Otto Smik

Šablóna:Letecké eso Otto Smik (* 20. január 1922, Boržom, neďaleko Tbilisi, Gruzínsko – † 28. november 1944, pri Zwolle) bol najúspešnejším slovenským pilotom v službách britskej RAF.

Život

Otto Smik sa narodil a prvých dvanásť rokov prežil v kúpeľnom meste Boržom (Sovietsky zväz, dnes Gruzínsko). Jeho slovenského otca Rudolfa, pochádzajúceho z Tisovca, tam zajali počas prvej svetovej vojny, kde sa potom aj oženil s gruzínskou Židovkou. Návrat na Slovensko s rodinou mu bol umožnený až roku 1934.

Otto už od detstva prejavoval záujem o letectvo. V roku 1937, ako študent obchodnej školy, nastúpil na plachtársky kurz (Masarykova letecká liga v Bratislave), kedy absolvoval prvé krátke lety v nízkych výškach. V lete roku 1939 začal lety na Straníku pri Žiline, kde kurz pravdepodobne aj úspešne dokončil.

Napriek svojmu ekonomickému vzdelaniu prijal pôvodne miesto na letisku vo Vajnoroch. Po rozpade Československa a vypuknutí druhej svetovej vojny sa rozhodol pripojiť k zahraničnému odboju.

18. marca 1940, krátko po vzniku Slovenského štátu, Otto Smik ilegálne odišiel zo Slovenska vo veku 18 rokov. Cez Juhosláviu, Grécko, Turecko a Irán sa dostal do Francúzska. Tu mal prejsť leteckým výcvikom v čs. leteckej skupine. Francúzsko však v bleskovej vojne padlo a Otto Smik odplával 24. júna 1940 do Anglicka.

Smik sa stal jedným z približne 250 Slovákov, ktorí po roku 1939 vstúpili do služieb RAF. V RAF však začal kariéru ako dôstojnícky sluha. Jeho základný letecký výcvik začal až v septembri 1941. Pokračovací výcvik začal v januári 1942 v Kanade, kde získal výborné hodnotenia. 5. januára 1943 bol zaradený k operačnej peruti (312. československá stíhacia peruť). Pri čs. perutiach mal problémy so svojimi hodnosťami (mal anglickú dôstojnícku, ale v čs. armáde mal len hodnosť desiatnika). Tie sa vyriešili na jeho vlastnú žiadosť zaradením do anglickej perute.

V 122. stíhacej peruti lietal na vtedy najnovšej verzii Supermarine Spitfire - F. Mk. IX. Hlavnou úlohou perute bol sprievod bombardérov na ciele v severnom Francúzsku, Belgicku a Holandsku. Prvé vzdušné víťazstvo získal 13. marca 1943. V súboji s Messerschmittmi Bf 109G a Focke-Wulfmi Fw 190 zostrelil jeden Bf 109G. Najskôr bol zostrel uznaný ako pravdepodobný, neskôr mu bol prvý zostrel potvrdený.

Neskôr slúžil v 222. stíhacej peruti. Tu aj 18. októbra 1943 dolietal svoj prvý letecký turnus, po ktorom nastúpil na odpočinok. V roku 1943 dosiahol 7 a 1/2 potvrdených vzdušných víťazstiev, čím sa stal najúspešnejším čs. stíhačom v tomto roku. 20. októbra 1943 mu britské velenie udelilo vysoké vyznamenanie - záslužný letecký kríž D.F.C..

Do začiatku druhého operačného turnusu v marci 1944 pôsobil ako strelecký inštruktor. 15. marca 1944 nastúpil na druhý turnus v 310. čs. stíhacej peruti, ktorá sa v tom čase pripravovala na vylodenie v Normandii. Od 6. júna 1944 sa stala hlavnou úlohou perute ochrana inváznych pláží a útoky na nemeckú dopravu v Normadii.

3. júla 1944 bolo 134. krídlo (ku ktorému patrila aj 310. peruť) vyčlenené na obranu Británie, ktorú v tom čase začali trápiť strely V-1 (Fieseler Fi 103). Najväčšie úspechy proti V-1 dosiahol práve Otto Smik. 8. júla 1944 zničil tri V-1 a dostalo sa mu uznania aj v britskej tlači a následne sa stal veliteľom druhej letky 312. čs. stíhacej perute.

3. septembra 1944 310. a 312. peruť sprevádzali bombardéry Halifax pri nálete na letisko v Soesterbergu. Na ceste späť zaútočil Smik aj so svojím rojom na letisko Gilze-Rijen. Smikovi sa podarilo na zemi zničiť dva bombardéry Junkers Ju 88. Jeho Spitfire bol však zostrelený protilietadlovou obranou. Smik prežil núdzové pristátie a vďaka príslušníkom holandského odboja sa mu podarilo niekoľko týždňov skrývať pred Nemcami v rôznych dedinách a v meste Breda. Ešte v septembri sa dostal späť do Anglicka.

V novembri 1944 sa stal veliteľom anglickej 127. stíhacej perute. Peruť sa podieľala na leteckej podpore britských jednotiek, sprievode bombardérov a podnikala útoky na nemeckú dopravu. Útoky na pozemné ciele (angl. interdiction) boli kvôli silnej protileteckej ochrane obzvlášť nebezpečné a 28. novembra 1944 pri útoku na stanicu v Zwolle protilietadlová obrana Smikovo lietadlo ťažko poškodila. Pri pokuse o pristátie Smik havaroval a bol na mieste mŕtvy. Zahynul vo veku 22 rokov.

Hrob Otta Smika na Slávičom údolí v Bratislave

Smikovo telo bolo identifikované až v roku 1963. Následne ho previezli do belgického Evére a neskôr do Gentu, kde bolo pochované na vojenskom cintoríne. V roku 1994 boli jeho pozostatky znovu exhumované a slávnostne s poctami pochované na bratislavskom cintoríne Slávičie údolie.

Otto Smik bol povýšený in memoriam do hodnosti generálmajora vzdušných síl Slovenskej republiky. Stratený syn Slovenska je názov dokumentárneho filmu o Ottovi Smikovi, ktorý vznikol v roku 1994 /Slovenská televízia Bratislava, scenár Drahoslav Machala, réžia Fedor Bartko/

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Otto Smik

Externé odkazy

• Obsiahly životopis (po slovensky)
• Článok SME/Ľudia
• Obsiahly životopis (po česky)
• Krátky životopis, kamufláže lietadla (po anglicky)