Západorímska ríša

Imperium Romanum Occidentale - západorímska ríša

Západorímska ríša je moderné označenie pre západnú časť rímskeho impéria od roku 395 (rozdelenie Rímskej ríše) do roku 476 / 486, vo vnímaní súčasníkov existovala len jedna ríša na čele s dvoma cisármi.

Vznikla rozdelením rímskej ríše v roku 395 po tom, ako ju cisár Theodosius I. odkázal svojim dvom synom: západnú časť Flaviovi Honoriovi a východnú Flaviovi Arcadiovi.

Západorímska ríša zanikla v roku 476 abdikáciou mladistvého cisára Romula Augusta, prinútený Odoakerom - vrchným veliteľom rímskej armády. V podstate však išlo o vojenský prevrat, ktorý ponechal štát nedotknutý. Rímska moc na západe bola v tej dobe obmedzená už len na Itáliu a alpský priestor. Aj keď západorímska ríša existovala len osemdesiatjeden rokov, mala celkom dvanásť legitímnych vládcov a k tomu ešte troch (podľa niektorých názorov štyroch) uzurpátorov.

Honoriova vláda

Flavius Honorius bol mladším synom cisára Theodosia I., posledného cisára, ktorý vládol obom poloviciam ríše. Flavius Honorius bol v čase nástupu na trón dieťaťom, preto ustanovil Theodosius I. veliteľa vojska Stilichona, syna vandalského šľachtica a Rimanky za Honoriovho poručníka.

Honoriova vláda bola veľmi nestabilná. Už v roku 397 sa vzbúril Gildo, správca provincie Afrika. Po invázii Vizigótov do Itálie v roku 402, sa Flavius Honorius premiestnil so svojim dvorom z Milána do Ravenny, ktorá bola považovaná za nedobytnú. Vojaci posádky v Británii sa vzbúrili najskôr pod vedením Marca (406/407) a potom Konštantína III. (Constantinus III.) (407-411). Vojsko sa následne premiestnilo z Británie do Galie a ponechalo tak tamojšie obyvateľstvo, ktoré sa pokladalo za Rimanov, svojmu osudu, presnejšie napospas vpádom germánskych kmeňov Anglov a Sasov. Tí pôvodne prichádzali do Británie v malých skupinkách hlavne ako rímski žoldnieri.

31. decembra 406 došlo k prelomeniu rýnskej hranice, keď Vandali, Svébovia a iránski Alani vpadli cez zamrznutú rieku do severnej Gálie (pravdepodobne boli na úteku pred Hunmi). Franskí federáti, ktorí sa im pri tom postavili na odpor, boli nakoniec porazení. Navyše gótske vojsko vedené Radagaisusom napadlo samotnú Itáliu. Toto vojsko však zničil Stilicho. Avšak kvôli obave z jeho prílišnej moci dal Flavius Honorius svojho radcu a veliteľa vojska v roku 408 zavraždiť. Zatiaľ dochádzalo k lúpežným ťaženiam Vizigótov pod vedením náčelníka Alaricha I., ktorý v roku 410 nakoniec vydrancoval Rím, čo malo zlý účinok na rímsku psychiku. Nasledovalo niekoľko uzurpácii. Najskôr došlo ku Konštantínovej vzbure v Británii, ako už bolo uvedené vyššie a neskôr k uzurpácii senátora Prisca Attala v rokoch 409/410 a 414/415. Po dvojročnom drancovaní a plienení Gálie napadli v roku 409 Svébovia, Vandali a Alani Hispániu. V nasledujúcich rokoch však Vizigótov a časť Vandalov, ktorí prenikli do Hispánie, zničili. Vizigóti boli roku 418 dokonca usadení ako federáti v Akvitánii, čím vláda v Ravenne získala vnútornú hrádzu proti povstaniam a rovnako silný bojový zväz proti vonkajším nepriateľom. Vizigóti si boli lojálni, čo im však nebránilo v občasnom narušovaní rímskeho územia a tým ku zvyšovaniu svojej sféry vplyvu. K naozajstnému porušeniu zmluvy však prišlo až v 60. rokoch 5. storočia.

Vnútorné mocenské boje, útok Hunov

Solidus vyrazený v Solúni na oslave svadby Valentiniana III. s dcérou Theodosiusa II., Liciniou Eudokiou

.

Po smrti Flavia Honoria roku 423 vládol v rokoch 423 až 425 uzurpátor Johannes. V roku 425 bol porazený a cisárom sa stal Valentinianus III., Honoriov synovec. Bol posledným cisárom theodosiánskej dynastie. Keďže bol v detskom veku, mala vládne záležitosti na starosti jeho matka Galla Placidia, avšak onedlho došlo k bojom medzi rôznymi veliteľmi. Veliteľ vojska Felix a comes Africae Bonifatius podporovali až do svojej smrti (niekedy viac, niekedy menej) politiku Gally Placidie. Po smrti Bonifatia však ríši vládol patricius a veliteľ vojska Flavius Aetius. Valentinianus III. sídlil striedavo v Ravenne a v Ríme. V čase jeho vlády ríša stratila provinciu Afrika, ako aj severozápadnú Hispániu, ktorá pripadla Svébom. Gáliu sa Aetiovi napriek tlaku Vizigótov a Burgundov podarilo ubrániť. Burgundská ríša na Rýne bola zničená v roku 436 Aetiovými hunskými pomocnými zbormi. Okrem toho sa mu v roku 451 podarilo zastaviť hunského kráľa Attilu, ktorý vpadol s veľkým vojskom do Galie, v bitke na Katalaunských poliach. V roku 454 však Valentinianus III. dal Aetia zavraždiť. V nasledujúcom roku sa stal sám obeťou úkladnej vraždy. V Dalmácii si zatiaľ generál Marcellinus vytvoril fakticky samostatnú ríšu.

Veľký význam náleží definitívnej strate provincie Afriky dobytím Kartága a získaním tam ukotvenej flotily v roku 439 Vandalmi. Pretože Vandali (na rozdiel od ostatných Germánov) odmietli formálnu podriadenosť cisárovi, založili si prvý nezávislý štát na rímskom území. Naproti tomu Vizigóti, Svébovia, Burgundi a Frankovia boli federáti a vládli provinciálnemu rímskemu obyvateľstvu menom cisára, čo zachovávalo aspoň zdanie pokračovania rímskej vlády a tiež zvyšovalo možnosť politických a vojenských intervencií Ravenny.

Obdobie tieňových cisárov

Tieňoví cisári panovali zvyčajne len krátku dobu a sotva ešte dokázali aktívne čeliť blížiacej sa katastrofe západorímskej ríše. Západ stratil rozsiahle územia v prospech Germánov, ktorí vytvárali štáty v štáte a tým západ zbavovali dôležitých daňových príjmov, ktoré boli nutné k udržovaniu armády. Prvým z tzv. tieňových cisárov sa po smrti Valentiniana III. dňa 16. apríla 455 stal senátor, Petronius Maximus. Avšak jeho vláda trvala len krátko a skončila násilne počas dobytia Ríma Vandalmi pod vedením kráľa Geisericha. Po ňom nastúpil na cisársky trón Galoromán Eparchius Avitus. Predtým pôsobil ako vyslanec medzi Rimanmi a Vizigótmi. V prvom rade však musel upokojiť vzťahy s Marcianom, východorímskym cisárom, a tiež udržať v pokoji veliteľa vojska Ricimera, ktorý sa čoskoro stal skutočným vládcom západu.

Po Avitusovi nastúpil v januári 457 na trón Maiorianus a vládol nasledujúce štyri roky. Po rokoch porážok sa mu konečne podarilo získať kontrolu nad Itáliou a veľkou časťou Galie. Vizigóti a Burgundi boli prinajmenšom dočasne spacifikovaní. Taktiež v časti Hispánie bol nastolený mier. Vo vnútornej politike sa mu podarilo nakloniť si senát ústupkami a ľud zlepšenou hospodárskou politikou. Keď nevyšla trestná expedícia proti Vandalom, bol na začiatku augusta 461 Ricimerom zvrhnutý a krátko na to zavraždený. Ricimer sám sa však ako arián a Germán nemohol stať cisárom.

Miesto neho sa bez pomazania pápežom stal cisárom západu Libius Severus. Počas jeho vlády bolo obnovené drancovanie západného pobrežia Itálie Vandalmi. V Galii medzitým proti vláde v Ravenne povstal veliteľ vojska a priateľ Maioriana, Aegidius a vytvoril galorománsku ríšu na severe krajiny, ktorá pretrvala až do roku 486. Po štyroch rokoch vlády (465) Libius Severus zomrel (údajne bol otrávený Ricimerom). Na jeho miesto nastúpil východný Riman Anthemius, nato čo v rokoch 465-467 nastalo krátke Interregnum (medzivládie). Anthemius se snažil obnoviť vládu a vystupoval proti Vandalom a predovšetkým proti Vizigótom, ktorý pod vedením Euricha porušili zmluvu z roku 418 a začali systematické dobýjanie (obsadzovanie) Hispánie. Flotile generála Basiliska, vyslanej proti Vandalom, sa najskôr podaril fantastický úspech. Nakoniec ale Vandali Basiliska porazili a vytlačili z Afriky. Z finančného a vojenského hľadiska to bola naprostá katastrofa. Takisto ťaženie proti Vizigótom zostalo neúspešné. Konflikt medzi Anthemiom a Ricimerom vyústil nakonec do občianskej vojny, z ktorej vyšiel víťazne dodnes bližšie neznámy Anicius Olybrius.

Posledné roky

Olybriovi (Anicius Olybrius) však nevládol ani rok. Na trón nastúpil v apríli či máji 472 a už o sedem mesiacov neskôr zomrel. Sotva úspešnejšia bola vláda jeho nástupcu Glyceria, ktorý vládol v rokoch 473 až 474. Aj keď bol diplomaticky aj vojensky talentovaný, musel sa podrobiť Ostrogótom a nakoniec i veliteľovi vojska Juliusovi Nepotovi.

Julius Nepos vládol v rokoch 474 až 475. Konflikt s Vizigótmi, ktorí dobyli Provence, chcel riešiť predovšetkým diplomatickou cestou. Zatiaľ Vandali získali kontrolu nad celým západným Stredomorím. Nakoniec sa pre neho zhoršila situácie tiež v Ríme: Jeho patrón Orestes (ktorý bol sekretárom hunského kráľa Attilu), prevzal velenie vojska a vyhnal Julia Nepota v roku 475 z Itálie.

Romulus Augustulus bol posledným západorímskym cisárom (aj keď Nepos zostal až do svojej smrti v roku 480 posledným východnou ríšou uznaným cisárom). Pri svojom nástupe na trón mal len 10 rokov. V roku 476 bol konečne zosadený germánskym vojvodcom Odoakerom. Na rozdiel od svojho predchodcu Ricimera nedosadil Odoaker žiadneho bábkového cisára, ale poslal senátorskú delegáciu k východorímskemu cisárovi Zenonovi do Konštantinopola a nechal tam vyhlásiť, že jeden cisár je dostačujúci pre obe polovice ríše. Odoaker chápal svoju vládu pravdepodobne ako pokračovanie rímskej tradície a od Zenona obdržal nakoniec tiež oficiálny titul patricia a cisárskeho miestodržiteľa. Západorímska ríša tým ale zanikla, ako konštatoval comes Marcellinus, pričom sa však aktu z roku 476 sotva dostalo zvláštnej pozornosti. Predsa len v Konštantinopole bol ešte jeden cisár. Navyše zánik západu bol ohlásený už dlho dopredu (stratou dôležitých častí ríše v prospech Germánov).

Mince s portrétom Julia Nepota

Okrem toho nechal Odoaker naďalej raziť mince s ménom cisára Juliusa Nepota (až do roku 480), stále ešte vládnuceho v Dalmácii. V severozápadnej Gálii, vklinený medzi Vizigótov a Frankov a odrezaný od zvyšku ríše, sa dokázal udržať až do roku 486 rímsky miestodržiteľ Syagrius, syn vyššie spomenutého Aegidia. Po dobytí ním spravovaného územia Frankmi bol popravený.

Ďalšie části niekdajšej západorímskej ríše boli na konci 5. storočia ovládané Vandalmi a Vizigótmi. Apeninský polostrov zostával pod vládou Odoakera až do roku 489, kedy sem vpadol z podnetu Zenona Theodorich Veľký, náčelník Ostrogótov. De iure podliehali západné územia zvrchovanosti Konštantinopola. Za vlády východorímskeho cisára Justiniana I. boli v rokoch 533-553 ešte naposledy vojensky podrobené z veľkej časti západorímskou ríšou (severná Afrika, Itália, južné Španielsko), avšak šlo o poslednú krátku epizódu.

Dôsledky pre mesto Rím

Zánik západorímskej ríše bol zrejmý i v meste Rím. Mesto, v kterom okolo roku 250 n. l. žil milión obyvateľov, sa po strate funkcie hlavného mesta zmenšilo asi na 400 000 obyvateľov okolo roku 400. Dvojtýždenné drancovanie Vandalmi v roku 455 zmenšilo bohatstvo mesta a mor v roku 472 zdecimoval počet obyvateľov. Avšak aj v 5. storočí bol Rím súčasníkmi považovaný za kultúrnu a politicky významnú metropolu. Členovia cisárskej rodiny bývali aj po preložení rezidencie do Ravenny častejšie v Ríme. Na začiatku 5. storočia a po roku 439 sa mesto zväčšilo vďaka prívalu utečencov z Galie a Afriky. Ešte v roku 470 je Rím popisovaný ako významné mesto s veľkými stavbami a s rušnou divadelnou scénou. Koloseum bolo využívané minimálne do roku 523, veľké kúpele až do roku 535. V roku 534 sa odhaduje stále ešte okolo 100 000 obyvateľov.

Vojna východorímskeho cisára Justiniana I. proti Ostrogótom bola zlomová v dejinách mesta. Medzi rokmi 535 a 549 bol Rím viackrát obkľúčený, životne dôležité akvadukty zničené a veľká časť senátorov deportovaná. Zmienky o západorímskom senáte zmizli skoro na to (niekedy okolo roku 580). Počet obyvateľov dosahoval v nasledujúcich storočiach najviac 20 000. Forum Romanum bolo využívané na poľnohospodárstvo. Antické stavby slúžili ako kameňolomy alebo boli znehodnotené rôznymi stavebnými úpravami. V Ríme nastal stredovek.

Pozri aj

• Zoznam rímskych cisárov
• Rímska ríša

Externé odkazy

• Pád Západorímské ríše