Ústavný zákon o autonómii Slovenskej krajiny

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Ústavný zákon (zo dňa 22. novembra 1938) o autonómii Slovenskej krajiny, známy aj ako zákon o autonómii Slovenskej krajiny, bol ústavný zákon prijatý 19. novembra 1938 Národným zhromaždením Republiky československej, vydaný v zbierke zákonov 22. novembra 1938 pod č. 299/1938 zb.. Po prijatí tohoto zákona sa názov česko-slovenského štátu zmenil z pôvodného názvu Československá republika, resp. Republika Československá na Česko-Slovenská republika.

Prijatie zákona o autonómii Slovenskej krajiny zformalizovalo (ratihabovalo) stav, ktorý v Česko-Slovensku nastal po prijatí Žilinskej dohody zo 6. októbra 1938, na základe ktorej vznikla slovenská vláda na čele s Jozefom Tisom. Vyhlásenie autonómie Slovenska bolo pokračovaním procesu rozpadu Česko-Slovenska, ktorý sa začal prijatím Mníchovskej dohody z 30. septembra a Prvou viedenskou arbitrážou z 2. novembra 1938.

Počas krátkej existencie autonómneho Slovenska v rámci de facto federalizovaného Česko-Slovenska bola moc sústredená v rukách Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a na Slovensku došlo k zmene demokratického zriadenia prvej republiky na autoritatívny ľudácky režim, ktorý na Slovensku pretrval až do vypuknutia SNP, resp. do skončenia druhej svetovej vojny.

K zjednoteniu (resp. zlúčeniu politických strán s HSĽS) došlo na Slovensku už 8. novembra 1938 a vo voľbách do snemu slovenskej krajiny 8. decembra 1938 už existovala len jednotná kandidátka. V tomto období zároveň rástla protižidovská a protičeská rétorika ľudáckej tlače.

Rovnako ako autonómia Slovenskej krajiny bola česko-slovenským parlamentom schválená ten istý deň i autonómia Podkarpatskej Rusi (kde fungovala podkarpatská vláda už od 11. októbra 1938).

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]