Spišský záloh
Spišský záloh alebo poľský záloh bolo zálohovanie 34 spišských miest a obcí Poľsku od 8. novembra 1412 do 9. novembra 1772. V poľských prameňoch sa zálohované územie označuje ako starostwo spiskie, čo sa prekladá do slovenčiny ako spišské starostovstvo alebo spišské starostvo.
Čo predchádzalo zálohu
V roku 1410 bol za rímskeho cisára korunovaný uhorský kráľ Žigmund Luxemburský. Tento sa usiloval aj o získanie Dalmácie, ktorú jeho protivník o získanie kráľovskej koruny (Ladislav Neapolský) predal Benátčanom.
Žigmund túžil po získaní Dalmácie, no vo vojne mu bránili neurovnané vzťahy s Poľskom. Ako rímsky cisár bol totiž aj ochrancom Rádu nemeckých rytierov, ktorí v tom čase bojovali práve s Poľskom. Po ich porážke pri Grünwalde (1410) nutne potreboval urovnať vzťahy so svojím švagrom, bývalým protikandidátom o získanie uhorského trónu a poľským kráľom Vladislavom II. Jagelovským.
V roku 1410 došlo v Kežmarku k stretnutiu kráľa Žigmunda a brata poľského kráľa, litovského kniežaťa Vitolda. Žigmund prisľúbil, že bude u Veľmajstra rádu žiadať zastavenie bojov s Poľskom.
19. októbra 1411 došlo vo Vyšných Šromovciach (dnešné Poľsko) k podpisu zmluvy o prímerí medzi Poľskom a Uhorskom, ktorou sa Poľsko zaviazalo zastaviť boje voči Rádu a Žigmund zase k tomu, že Rád nenapadne Poľsko. Prímerie malo trvať do 15. augusta 1412, rovnako tak došlo k dohode o stretnutí oboch panovníkov. To sa uskutočnilo 15. marca 1412 na Ľubovnianskom hrade, kde sa králi údajne dohodli na spoločnom boji proti Rádu.
Vznik zálohu
16. októbra 1412 sa obe krajiny dohodli na pôžičke, ktorú poskytlo Poľsko uhorskému kráľovi na vojnu proti Benátkam. Rád nemeckých rytierov musel Poľsku ako odškodné za vojnu zaplatiť 100 tisíc kôp českých grošov. Vladislav II. z týchto peňazí požičal 37 tisíc kôp uhorskému kráľovi. Dôvodom bolo aj to, že si ho týmto počinom zaviazal k plneniu dohôd ohľadne Rádu nemeckých rytierov.
Ako ručenie za pôžičku dal Žigmund Vladislavovi II. do zálohu trinásť spišských miest a obcí.
Podmienky záložnej zmluvy
Záložná zmluva bola podpísaná 8. novembra 1412 v Záhrebe, jej originál je uchovaný v knižnici Czartoryskich v Krakove. Hoci podľa zmluvy mohol poľský panovník spravovať zálohované územie vlastným správnym aparátom, mestá i naďalej ostali súčasťou Uhorska a Ostrihomskej arcidiecézy.
V záložnej zmluve sa však uhorský panovník aj uhorskí preláti a baróni zaviazali, že mestá Poľsku nikdy neodnímu násilím ba naopak, proti takémuto počinu sami vystúpia a mestá opäť vrátia do poľského zálohu. Keby sa to neuskutočnilo, musí Uhorsko Poľsku vyplatiť záložnú sumu či dať do zálohu iné územie. Ak ani to nesplní, môže Poľsko vziať do väzenia akéhokoľvek uhorského občana či samo zabrať akýkoľvek majetok či slobodne v Uhorsku rabovať, pokým nebudú splnené podmenky zmluvy.
Spišské mestá v poľskom zálohu
V poľskom zálohu sa ocitlo 13 spišských miest z Provincie 24 spišských miest: Poprad, Ľubica, Matejovce, Spišská Sobota, Veľká, Stráže pod Tatrami, Ruskinovce (zaniknutá obec vo Vojenskom výcvikovom priestore Javorina pri Kežmarku), Spišská Belá, Spišská Nová Ves, Spišské Podhradie, Spišské Vlachy, Tvarožná a Vrbov. Okrem týchto miest sa súčasťou zálohu stali aj Ľubovniansky hrad so svojím panstvom, Podolínecká pevnosť a mestá Stará Ľubovňa, Hniezdne, Podolínec a tiež dediny patriace k ľubovniansko-podolínskemu panstvu.
K Ľubovnianskemu panstvu patrili tieto obce a osady: Hraničné, Chmeľnica, Jakubany, Jarabina, Káče, Kamienka, Kremná, Krendžeľovka, Litmanová, Medzibrodie, Mníšek nad Popradom, Nová Ľubovňa, Pilhov, Podsadok, Veľký Sulín, Závodie.
Ďalej boli súčasťou zálohu tieto obce a osady v okolí Podolínca: Nižné Ružbachy, Vyšné Ružbachy.
Mestá a obce dané do zálohu počas jeho trvania tvorili tzv. Starostiu Spisz, patriacu do krakovského vojvodstva.
Dôvodom, prečo sa práve spišské mestá ocitli v poľskom zálohu bolo aj to, že sa jednalo o v tom čase jeden z najbohatších a najkultúrnejších krajov vtedajšej Európy. V poľskom zálohu sa ocitli mestá na významných križovatkách vtedajších obchodných ciest. Poľsko ich správou získalo kontrolu nad obchodom s rudami (napríklad meď) a tiež sa kontrolou Spišského Podhradia, Vlách či Novej Vsi ocitlo priamo v strede tohto rozvinutého kraja, blízko ďalších baníckych miest - Gelnice a Smolníka. Výber miest teda vôbec nebol náhodný. Spiš bol tiež vstupnou bránou do Uhorska zo severu, čo bolo jasne viditeľné najmä počas husitských útokov, kedy husiti do Uhorska a najmä na Spiš vpadli zo severu, z Poľska.
Snahy o zánik zálohu
Keďže Poľsko nebolo ochotné vrátiť prosperujúce mestá, úsilie Uhorského kráľovstva vyplatiť dlh (obzvlášť v rokoch 1419, 1426, 1436 (vtedy Žigmund zasadol aj na český trón) a 1439) zlyhalo a neskôr nikto nebol schopný zaplatiť túto obrovskú sumu peňazí, hoci celé kráľovstvo vravelo o potrebe tak urobiť. Hoci v roku 1419 bol poľský kráľ Vladislav II. ochotný vrátiť spišské mestá Uhorsku aj bez vyplatenia zálohovanej sumy, na nátlak poľského kléru k tomu nedošlo. Poľská katolícka cirkev totiž túžila po ovládnutí severného Spiša a ďalej živila legendy o historickej prináležitosti Spiša k Poľsku.
8. marca 1440 poľský kráľ Vladislav III. vydal listinu, kde prisľúbil vrátenie zálohovaných miest Uhorsku hneď po svojej korunovácii za uhorského kráľa. Keďže ho však príprava na cestu na korunováciu do Uhorska finančne vyčerpala, požičal si peniaze od krakovského biskupa a odovzdal mu mestá až do splatenia svojho dlhu. Hoci koncom roka 1440 vydal príkaz na obnovenie Provincie 24 spišských miest a likvidácii zálohu, k jeho zániku nedošlo pre boje medzi Vladislavom I. a vojskami Jána Jiskru.
Roku 1489 bol uhorský kráľ Matej Korvín ochotný Poľsku vyplatiť zálohovanú sumu, čo však Poľsko odmietlo. Matej Korvín preto podal na Poľsko žalobu pred pápežskú kúriu. Pre napätie medzi Rímom a Matejom však dišputa medzi poľskými a uhorskými prelátmi roku 1490 vo Vroclavi rozhodla, že zálohované mestá sa majú naveky stať súčasťou Poľska.
K zániku zálohu malo opäť prísť v rokoch 1490 - 1507, keďže poľský kráľ toto územie prisľúbil Zápoľskovcom za ich podporu pre jeho ašpirácie na uhorský trón, no ani po jeho zvolení za uhorského kráľa roku 1492 k zániku zálohu nedošlo.
Po nástupe Habsburgovcov na uhorských trón snem od nich požadoval, aby čo najskôr vyriešili otázku zálohovaných miest. No ani Ferdinand I., ani jeho syn Maximilián II. tejto žiadosti nevyhoveli.
Spišské mestá roku 1586 obsadili rakúske cisárske vojská počas bojov o poľský trón medzi Habsburgovcami a švédskym princom Žigmundom Vasa. Po ich porážke však boli roku 1589 prinútení tieto mestá opäť vrátiť Poľsku.
Pokusy o vymanenie spišských miest spod poľského zálohu pokračovali aj počas 17. a 18. storočia, no bránili tomu aj vtedajšieho geopolitické súvislosti - ohrozovanie Rakúska a Uhorska Tureckom a nutnosť poľskej pomoci pri bojoch proti nim.
Zánik zálohu
Potrebu vymaniť sa z poľského zálohu začali v 18. storočí pociťovať aj samotní občania zálohovaných miest, keďže tieto boli enormne ekonomicky využívané, najmä za vlády grófa Teodora Konštantína Lubomirskeho, kráľovnej Márie Jozefy (od roku 1744 starostka zálohovaných miest) a grófa Henricha Brühla. Keď 29. marca 1769 pod velením generála Jozefa Bierzinského Starú Ľubovňu a Ľubovniansky hrad obsadili barskí konfederáti, ktorí hrad spustošili, na zálohované spišské mestá uvalili nové, vlastné dane a zakázali spišským mešťanom platiť dane poľskému kráľovi, zálohované mestá sa obrátili na uhorskú kráľovnú Máriu Teréziu, aby im zaistila bezpečnosť. Mária Terézia, konajúc v súlade so zmluvou o zálohu, využila útok vojsk vzbúrenej poľskej šľachty na spišské mestá a obsadila mestá (so súhlasom poľského kráľa) bez zaplatenia dlhu. Tento akt bol potvrdený pri prvom delení Poľska roku 1772 a v roku 1773 keď bol záloh zrušený. 5. novembra 1772 zložili zástupcovia 13 spišských miest v Spišskej Novej Vsi prísahu vernosti uhorskej kráľovnej do rúk spišského župana Jána Csákyho, ktorý 9. novembra 1772 prevzal do uhorskej správy aj Ľubovniansky hrad. 10. novembra zložili do jeho rúk prísahu vernosti aj zástupcovia miest Stará Ľubovňa, Podolínec a Hniezdne. Formálne sa záloh zrušil 18. septembra 1773 kedy príslušnú dohodu podpísal vo Varšave poľský kráľ Stanislav II. August Poniatowski.
V roku 1778 13 spišských miest znova získalo práva z roku 1271, ktoré boli ešte rozšírené na zvyšné tri bývalé zálohované mestá a bola založená Provincia 16 spišských miest (Provinz der 16 Zipser Städte ). Centrom Provincie sa stala Spišská Nová Ves. Avšak tieto práva boli postupne redukované a o 100 rokov už boli garantované len náboženské a kultúrne práva. Nakoniec bola Provincia v roku 1876 úplne rozpustená a včlenená do Spišskej župy.
Vývin v mestách počas zálohu
Poľsko bolo oprávnené menovať správcu („starostu“) zálohovaných miest, ktorý sídlil na hrade v Starej Ľubovni. Starosta spravoval ich ekonomické a daňové záležitosti a Poľsko mohlo udržiavať vojenské jednotky na dôležitých cestách dokonca aj mimo týchto miest. Vďaka ich medzinárodnej sprostredkovateľskej pozícii (nemecké mestá so Slovákmi v Uhorsku zálohované Poľsku) tieto mestá zažili ekonomický rozkvet. Mestá vytvorili Provinciu 13 spišských miest. Zálohované mestá tvorili silnú konkurenciu pre slobodné kráľovské mestá na Spiši - Kežmarok a Levoču, ale i ďalšie na východnom Slovensku. Ferdinand I. roku 1560 nariadil, aby iné mestá nemohli vyberať od ochodníkov 13 spišských miest tridsiatok, mýto či vyžadovať právo skladu. Spočiatku sa to žiadalo len od Levoče, no neskôr ((1561) sa táto výsada rozšírila i na ďalšie mestá (Košice, Prešov, Bardejov, Sabinov). Počas trvania zálohu však stále dochádzalo ku konfliktom medzi mestami Provincie a kráľovskými mestami Uhorska a privilégia miest sa často menili (väčšinou však ku ich prospechu). Mestám však potvrdzoval a rozširoval ich výsady často aj poľský kráľ. Obyvatelia zálohovaných miest totiž využívali stav, že sú občanmi ako Poľska, tak aj Uhorska. Zálohované mestá zažili počas trvania zálohu ekonomický rozkvet. Nebyť zálohu pravdepodobne by upadli na úroveň poddanských dedín, ako sa to udialo v prípade ostatných miest bývalej Provincie 24 spišských miest.
Starostovia zálohovaných miest
Zálohované územie spravovali kapitáni-starostovia sídliaci na hrade v Starej Ľubovni. O spravovanie hradu sa staral kastelán. Od 21. augusta 1591 ho zastávali grófi z rodu Lubomirski, od roku 1634 dedične. Prvým starostom Pavol Gladich (od roku 1412). V úrade starostu zálohovaných miest sa postupne vystriedalo 23 starostov.
Zoznam starostov zálohovaných spišských miest:
- Majetok poľských kráľov
- Pavol Gladich (1412-1454)
- Záloh krakovského arcibiskupa (od 1440)
- Peter Komorowski (hrad neubránil pred Jiskrovými bratkríkmi a ten sa stáva ich penosťou)
- Majetok poľských kráľov
- Záloh Mikuláša Peniažka z Vitkovíc na štyri roky (od 23. marca 1454)
- Mikuláš Peniažek z Vitkovíc
- Majetok poľských kráľov
- Preslav z Dimošíc (1458-1506)
- Záloh Mikuláša Jordána zo Zakličína (od 19. februára 1506)
- Mikuláš Jordán (1506-?)
- Ján Jordán (?-?)
- Majetok poľských kráľov
- Jakub Lomnický (?-1522)
- Peter Kmita (1522-1553)
- Ján Boner (1553-1564)
- Mikuláš Maciejowski (1564-1572)
- Ján Maciejowski (1572-1583)
- Gašpar Maciejowski (1583-1586)
- Obsadenie hradu a spišských miest rakúskym vojskom
- Jakub Derviš (1586-9. marec 1589)
- Majetok poľských kráľov
- Gašpar Maciejowski (1590)
- Rod Lubomirski kúpil Spišské starostovstvo od poľského kráľa (21.augusta 1591)
- Sebastán Lubomirski (*1546-†1613) (1593-?)
- Stanislav Lubomirski (*1583-†1649) (?-?)
- Juraj Sebastián Lubomirski (*1616-†1667) (?-?)
- Stanislav Heraklius Lubomirski (*1642-†1702) (?-1700)
- Teodor Lubomirski (*1683-†1745) (1700-1744)
- Majetok poľských kráľov (od roku 1745)
- Majetok Márie Jozefíny Habsburskej (od roku 1745)
- Andrej Moszczenský (1745-1757)
- Majetok poľských kráľov
- Henrich von Brühl (1757- 1763)
- Karol Bruhl (1763-1764)
- Vlastníctvo Kazimíra Poniatowského (od roku 1764)
- Kazimir Poniatowski (1764-1769)
29. marca 1769 pod velením generála Jozefa Bierzinského Starú Ľubovňu a Ľubovniansky hrad obsadili barskí konfederáti, ktorí hrad spustošili. V polovici apríla 1769 hrad obsadilo uhorské vojsko, ktoré tam zostalo až do roku 1772 kedy boli hrad aj Spišské starostovstvo oficiálne pripojené k Uhorsku (9. marec 1772).