Ústavný zákon o autonómii Slovenskej krajiny

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Jump to navigation Jump to search

Ústavný zákon (zo dňa 22. novembra 1938) o autonómii Slovenskej krajiny, známy aj ako zákon o autonómii Slovenskej krajiny, bol ústavný zákon prijatý 19. novembra 1938 Národným zhromaždením Republiky československej, vydaný v zbierke zákonov 22. novembra 1938 pod č. 299/1938 zb.. Po prijatí tohoto zákona sa názov česko-slovenského štátu zmenil z pôvodného názvu Československá republika, resp. Republika Československá na Česko-Slovenská republika.

Prijatie zákona o autonómii Slovenskej krajiny zformalizovalo (ratihabovalo) stav, ktorý v Česko-Slovensku nastal po prijatí Žilinskej dohody zo 6. októbra 1938, na základe ktorej vznikla slovenská vláda na čele s Jozefom Tisom. Vyhlásenie autonómie Slovenska bolo pokračovaním procesu rozpadu Česko-Slovenska, ktorý sa začal prijatím Mníchovskej dohody z 30. septembra a Prvou viedenskou arbitrážou z 2. novembra 1938.

Počas krátkej existencie autonómneho Slovenska v rámci de facto federalizovaného Česko-Slovenska bola moc sústredená v rukách Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a na Slovensku došlo k zmene demokratického zriadenia prvej republiky na autoritatívny ľudácky režim, ktorý na Slovensku pretrval až do vypuknutia SNP, resp. do skončenia druhej svetovej vojny.

K zjednoteniu (resp. zlúčeniu politických strán s HSĽS) došlo na Slovensku už 8. novembra 1938 a vo voľbách do snemu slovenskej krajiny 8. decembra 1938 už existovala len jednotná kandidátka. V tomto období zároveň rástla protižidovská a protičeská rétorika ľudáckej tlače.

Rovnako ako autonómia Slovenskej krajiny bola česko-slovenským parlamentom schválená ten istý deň i autonómia Podkarpatskej Rusi (kde fungovala podkarpatská vláda už od 11. októbra 1938).

Pod ústavný zákon boli podpísaní: Jan Syrový (taktiež za prezidenta republiky podľa § 60 ústavnej listiny), Jozef Tiso, Josef Kalfus, Pavol Teplanský, Stanislav Bukovský, Matúš Černák, Vladimír Kajdoš, Ferdinand Ďurčanský, Karel Husárek, Ján Lichner, Ladislav Feierabend, Imrich Karvaš, Petr Zenkl, Augustin Vološin, Hugo Vavrečka, František Chvalkovský, Julian Révay, Jan Černý a Edmund Bačinský.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]