Zločiny nacistického Nemecka počas druhej svetovej vojny

Zločiny nacistického Nemecka počas druhej svetovej vojny boli jednými z najhorších zločinov spáchaných v dejinách. Nacistické zločiny počas druhej svetovej vojny možno klasifikovať nasledovne:

zločiny proti mieru – agresia a vedenie útočnej vojny proti krajinám Spojencov
vojnové zločiny – porušenia pravidiel vedenia boja a zákonov a zvyklostí vedenia vojny
zločiny proti ľudskosti – genocída, holokaust a iné zločiny spáchané na civilnom obyvateľstve

Po skončení druhej svetovej vojny boli Nemecké vojnové zločiny odsúdené všetkými civilizovanými krajinami, väčšinu ich organizátorov i páchateľov Spojenci po vojne potrestali. Súdny tribunál, ktorý sa zaoberal zločinmi začal 20. novembra 1945 a skončil vynesenie rozsudkov 1. októbra 1946 sa uskutočnil v Norimbergu a preto sa nazýva Norimberský proces.

Článok Vojnové zločiny na území Slovenska počas druhej svetovej vojny obsahuje aj zločiny nacistického Nemecka počas druhej svetovej vojny na území Slovenska.

Dejiny

Keď sa v roku 1933 dostal v Nemecku k moci Adolf Hitler, došlo k prvému výraznému vzostupu ideológie, ktorá sa zakladala na teórii nacizmu a fašizmu, ktorá otvorene hlásala nepriateľstvo voči viacerým okolitým národom. Nacisti hlásali teóriu nadradenosti árijskej rasy, teóriu nemeckého „nadčloveka“, a zároveň boli proti všetkému, čo nebolo nemecké. Ich rasistická teória bola zamerená hlavne proti tzv. menejcenným rasám, za ktoré pokladali hlavne: Slovanov, Židov, Rómov i mnoho ďalších, hlavne ázijských a afrických národov.

Ako potláčatelia slobôd viedli aktívny boj proti demokratom, komunistom, sociálnym demokratom či skupinám obyvateľstva ako boli homosexuáli, duševne či zdravotne postihnutí. Teror postihujúci tieto skupiny ľudí sa v Nemecku a Rakúsku začal už v priebehu 30. rokov, a po vypuknutí 2. svetovej vojny sa rozšíril i do ostatných obsadených štátov.

Zločiny proti mieru

Nacistické Nemecko sa na základe tajnej dohody so Sovietskym zväzom pripravilo a následne aj 1. septembra 1939 začalo útočnú vojnu v Európe, ktorá pokračovala takmer 6 rokov a pripravila o život na kontinente desiatky miliónov ľudí.

Vojnové zločiny

Vojnové zločiny proti podrobeným národom všeobecne

Pozri aj: Generalplan Ost

Tretia ríša odpovedala terorom nielen na všetky formy odporu (odboj, partizánska vojna, sabotáže), ale i proti ideológiám, ktoré boli jej bezprostrednými nepriateľmi. Po podrobení jednotlivých krajín boli najprv likvidovaní komunisti, Židia a Rómovia. Nasledovali ich predstavitelia sociálnych demokratov a aj elita jednotlivých národov, ktorá sa dokázala postaviť proti nacizmu. Títo ľudia boli likvidovaní priamo jednak na popraviskách v jednotlivých zemiach, jednak boli posielaní do koncentračných táborov. Jednou z najstrašnejších foriem likvidácie bolo totálne nasadenie, čo bola forma nútených prác v objektoch, kde v dôsledku nedostatočnej stravy a nadmerného pracovného zaťaženia v nevyhovujúcich hygienických podmienkach dochádzalo k vysokej úmrtnosti. V týchto prípadoch bolo úmrtie týchto „novodobých otrokov“ plánovanou zložkou celého mechanizmu. Pri prácach na výstavbe nemeckých podzemných tovární, kde pracovali zajatci (hlavne zo slovanských zemí, a vojnoví zajatci Červenej armády), bola priemerná životnosť pracovníkov iba jeden mesiac. Podobnou zločinnou formou úzko prepojenou s existenciou koncentračných a pracovných táborov boli pochody a transporty smrti, pri ktorých nacisti nútili osadenstvo táborov k presunom na veľké vzdialenosti (zväčša v dôsledku priblíženia frontu), ktoré množstvo väzňov fyzicky nevydržalo.

Zaobchádzanie s vojnovými zajatcami

V mnohých prípadoch neboli dodržiavané konvencie o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami, pričom najhorší vzťah bol k sovietskym vojakom, ktorých bolo v priebehu prvého roka bojov na východnom fronte zajatých asi 2 milióny. Vojaci boli ponechávaní v nevyhovujúcich podmienkach, pričom veľa z nich preto zomrelo v dôsledku hladu či nákazlivých chorôb. Zajatci boli nasadzovaní na otrocké práce, na ktorých následky zomierali. Sovietski politickí komisári boli po zajatí nekompromisne zastrelení. Vojaci exilových armád ako boli Poliaci, Francúzi, Česi, Slováci či ďalší, boli po prípadnom zajatí popravení, alebo odsunutí do koncentračných táborov.

Taktika vydierania rukojemníkmi

Nacisti často uplatňovali vydieranie rukojemníkmi najmä z radov civilného obyvateľstva v boji proti partizánom či sabotérom. Nemecká branná moc dala civilnému obyvateľstvu najavo, že za každého zabitého nemeckého vojaka, či uskutočnenú sabotáž, bude popravený určitý počet civilných osôb. Tieto hrozby boli aj väčšinou realizované. Najhoršie boli z tohto pohľadu podmienky na východnom fronte, kde bol 16. septembra 1941 vydaný rozkaz, podľa ktorého za každého zabitého nemeckého vojaka bude zastrelených 50 – 100 civilistov. Aj keď tieto rozkazy väčšina dôstojníkov Wehrmachtu odmietla v praxi realizovať, neznamenalo to, že by sa takéto zločiny nediali. Na ich uskutočňovaní sa angažovali minimálne jednotky Waffen SS.

Nálety na mestá a civilné ciele

Nálety, ktoré uskutočňovala Luftwaffe od prvých dní vojny, boli v niektorých prípadoch zamerané proti civilným cieľom. Hitler predpokladal, že sa mu nálety na mesta podarí vyvolať v radoch nepriateľa hrôzu a strach, a tak by mohol otriasť ich odhodlaním vzdorovať. Pri niektorých, najmä nečakaných náletoch zahynuli tisíce až desiatky tisíc civilistov vo Varšave, Rotterdame, Coventry, Belehrade, Stalingrade a v mnohých ďalších európskych mestách. Tieto nálety boli príčinou spojeneckej odvety, ktorá potom ťažko zasiahla samotné nemecká mestá, kde v dôsledku spojeneckých náletov zahynulo naopak mnoho Nemcov.

Lúpežné získavanie majetku

Lúpežné získavanie majetku bolo získavanie národného, kultúrneho a priemyselného bohatstva porazených národov. Nacistické Nemecko využívalo tento majetok obvykle bez obmedzení, drancovalo nerastné bohatstvo obsadených štátov, skonfiškovalo štátne zdroje, národné poklady, vybavenie armády, polície. Rovnako lúpežne si počínala i voči podnikateľským subjektom, bankám, ktoré sa násilnými administratívnymi opatreniami dostali do nemeckých rúk a slúžili obvykle na vojnové účely.

Krádeže pôdy, vyháňanie roľníkov

Krádeže pôdy, vyháňanie roľníkov a podobné opatrenia, ktoré sa uskutočňovali hlavne v slovanských zemiach, ktoré predstavovali v dlhodobé stratégii nacistov životný priestor „Tisícročnej nemeckej ríše.“ Išlo hlavne o Protektorát Čechy a Morava, Poľsko (Generálny gouvernement) a Sovietsky zväz. Zatiaľ čo v českých zemiach nacisti v rámci programu germanizácie využívali relatívne „jemnejšie“ metódy ako bol výkup pôdy za úradne stanovené nízke ceny, v ZSSR vyhlásili 15. februára 1942 „nový agrárny poriadok“, podľa ktorého sa všetka pôda v okupovaných oblastiach označila za vlastníctvo Ríše.

Rekvirovanie majetku

Násilné odoberanie majetku, rekvirácia, s cieľom viesť vojnu sa uplatňovala najmä v okupovaných oblatiach. Týkalo sa to hlavne všetkých druhov poľnohospodárskych produktov, ale vo veľkom napríklad aj kostolných zvonov, ktorých materiál bol využitý pri výrobe zbraní.

Taktika spálenej zeme

Túto metódu, ktorá sa síce formálne neprieči štandardným ústupovým taktikám boja, používali vojaci Wehrmachtu a Waffen SS (podobne ako ich sovietski protivníci) tými najbrutálnejšími metódami. Nacisti sa pri ústupe a opúšťaní svojich pozícií na dobytých územiach pokúšali podľa možnosti odviezť všetok užitočný hnuteľný majetok (stroje, zariadenia, dopravné prostriedky, inventár fabrík) do Nemecka k ďalšiemu použitiu, ak to nebolo možné bol spolu s nehnuteľným majetkom ako boli domy, továrne, komunikácie, mosty alebo priehrady zničený. Pričom bolo jedno, či ide o štátny, či súkromný majetok firiem, alebo občanov. Taktika spálenej zeme tiež známa pod skratkou ARLZ – demontáž, vyprázdnenie, ochromenie, zničenie bola Nemcami aplikovaná aj na ich domácej pôde. V niektorých oblastiach najmä na východnom fronte, kde bola spojená s likvidáciou alebo odsunom civilného obyvateľstva znamenala úplné zničenie a vyprázdnenie oblastí, s ktorými sa ZSSR vyrovnával ešte desiatky rokov po vojne.

Ničenie, znehodnocovanie a krádeže kultúrnych hodnôt

Patrili sem zločiny, ktorých sa dopúšťali nacistickí pohlavári, tak i ojedinelí nemeckí vojaci samostatne. Problém sa však týkal v podstate aj všetkých ostatných zúčastnených (teda aj Spojeneckých) krajín bez rozdielu. Počas vojny boli ulúpené klenoty obrovskej historickej hodnoty, prakticky na všetkých frontoch. V zemiach obývaných slovanským obyvateľstvom si však dali nacisti obzvlášť záležať na ničení slovanskej kultúry, dochádzalo k ničenie pamiatok, múzeí, knižníc. Nacisti napríklad neváhali pochovať svojich vojakov do hrobu vedľa ruského spisovateľa Leva Tolstého, z domu skladateľa Piotra Čajkovského spravili počas okupácie stajňu pre kone. Medzi najznámejšie krádeže patrí lúpež Jantárovej komnaty z Petrodvorca, ktorá sa dodnes nenašla.

Zločiny proti ľudskosti a holokaust

Zločiny proti Židom

Židia predstavovali v očiach nacistov nebezpečné živly, ktoré hodlali vyradiť zo spoločnosti a zlikvidovať. Po konferencii vo Wannsee, kde sa nacistickí predstavitelia dohodli na „konečnom riešenií židovskej otázky“, čo v praxi prestavovalo fyzickú likvidáciu židovského obyvateľstva. Židia boli vraždení jednak v nacistických koncentračných táboroch, prípadne počas ťaženia v Sovietskom zväze boli hromadne popravovaní. Medzi najznámejšie masakre patrí masaker v Babom Jare, kde špeciálne jednotky SS (Einsatzgruppen) medzi 29. a 30. septembrom 1941 postrieľali viac než 33 000 kyjevských Židov. Celkom tam však bolo povraždených a v zlikvidovaných najmenej 100 tisíc (podľa niektorých zdrojov až 200 tisíc) sovietskych občanov. Masaker v Babom Jare bola jedna z najväčších a najbrutálnejších masových vrážd vôbec. Holokaust spoločne s likvidáciou Rómov (porraimos) a ďalších etník v nacistických vyhladzovacích táboroch patrí medzi najbrutálnejšie a najstrašnejšie zločiny proti ľudskosti v celých dejinách, keďže na ich realizáciu boli použité všetky dostupné hmotné prostriedky, ktoré nacistom vtedajšia veda poskytovala.

Zločiny proti slovanskému obyvateľstvu

Na teror namierený proti Slovanom doplatili veľmi kruto takmer všetky slovanské národy, najhoršie dopadli Poliaci, ktorí boli okupovaní najdlhšie, ďalej tiež (nielen slovanské) obyvateľstvo ZSSR (predovšetkým Bielorusi a obyvatelia niektorých regiónov Ruska a Ukrajiny) a podobne i národy Juhoslávie, najmä Srbi, a tiež Česi. V niektorých krajinách nacisti viedli natoľko tvrdú a bezohľadnú politiku, že si ich prítomnosť vyžiadala tisíce mŕtvych hladom, či v dôsledku ďalších vojnových útrap. V prípade ZSSR dokonca nemecké velenie vydalo rozkaz, ktorý dovoľoval príslušníkom nemeckej brannej moci prakticky čokoľvek, pričom tí nesmeli byť za činy proti civilnému obyvateľstvu braní na zodpovednosť. Nemecká armáda a hlavne oddiely Waffen SS používali civilistov ako cvičné ciele pri cvičeniach, často dochádzalo k hromadným popravám, či vraždeniu civilného obyvateľstva, znásilňovaniu a zneužívaniu žien k nútenej prostitúcii. Obzvlášť brutálne bolo konanie v partizánskych oblastiach, kde boli systematicky vyhladené celé dediny a ich obyvateľstvo povraždené, hlavne v Bielorusku. Tieto zločiny mali za následok, že napriek tomu, že v niektorých oblastiach Sovietskeho zväzu ľudia v roku 1941 vítali Nemcov ako osloboditeľov od Stalinovej krutovlády, po negatívnych skúsenostiach s nemeckou nadvládou a terorom sa mienka do veľkej miery obrátila. V Sovietskom zväze sa v nemeckom tyle rozhorela partizánska vojna nebývalých rozmerov. Tisíce ľudí toto hnutie podporovali materiálne alebo v ňom priamo bojovali.

Zločiny proti Rómom

Rómovia patrili spoločne so Židmi do „1. kategórie“ podľudí, s ktorými sa mala Tretia ríša bez milosti vysporiadať. Rómovia boli sústredení do zvláštnych rómskych pracovných táborov, odkiaľ boli neskôr prevážaní do koncentračných táborov. Likvidácia Rómov je tiež označovaná ako porraimos.

Pokusy na ľuďoch

V koncentračných táboroch boli na ľuďoch uskutočňované obludné pokusy. Išlo jednak o pokusy vychádzajúce z nacistickej rasové teórie (skúmanie rozdielov medzi rasami, dedičnosť, genetika, testy s dvojčatami, sterilizácia duševne postihnutých aj úplne zdravých ľudí a iné). Ďalšími pokusmi bol napríklad výskum vplyvu rýchlych zmien tlaku na ľudský organizmus, pokusy s podchladzovaním a opätovným zahrievaním ľudského tela, pokusy s hojením rán (sypanie rôznych látok do otvorených rán), pokusy s rôznymi očkovacími látkami, drogami na zvýšenie výkonnosti či výdrže, pokusy s šírením infekčných chorôb, amputácie a podobne. Boli zaznamenané aj prípady únosu detí za cieľom násilného odberu krvi pre potreby vojenských nemocníc (napr. v Taganrogu).

Tresty smrti

Menej závažné činy, ako napríklad opustenie pracoviska, čítanie alebo rozširovanie letákov, počúvanie nepriateľského rozhlasu, zdržovanie sa na verejných priestranstvách mimo stanovenú dobu, predaj a kúpa tovaru mimo stanovený systém a podobne často trestali najvyššími trestami.

Totálne nasadenie

Totálne nasadenie bola forma nútených prác, ktorá sa pôvodne vyvinula z dobrovoľných náborov pracujúcich do Nemecka, ale po mobilizácii ďalších Nemcov do armády sa zmenila na fakticky nedobrovoľnú prácu, ktorej predchádzala často násilná deportácia do Nemecka, kde museli ľudia vykonávať prácu, ktorú predtým vykonávali muži, ktorí odišli bojovať. Totálne nasadenie sa týkalo jednak bežných prác v priemysle a poľnohospodárstve, tak aj otrockých prác, kde dochádzalo k vysokému počtu úmrtí. Počet ľudí, odvlečených na nútené práce sa odhaduje na 13,5 miliónov. Len v roku 1942 bolo do Nemecka násilne deportovaných na práce 2 milióny ľudí zo Sovietskeho zväzu a 940 000 z Poľska. Z českých zemí bolo za celú vojnu totálne nasadených okolo 640 tisíc osôb.

Potrestanie vojnových zločinov

Veľké množstvo obetí 2. svetovej vojny, a z radov vojakov ale najmä civilného obyvateľstva viedlo svetových politikov k rozhodnutiu, že tieto zločiny musia byť potrestané. Preto bol v novembri 1945 začatý Norimberský proces, ktorý súdil polapených nacistických vodcov a organizátorov zločinov proti ľudskosti, vojnových zločinov a zločinov proti mieru.

Pozri aj

Vojnové zločiny na území Slovenska počas druhej svetovej vojny

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Německé válečné zločiny ve druhé světové válce na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Zločiny nacistického Nemecka počas druhej svetovej vojny