Bitka na Kosovom poli

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Bitka pri Kosovom poli
Battle on Kosovo1389.jpg
Bitka pri Kosovom poli, Adam Stefanovic 1870
Dátum 28. jún 1389
(15. jún 1389 - Juliánsky kalendár)
Miesto Kosovo (Srbsko)
Výsledok Osmanské víťazstvo
Protivníci
Flag of the Ottoman Empire (1453-1517).svg Osmanská ríša Grb Lazarevic.jpg Srbské kniežatstvo
Bosna
Velitelia
Murad I.
Bajazid I.
Stefan Lazar I. Hrebeljanović
Vuk Branković
Sila
27 tisíc - 40 tisíc 12 tisíc -30 tisíc
Straty
neznáme, sultán Murad I. neznáme, cár Lazar Hrebeljanović
Pamätník na mieste bitky

Bitka na Kosovom poli bola bitka medzi Srbskom s jeho spojencami a Osmanskou ríšou. Odohrala sa 28. júna 1389 (podľa juliánskeho kalendára 15. júna 1389) približne 5 kilometrov severozápadne od Prištiny. Osmanskí Turci v nej definitívne porazili Srbské cárstvo, ktoré sa dostalo na vyše 500 rokov pod Turecké jarmo. Dodnes je 28. jún (deň. sv. Víta) pre Srbov pamätný ako deň nešťastia.

Na strane jednej sa tu stretli srbský knieža Lazar Hrebeljanović, knieža Vuk Branković a bosniansky kráľ Tvrtko I. Kotromanić, na strane druhej osmanský sultán Murad I., ktorého sprevádzali jeho synovia Jakub a Bajazid. Kresťanské jednotky boli posilnené radom pomocných oddielov z Albánska, Bulharska a Uhorska,[1] Turkom asistovali ich vazali z podmanených krajín.[2] Hoci výsledok bitky zostal nerozhodný (padli aj obaja vrchní velitelia), ďalšie činy uhorského a poľského kráľa Ľudovíta I. z Anjou znamenali oslabenie kresťanských spojencov,[3] vďaka ktorým si Osmani upevnili svoje pozície na Balkáne, kde onedlho vyvrátili druhú Bulharskú ríšu (definitívne v roku 1396).

Situácia pred bitkou[upraviť | upraviť zdroj]

Vukašin, srbský kráľ a ochranca krajiny.

V polovici 14. storočia bolo najmocnejším a najvýznamnejším štátom na Balkáne Srbské cárstvo. Roku 1352 boli však Srbi porazení Osmanmi, tureckým kmeňom z Bitýnie, ktorý si na pomoc privolal byzantský autokrator Ioannes Kantakuzenos.[4][5][6][pozn. 1] Toho roku (1352) obsadili pevnosť Tzympe a o dva roky neskôr (1354) dobyli vojská osmanského emira Orhana (Orchana) prístav Gallipoli.[10] Keď však na sklonku roka 1355 zomrel cár Štefan Dušan, rôznorodá srbská ríša sa začala rozpadať. Tým sa štát stal oveľa menej obranyschopným, než bol za Dušanovej éry.[11] Okrem Srbska a Byzancie sa do ťažkej situácie dostalo aj Bulharsko, kde cár Ivan Alexander (1331 - 1371)[12] odovzdal vládu v časti ríše svojmu synovi Ivanovi Stracimirovi a Osmani naďalej postupovali na Balkán; roku 1359 dokonca obliehali Konštantínopol, sídelné mesto byzantských cisárov, a roku 1361 dobyli Didymoteichos.[pozn. 2] Orhanov druhorodený syn Murad I. [pozn. 3] pochopiteľne pokračoval vo výbojoch svojho otca: v 60. rokoch 14. storočia sa zmocnil takmer celej Trácie[15] a najneskôr roku 1371 sa Turci zmocnili Adrianopol, kam Murad z maloázijskej Bursy presunul svoje sídlo.

Rok 1371 bol pre balkánske krajiny do istej miery zlomový. Najprv vo februári zomrel bulharský cár Ivan Alexander,[pozn. 4] ktorý svoju ríšu už skôr rozdelil na niekoľko častí. 26. septembra potom utrpeli kresťanské vojská v bitke pri Čirmene (Černomenu na rieke Marica, asi 40 kilometrov západne od Adrianopolu) strašnú porážku od Turkov, aj keď boli kresťania v presile.[16] Obaja vojvodcovia kresťanov, samozvaný srbský kráľ Vukašin (Valkašin, Samozvanec od 1366) a jeho brat, macedónsky despota Jovan (Ivan) Ugljesa, v bitke zahynuli.[1] Niekoľko mesiacov po bitke (4. decembra) pri Čirmene zomrel srbský cár Štefan Uroš, posledný Nemanjić na srbskom tróne. Srbsko aj Bulharsko sa teda aj de iure rozpadli.[17] Srbsko bolo vtedy úplne rozdrobené a v Byzancii začal zúriť boj medzi cisárom Ioannesom V. (1341 - 1391)[pozn. 5] a jeho synom-uzurpátorom Andronikom IV.(1376 - 1379).[19]

Murad vtedy posilnil svoje pozície v Európe - podrobil si pohraničných bejov a vyhlásil sa sultánom. Novopečený sultán tiež vtedy zasiahol v Byzantskej ríši a opäť dosadil na trón zosadeného cisára Ioanna V. a jeho druhorodeného syna Manuela (neskoršieho Manuela II.).[20][21] V roku 1382 bola Osmanmi dobytá Sofia, roku 1383 Serrai a v roku 1386 prenikli do Bosny. Toho istého roku (1386) padla do osmanských rúk Larisa a Niš.[22][23]. Tureckú ofenzívu sa snažilo zastaviť srbské knieža Lazar Hrebeljanović (1371 - 1389), najmocnejší muž srbského "štátu", ktorý sa s Osmanmi stretol v roku 1386/1387 v bitke pri Pločniku na rieke Toplica a za pomoci bosnianskeho kráľa Tvrtka I. Kotromanića (1353 - 1391, kráľom od 1377) ich porazil.[3][24][25] Murada to však nezastrašilo a pokračoval v expanzii - ešte roku 1387 Osmani dobyli Berrhiou a Solún. V lete toho istého roku bolo turecké vojsko porazené Vlatkom Vukovičom, vojvodcom bosnianskeho kráľa Tvrtka I. Táto prehra však podnietila sultána k vojenskému zásahu.

Bitka[upraviť | upraviť zdroj]

Ani sultán Murad, a ani Srbi sa po dvoch nedávnych vojenských stretnutiach nechceli púšťať do drobných ťahaníc a šarvátok, skôr sa chystali k bitke, ktorá mala o osude tej či onej strany rozhodnúť. Ako kresťania, tak moslimovia (tiež ich kresťanskí vazali) sa snažili získať na svoju stranu čo najviac kniežat z regiónu.[26] Do čela kresťanskej aliancie sa postavil vtedy najvýznamnejší muž Srbska, Lazar Hrebeljanović (*1329), ktorého manželka Milica pochádzala z najslávnejšieho srbského stredovekého rodu Nemanjićovcov; jej praprapradedom bol slávny Stefan Nemanja (1166 - 1196).[22][27][28] Lazar bol síce najmocnejším srbským kniežaťom vtedajšej doby, ale jeho panstvo ani zďaleka nedosahovalo rozlohy Dušanovej "veľkosrbskej ríše".[29][30] Lazárovým mocným spojencom bol bosniansky kráľ Tvrtko, ktorý Lazarovi poslal vojvodcu Vlatka Vukoviča, víťaza od Bileća, i s vojskom.[1] Ďalším Lazárovým spolubojovníkom bol manžel jeho dcéry Mary Vuk Branković, na území ktorého nakoniec došlo ku krvavému skríženiu zbraní.[31][26] Potenciálna "vyššia moc" v balkánskom regióne - Byzantská ríša - bola už v úplnom rozvrate, pretože dynastia Palaiologovcov už úplne strácala centrálnu moc.[21] Ďalší veľký štát - Uhorské kráľovstvo - sa tiež zatiaľ príliš nezapájalo do balkánskych pomerov.[32]

Dátum 28. júna 1389 je jedným z najdôležitejších momentov srbských národných dejín. V utorok na sviatok svätého Víta sa spojenecké vojská Srbov, Bosniakov, Albáncov, Uhrov a Bulharov stretli s osmanským sultánom Muradom I. (1326-1389). Do rozhodujúcej bitky ich viedol najmocnejšie srbské knieža Lazar Hrebeljanović (1329-1389), ktorý velil srbskému vojsku, ktoré nieslo najväčšiu ťažobu tureckého náporu. Doteraz nie je celkom jasné, ako bitka prebiehala. Vo väčšine prameňov sa uvádza, že v predvečer bitky srbský bojovník Miloš Obilić smrteľne zranil tureckého sultána. Smrť vojvodcu obvykle ukončí celý konflikt, tentoraz však rozpútala búrku, ktorá nemala v stredoveku obdoby.

Murad I. Hüdavendigar, sultán-mučeník.

Nevlastný Muradov syn Bajazid I. zvaný Ildirim (1354-1403) sa do čela osmanskej armády postavil skôr, než v tureckých radoch vypukla panika. Hoci Srbi začali mať prevahu, náhlym útokom na srdce srbského vojska súboj rozhodol v prospech polmesiaca. Jeho najväčší protivník Lazar padol do jeho rúk a nad Muradovou mŕtvolou prišiel o hlavu. Podľa srbského patriarchu Danila III. radšej zvolil smrť, než aby žil v hanbe. Po kosovskej bitke sa veľmi rýchlo rozšíril kult svätého Lazara a dodnes patrí medzi hlavných srbských kresťanských svätcov a mučeníkov.

Dôsledky[upraviť | upraviť zdroj]

Dôsledky srbskej porážky nadobudli ďalekosiahlych rozmerov. Turci nekompromisne vyhladili všetku srbskú šľachtu a územie ležiace medzi Dunajom, Sávou, Drinou a Timokom sa dostalo do ich vazalskej závislosti. Osmanskej ríši sa tak otvorila brána na Balkánsky polostrov, čím bol na stovky rokov ovplyvnený osud nielen porazených, ale aj podstatnej časti Európy.

Hoci Srbi utrpeli porážku, pripomínajú si bitku ako svoje víťazstvo. Smrť ich najväčších hrdinov, svätcov a mučeníkov je oslavovaná v rade mýtov i ľudových spevov. Každoročne si potom pripomínajú veľkosť Srbskej ríše a sviatok svätého Víta považujú za deň, kedy si pravoverné vojsko zvolilo prijatie do kráľovstva nebeského pred pozemským víťazstvom. Od tejto chvíle sa pokladajú za nebeský národ.

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. V Byzantskej ríši zúrila v rokoch 1341/1342 - 1354 občianska vojna medzi priaznivcami mladého legitímneho cisára Ioanna V. Palaiologa, za ktorého spravovala ríšu jeho matka Anna Savojská, a priaznivcami vojvodcu Ioanna Kantakuzena, predtým vrchného veliteľa armády.</ref> Kantakuzenos začal nadväzovať s Turkami kontakty, ktoré sa ríši neskôr stali osudnými.[7] Najskôr Kantakuzenovi pomáhal ajdinský emir Önür, neskôr však samotní Osmani (emir Orhan so svojim synom Sulejmanom).[8] Osmani sa práve v bitke roku 1352 pričinili o porážku Srbov.[9]
  2. Možno bolo dočasne tiež hlavným mestom osmanskej ríše.[13]
  3. Orhanov starší syn Süleyman, ktorý velil obliehaniu Gallipoli, zomrel r. 1357, snáď na následky zranení, ktoré utrpel po páde z koňa.[14]
  4. Podľa Dějin Bulharska zomrel 13. februára, podľa Bulharských zemí do 1396 to bolo až 17. februára.
  5. Ioannes V. Palaiologos bol trikrát zvrhnutý - najskôr v roku 1347 vojvodcom Ioannom Kantakuzenom (do 1354), potom v roku 1376 svojim synom Andronikom IV. (do r. 1379) a napokon vnukom Ioannom VII. (1390).[18]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c Dějiny jihoslovanských zemí, str. 72
  2. Dějiny Srbska, str. 97
  3. a b Dějiny Bulharska, str. 133
  4. Vládcové v Evropě 3, str. 144
  5. Dějiny středověké Evropy, str. 329
  6. Dějiny Turecka, str. 32
  7. Dějiny Bulharska, str. 126-127
  8. Pád Konstantinopole, str. 33
  9. Dějiny Bulharska, str. 128
  10. Dějiny Srbska, str. 87
  11. Dějiny Byzance, str. 323
  12. Dějiny Bulharska, str. 122
  13. Bulharsko do 1396, str. 220
  14. Pád Konstantinopole, str. 34
  15. Dějiny Bulharska, str. 130
  16. Dějiny středověké Evropy, str. 332
  17. Dějiny Bulharska, str. 131-132
  18. Dějiny Byzance, str. 490
  19. Dějiny Byzance, str. 324-325
  20. Pád Konstantinopole, str. 38-39
  21. a b Dějiny Byzance, str. 326
  22. a b Balkán mezi Východem a Západem, str. 98
  23. Pád Konstantinopole, str. 39
  24. Vládcové v Evropě 3, str. 149
  25. Kosovo rovné, str. 17
  26. a b Kosovo rovné, str. 18
  27. Dějiny Srbska, str. 94
  28. Dějiny Srbska, str. 608-609
  29. Dějiny jihoslovanských zemí, str. 67
  30. Dějiny Srbska, str. 95
  31. Dějiny Srbska, str. 610-611
  32. Dějiny středověké Evropy, str. 333

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Bitva na Kosově poli na českej Wikipédii.