Artemisia Gentileschiová

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Artemisia Gentileschiová
Artemisia Gentileschiová
vlastný portrét ako Alegória maliarstva

Narodenie 8. júl 1593
Rím
Úmrtie 1651/1653
Neapol

Artemisia Gentileschiová (* 8. júl 1593, Rím – † 1651/1653) bola talianska ranobaroková maliarka. Dnes je považovaná za jedného z najvýznamnejších umelcov 17. storočia. Bola priekopníčkou ženského maliarstva v dobe, v ktorej bolo pre ženu ťažké umelecky sa presadiť. Stala sa prvou ženou, ktorú prijali za členku Maliarskej akadémie vo Florencii. Namaľovala celý rad obrazov pre rodinu Mediciovcov, ktorá vládla vo Florencii. Zameriavala sa na silné hrdinky, ktoré boli v jej dielach vždy v strede diania. Bola prvou ženou, ktorá maľovala diela s historickou a náboženskou tematikou v čase, kedy sa to považovalo za čisto mužskú záležitosť.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Rímske začiatky[upraviť | upraviť zdroj]

Artemisia Gentileschiová sa narodila 8. júla 1593 v Ríme ako prvé dieťa maliara Orazia Gentileschiho, jedného z najlepších predstaviteľov Caravaggiovej školy. Maľovať začala v otcovej dielni. Prejavila pritom oveľa viac talentu než jej bratia. Učila sa kresliť, miešať farby a maľovať. Keďže jej otec patril ku Caravaggiovym nasledovníkom, takzvaným caravaggistom, aj jej štýl maľovania v tom čase napodobňoval Caravaggia. Jej prístup sa však od otcovho líšil.

Zuzana a starci, Schönborn, Pommersfelden

Prvým dielom sedemnásťročnej Artemisie (aj keď sa dá predpokladať, že jej s ním pomáhal otec) bol obraz Zuzana a starci (1610), dnes v Schöbornskej zbierke v bavorskom Pommersfeldene. Obraz ukazuje, ako si dokázala prispôsobiť Caravaggiov realizmus, bez toho, aby si všímala jazyk bolonskej školy, ku ktorej najznámejším predstaviteľom patrí Annibale Carracci (1557 – 1602).

V roku 1612, napriek nespornému talentu, jej odmietli vstup do vtedy výlučne mužskej Maliarskej akadémie. Artemisiin otec v tom čase spolupracoval na výzdobe rímskeho paláca Pallavicini Rospigliosi s Agostinom Tassim. Najal teda toskánskeho maliara, aby jeho dcéru súkromne vyučoval. Tassi však zneužil svoje postavenie a Artemisiu znásilnil. Aj keď najprv súhlasil, že si ju zoberie za ženu, aby očistil jej povesť, neskôr svoj sľub odvolal, a preto bol Orazio nútený zažalovať ho.

Počas nasledujúceho sedemmesačného procesu vyšlo najavo, že Tassi sa chystal zavraždiť svoju ženu, nútil svoju švagrinú k cudzoložstvu a plánoval, že ukradne niektoré z Oraziových obrazov. Artemisia sa musela podrobiť gynekologickému vyšetreniu a mučeniu s naťahovaním prstov (čo je pre maliara obzvlášť kruté), aby sa zistilo, či hovorí pravdu. Tassiho nakoniec uväznili iba na jeden rok. Trpké skúsenosti z procesu ovplyvnili Artemisiin trocha feministický pohľad na svet.

Zavraždenie Holoferna, Neapol, Museo di Capodimonte

Na plátne Zavraždenie Holoferna (Giuditta che decapita Oloferne, Museo di Capodimonte, Neapol, 1612 – 1613) vychádzala Artemisia z Caravaggiovho obrazu s rovnakým námetom. Judita je v oboch prípadoch zachytená, ako odrezáva Holofernovi hlavu, aby mu zabránila pokračovať vo vojnovom ťažení proti svojej krajine.

Ale na rozdiel od Caravaggiovho plátna, na ktorom sa Judita pri odrezávaní Holofernovej hlavy snaží byť čo najďalej od asýrskeho generála, zapojuje sa Artemisiina hrdinka do deja so všetkou vervou. Kým jednou rukou drží Holoferna pevne za vlasy, v druhej zviera meč, ktorým ho podrezáva. Z rany na krku pritom strieka krv. Z natočenia Juditinho tela a z výrazu tváre sa dá vytušiť, aké úsilie ju to stojí. Jej slúžka pritom celou silou drží Holofernovi ruky, aby sa nemohol brániť. Toto zobrazené násilie sa interpretuje ako túžba po psychologickej odvete za príkoria, ktoré musela mladá maliarka vytrpieť.

Mesiac po vynesení rozsudku zorganizoval Orazio, aby očistil povesť dcéry, jej svadbu s florentským umelcom Pierantoniom Stiattesim. Onedlho potom sa manželský pár presťahoval do Florencie, kde Artemisia získala zákazku na výzdobu Buonarrotiho múzea (Casa Buonarroti). Vo Florencii sa jej konečne podarilo preraziť. Stala sa chránenkyňou Medicejovcov. Existuje domnienka, že z tohto obdobia pochádza jej Madona s dieťaťom (Madonna col Bambino), ktorá dnes patrí do zbierok Galerie Spada v Ríme.

Florentské obdobie (1614 – 1620)[upraviť | upraviť zdroj]

Vo Florencii dosiahla Artemisia veľké úspechy. Stala sa prvou ženou, ktorú prijali do tunajšej Akadémie umenia. Udržovala priateľské styky s poprednými umelcami tých čias, ako bol Cristofano Allori, a získala podporu florentského vládcu vojvodu Cosima de' Medici, a najmä vojvodkyne Cristiny. Spriatelila sa s Galileom Galileim, s ktorým bola v písomnom kontakte ešte dlho po svojom odchode z Florencie. Vnuk slávneho Michelangela, ktorý na jeho pamiatku budoval Michelangelovo múzeum, tzv. Casa Buonarroti, ju požiadal, aby vyzdobila maľbami strop galérie.

Jej stropný obraz predstavuje Alegóriu náklonnosti, ktorú stelesňuje nahá mladá žena držiaca kompas. Ženina tvár sa, napokon ako tváre mnohých Artemisiiných ženských hrdiniek, podobá autoportrétom svojej tvorkyne. Umelecké úspechy a skutočnosť, že je žena, vyvolávali časté klebety o jej súkromnom živote.

V tomto období namaľovala napríklad diela Obrátenie Magdalény a druhú verziu Zavraždenie Holoferna, ktorá je väčšia než obraz v zbierke neapolského Musea di Capodimonte a je dnes umiestnená vo florentskej galérii Uffizi.

Vo Florencii sa Artemisii a Pierantoniovi narodili štyria synovia a dcéra Prudenzia, ktorá sa jediná dožila dospelosti. Roku 1621 sa s matkou vrátila do Ríma a neskôr s ňou odišla do Neapola. O Prudenziinom živote po matkinej smrti sa vie málo.

Aj napriek nezanedbateľnému úspechu, ktorý Artemisia vo Florencii dosiahla, mala rodina značné finančné problémy. Pierantonio neustále rozmarne utrácal, a tak aj keď svojimi obrazmi zarábala dostatok peňazí, zväčša bola rodina zadlžená. Artemisia napokon zanechala vo Florencii svojho manžela a vrátila sa s dcérou do Ríma, čo sa ukázalo ako správne rozhodnutie, keďže v Ríme bola ešte viac úspešná než predtým vo Florencii.

Návrat do Ríma a Benátky (1621 – 1630)[upraviť | upraviť zdroj]

Onedlho po Artemisiinom návrate do rodného Ríma odcestoval jej otec Orazio do Benátok. Existujú domnienky, že ho Artemisia nasledovala, aj keď dostatočné dôkazy o tom sa nezachovali. Väčšina materiálov potvrdzuje názor, že zostala v Ríme, snažila sa nájsť byt a vychovávať dcéru Prudenziu.

Judita so svojou slúžkou, Detroit, Institute of Arts

Po návrate z Florencie namaľovala Artemisia obraz Judita so svojou slúžkou, ktorý je vlastne pokračovaním Zavraždenia Holoferna. Judita stále pevne zviera Holofernov meč, kým slúžka ukrýva generálovu hlavu do vreca. Judita dvíha ruku, akoby začula nejaký zvuk, a chce utíšiť slúžku. Artemisia zosilnila dramatický náboj obrazu tým, že ho osvetlila jedinou sviecou. Ruka zacláňa Judite väčšinu tváre a divák môže cítiť jej strach z toho, čo sa deje v temnote vonku.

Aj tu je znateľný vplyv Caravaggiovej školy, hoci umelec sám bol už viac než desať rokov po smrti. K významným caravaggistom patrili v Ríme okrem Artemisiinho otca aj Carlo Saraceni (vrátil sa v roku 1620 do Benátok), Bartolomeo Manfredi a Simon Vouet. Jednako len začiatkom 17. storočia nájdeme v Ríme celý rad odlišných maliarskych štýlov, napr. Carracciho nasledovníkov z omnoho klasickejšej bolonskej školy či barokový štýl Pietra da Cortonu.

Niekedy v roku 1627 sa umelkyni narodila druhá, nemanželská dcéra. Artemisia sa snažila zasvätiť obe dievčatá do tajov maliarskeho umenia, zdá sa však, že nebola veľmi úspešná. V tomto období sa spriatelila s humanistom, zberateľom a milovníkom umenia Cassianom dal Pozzom, ktorý sa okrem nej priatelil s Poussinom a podporoval mnohých viac či menej významných umelcov.

Napriek tomu, že Artemisia bola silná osobnosť, mala výbornú umeleckú povesť a mnoho dobrých známostí, nedarilo sa jej v Ríme tak, ako očakávala. Oceňovali ju len ako portrétistku a maliarku biblických hrdiniek, a nedostala ani jedinú výnosnú zákazku na oltárny obraz. Vzhľadom na nedostatok dôveryhodných dokumentov z tohto obdobia je náročné sledovať Artemisiine počínanie. Je však isté, že sa medzi rokmi 1627 až 1630 premiestnila do Benátok.

Portrét gonfaloniera, Palazzo d'Accursio, Bologna

Aj napriek určitým problémom s presným datovaním niektorých Artemisiiných obrazov existuje niekoľko diel, ktoré možno do tejto doby zaradiť s pomerne značnou určitosťou. Sú to Portrét gonfaloniera (Ritratto di gonfaloniere), ktorý je príkladom jej portrétneho majstrovstva a dnes sa nachádza v Bologni, už spomínaná Judita so svojou slúžkou (Giuditta con la sua ancella) – majstrovská ukážka využitia svetla a tieňa, Spiaca Venuše (Venere Dormiente) dnes umiestnená v Richmondskom Múzeu krásneho umenia a Ester a Ahasver (Ester e Assuero), ktorý patrí do zbierky Metropolitan Museum of Art v New Yorku.

Neapol a anglické obdobie (1630 – 1653)[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1630 sa Artemisia presťahovala do Neapola, ktorý bol preslávený celým radom umeleckých dielní a mnohými priaznivcami umenia. Dúfala, že tu nájde nové a finančne výhodnejšie pracovné príležitosti. Napokon, v Neapole sa určitý čas zdržiavali aj Caravaggio, Annibale Carracci a Simon Vouet. V období, keď sem Artemisia prišla, tu okrem iných pracovali aj Jusepe de Ribera, Massimo Stanzione a Domenichino, neskôr aj Giovanni Lanfranco a mnoho ďalších umelcov. Prvý obraz, ktorý tu umelkyňa vytvorila, bolo Zvestovanie Panny Márie (Annunciazione), ktorý sa dnes nachádza v neapolskom Museo di Capodimonte.

V Neapole Artemisia strávila s výnimkou krátkeho pobytu v Londýne a niekoľkých ďalších ciest, zvyšok svojho života. Mesto sa pre ňu stalo druhým domovom, kde sa jej a jej rodine (obe dcéry sa tu vydali) darilo. Artemisia sa spriatelila s mnohými uznávanými umelcami, najmä s Massimom Stanzionem, s ktorým začala umelecky spolupracovať. Podľa spisovateľa Bernarda de' Dominiciho, ktorý v 18. storočí napísal obsažnú, ale nie celkom dôveryhodnú trojdielnu antológiu krátkych životopisov neapolských umelcov [1], bola táto spolupráca založená na skutočnom priateľstve a blízkych umeleckých postojoch.

Mučenie sv. Januaria v amfiteátre v Pozzuoli, Neapol, Museo di Capodimonte

V Neapole Artemisia prvý raz v živote pracovala na výzdobe katedrály, keď pre chrám v Pozzuoli namaľovala obraz Mučenie sv. Januaria v amfiteátri v Pozzuoli. Počas svojho prvého neapolského pobytu namaľovala okrem iných aj plátna Narodenie sv. Jána Krstiteľa (Nascita di San Giovanni Battista), dnes v madridskom Prade a Corisca a satyr (Corisca e il satiro) [v súkromnej zbierke], na ktorých predviedla, že sa dokáže prispôsobiť aj novým trendom a že zvládne aj iné námety, ako tie, ktorými sa preslávila.

V roku 1638 odcestovala Artemisia na pozvanie anglického kráľa Karla I. do Londýna, kde sa pripojila k svojmu otcovi. Orazio sa totiž medzitým stal kráľovským dvorným maliarom a dostal dôležitú zákazku – vyzdobiť Queen’s House v Greenwichi pri Londýne, ktorý patril kráľovnej Henriete Márii Bourbonskej, nástropnou maľbou, alegóriou Triumf mieru a umenia (dnes v Marlborough House v londýnskom Westminsteri). Artemisia pri tejto práci otcovi, ktorý mal vtedy už cez sedemdesiat rokov, pomáhala a tak po dlhom čase opäť pracovali spolu na spoločnom diele. Jednako len kráľ Karol Artemisiu nepovolal na svoj dvor len preto, aby pomáhala otcovi s výzdobou kráľovninho sídla. Ako vášnivého zberateľa umenia ho zrejme zaujal chýr o talianskej umelkyni a preto sa rozhodol zakúpiť do svojej rozsiahlej zbierky aj jej obraz Vlastný portrét ako Alegória maliarstva (Autoritratto in veste di Pittura) [v záhlaví článku], ktorý je dnes súčasťou Kráľovskej zbierky vo Windsore.

V roku 1639 Orazio Gentileschi náhle zomrel. Aj keď neexistuje žiadne dielo umelkyne, ktoré by mohlo byť s istotou pripísané tomuto obdobiu, musela mať Artemisia v Londýne zrejme aj mnoho vlastných zákaziek. Vie sa totiž, že Anglicko opustila až roku 1642, keď sa už schyľovalo k anglickej občianskej vojne. O období, ktoré nasledovalo potom v Artemisiinom živote, sa príliš nevie. Isté je, že v roku 1649 sa znova objavila v Neapole. Zachovala sa korešpondencia s donom Antoniom Ruffom zo Sicílie, ktorý sa stal počas druhého neapolského pobytu jej radcom. Posledný zachovaný list, ktorý napísala svojmu radcovi, a ktorý je datovaný r. 1650, je pomerne presvedčivým dôkazom, že v tom čase bola plná síl a stále pracovala. Obvykle sa uvádza, že zomrela v roku 1653, v poslednom čase sa však objavili úvahy, že žila ešte v roku 1654, a dokonca prijímala zákazky, napriek tomu, že bola stále viac závislá na svojom pomocníkovi Onofriovi Palumbovi. Existujú aj dohady, že mohla zomrieť až počas morovej epidémie, ktorá zasiahla Neapol v roku 1656.

Zuzana a starci, Brno, Moravská galéria

K dielam, ktoré sa dajú s určitosťou pripísať tomuto obdobiu, patrí druhá verzia obrazu Zuzana a starci, ktorá je dnes umiestnená v Moravskej galérii v Brne, a Madona s dieťaťom a ružencom (Madonna e Bambino con rosario), dnes v kráľovskom paláci El Escorial pri Madride.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. De Dominici, Bernardo (1742). Vite dei Pittori, Scultori, ed Architetti Napolitani (2 volumes). Stamperia del Ricciardi, Naples; Digitized by Googlebooks from Oxford University copy on February 1, 2007

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Charlie Ayresová. Životy slavných umělců. 1. vyd. Praha: Slovart. 2008. 98 s. ISBN 978-80-7391-090-7
  • B. Mráz, M. Mrázová. Encyklopedie světového malířství. 2. přeprac. vyd. Praha: Academia. 1988. 632 s. bez ISBN
  • Kolektiv. Slovník světového malířství. 1. vyd. Praha: Odeon-Artia. 1991. ISBN 80-207-0023-4
  • Susan Vreeland. "Artemisia". Z anglického originálu S. Vreeland: The Passion of Artemisia, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Penguin Books, New York,USA, preložila Katarína Varsiková. ISBN 80-8085-115-8

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Artemisia Gentileschiová na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).