Tank slobody

Tank slobody (Freedom Tank) je novinármi vymyslené pomenovanie podomácky upraveného kolopásového vojenského ťahača prerobeného na obrnený transportér, ktorý sa dostal do médií v roku 1953 po tom, čo ním cez Železnú oponu uniklo z komunistického Česko-Slovenska do Západného Nemecka 8 česko-slovenských občanov vrátane dvoch detí.

Zoznam zúčastnených utečencov[upraviť | upraviť zdroj]

Václav Uhlík, automechanik z obce Líně pri Plzni
Marta Uhlíková, manželka
Václav Uhlík, maloletý syn
Eva Uhlíková, maloletá dcéra
Libuše Cloud, manželka amerického vojaka, ktorej úrady nepovolili vysťahovanie za manželom
Walter Hora, známy rodiny Uhlíkovcov, v danom období na vojenskej prezenčnej službe na letisku Líně pri Plzni
nemenovaný muž, ktorý sa zúčastnil len prvého (neúspešného) pokusu o útek za hranice
Václav Krejčeřík, priateľ Waltera Horu, ktorý s ním slúžil na vojne
Josef Pisařík, sedliak, po Februárovom prevrate niekoľko rokov väznený ako politický väzeň

Václav Uhlík bol v obci Líně pri Plzni majiteľom autoopravovne, ktorá mu bola po Februárovom prevrate znárodnená a živil sa zvážaním dreva v pohraničnom pásme. Bývalý živnostník uvažoval o ilegálnom odchode za hranice.
Libuše Cloud mala na emigráciu osobné dôvody. Po oslobodení Plzne americkou armádou sa zoznámila s desiatnikom americkej armády, s ktorým nadviazala vzťah a uvažovali o svadbe. K tej došlo až v roku 1949, pretože desiatnik Leonard Cloud bol medzitým odvelený, ale v roku 1948 sa do Česko-Slovenska vrátil. Po sobáši mu však česko-slovenské úrady kládli prekážky, skončila mu platnosť víza. Hoci mu úrady ponúkli možnosť prisťahovania, kládli mu však podmienku, že musí následne absolvovať povinnú vojenskú službu v Česko-Slovensku. Vycestoval teda do USA, ale jeho manželku tam úrady odmietali pustiť.

Uhlíkovci sa zoznámili s Libušou Cloud a plánovali útek spoločne, pretože dobre ovládala angličtinu. Ich prvý pokus o útek za hranice nebol úspešný. Rodina Uhlíkovcov spolu s Libušou Cloud dorazili do hraničného pásma a chceli pešo prekročiť štátnu hranicu. Na mieste však zistili, že sa tu pohybujú vojaci, ktorí budujú drôtené zátarasy, ktoré tam doteraz neboli. Vrátili sa preto a Václav Uhlík premýšľal, ako prekonať nové prekážky na hranici.

Príprava transportéra[upraviť | upraviť zdroj]

Počas lesných prác objavil Uhlík vrak kolopásového ťahača SdKfz 254, ktorý nemecký Wehrmacht používal počas druhej svetovej vojny. Vozidlo malo kolesový aj pásový podvozok, ktorý sa dal podľa potreby rýchlo zmeniť. Odtiahol vozidlo na dvor svojho domu a pod zámienkou, že ho bude používať na zvážanie dreva z lesa, ho ako skúsený automechanik a technik bez akéhokoľvek utajovania opravoval a prispôsoboval. V roku 1951 sa k nemu ako pomocník pridal Walter Hora. Na podvozku postavili úplne novú karosériu. Nástavbu pozvárali z oceľových plechov neznámej hrúbky, vzadu dokonca nechali strieľne pre prípad, žeby sa museli streľbou brániť pred pohraničníkmi. V interiéri boli umiestnené drevené lavice na prepravu osôb.

Prvý (neúspešný) pokus[upraviť | upraviť zdroj]

V októbri roku 1952 sa pokúsili prvý raz o prechod železnou oponou do Nemecka: rodina Uhlíkovcov, Libuše Cloud, neznámy muž a Walter Hora. Ten z kasární ukradol samopal. Po zotmení skupina vyrazila k hranici. Vozidlo išlo na kolesovom podvozku. Po tom, čo zišli z cesty do terénu a začali stúpať do kopca, motor začal pravdepodobne kvôli záťaži a slabšiemu výkonu vynechávať, až sa úplne zastavil. Podarilo sa im ho znova naštartovať, ale vrátili sa tajne domov. Hora dokonca dokázal nepozorovane vrátiť zbraň. Nikto tento nepodarený pokus o útek nezaregistroval.

Úspešný útek[upraviť | upraviť zdroj]

Václav Uhlík sa plánu nevzdal a podarilo sa mu zohnať lepší motor, vylepšili pancier karosérie hrubšími plátami a vymenili pneumatiky za bezdušové. K skupine sa pridali Václav Krejčeřík a Josef Pisařík (neznámy muž z prvého pokusu o útek sa od skupiny kvôli osobným sporom odpojil). Na cestu sa vydali 24. júla 1953. Hora a Krejčeřík sedeli vzadu vyzbrojení ukradnutými samopalmi (po prípadnom zadržaní by ich ako vojakov pravdepodobne čakal trest smrti). Na svitaní 25. júla pri hranici narazili na hliadku Pohraničnej stráže, pred ktorou spomalili, ale vzápätí pridali na rýchlosti a začali unikať. Vozidlo zišlo z cesty na lesný terén, spustili ho na pásy, prerazili drôtené zátarasy a vrútili sa na západonemecké územie. Pohraničníci sa z prekvapenia nedokázali spamätať a ani sa len nepokúsili použiť proti unikajúcemu obrnenému transportéru zbrane. Uhlík spustil na nemeckom území vozidlo na kolesá a zastavil až po 30-kilometrovej jazde, sprevádzaný už nemeckými colníkmi a príslušníkmi americkej armády. Potom celá skupina požiadala o politický azyl a možnosť vysťahovania do USA, čo im aj bolo umožnené.

Ďalšie osudy zúčastnených[upraviť | upraviť zdroj]

Na Západe bol ich útek veľmi oslavovaný a vozidlu sa ušlo pomenovanie Freedom Tank (Tank slobody). Všetci sa postupne vysťahovali do USA, kde boli ešte nejakú dobu predmetom záujmu médií. Libuše Cloud sa po rokoch konečne mohla stretnúť so svojím manželom. Skupina sa naposledy kompletne zišla na slávnostnej večeri v New Yorku v decembri 1953. Manželom Uhlíkovcom sa v USA narodili ešte dve deti. Václav Uhlík pracoval ako vodič lesnej mechanizácie pri Fresne v Kalifornii až do 70. rokov, kedy zomrel. Pani Uhlíková bola nažive ešte začiatkom 90. rokov. Libuše Cloud prežila svoj život v Sioux City, mala tri deti a pracovala vo firme predávajúcej kancelárske potreby. V roku 1983 sa z nej stala vdova a bola jediná zo skupiny, kto podal po páde komunistického režimu svedectvo o úteku. Josef Pisařík pracoval ako záhradník v Springfielde a zomrel v 60. rokoch minulého storočia. Walter Hora bol až do dôchodku zamestnaný v automobilke Chevrolet. Jeho priateľ Krejčeřík žil nejakú dobu v rovnakom meste a potom sa odsťahoval na neznáme miesto.^[1]

Václav Uhlík svoj Tank slobody v USA daroval múzeu Henryho Forda, kde bol exponát niekoľko desiatok rokov uložený. Neskôr ho získal súkromný zberateľ z Michiganu, ktorý ho vo svojej zbierke vlastní dodnes.

Iné Tanky slobody[upraviť | upraviť zdroj]

V literatúre sa uvádzajú ďalšie dva prípady, kedy je výrazom Tank slobody označené obrnené vozidlo slúžiace na prekonanie Železnej opony. V roku 1970 použil Vladimír Beneš na Břeclavsku na neúspešný pokus o prekonanie pohraničných zátaras doma upravené obrnené vozidlo, ktoré bolo neskôr vystavované v Múzeu ZNB v Prahe (dodnes sa v Múzeu polície ČR nachádza vystavené)^[2]. Druhý prípad sa týka úspešného úteku 7 osôb v roku 1961 na obrnenom vozidle Tatra 128 (niekedy nazývanom tiež Auto slobody)^[3].