie 6. októbra 1938. Išlo o výsledok propagandistickej kampane Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, najmä jej radikálnych elementov, ktoré sa pokúšali takto získať podporu jednoduchého slovenského obyvateľstva, aktivizovať ich pre svoje snahy získať pracovné miesta po Čechoch pre slovenských odborníkov (naproti tomu v prípade Židov išlo o majetok).[3] Už pri vyhlásení autonómie Jozef Tiso vo svojom verejnom prejave naznačil: „Sľubujeme, že nezostane ani jeden Čech na Slovensku proti vôli slovenského národa“. 23. decembra 1938 došlo k dohode medzi vládou Slovenskej krajiny a ústrednou česko-slovenskou vládou v Prahe o odvolaní deviatich tisícov českých štátnych zamestnancov zo Slovenska a slovenských zamestnancov z Česka, dokonca aj zo súkromných povolaní. Táto dohoda nepredstavovala demokratické riešenie slovensko-českých vzťahov a bola poznačená nedocenením a prejavmi nevďaku za vykonanú prácu českých zamestnancov, pedagógov a najmä vedcov, ktorí po vzniku Československa položili základy profesionálneho vedeckého výskumu na Slovensku, osobitne na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Českí úradníci, pedagógovia, vedci, četníci a vojenskí dôstojníci suplovali deficit kvalifikovanej pracovnej sily na Slovensku po októbri 1918, pričom najmä pedagógovia prispeli k nárastu slovenskej inteligencie a vrstvy odborných pracovníkov. V atmosfére stupňujúcich sa protičeských nálad viacerí českí zamestnanci napokon sami požiadali o preloženie do českých krajín.[4] Napriek spomenutej dohode protičeská kampaň neprestávala. Napr. ľudácke noviny Gardista ešte 4. februára 1939 písali: „Česi si obsadili každé najlepšie miesto, aby mohli vládnuť na stratu Slovákom a proti záujmom Slovenskej krajiny. Vidíme ich nielen v mestách, ale aj vo väčšine západoslovenských dediniek. Vidíme ich v okresných, súdnych a finančných inštitúciach, v lesníctve, vidíme ich na pošte, železnici, četníctve, v armáde a polícii.“[5]

Protičeská kampaň mala však negatívne dopady aj na Slovákov, ako to ukazuje správa četníckeho veliteľstva pre Ministerstvo vnútra Slovenskej krajiny v Bratislave, v ktorej sa četníctvo sťažuje, že „agitácia proti četníkom českej národnosti prispieva k oslabeniu našej autority. Typické je, že teraz aj slovenskí intelektuáli majú negatívnu náladu. Dôsledky agitácie: negatívum smeruje nielen proti četníkom českej národnosti, ale aj proti slovenskej“.[6] Dôsledky odsunu a odchodu českých zamestnancov sa prejavili v poklese záujmu českého kapitálu o investície na Slovensku, v obmedzení cestovného ruchu a v oslabovaní intelektuálneho potenciálu Slovenska.[7]

Po vzniku Slovenského štátu (14. marec 1939 – 8. máj 1945)[upraviť | upraviť zdroj]

Voči príslušníkom českej národnosti, ktorí po vzniku Slovenského štátu ostali na Slovensku kvôli pracovnému zaradeniu alebo z dôvodu, že tu žili v zmiešaných česko-slovenských alebo česko-nemeckých manželstvách, pociťovali slovenského štátne orgány nedôveru. Oficiálnou propagandou boli príležitostne obviňovaní z nelojálnosti či nepriateľstva voči Slovenskej republike, zo sympatií k Československu a k jej politickému režimu, teda najmä čechoslovakizmu. Čechom hrozilo násilné vysťahovanie do sociálne a politicky nepriaznivejších pomerov pod nemeckou okupáciou v Protektoráte Čechy a Morava, ich vysťahovaniu ale bránilo ich nenahraditeľné zastúpenie ako kvalifikovanej pracovnej sily v hospodárstve, najmä v zbrojnom priemysle a iných strategických priemyselných odvetviach.[8] Napokon už pri ozbrojenom konflikte s Maďarskom, ktorý prepukol 23. marca 1939 (nevhodne označovaný ako Malá vojna[9]) sa ukázalo, že armáda novozaloženého štátu mala nedostatok dôstojníkov a mužstva a preto musela využiť aj služby českých dôstojníkov.[10]

Po vzniku Slovenského štátu sa veľká pozornosť predstaviteľov režimu koncentrovala na český kapitál v pobočkách česko-slovenkých bánk a ich koncernových podnikov na Slovensku. Snaha slovenských finančných kruhov bola výrazne marená Nemeckom, ktoré po obsadení zvyšku Česka a ustanovení Protektorátu Čechy a Morava ovládlo pražské centrály bývalých česko-slovenských bánk a finančných ústavov. Nemecké koncerny napokon ovládli väčšinu akciového kapitálu. Podiel nemeckého akciového kapitálu vo výrobe, doprave a obchode na Slovensku stúpol z 0,2 % na 62 %, zatiaľ čo v prípade slovenského nastalo navýšenie len z 15 % na 18 %. Ambície slovenskej finančníckej a podnikateľskej vrstvy naklonenej ľudáckemu režimu na získanie pôvodne českého kapitálu sa teda nenaplnili[11] a teda nenaplnili sa ani heslá ľudáckej propagandy o vytvorení silnej slovenskej strednej vrstvy, ktorá sa mala stať oporou pre mladý štát.[6]

Napriek tomu, že Česi boli treťou najzastúpenejšou národnostnou menšinou v štáte (podľa sčítania ľudu z roku 1940 na Slovensku žilo 17 433 obyvateľov českej národnosti, čo činilo 0,66 % populácie[12] nemali ani len symbolickú politickú reprezentáciu, ani sa nezdružovali v žiadnych spolkoch pôsobiacich na národnostnej báze. Tento stav existoval aj pričinením Nemecka, ktoré nedovolili vytváranie samostatných českých organizácií na území svojho satelitného štátu.[13]

Slovakizácia voči Židom[upraviť | upraviť zdroj]

Po vyhlásení autonómie Slovenska (6. október 1938 – 14. marec 1939)[upraviť | upraviť zdroj]

Po vyhlásení autonómie došlo aj k narastaniu antisemitizmu, ktorý nepodporovali len radikálne kruhy z Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ale aj niektorí reprezentanti Slovenskej národnej strany. V propagandistickej kampani sa židovská komunita (koncom roka 1938 z národnostného hľadiska okolo 29 000, z konfesionálneho hľadiska cca 85 000 obyvateľov Slovenskej krajiny) označovala za potencionálneho protivníka nového režimu, ktorý hmotne „okrádal a okráda“ slovenskú spoločnosť. Udieranie na primitívne emócie malo ohlas v časti slovenskej spoločnosti, ktorá protžidovskú kampaň vnímala ako útok proti zbohatlíkom, za ktorých pokladali židovských obchodníkov, živnostníkov, ale aj tzv. politických zbohatlíkov (exponenti režimu prvej republiky). Politizujúce sa duchovenstvo posúvalo kampaň do konfesionálnej roviny a radikálna ľudácka propagandistická akcia, organizovaná najmä Hlinkovou gardou, sa stupňovala tvrdením o „židoboľševickom ovládnutí sveta“. V protižidovskej kampani sa tak zmiešaval antisemitizmus, protiateistické emócie, kritika boľševizmu a tzv. židoboľševizmu, čo navyše posúvalo interpretáciu zahraničnopolitických problémov do ideologickej roviny a miatlo či priam manipulovalo verejnú mienku.[14]

Po prvej viedenskej arbitráži z 2. novembra 1938, na základe ktorej malo Slovensko Maďarsku z pôvodne požadovaných 12 127 km2 prihraničný pás územia s rozlohou 10 390 km2, na ktorom žilo 854 218 obyvateľov (58,5 % z nich bolo maďarskej národnosti),[15] vykonávala vláda Slovenskej krajiny opatrenia organizovane presunúť židovské obyvateľstvo bez domovskej príslušnosti na územie, ktoré malo pripadnúť Maďarsku. Tieto prvé násilné presuny Židov sa nestretli s pochopením maďarskej vlády a Adolf Hitler ich prijal s pobavením.[16]

Po vzniku Slovenského štátu (14. marec 1939 – 8. máj 1945)[upraviť | upraviť zdroj]

Snaha eliminovať Židov z hospodárskeho i verejného života vyvrcholila po vzniku Slovenského štátu arizáciou, prijímaním postupne sa sprísňujúcich protižidovských zákonov a nariadení[17] (najprísnejší bol tzv. Židovský kódex z 9. septembra 1941) a zapojením Slovenska do holokaustu.[18]

Celkovo bolo z územia Slovenskej republiky (ako sa oficiálne nazýval Slovenský štát po 21. júli 1939) do nacistických koncentračných resp. pracovno-vyhladzovacích a vyhladzovacích táborov deportovaných 68 000 až 71 000 Židov. Spolu s osobami deportovanými z území obsadených Maďarskom ich počet môže dosahovať až 100 000 ľudí, teda asi 75 % ich predvojnového počtu Židov na Slovensku.[19]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Pozri heslo slovakizáciaKrátky slovník slovenského jazyka (4. vyd., 2003), Slovník cudzích slov: akademický (2. dopl. a preprac. vyd., 2005), Slovník slovenského jazyka (1964).
  2. Rogovyj, Jevgen. Sociálno-ekonomické aspekty procesu slovakizácie v rokoch 1938 – 1941. In Život v Slovenskej republike : Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov IX. Zost. Peter Sokolovič. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2010. ISBN 978-80-89335-37-4, s. 36-44.
  3. Rogovyj, Jevgen. Sociálno-ekonomické aspekty procesu slovakizácie..., s. 37-38.
  4. Bystrický, Valerián. Slovenská autonómia za druhej republiky a vznik Slovenského štátu. In V medzivojnovom Československu 1918 – 1939. Bratislava : VEDA, vysavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2012. ISBN 978-80-224-1199-8, s. 496-497.Slovensko v medzivojnovom
  5. Gardista. 4. február 1939, s. 4.
  6. a b Rogovyj, Jevgen. Sociálno-ekonomické aspekty procesu slovakizácie..., s. 38.
  7. Bystrický, Valerián. Slovenská autonómia za druhej republiky..., s. 497.
  8. Kamenec, Ivan – Hradská, Katarína. Slovenská spoločnosť v rokoch 1939 – 1945. In Slovenská republika 1939 – 1945. Zost. Ivan Kamenec, Katarína Hradská. Bratislava : VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2015. ISBN 978-80-224-1351-0, s. 189-190.
  9. Pozri: Cséfalvay, František. Začiatok maďarsko-slovenského ozbrojeného konfliktu v marci 1939 (o mýtoch a nepresnostiach). In Slovensko medzi 14. marcom 1939 a salzburskými rokovaniami. Zost. Martin Pekár, Richard Pavlovič. Prešov : Prešovská univerzita v Prešove, Filozofická fakulta; Universum, 2007. ISBN 978-80-8068-887-5, s. 241-244.
  10. Baka, Igor. Vznik a výstavba slovenskej armády (marec 1939 – október 1940). In Slovensko medzi 14. marcom 1939 a salzburskými rokovaniami. Zost. Martin Pekár, Richard Pavlovič. Prešov : Prešovská univerzita v Prešove, Filozofická fakulta; Universum, 2007. ISBN 978-80-8068-887-5, s. 209.
  11. Průcha, Václav a kol. Hospodářské a sociální dějiny Československa 1918 – 1992. I. díl, odbobí 1918 – 1945. Brno : Nakladatelství Doplněk, 2004. ISBN 80-7239-147-X, s. 520-539.
  12. Podľa: Letz, Róbert. Slovenské dejiny. V, 1938 – 1945. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2012. ISBN 978-80-8119-055-1, s. 180. Prvé súhrnné, konečné dáta zo sčítania obyvateľstva v roku 1940 boli zverejnené až v roku 1946 Slovenským plánovacím a štatistickým úradom v rokoch 1946 a 1947 (údaje o národnosti boli zverejnené len na úrovni okresovň. Pozri: Zprávy Štátneho plánovacieho a štatistického úradu 1946. Bratislava : Slovenský plánovací a štatistický úrad, 1946.; Štatistická príručka Slovenska 1947. Bratislava : Štátny plánovací a štatistický úrad, 1947.
  13. Kamenec, Ivan – Hradská, Katarína. Slovenská spoločnosť v rokoch 1939 – 1945..., s. 189-190.
  14. Bystrický, Valerián. Slovenská autonómia za druhej republiky..., s. 497. Porovnaj: Rogovyj, Jevgen. Sociálno-ekonomické aspekty procesu slovakizácie..., s. 38.
  15. Petruf, Pavol. Zahraničná politika Slovenskej republiky v rokoch 1939 – 1945. In Slovenská republika 1939 – 1945. Zost. Ivan Kamenec, Katarína Hradská. Bratislava : VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2015. ISBN 978-80-224-1351-0, s. 37.
  16. Bystrický, Valerián. Slovenská autonómia za druhej republiky..., s. 497-498.
  17. K protižidovským opatreniam pred júlom 1940 pozri: Karcol, Marián. Strata občianskych práv židovského obyvateľstva na Slovensku v období od marca 1939 do salzburských rokovaní. In Slovensko medzi 14. marcom 1939 a salzburskými rokovaniami. Zost. Martin Pekár, Richard Pavlovič. Prešov : Prešovská univerzita v Prešove, Filozofická fakulta; Universum, 2007. ISBN 978-80-8068-887-5, s. 166-178.
  18. Kamenec, Ivan – Hradská, Katarína. Slovenská spoločnosť v rokoch 1939 – 1945..., s. 209-223.
  19. Rothkirchen, Livia. Slovakia. In The Holocaust Encyclopedia. Zost. Walter Laqueur. New Haven : Yale University Press, 2001. ISBN 9780300138115, s. 595-600.