Preskočiť na obsah

Štátny jazyk

Pridať odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Štátny jazyk je pojem so spornou definíciou, ktorý najčastejšie znamená buď jednoducho celoštátny úradný jazyk, alebo jazyk so štátnointegratívnou a symbolickou funkciou, ktorý sa záväzne musí používať v určitých zákonmi stanovených (nie nevyhnutne len úradných) komunikačných sférach daného štátu. Podrobnosti o definíciách pozri nižšie.

Na Slovensku sa pojem štátny jazyk používa v ústave a v zákone o štátnom jazyku a štátnym jazykom je konkrétne slovenský jazyk.

Definícia

[upraviť | upraviť zdroj]

Pojem štátny jazyk môže mať najmä tieto rôzne vymedzenia:

1. Najčastejšie sa štátnym jazykom myslí jednoducho celoštátny úradný jazyk; v užšom zmysle len ak je stanovený len jeden takýto jazyk, resp. ak je cieľom presadiť v celom štáte používanie jediného jazyka.[1][2][3][4][5][6][7][8][9][10][11][12]
Niekedy sa takto chápaný štátny jazyk obmedzuje len na tzv. vnútorný štátny jazyk (t. j. štátny jazyk používaný vnútri štátu), inokedy zahŕňa aj tzv. vonkajší štátny jazyk (t. j. jazyk používaný vo vzťahu k zahraničným štátnym orgánom), pričom vnútorný štátny jazyk sa môže (sčasti) odlišovať od vonkajšieho štátneho jazyky - napríklad vo vlastnom Uhorsku bola koncom 19. storočia vnútorným štátnym jazykom (de iure od roku 1868) maďarčina, ale vonkajšími štátnymi jazykmi boli maďarčina, nemčina a francúzština[pozn 1]. Porovnaj aj nižšie uvedenú Haarmannovu definíciu.[2][13][6][14]
Z iného hľadiska sa v minulosti niekedy pojem štátny jazyk obmedzoval buď len na jazyk úradných písomností[15][16], alebo naopak len na hovorený úradný jazyk (najmä parlamentov a súdov)[17][18][19], alebo len na jazyk, ktorý musia ovládať orgány štátu (pričom styk s občanmi môže byť v inom jazyku)[16][20], alebo len na jazyk právnych predpisov, zmlúv štátu a vojenských nariadení[16][20].
Príklady konkrétnych podrobnejších definícií štátneho jazyka chápaného (približne alebo presne) ako celoštátny úradný jazyk sú:

  • H. Haarmann o štátnom jazyku (nem. Staatssprache) uvádza: Princíp štátneho jazyka ... hovorí, že v dotyčnom štáte je oficiálnym (inštitucionálnym) komunikačným médiom jeden jazyk, a to tak v rámci regionálnych a nadregionálnych inštitúcií, ako aj v styku vládnych pracovísk so zahraničnými štátmi. Toto usporiadenie platí pre úradný písomný styk a pre hovorený jazyk vo verejnom živote.[14][21]
  • V právnej teórii medzivojnového Česko-Slovenska sa štátny jazyk chápal ako jazyk štátnych orgánov a podnikov používaný pri výkone štátnej moci, ktorá bola na ne prenesená, pokiaľ nejaké predpisy neustanovovali inak. Presné znenie definície bolo takéto: národný jazyk je jazyk, ktorým hovoria - telefonujú - i píšu - telegrafujú, tlačia, razia mince, označujú budovy, úradovne i hnuteľné predmety svojho úradovania, činia verejné vyhlášky - štátne úrady, ústavy, podniky, orgány [,] vykonávajúc časť štátnej moci výkonnej na ne prenesenú [,] zásadne, t. j. pokiaľ... nie je predpísané [inak][22].
  • V právnej teórii súčasného Rakúska sa štátny jazyk (Staatssprache) chápe nasledovne: V pojme 'štátny jazyk' sú obsiahnuté všetky štátne orgány - v organizačnom a funkčnom zmysle - v styku medzi sebou a v styku so stránkami; štátny jazyk je teda oficiálny jazyk zákonodarstva, súdnictva a [verejnej] správy. V tomto zmysle spadajú pod súhrnný pojem štátny jazyk v zmysle § 8 rakúskej spolkovej ústavy najmä 'jazyk súdov'..., 'úradný jazyk' [verejnej] správy a tiež 'rokovací jazyk' všeobecných zastupiteľských zborov ... a 'jazyk vyhlasovania' v zbierkach zákonov...[23].
  • Koncom 19. storočia Stanisław Madeyski-Poray publikoval prácu zhrňujúcu vtedajšie spory o definíciu štátneho jazyka v parlamente rakúskej časti habsburskej monarchie (ktorých výsledkom mimochodom napokon bolo, že pojem štátny jazyk sa až do zániku habsburskej monarchie v právnych predpisoch jej rakúskej časti vôbec nevyskytoval). Všetky definície síce zodpovedali alebo sa blížili k definícii štátneho jazyka ako celoštátneho úradného jazyka, ale pokiaľ ide o podrobnosti, autor konštatoval, že konkrétna definícia je sporná a je teda možné uviesť len abstraktnú súhrnnú definíciu, ktorá znie, že štátny jazyk je ten jazyk, v ktorom dochádza k vonkajšiemu vyjadreniu štátnych funkcií.[16].


2. Niekedy sa štátnym jazykom myslí (a) jazyk, ktorý je v danom štáte veľmi často používaný (resp. veľmi rozšírený), a/alebo (b) jazyk, ktorý má (spravidla de iure pridelené) privilegované, jedinečné postavenie v celom štáte resp. funkciu symbolu štátu a štátnointegratívnu funkciu. V tomto zmysle štátny jazyk zodpovedá najmä (pôvodne primárne anglickému) termínu národný jazyk (angl. national language), ale platí to len pre tie významy výrazu národný jazyk (porov. v článku národný jazyk), ktoré sa vzťahujú na štát ako celok (národ chápaný ako celý štát, politický národ) a nie na napr. na etniká (etnicky chápaný národ). Štátny/národný jazyk v tomto význame (teda význame č. 2) môže v praxi znamenať najmä:

i) veľmi málo, viac-menej len formálne používaný jazyk (porov. napríklad dole uvedený význam č. 5) a je teda opakom pojmu úradný jazyk (táto možnosť platí len pre vyššie uvedený bod (b) ), alebo
ii) pojem širší než úradný jazyk, pretože zahŕňa tak úradný jazyk (jazyk verejnej správy, súdov a právnych predpisov), ako aj jazyk sociálnej a kultúrnej komunikácie daného štátu, alebo
iii) de facto prvý, čiže primárny, úradný jazyk (zatiaľ čo druhý, čiže sekundárny, úradný jazyk sa v danom štáte de iure označuje názvom úradný jazyk), alebo
iv) celoštátny úradný jazyk (tento význam ale je tomto článku a často v literatúre považovaný za osobitný význam - porov. vyššie).

Takto chápaným štátnym/národným jazykom (čiže veľmi rozšíreným a/alebo privilegovaným jazykom štátu resp. jazykom ako symbolom štátu) je napríklad angličtina v USA a nemčina v Nemecku - v oboch prípadoch de facto, nie de iure. Ako príklady vyššie spomínaného rozlišovania pojmov štátny/národný jazyk a úradný jazyk možno spomenúť Filipíny, ktoré majú filipínčinu ako štátny/národný jazyk (angl. national language) a filipínčinu a angličtinu ako úradné jazyky, či Singapur, ktorý má malajčinu ako štátny/národný jazyk (angl. national language) a malajčinu, angličtinu, čínštinu a tamilčinu ako úradné jazyky. Podobne Kirgizsko má kirgizštinu ako štátny jazyk (kirg. mamlekettik til, rus. gosudarstvennyj jazyk) a ruštinu ako úradný jazyk. Menšinové jazyky Kirgizsko mimochodom označuje názvom národné jazyky, ide teda o pekný príklad situácie, kde pojmy štátny jazyk a národný jazyk neznamenajú to isté. Ojedinele môže mať štát viacero štátnych/národných jazykov (ale vždy ich je malý počet), napríklad Nigéria ich má tri - hauština, jorubčina a iboština. Tento význam termínu štátny jazyk je preberaný aj v článku národný jazyk.[3][24][25][4][26][27][28][29][30][31][32][33][34][35][36][37][38][39][40]

3. V súčasnej slovenskej jazykovede či práve nepanuje zhoda o presnej definícií štátneho jazyka, štátny jazyk sa ale v literatúre obyčajne chápe zhruba v zmysle vyššie uvedenej definície 2b)ii), prípadne ako niečo medzi definíciami 1 a 2b)ii). Vyplýva to už z celkového textu zákona o štátnom jazyku, v ktorom sa okrem iného spomína, že štátny jazyk je výrazom suverenity Slovenska a má prednosť pred ostatnými jazykmi, a v ktorom pod štátny jazyk síce primárne spadajú sféry napĺňajúce štandardnú definíciu úradného jazyka, ale spadajú podeň aj niektoré iné sféry, napríklad kultúrne (televízia a pod.)[41]. V komentároch k slovenskej ústave sa štátny jazyk charakterizuje okrem iného ako jazyk väčšinového národa so štátnointegratívnou funkciou a funkciou úradného jazyka, keďže sa v nich uvádza: Ak je jazyk väčšinového národa zakotvený v podobe štátneho jazyka, jeho cieľom je zabezpečovať používanie tohto jazyka ako dorozumievacieho prostriedku, ktorý zrovnoprávňuje a spája všetkých občanov bez ohľadu na ich príslušnosť k národnostnej menšine alebo etnickej skupine. Zároveň zaručuje jednotnú komunikáciu štátnych orgánov a orgánov územnej samosprávy na území Slovenskej republiky[42][43]. Niektorí slovenskí autori (ako prvý pravdepodobne Matej Považaj) dnes definujú štátny jazyk ako jazyk, ktorý sa používa na istom štátnom území ako záväzný vo vymedzených komunikačných sférach, pričom týmito komunikačnými sférami sa na Slovensku myslia sféry, v ktorých sa má štátny jazyk používať podľa zákona o štátnom jazyku, a teda nielen úradný jazyk[44][45][46]. Naopak v jednom svojom súčasnom texte Ministerstvo kultúry na jednom mieste štátny jazyk (nejasne) označuje ako synonymum úradného jazyka[7]. Daniela Števčeková zastávala názor, že najhlavnejšou (i keď nie jedinou) funkciou štátneho jazyka je funkcia úradného jazyka[44]. Jozef Mlacek sa v čase prijímania zákona o štátnom jazyku v roku 1995 vyjadril, že zavedením pojmu štátny jazyk sa slovenčina stane jedným zo symbolov štátu (a teda popri dovtedajšej národnoreprezentatívnej funkcii už bude mať slovenčina ako štátny jazyk aj štátnoreprezentatívnu funkciu), a okrem toho, že štátny jazyk je reprezentovaný len spisovným jazykom[47]. Pokiaľ ide vzťah k spisovnému jazyku, podobne Ján Findra na prelome tisícročí zastával názor, že z textu zákona o štátnom jazyku (platného v 90. rokoch 20. storočia) vyplýva, že štátnym jazykom sa myslí len kodifikovaný (t. j. spisovný) jazyk. Iní slovenskí jazykovedci boli a sú však naopak presvedčení, že štátny jazyk zahŕňa aj nespisovný jazyk, a text zákona o štátnom jazyku bol neskôr v tomto smere aj sčasti preformulovaný.[48][44][49]

4. Niekedy sa pojem štátny jazyk nevhodne paušálne stotožňuje s pojmom národný jazyk chápaným ako jazyk etnického (v našom prípade slovenského etnického) národa.[50][44]

5. Niekedy sa štátny jazyk (alternatívny preklad: národný jazyk) chápe ako jazyk používaný štátom len pri formálnych a ceremoniálnych príležitostiach, resp. jazyk ktorý slúži čisto len ako symbol štátu (napr. je v ňom napísaný text hymny), a na ostatné účely sa používa nejaký iný jazyk.[4][24]

6. Ojedinele sa štátny jazyk, skôr filozoficky, definuje ako "jazyk štátu". Toto sa interpretuje rôzne, najčastejšie ako viac-menej celoštátny úradný jazyk, ale ak sa pojem štát chápe ako ľudové spoločenstvo, môže takto chápaný štátny jazyk paradoxne znamenať ľudový (t.j. národný) jazyk resp. všetky ľudové (národné) jazyky daného štátu, čiže ide viac-menej o opak celoštátneho úradného jazyka. Podľa niektorých názorov je definícia "jazyk štátu" prázdna, nič nehovoriaca.[51][20]

7. Ojedinele sa ako štátny jazyk (angl. state language; synonymá: chóralekt, regionálny jazyk, národný jazyk) označuje autochtónny jazyk štátom stanovený ako reprezentatívny, resp. podporovaný, na používanie vo veľkom (spravidla administratívnom) regióne štátu, pričom slovo štátny v tomto prípade neznamená štát v bežnom stredoeurópskom ponínamí, ale spolkový/federálny štát alebo podobnú veľkú územnosprávnu jednotku. Pozri aj v článku národný jazyk.[52]

8. V súvislosti s čínštinou sa na Taiwane označuje názvom štátny jazyk (alternatívny preklad preklad: národný jazyk; po čínsky kuo-jü, v pchin-jine guóyǔ) mandarínčina resp. spisovná čínština.[53]

Svetové názvy

[upraviť | upraviť zdroj]

Ekvivalenty termínu štátny jazyk v niektorých svetových jazykoch sú:

  • v nemčine: Staatssprache (alebo Landessprache či Nationalsprache, ale tieto termíny majú často iné významy)[54][55][56][57][58][59][12],
  • v angličtine: state language (alebo national language, ale tento termín má, ako už bolo spomenuté vyššie, aj iné významy)[44][12][60][61][62][63][24][25],
  • vo francúzštine: langue d'État (alebo langue nationale, ale tento termín má aj iné významy), langue officielle (tento výraz alternatívne znamená úradný jazyk) alebo vo francúzskej ústave langue de la République (doslova "jazyk Republiky")[12][64][29][65]
  • v ruštine: gosudarstvennyj jazyk[30][29][61].

Výskyt v predpisoch rôznych štátov

[upraviť | upraviť zdroj]

Pojem štátny jazyk vo význame celoštátny úradný jazyk (alebo vo veľmi podobnom význame), sa v minulosti v Európe používal v Nemecku (v literatúre i predpisoch od 19. do začiatku 20. storočia; "Staatssprache"), Uhorsku (v právnych predpisoch v rokoch 1868 - 1918/1920; "államnyelv"[66]) a Česko-Slovensku (v právnych predpisoch v rokoch 1920 - 1948; tvar uvedený v príslušnom zákone bol "státní, oficielní jazyk"[67]). Dnes je ešte bežný napríklad v právnych predpisoch Slovenska (od roku 1993; "štátny jazyk"), Rakúska (od roku 1919[68]; "Staatssprache"), Ruska (od roku 1991; "gosudarstvennyj jazyk")[61] a ostatných štátov bývalého Sovietskeho zväzu, napr. Ukrajiny[69], Kirgizska[29] či pobaltských štátov. Iné štáty často používajú vo svojich právnych predpisoch (napríklad ústavách) namiesto pojmu štátny jazyk iné pojmy, často napríklad používajú pojem úradný jazyk.[2][70][71][72][73][74]

V Bielorusku je v ruskej verzii ústavy použitý termín štátny jazyk, kým v bieloruskej verzii je použitý termín úradný jazyk[75].

Štátny jazyk v súčasnom Slovensku

[upraviť | upraviť zdroj]

Na Slovensku je podľa ústavy aj podľa zákona o štátnom jazyku štátnym jazykom slovenský jazyk.

Slovenský štátny jazyk a (ne)spisovný jazyk

[upraviť | upraviť zdroj]

Zákon o štátnom jazyku upresňuje, že štátnym jazykom sa tu myslí slovenský jazyk v jeho kodifikovanej podobe (t. j. v podobe, ktorú "na podnet odborných slovakistických výskumných pracovísk a odborníkov v oblasti štátneho jazyka schvaľuje a zverejňuje Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky na svojej internetovej stránke" - pozri kodifikačná príručka), a že však "tým sa nevylučuje používanie inojazyčných nových odborných pojmov, termínov alebo pomenovaní nových skutočností, na ktoré sa ešte neustálil a nekodifikoval v štátnom jazyku vhodný rovnocenný výraz, ako aj používanie nespisovných jazykových prostriedkov, ak ide o ich funkčné využitie, najmä v umeleckej tvorbe a v publicistike." [76]

Poznámky

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Alternatívne sa označenia vnútorný a vonkajší vo vzťahu k úradnému (prípadne aj štátnemu) jazyku vzťahujú na to, či sa daný jazyk používa vnútri orgánov alebo v ich styku so stránkami.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ štátny. In: Slovník slovenského jazyka (Peciar)
  2. ↑ a b c GLÜCK, Helmut; RÖDEL, Michael. Metzler Lexikon Sprache. 5. vyd. [s.l.] : J.B. Metzler, 2016. 814 s. ISBN 978-3-476-02641-5. S. 37, 667.
  3. ↑ a b Marián Sloboda (2017): ÚŘEDNÍ JAZYK. In: Petr Karlík, Marek Nekula, Jana Pleskalová (eds.), CzechEncy - Nový encyklopedický slovník češtiny. URL: https://www.czechency.org/slovnik/ÚŘEDNÍ JAZYK (prístup: 24. 6. 2024)
  4. ↑ a b c GUPTA, Jyotirindra Das. Language Conflict and National Development (Group Politics and National Language Policy in India). [s.l.] : Univ of California Press, 2024. 308 s. Dostupné online. ISBN 978-0-520-37799-8. S. 39. (Poznámka: O v texte spomínanom indickom výraze rástra bhásá - doslova: štátny jazyk alebo národný jazyk - pozri aj napríklad komentár k slovu rástra v Quelques problèmes de terminologie en hindī moderne : vocabulaire notionnel des structures politiques, par Nicole Balbir, in: Annuaires de l'École pratique des hautes études (1978) )
  5. ↑ jazyk. In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava: Slovenská akadémia vied, 2018-06-03, [cit. 2024-06-24]. Dostupné online.
  6. ↑ a b LEE, Yeounsuk. The Ideology of Kokugo (Nationalizing Language in Modern Japan). [s.l.] : University of Hawaii Press, 2009. 288 s. Dostupné online. ISBN 978-0-8248-3761-7. S. 185-187.
  7. ↑ a b Štátny jazyk [online]. Bratislava: Ministerstvo kultúry SR, [cit. 2024-06-24]. Dostupné online.
  8. ↑ BENŽA, Mojmír. Malý etnopolitický slovník. Bratislava: Zing Print, 2005. S. 26, 27, 32, 34
  9. ↑ jazyk štátny. In: PIAČEK, Jozef; KRAVČÍK, Miloš. FILIT : Otvorená filozofická encyklopédia [online]. Bratislava: Univerzita Komenského, [cit. 2024-06-24]. Dostupné online.
  10. ↑ államnyelv – Magyar Katolikus Lexikon [online]. lexikon.katolikus.hu, [cit. 2024-06-25]. Dostupné online.
  11. ↑ MARTINCOVÁ, O. k některým aspektům jazykového zákona z r. 1920. in: Mislovičová, S. (ed.). Jazyk a jazykoveda v pohybe. Bratislava: Veda. 2008. S. 138 [1]
  12. ↑ a b c d Kľúčové údaje o vyučovaní jazykov v európskych školách 2017 [2] - slovenská verzia (najmä S. 143, 144), nemecká verzia, anglická verzia, francúzska verzia (reprodukované aj tu: Mehrsprachiges Glossar von Schlüsselbegriffen in der Sprachenbildung [online]. ecml.at, [cit. 2024-06-25]. Dostupné online. )
  13. ↑ PORAY-MADEYSKI, Stanislaw. Die deutsche Staatssprache oder Oesterreich ein deutscher Staat. [s.l.] : Selbstverlage, 1884. 179 s. Dostupné online. Kapitola I, s. 25-27.
  14. ↑ a b Haarmann, H.: (1993) Die Sprachenwelt Europas. S. 89 a nasl. citovaný in: HILDEBRANDT, S. Relevanz von Mehrsprachigkeit und interkultureller Kompetenzentwicklung in der deutsch-polnischen Grenzregion. Dissertation. 2012 [3] S. 23
  15. ↑ állam-nyelv. In: A Pallas nagy lexikona [4]
  16. ↑ a b c d PORAY-MADEYSKI, Stanislaw. Die deutsche Staatssprache oder Oesterreich ein deutscher Staat. [s.l.] : Selbstverlage, 1884. 179 s. Dostupné online. Kapitola I.
  17. ↑ Göttingische Anzeigen von gelehrten Sachen (Der zweyte Band, auf das Jahr 1798). [s.l.] : gedruckt bey Johann Christian Dieterich, 1798. 2 s. Dostupné online. S. 1270.
  18. ↑ GIERL, Martin. Geschichte als präzisierte Wissenschaft (Johann Christoph Gatterer und die Historiographie des 18. Jahrhunderts im ganzen Umfang). [s.l.] : frommann-holzboog Verlag, 2012. 458 s. Dostupné online. ISBN 978-3-7728-2568-2. S. 154.
  19. ↑ Staatssprache. In: Das große Conversations-Lexicon für die gebildeten Stände. 2,9, Abtheilung 2: O bis Z ; Bd. 9, Sidney (Biogr.) - Staël-Holstein. 1852. S. 1290
  20. ↑ a b c Die deutsche Staatssprache. In: Unverfälschte Deutsche Worte. 1. November 1884 S. 1, 2 [5]
  21. ↑ HAARMANN, Harald. Soziologie und Politik der Sprachen Europas. [s.l.] : Deutscher Taschenbuch-Verlag, 1975. 435 s. Dostupné online. ISBN 978-3-423-04161-4.
  22. ↑ BRENDLER, B. Náš jazykový zákon - příspěvek k jeho výkladu. Praha: Nákladem Tiskového odboru Československé národní demokracie, 1920. S. 5.
  23. ↑ Merten/Papier. Handbuch der Grundrechte in Deutschland und Europa (Band VII/1: Grundrechte in Österreich). [s.l.] : C.F. Müller GmbH, 2014. 949 s. Dostupné online. ISBN 978-3-8114-4424-9. S. 833.
  24. ↑ a b c RAHMONOVÁ, N. Stredná Ázia po roku 1991: Jazyková situácia a politika. In: Jazykovedný časopis 1 2012. S. 55-56
  25. ↑ a b KRUPA, V., ONDREJOVIČ, S. K spôsobom regulovania rozvoja jazyka. In: Jazykovedný časopis 1-2 1998. S. 81-89
  26. ↑ MEYER, Paul Georg. Synchronic English Linguistics (An Introduction). [s.l.] : Gunter Narr Verlag, 2005. 322 s. ISBN 978-3-8233-6191-6. S. 234.
  27. ↑ KOSONEN, Kimmo; YOUNG, Catherine. Mother Tongue as Bridge Language of Instruction (Policies and Experiences in Southeast Asia). [s.l.] : Southeast Asian Ministers of Education Organization (SEAMEO) Secretariat, 2009. 208 s. Dostupné online. ISBN 978-611-900410-8. S. 13, 31, 46.
  28. ↑ Der politische status von Sprachen [online]. oedeutsch.at, [cit. 2024-06-24]. Dostupné online.
  29. ↑ a b c d Kirghizistan [online]. axl.cefan.ulaval.ca, [cit. 2024-06-25]. Dostupné online.
  30. ↑ a b Russie: 6) Politique linguistique du russe [online]. axl.cefan.ulaval.ca, [cit. 2024-06-25]. Dostupné online.
  31. ↑ BRANN, C. M. B.. Introduction. In: History of European Ideas, 13(1-2), 1991. S. 3, 4
  32. ↑ BRANN, C. M. B. Lingua Minor, Franca and Nationalis. In: AMMON, Ulrich. Status and Function of Languages and Language Varieties. [s.l.] : Walter de Gruyter, 2012 (1989). 675 s. Dostupné online. ISBN 978-3-11086025-2. S. 374 - 385.
  33. ↑ AMMON, Ulrich. Die Stellung der deutschen Sprache in der Welt. [s.l.] : Walter de Gruyter GmbH & Co KG, 2014. 1314 s. Dostupné online. ISBN 978-3-11039318-7. Kapitola D.1 (a A.3 a A.4). (Poznámka: Anglický preklad (ktorý sa ale v detailoch trochu odlišuje) je tu: [6])
  34. ↑ National language [online]. learningportal.iiep.unesco.org, [cit. 2024-06-26]. Dostupné online.
  35. ↑ DALBY, Andrew. Dictionary of Languages (The definitive reference to more than 400 languages). [s.l.] : Bloomsbury Publishing, 2015. 752 s. Dostupné online. ISBN 978-1-4081-0214-5. S. 707.
  36. ↑ national language. In: TRASK, Larry. A Student's Dictionary of Language and Linguistics. [s.l.] : Routledge, 2014. 254 s. Dostupné online. ISBN 978-1-317-85915-4.
  37. ↑ national language. In: RICHARDS, Jack C.; SCHMIDT, Richard W.. Longman Dictionary of Language Teaching and Applied Linguistics. [s.l.] : Routledge, 2013. 656 s. Dostupné online. ISBN 978-1-317-86306-9. S. 385-386.
  38. ↑ Botelho Jimbi, Dinis Vandor Sicala. The construct of ‘national’ languages in independent Angola: towards its deconstruction. Journal of the British Academy, 10(s6), 59–76. najmä S. 62 - 64 [7]
  39. ↑ HEINE, Bernd; NURSE, Derek. African Languages (An Introduction). [s.l.] : Cambridge University Press, 2000. 396 s. Dostupné online. ISBN 978-0-521-66629-9. S. 320.
  40. ↑ Kazachstán - souhrnná teritoriální informace [online]. publiccontent.sinpro.cz, [cit. 2024-06-27]. Dostupné online. S. 22
  41. ↑ zákon NR SR č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky (znenie v júni 2024)
  42. ↑ SVÁK, J., CIBULKA, Ľ., KLÍMA, K. Ústavné právo Slovenskej republiky, Všeobecná časť. Bratislava: Bratislavská vysoká škola práva, 2009, S. 306.
  43. ↑ ČIČ, M. et al. Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Žilina: Eurokódex, 2012. S. 47
  44. ↑ a b c d e Jazyk je zrkadlo kultúrnosti. In: Literárny týždenník. 8. jún 2000. S. 4
  45. ↑ Národný jazyk, štátny jazyk, jazykový zákon [online]. pdfweb.truni.sk, [cit. 2024-06-25]. Dostupné online.
  46. ↑ Bratislava: Ministerstvo kultúry SR, [cit. 2024-06-25]. Dostupné online.
  47. ↑ MLACEK, J. Jazykovedné poznámky o jazykovom zákone. In: Studia Academica Slovaca. 1995. S. 125 [8]
  48. ↑ FINDRA, J. Jazyk, reč, človek. Bratislava: Q 111, 1998, S. 83
  49. ↑ § 11 zákon NR SR č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky (znenie v 90. rokoch a v júni 2024)
  50. ↑ FINDRA, J. Jazyk, reč, človek. Bratislava: Q 111, 1998, S. 80
  51. ↑ PORAY-MADEYSKI, Stanislaw. Die deutsche Staatssprache oder Oesterreich ein deutscher Staat. [s.l.] : Selbstverlage, 1884. 179 s. Dostupné online. Kapitola I, s. 20-22.
  52. ↑ BRANN, C. M. B. Lingua Minor, Franca and Nationalis. In: AMMON, Ulrich. Status and Function of Languages and Language Varieties. [s.l.] : Walter de Gruyter, 2012 (1989). 675 s. [9]. ISBN 978-3-11086025-2. S. 374 - 385.
  53. ↑ OBUCHOVÁ, Ľ. Snahy o sjednocení jazyka v Číně. Jak se dorozumívají obyvatelé země s několika národními jazyky a mnoha dialekty. In: Vesmír 77, 316, 1998/6 [10]
  54. ↑ Staats­spra­che, die [online]. duden.de, 2018-05-18, [cit. 2024-06-29]. Dostupné online.
  55. ↑ Bundes-Verfassungsgesetz der Republik Österreich (geltende Fassung) [online]. verfassungen.at, [cit. 2024-06-25]. Dostupné online.
  56. ↑ ČIERNA, M. et al. Nemecko-slovenský slovník. Bratislava: SPN. 1986. S. 415, 689
  57. ↑ Zum Begriff „Landessprache“ [online]. members.chello.at, [cit. 2024-06-25]. Dostupné online.
  58. ↑ WITT, Jörg. Wohin steuern die Sprachen Europas? (Probleme der EU-Sprachpolitik). [s.l.] : Stauffenburg-Verlag, 2001. 476 s. ISBN 978-3-86057-742-4. S. 30.
  59. ↑ AMMON, Ulrich. Die Stellung der deutschen Sprache in der Welt. [s.l.] : Walter de Gruyter GmbH & Co KG, 2014. 1314 s. Dostupné online. ISBN 978-3-11039318-7. Kapitola D. 1.
  60. ↑ KOSONEN, Kimmo; YOUNG, Catherine. Mother Tongue as Bridge Language of Instruction (Policies and Experiences in Southeast Asia). [s.l.] : Southeast Asian Ministers of Education Organization (SEAMEO) Secretariat, 2009. 208 s. Dostupné online. ISBN 978-611-900410-8. S. 13.
  61. ↑ a b c Chevalier, J. F. Russian as the National Language: An Overview of Language Planning in the Russian Federation. S. 25-32 (vrátane pozn. pod čiarou na str. 32) Russian Language Journal, Vol. 56, 2006 [11]
  62. ↑ An Act of Parliament Dated November 15, 1995 on the State Language of the Slovak Republic [12]
  63. ↑ AUSTRIA THE FEDERAL CONSTITUTIONAL LAW OF 1920 as amended in 1929 as to Law No. 153/2004, December 30, 2004[13]
  64. ↑ axl.cefan.ulaval.ca, [cit. 2024-06-25]. Dostupné online.
  65. ↑ Slovaquie [online]. axl.cefan.ulaval.ca, [cit. 2024-06-25]. Dostupné online.
  66. ↑ Wolters Kluwer Hungary Kft.. 1868. évi XLIV. törvénycikk [online]. net.jogtar.hu, [cit. 2024-06-25]. Dostupné online.
  67. ↑ zákon č. 122/1920 Sb. podle § 129 ústavní listiny, jímž se stanoví zásady jazykového práva v republice Československé [14]
  68. ↑ Thomas O. LECHOWSKI. Der Vertrag von St. Germain und die österreichische Bundesverfassung. In: BRGÖ 2019 [15]
  69. ↑ КОНСТИТУЦІЯ УКРАЇНИ [16] (prístup 25. 6. 2024)
  70. ↑ Staatssprache. In: Pierer's Universal-Lexikon, Band 16. Altenburg 1863, S. 643
  71. ↑ jazykové zákony. In: Encyklopédia Slovenska II. E-J. S. 503-504
  72. ↑ RYCHLÍK, J. Ústava ČSR z roku 1920 – historické souvislosti. In: Československá ústava 1920 Devadesát let poté - Sborník textů. 2010. S. 53-55 [17]
  73. ↑ vds-ev.de, [cit. 2024-06-24]. Dostupné online.
  74. ↑ Grčevic, M. VERGLEICHENDE DARSTELLUNG DER SPRACHPOLITISCHEN TENDENZEN IN DEN SLAWISCHEN LÄNDERN SEIT ENDE DER 1980-ER JAHRE. In: FILOLOGIJA 48, Zagreb 2007 [18], najmä S. 48 a 50.
  75. ↑ Grčevic, M. VERGLEICHENDE DARSTELLUNG DER SPRACHPOLITISCHEN TENDENZEN IN DEN SLAWISCHEN LÄNDERN SEIT ENDE DER 1980-ER JAHRE. In: FILOLOGIJA 48, Zagreb 2007 [19], S. 50.
  76. ↑ §1, 2 a 11 zákona č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Štátny_jazyk&oldid=7875637“