Tripus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Atický keramický tripus, cca 850 pred Kr.

Tripus alebo tripous (starogr. τρίπους – tripous, lat. tripus – „trojnožka“) je antický stojan alebo nádoba s tromi nohami.[1][2]

Tripus (mn. č. tripodes) t. j. trojnožka existovala takmer vo všetkých časoch a kultúrach. V starovekom Grécku sa tripodes (hlavne kovové, menej keramické alebo kamenné) najčastejšie používali ako podstavec pod lebes (kotol) alebo iné nádoby. Tripus, nádoba v tvare pologule (často s tromi krúžkami na vrchných okrajoch na prichytenie a pokrievkou) na troch nôžkach, slúžil ako varná nádoba. Bol súčasťou základného vybavenia putujúcich obyvateľov alebo vojakov. Tripodes, z ktorých sa mnohé (najmä v klasických časoch) vyznačovali vynikajúcim spracovaním a bohatým zdobením poslúžili ako symboly víťazstva nad nepriateľom, ceny za víťazstvá v súťažiach (aj v atletických[3]) alebo ako votívne dary pre božstvá.[4][1]

Britský vedec Michael Ventris v roku 1952 dešifroval text lineárneho písma B na hlinenej tabuľke (má tvar listu a bol nájdený v troch kusoch) objavenej v archívnej miestnosti mykénskeho paláca v archeologickej lokalite Epano Englianos v Messénii a dokázal, že starí Mykénčania hovorili gréčtinou. V texte napr. kombináciou troch znakov ti - ri - po získal sylabický ekvivalent gréckeho slova tripous (trojnožka). Text uvádza aj nádoby, ako napr. panvicu na pečenie (eschara, e-ka-ra), rituálnu nádobu fialé (pi-je-ra). Tieto zistenia publikoval v roku 1953 so svojim spolupracovníkom Chadwickom v slávnom článku, ktorý úplne zmenil dovtedajší obraz Egejskej bronzovej doby.[5]

V Homérových eposoch patrí tripus medzi vysoko cenené výrobky. Napr. v deviatom speve Iliady si Achájci chcú udobriť Achillea darmi, medzi ktorými je aj sedem nových (ohňom nedotknutých) trojnožiek alebo v trinástom speve Odysey ho prijal Odyseus ako vzácny dar od Fajákov.[6]

Pôsobivým kolektívnym votívnym darom bol zlatý tripus, ktorý venovali do Delf na pamiatku víťazstva nad Peržanmi grécke štáty po bitke pri Platajách (479 pred Kr.). Tento tripus bol na nohách ozdobený vzájomne prepletenými bronzovými hadmi a na jeho podstavci boli vyryté názvy tridsaťjeden gréckych mestských štátov bojujúcich proti Peržanom.[7] Podľa historika Thukydida pôvodne bolo na ňom vyryté elegické dvojveršie tohto znenia: „Pausanias kráľ, čo velil Helénov vojsku, Foibovi na počesť pamätník vystaviť dal, rozdrviac Peržanov šíky" Toto dvojveršie zložil básnik Simónides z Keu.[8]

Vo veštiarni v Delfách sedela kňažka Pýthia na zlatom tripuse a v mystickom stave extázy (zrejme pôsobením omamných výparov) vydávala nezreteľné zvuky, ktoré zaznamenávali dvaja kňazi a potom ich spracúvali na ťažko pochopiteľné odpovede.[9] O tripuse v delfskej veštiarni píše historik Diodoros: „... ale potom, čo neskôr mnohí spadli do trhliny pod vplyvom šialenstva a zmizli, obyvatelia tejto oblasti prišli na nápad, že toto nebezpečenstvo odstránia tak, že tam umiestnia jednu ženu ako veštkyňu pre všetkých pýtajúcich sa na proroctvá. Aby ani ona nespadla do trhliny, vyrobili jej tripus, ku ktorému ju pripevnili. Mal tri nohy, preto sa nazýval tripus, a trúfam si povedať, že všetky bronzové tripodes, ktoré existujú až dodnes, sú ich napodobeninami."[10] Podľa Pausania, keď nastal dvadsiaty rok messénskej vojny, Pýtia výsledok tejto vojny vyveštila takto:„Tým dá božstvo messénsku zem a vojenskú slávu, ktorí prví položia obetný dar okolo oltára v ithómskom chráme tripodes (trojnožiek) desaťkrát desať, v tomto množstve, Diovi k pocte. Takto rozhodol Zeus. Lesť klamná prinesie ti prednosť, neskôr príde však trest, veď nemožno oklamať boha. Čiň, ako káže sudba, dnes jednému, zajtra zas iným." Pýthia pritom vyveštila Sparťanom víťazstvo, len ak použijú nejakú lesť, kým druhú stranu varovala pred úskokom Sparťanov. Nakoniec v tejto vojne zvíťazili Sparťania, ktorí do messénskeho chrámu boha Dia na hore Ithóme priniesli keramické tripodes zatiaľčo Messénčania ich bohu venovali len menejcenné drevené.[11]

Najširšími ulicami (12 m) starovekých Atén boli Panatenajská cesta a cesta Trojnožiek.[12] Cesta Trojnožiek (viedla zo stredu mesta k bránam) dostala názov podľa bronzových trojnožiek, ktoré dostávali chorégoi fýl (vojenských a kultových kmeňových združení) ako víťaznú cenu v básnických (dithyrambických) zborových súťažiach na Dionýziach (divadelných dramatických pretekoch). Dithyramby predvádzal 50členný zbor bez masiek, ktorý tancoval a spieval v orchéstre divadla (na náklady bohatého choréga menovaného fýlou). Víťazný chorégos (mn. č. chorégoi) potom trojnožku venoval bohom.[13] Trojnožky sa stavali aj na strechy malých chrámov. Pretože ich rýchlo pribúdalo (každoročne sa získavali dve ceny: jedna za víťazstvo chlapcov, druhá za víťazstvo mužov), vznikla z nich celá ulica.[14]

Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Samuel Birch. History of Ancient Pottery. Cambridge : Cambridge University Press, 2015. ISBN 978-11-0808-191-7. S. 91.
  2. Chambers's encyclopædia. Edinburgh : Chambers W. and R., ltd, 1874. S. 553.
  3. Peter Wilson. The Athenian Institution of the Khoregia. Cambridge : Cambridge University Press, 2003. ISBN 978-05-2154-213-5. S. 200.
  4. Toby Schreiber. Athenian Vase Construction. Malibu : Getty Publications, 1999. ISBN 978-08-9236-465-7. S. 145.
  5. Sarah B Pomeroy. Ancient Greece: A Political, Social, and Cultural History. New York : Oxford University Press, 2011. ISBN 978-01-9530-800-6. S. 34.
  6. Homér, Odysea, 13,10-13
  7. John Pedley. Sanctuaries and the Sacred in the Ancient Greek World. Cambridge : Cambridge University Press, 2005. ISBN 978-05-2180-935-1. S. 150.
  8. Thukydides. Dejiny peloponézskej vojny I-IV. Martin : THETIS, 2010. ISBN 978-80-970115-4-3. S. 94.
  9. Martino Menghi. Encyklopédia starovekého Grécka. Bratislava : Perfekt, 2003. ISBN 80-8046-328-X. S. 44.
  10. Diodoros, Bibliotheca historia, 16,26,4-5.
  11. Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 305.
  12. Bemporad Marzocco. Klasické Atény. Bratislava : Tatran, 1970. 61-057-7. S. 24.
  13. Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 272.
  14. Bemporad Marzocco. Klasické Atény. Bratislava : Tatran, 1970. 61-057-7. S. 192.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Tripus

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]