Tupolev Tu-95

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Verzia z 17:10, 4. október 2016, ktorú vytvoril Sokol Kat (diskusia | príspevky) (doplnenie)
Tu-95

Tu-95MS (Bear-H) neďaleko Škótska, 2014
Typstrategický bombardér, nosič strategických rakiet dlhého doletu, prieskumné lietadlo
VýrobcaTupolev
KonštruktérN. I. Bazenkov
Prvý let12. novembra 1952
Zavedenýapríl 1956
Charakterstále v službe
Hlavný používateľVojenské vzdušné sily ZSSR
Sovietske námorné letectvo
Vojenské vzdušné sily Ruskej federácie
Výroba1952 – 1994
Vyrobenýchviac ako 500
VariantyTu-114 (dopravné lietadlo)
Tu-142 (hliadkovacie lietadlo)
Tu-95LAL (atómové lietadlo)

Tupolev Tu-95 (rus. Туполев Ту-95; v kóde NATO: "Bear") je sovietsky, resp. ruský strategický turbovrtuľový bombardér zavedený do služby v 50. rokoch 20. storočia, ktorý aj na začiatku 21. storočia stále slúži v ruskom letectve ako protiváha k americkým bombardérom B-52 Stratofortress.

Prvýkrát (a naposledy) boli na pohon lietadla tejto kategórie použité turbovrtuľové motory a protibežné vrtule.

Stroje sú známe dlhými hliadkovými letmi nad morom do oblasti západnej Európy a Stredozemného mora. Pri nich vzniklo mnoho fotografií, na ktorých s nimi v tesnej formácii letia lietadlá NATO.

Tu-95 sa okrem ZSSR nachádzali aj na leteckých základniach v Angole, Guinei, Kube, Somálsku a Vietname.

Vznik a vývoj

Pohľad na sovietsky Tu-95 počas letu, 1974

S prehlbovaním Studenej vojny sa Sovietsky zväz koncom 40-tych rokov snažil vyvinúť diaľkový strategický bombardér, schopný rýchleho letu vo vysokých letových hladinách. Na základe niekoľkých amerických bombardérov B-29, ktoré museli koncom 2. svetovej vojny núdzovo pristáť v ZSSR, sa sovietom podarilo spätným inžinierstvom vyvinúť Tu-4. Tento bombardér však nedisponoval potrebným doletom a mohol byť použitý na ničenie pozemných cieľov len v prípade konfliktov na európskom alebo ázijskom kontinente. Ako hlavný protivník ZSSR sa už v tej dobe profilovali USA, a preto potrebovalo sovietske strategické letectvo bombardér s akčným rádiusom asi 7 000 km, podobne ako mal americký B-36 "Peacemaker".

Koncom 40-tych rokov došlo taktiež k zdokonaleniu sytémov protivzdušnej obrany a zavedeniu prúdových stíhacích lietadiel. Preto strategické bombardéry, letiace rýchlosťou 500 - 600 km/h, sa už v tej dobe javili ako neperspektívne. Rýchlosť letu nového bombardéru bolo potrebné zvýšiť na úroveň, ktorú dosahovali vtedajšie záchytné stíhačky. Ale nepriateľské stíhačky neboli jediným dôvodom, pre ktorý bolo nevyhnutné zvýšiť rýchlosť letu bombardéru. Oveľa vážnejším bol v tej dobe fakt, že vo výzbroji sa rátalo s jadrovými bombami. Preto bolo potrebné, aby lietadlo po odhodení bômb opustilo čo najskôr bojovú zónu a aby nedošlo k ožiareniu posádky.

Tu-95 v porovnaní s americkým B-52
Spodný pohľad na Tu-95
Tu-95MS ruského letectva, 2006

V roku 1950 sa konštruktér V.M. Mjasičev, ktorý sa podieľal na vývoji strmhlavého bombardéra Pe-2, obrátil na vládu s návrhom na vytvorenie strategického bombardéra s maximálnou rýchlosťou 950 km/h a doletom viac ako 13 000 km. V návrhu lietadla sa počítalo s osadením 4 prúdových motorov AM-3 a v tejto podobe bol aj prijatý. Dňa 24. marca 1951 bol vydaný dekrét, ktorým bola konštrukčná kancelária V.M. Mjasičeva poverená, aby čo najskôr vyvinula vysokorýchlostný medzikontinentálny bombardér. Lietadlo, ktoré dostalo označenie M-4, malo uniesť atómové bomby s hmotnosťou do 5 ton, malo byť schopné doletieť do USA, prekonať protivzdušnú obranu a po uskutočnení jadrového úderu sa vrátiť späť na svoju základnu v ZSSR. A.N. Tupolev, bývalý učiteľ a kolega Mjasičeva, bol informovaný o zahájení prác na lietadle M-4 a rozhodol sa tiež zapojiť do súťaže o vývoj nového strategického bombardéra. Práve prebiehajúce práce na lietadlách Tu-16 a Tu-85 umožnili konštrukčnej kancelárii A.N. Tupoleva rýchlo navrhnúť ideálny tvar bombardéra. Otázkou však zostávalo, aký typ motora bude najvhodnejší pre dosiahnutie požiadaviek, týkajúcich sa doletu a rýchlosti. Rozsiahle štúdie, uskutočnené v roku 1950 a na začiatku roku 1951, ukázali, že najlepším riešením bude inštalácia štyroch turbovrtuľových motorov, z ktorých každý bude mať výkon 10 000 až 12 000 konských síl. Dňa 11. júla 1951 bola konštrukčná kancelária A.N. Tupoleva poverená navrhnúť nový strategický bombardér a v rokoch 1952 - 1953 vyrobiť dva prototypy. Prvý, so štyrmi turbovrtuľovými motormi typu 2TV-2F a druhý, so štyrmi výkonnejšími turbovrtuľovými motormi TV-12 (sériovo vyrábané boli nazvané NK-12). V roku 1951 tak sovietska vláda dospela k veľmi kontroverznému rozhodnutiu, keď začala financovať vývoj dvoch identických typov lietadiel. Tento krok, ktorým sa enormne zaťažila ekonomika už aj tak vojnou zbedačenej krajiny, možno vysvetliť len tým, že Stalin a jeho poradcovia v tej dobe reálne zvažovali možnosť jadrovej vojny s USA.

Na jeseň roku 1952 bol prvý prototyp kancelárie A.N. Tupoleva, nazvaný Tu-95-1, dokončený a odovzdaný na letové skúšky. Dňa 12. novembra 1952 sa skúšobný pilot A.D.Perelet a jeho posádka vzniesli v novom lietadle prvýkrát do vzduchu. Celý let trval 50 minút a uskutočnil sa v nadmorskej výške 1150 m. Do polovice mája vzlietol tento prototyp 16-krát a celkovo strávil vo vzduchu 21 hodín. Jeho 17. let, ktorý sa konal 11. mája 1953, však skončil katastrofou. Na Tu-95-1 sa počas letu vznietil jeden z motorov, požiar sa začal šíriť ďalej a lietadlo sa zrútilo. Z 11 členov posádky štyria ľudia haváriu neprežili, vrátane skúšobného pilota A.D.Pereleta.

Hoci bola montáž druhého prototypu Tu-95-2 zahájená už v januári 1952 a do konca roka bolo lietadlo prakticky hotové, jeho úplné dokončenie sa pretiahlo až do roku 1954. Dôvodom bola realizácia niekoľkých konštrukčných zmien po tom, čo boli známe príčiny katastrofy prvého prototypu. Výsledky vyšetrovania totiž preukázali, že nehodu spôsobila poškodená prevodovka protichodných vrtulí, ktorej úlomky prerazli palivové nádrže a tie sa následne vznietili. Na druhom prototype teda museli byť spevnené krídla, bol zavedený systém, ktorý priestor nad palivom v jednotlivých nádržiach plnil inertným plynom a zdokonalený bol taktiež protipožiarný systém. V decembri 1954 bol Tu-95-2 vybavený zdokonalenými motormi TV-12 a 16. februára 1955 absolvoval svoj prvý let. Letové testy a dolaďovanie lietadla prebiehalo takmer rok, vrámci ktorého sa bombardér vzniesol do vzduchu 68-krát a nalietal celkovo 168 hodín.[1] V roku 1956 začala sériová výroba Tu-95 a postupne bol zavádzaný do útvarov strategického letectva ZSSR. Produkcia týchto lietadiel pokračovala až do roku 1992 a v počas tohto obdobia vzniklo množstvo modernizovaných verzií.

Od roku 1981 bola vyrábaná modifikovaná verzia Tu-95MS s novými krídlami, rýchlejším profilom a s novou rádioelektronikou. Tu-95MS bol vybavený 6 strelami s plochou dráhou letu Ch-15 (RKV-15B, v kóde NATO: АS-16 „Kickback“) s doletom 2 500 km. Od roku 1984 RKV-15B vymenili za Ch-55 (RKV-500, v kóde NATO: АS-15 „Kent“).

Konštrukcia

Tu-95 je strednoplošník so šípovitými krídlami, ktoré zvierajú uhol 35o. Rozpätie krídel Tu-95MS je 50,4 m, dĺžka lietadla je 49,13 m a jeho výška 13,3 m.

Pohon Tu-95MS zabezpečujú štyri turbovrtuľové motory Kuznecov NK-12MP. Na každý z motorov sú napojené dve protichodné štvorlisté vrtule АВ-60К. Palivová sústava pozostáva z nádrží, umiestnených v krídlach a v trupe lietadla. Maximálna rýchlosť Tu-95MS je 830 km/h a bombardér je schopný dosiahnuť výšku až 10 500 m. Rýchlosť lietadla pri vzlete a pristátí je okolo 300 km/h. Bombardér dokáže bez natankovania vo vzduchu preletieť maximálne 11 000 km, avšak tento dolet sa skracuje v závislosti od množstva nesenej výzbroje až na 6 480 km.

I keď tento bombardér nemôže prekonať moderné systémy protivzdušnej obrany, riadené strely dlhého doletu, ktoré nesie v pumovniciach, mu poskytujú významnú schopnosť neutralizovať nepriateľa.[2] Bombardéry Tu-95MS môžu niesť, v závislosti od verzie, 6 – 16 riadených striel s maximálnym doletom 3 000 km. Strely môžu byť nesené v pumovniciach a tiež na štyroch vonkajších závesníkoch. Maximálna nosnosť bombardéra je 20 ton. Bombardér má integrované strely typu vzduch-zem Ch-55 a ich varianty (Ch-101/Ch-102), ktoré môžu mať konvenčné alebo jadrové hlavice.

Operačné nasadenie

Tu-95 sprevádzaný stíhačkou Eurofighter Typhoon britskej RAF

Od svojho zavedenia do útvarov sovietskeho letectva až do roku 1991 vykonávali tieto lietadlá pravidelné strategické diaľkové lety a stali sa symbolom studenej vojny. Lety bombardérov Tu-95 však boli z dôvodu zmeny geopolitickej situácie a z finančných dôvodov nasledujúcich 16 rokov obmedzené na minimum. Dňa 17. augusta 2007 oznámil prezident, Vladimir Putin, obnovenie strategických letov ruských bombardérov, vrátane Tu-95.

Upravená verzia tohto lietadla, Tu-95V, zhodila 30. októbra 1961 nad sovietskou jadrovou strelnicou Nová Zem najväčšiu atómovú bombu všetkých čias zvanú Cár bomba.

Ruská intervencia v Sýrii proti odporcom režimu Baššára al-Asada

Dňa 17. novembra 2015 boli bombardéry Tu-95 bojovo nasadené prvýkrát v histórii. Potom, ako sa potvrdili podozrenia, že za zrútením ruského civilného lietadla s 224 pasažiermi na palube stojí Islamský štát, začalo Rusko masívne bombardovanie strategickými bombardérmi. Šesť lietadiel Tu-95, päť strojov Tu-160 a štrnásť Tu-22M uskutočnilo nálety na pozície teroristickej skupiny ISIL. Bombardéry Tu-95 a Tu-160 zasiahli veliteľské základne v Idlibe a Aleppe. Lietadlá Tu-95 použili rakety Ch-555, čo je variant strely Ch-55SM s vylepšeným navádzaním a hlavicou. Celkovo bombardéry Tu-95 a Tu-160 vystrelili 34 rakiet a zasiahli 14 cieľov[3].

Nehody

  • Dňa 8. júna 2015 jeden zo strojov Tu-95 v dôsledku požiaru motora skončil počas štartovacieho manévru mimo dráhy na letisku v Belogorsku. Najmenej päť príslušníkov ruských ozbrojených síl utrpelo pri incidente zranenia[4].
  • Dňa 14. júla 2015 došlo počas cvičného letu pri Chabarovsku k havárii Tu-95MS, ktorá si vyžiadala 2 životy[5].

Varianty

  • Tu-95 – počiatočná produkčná verzia.
  • Tu-95K22 – modernizácia Tu-95, ktorá bola zahájená na začiatku 70. rokov a umožňovala bombardéru niesť 3 strely Ch-22.
  • Tu-95KD – modernizácia Tu-95, ktorá umožňovala bombardéru niesť jednu strelu Ch-20 s jadrovou hlavicou.
  • Tu-95MS - verzia, ktorá má dve prevedenia Tu-95MS-6 a Tu-95MS-16. Sériová výroba začala v roku 1981 a do služby boli lietadlá zaradené v roku 1983.[6]
    • Tu-95MS-6 – verzia, schopná niesť šesť striel typu Ch-55, Ch-55SM alebo Ch-555 na rotačnom závesníku vo vnútornej šachte.
    • Tu-95MS-16 – modernizácia verzie Tu-95MS-6, ktorá môže niesť na vonkajších závesníkoch ďalších 10 striel Ch-55 alebo 8 striel Ch-55SM.
  • Tu-95MSM - modernizácia verzie Tu-95MS-16, ktorá je vybavená navigačným systémom GLONASS a má integrovanú novú výzbroj. Na štyroch externých závesníkoch môže niesť 8 striel Ch-101 s konvenčnou bojovou časťou alebo Ch-102 jadrovou bojovou časťou.[7] Dňa 18. novembra 2015 preletel zo závodu Aviakor na základňu Engeľs prvý bombardér, zmodernizovaný na štandard Tu-95MSM.[8]

Používatelia

Lietadlá Tu-95MS na leteckej základni Engeľs v Rusku, december 2005

Súčasní

Rusko Rusko

Bývalí

Sovietsky zväz Sovietsky zväz
Ukrajina Ukrajina

Špecifikácie (Tu-95MS-16 „Bear-H“)

Bočný pohľad

Technické údaje

  • Posádka: 6 až 7 osôb (dvaja piloti, palubný mechanik, radista, navigátor, zadný strelec, niekedy aj druhý navigátor)
  • Dĺžka: 49,13 m (vrátanie nástavca pre tankovanie paliva počas letu)
  • Rozpätie: 50,4 m
  • Výška: 13,3 m
  • Nosná plocha: 289,9 m²
  • Hmotnosť prázdneho lietadla: do 94 400 kg[10]
  • Maximálna vzletová hmotnosť: 185 000 kg
  • Pohonná jednotka: 4 × turbovrtuľový motor Kuznecov NK-12MP
    • Výkon pohonnej jednotky: 11 032,5 kW

Výkony

  • Maximálna rýchlosť: 830 km/h
  • Cestovná rýchlosť: 815 km/h
  • Dolet: max. 11 000 km, 8 333 km (s bojovým nákladom s hmotnosťou 11 340 kg a bez tankovania paliva počas letu)
  • Dostup: 10 500 m[11]
  • Stúpavosť: 10 m/s
  • Plošné zaťaženie: 606 kg/m²
  • Pomer výkon/hmotnosť: 235 W/kg

Výzbroj

  • 2× pohyblivý kanón NR-23 kalibru 23 mm pre streľbu dozadu alebo alternatívne 1× alebo 2× dvojhlavňový kanón GŠ-23L kalibru 23 mm pre streľbu dozadu v pravej strane prednej časti trupu, alebo 1× pohyblivý dvojkanón AM-23 kalibru 23 mm pre streľbu dozadu v chvostovej veži s jednočlennou obsluhou
  • maximálne 15 000 kg podvesenej výzbroje, napr. strely vzduch-zem (Ch-20, Ch-22, Ch-26 a Ch-55)

Pozri aj

Referencie

  1. ↑ Туполев Ту-95
  2. ↑ NI о Ту-95: "Медведя" сложно не заметить, но опасно недооценивать
  3. ↑ Russia launches long-range air sorties into Syria
  4. ↑ Bombardér Tu-95 skončil mimo dráhu, keď mu počas štartu vzplanul motor
  5. ↑ Pri havárii ruského bombardéra zahynuli piloti
  6. ↑ Ту-95
  7. ↑ Tupolev Tu-95 and Tu-142 Bear
  8. ↑ Модернизированный бомбардировщик Ту-95МС "Дубна" Livejournal, 20. november 2015
  9. ↑ Russian strategic nuclear forces
  10. ↑ Ту-95 - BEAR
  11. ↑ Tu-95МС

Iné projekty

Portal Ruský portál
Letecký portál
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Tupolev_Tu-95&oldid=6373344“