Ukajlovci
Ukajlovci arab. عقيليون – Ukajlíjún
| |||||||||||
Geografia
| |||||||||||
Obyvateľstvo | |||||||||||
Národnostné zloženie
|
|||||||||||
Štátny útvar | |||||||||||
dedičná monarchia (emirát)
| |||||||||||
Materský štát
|
Bújovci, neskôr Seldžucká ríša
| ||||||||||
Vznik
|
zisk Mosulu od Hamdánovcov
| ||||||||||
Zánik
|
integrácia ukajlovského panstva do Seldžuckej ríše
| ||||||||||
|
Ukajlovci[1] (arab. عقيليون – Ukajlíjún) bola šiitska arabská dynastia vládnuca v na území dnešného Iraku a na území al-Džazíry. Hlavná vetva vládnuca v Mosule držala moc nad miestnym emirátom približne v rokoch 990 – 1096. Za vlády najmocnejšieho panovníka Muslima sa panstvo rodu rozprestieralo na území od severného Iraku po Stredozemné more v Sýrii. Druhá vetva rodu v Takríte vládla v rokoch 1036 – 1057.[2] Najdlhšie sa udržala vedľajšia vetva v Kal'at Dža'bar a v Rakke, kde ich moc ukončili Zengíovci v roku 1169.[3]
História
[upraviť | upraviť zdroj]Ukajlovci pochádzali z beduínskeho kmeňa Ukajl, ktorý sa usadil poblíž miest Nisibis a Balad na konci 10. storočia. Kmeň na čele s Ukajlovcami spočiatku podliehal Hamdánovcom.[2][3]
Prvým vládcom z rodu Ukajlovcov bol Abú ad-Dhawwúd Muhammad ibn al-Musajjab (990 – 996), ktorý využil spory Hamdánovcov a Marvánovcov o mesto Mosul. Prevzal od Hamdánovcov nadvládu nad mestom, no podobne ako jeho predchodcovia, i on zostal vazalom bagdadských Bújovcov (Bahá’ ad-Daulu).[2][3]
Po Muhammadovej smrti dynastiu zasiahli rozpory medzi jeho synmi, ktoré sa podarilo vyriešiť až začiatkom nového tisícročia. Nový vládca Kirwáš ibn al-Mukallad ibn al-Musajjab (1001 – 1050) bol synovcom starého panovníka. Jeho vláda sa niesla v znamení bojov s oguzskými Turkami, ktorí napádali jeho panstvá z Iraku a Iránu, kde slabla moc Bújovcov. Uzavrel preto spojenectvo s Mazjadovcami z irakskej al-Hilly a Oguzov v roku 1044 porazil. Kirwášovu moc však zlomili spory v rámci dynastie.[2][3]
Najväčšiu moc dosiahol Muslim ibn Kurajš (1061 – 1085), ktorý sa spojil so Seldžukmi. S ich pomocou následne obsadil časť severnej Sýrie, mestá Harrán, Edessa a v roku 1079 aj Aleppo. Ním spravované územie sa tiahlo od predmestia Bagdadu na východe až po Aleppo na západe. Muslimove ambície však boli väčšie a ukajlovský panovník tužil ovládnuť aj Damask.[3]
Po tom, čo sa Muslim spojil so šíitskymi Fátimovcami, vtrhol seldžucký sultán Malikšáh do Mosulu. Samotný Muslim bol v roku 1085 Sulejmanom ibn Kutulmišom porazený v bitke pri Antiochii a následne zabitý. Moc dynastie upadla a ich panstvo sa zredukovalo len na Mosul, kde vládli ako seldžuckí správcovia. Následné spory medzi členmi rodu viedli k ďalším bratovražedným bojom. Muslimov brat Ibráhím bol zabitý v roku 1093 a moci sa ujal Muslimov syn Alí. Definitívny zánik dynastie nastal v roku 1096 po tom, čo bolo ich panstvo integrované do Seldžuckej ríše za vlády Tutuša.[2][3]
Okrem hlavnej vetvy rodu existovalo aj niekoľko vedľajších vetiev. Jedna z nich vládla v približne rokoch 1036 až 1057 v meste Takrít na rieke Tigris. Táto vetva prišla o moc krátko po tom, čo Seldžukovec Tugril Beg I. odstránil moc Bújovcov v roku 1055.[2] Najdlhšie si moc udržala vetva vládnuca ako seldžucký vazal v Kal'at Dža'bar a v Rakke. Ich moc zlomili Zengíovci v roku 1169. Integrácia ukajlovských území do panstva Seldžukov znamenala zánik arabskej kontroly nad územím severného Iraku a al-Džazíry, ako aj nárast vplyvu tureckého a kurdského elementu v daných oblastiach.[3]
Podľa niektorých náznakov zaviedli Ukajlovci do miestnej správy niektoré nové administratívne techniky. Za panovania Muslima ibn Kurajša vznikol úrad sáhiba al-chabara, akéhosi spravodajského agenta, ktorý sídlil v každej obci ukajlovského emirátu. Niektorí príslušníci rodu vynikli ako skvelí poeti.[3]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ TAUER, Felix. Svět islámu. Dějiny a kultura. 2. Vyd. Praha : Vyšehrad, 2006. ISBN 80-7021-828-2. S. 154.
- ↑ a b c d e f ʿUqaylid Dynasty. In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2020-12-25]. Dostupné online.
- ↑ a b c d e f g h 'UKAYLIDS. In: The Encyclopaedia of Islam. Ed. P. J. Bearman, TH. Bianquis, C. E. Bosworth, E. Van Donzel a W. P. Heinrighs. 2nd Ed. Vol. X. T – U. Leiden : Brill, 2000. ISBN 90-04-11211-1. S. 786 – 787.