Dominium maris baltici
Ustanovenie dominium maris baltici („panstva Baltského mora“) bolo jedným z primárnych politických cieľov dánskeho a švédskeho kráľovstva v neskorom stredoveku a ranom novoveku.
Etymológia[upraviť | upraviť zdroj]
Termín dominium maris baltici sa bežne používa v historiografii. Pravdepodobne bol zavedený poľským kráľom Žigmundom II. Augustom v roku 1563, odkazom na hegemónne ambície jeho protivníkov v Livónskej vojne.
Prvá písomná zmienka pochádza z Holandsko-švédskej zmluvy z apríla 1614 uzavretej v Haagu.
Vojny o Baltské more[upraviť | upraviť zdroj]
Viaceré európske mocnosti považovali ovládanie Baltského mora za strategické, pretože slúžilo ako zdroj dôležitých surovín a aj ako významná obchodná cesta. Význam regiónu bol taký veľký, že sa oň začali zaujímať aj mocnosti, ktoré doň nemali priamy prístup, ako Rakúsko a Francúzsko. Počas niekoľkých storočí sa Švédsko a Dánsko nad ním pokúšali získať úplnú kontrolu, proti čomu boli iné miestne a medzinárodné mocnosti. Ovládnutie Pobaltia označili historici za jeden z hlavných cieľov politiky Dánska a Švédska.
Škandinávske (nordické) mocnosti, ktoré vycítili príležitosť vytvorenú slabým alebo neexistujúcim námorníctvom Svätej ríše rímskej a Republiky oboch národov, začali presadzovať expanzívnu politiku, ktorá podporila konflikt o Pobaltie. Každý si nárokoval Baltské more ako svoje vlastné a sľúbil, že bude chrániť obchodnú cestu. Zatiaľ čo severské mocnosti medzi sebou súperili o kontrolu, obe sa zhodli, že by Pobaltie malo byť doménou jednej z nich, nie „outsidera“ akým boli Poľsko alebo Rusko. Škandinávske mocnosti sa snažili zabrániť vzostupu svojej opozície diplomatickými zmluvami, ktoré zakazovali iným mocnostiam ako Rusko alebo Nemecko budovať námorníctvo, a vojenskými akciami, či už namierenými proti námorným silám protivníkov alebo priamo pobaltským prístavom. V jednej z najvýznamnejších akcií na udržanie monopolu nad Baltským morom Dánsko v roku 1637 zničilo bez vyhlásenia vojny rodiace sa námorníctvo Republiky oboch národov.
Početné vojny vedené o dominium maris baltici sú často súhrnne označované ako Severné vojny. Spočiatku bolo dominantnejšie Dánsko, no napokon vystúpilo Švédsko. Ani Dánsku, ani Švédsku sa nepodarilo dosiahnuť úplnú vojenskú a ekonomickú kontrolu nad Pobaltím, hoci Švédsko sa počas svojho impéria k tomuto cieľu najviac priblížilo pred Veľkou Severnou vojnou rokov 1700 – 1721.
Dánske dominium maris baltici[upraviť | upraviť zdroj]
Historiografia používa termín dominium maris baltici v užšom zmysle ako švédsky koncept raného novoveku, úzko spätý so Švédskou ríšou, alebo v širšom zmysle zahŕňajúcom predchádzajúcu dánsku hegemóniu v južnom Baltskom mori.
Dánsko si v 12. storočí podmanilo južné pobrežie Baltského mora od Holštajnska po Pomoransko, ale v 13. storočí stratilo kontrolu po tom, čo bolo porazené nemeckými a hanzovými silami v Bitke pri Bornhöved (1227), pričom si ponechalo len kniežatstvo Rujana. Následne sa Hanza stala dominantnou ekonomickou mocnosťou Baltského mora. Robert Bohn pripisuje zásluhy Valdemarovi IV. Atterdagovi ako prvému dánskemu kráľovi, ktorý presadzoval politiku zriadenia dánskeho dominium maris baltici s cieľom zvýšiť dánsku námornú dominanciu a ekonomickú hegemóniu na úkor Hanzy. Na dosiahnutie tohto cieľa predal Valdemar v roku 1346 Estónsko Štátu rádu nemeckých rytierov, čím skonsolidoval svoje financie a z príjmov začal budovať armádu. Po prvotných územných ziskoch dobyl Valdemar v roku 1361 hanzské mesto Visby na Gotlande, čo znamenalo vyvrcholenie moci Hanzy.
Atterdagovej dcére a de facto nástupkyni Margaréte I. sa podarilo od roku 1397 zosústrediť koruny Dánska, Nórska a Švédska do svojej Kalmarskej únie centralizovanej z Kodane. V roku 1429 začal kalmarský kráľ Eric z Pomoranska vyberať od obchodníkov vstupujúcich do Baltského mora alebo opúšťajúcich Baltské more Soundské poplatky, čo umožnilo kodanskému dvoru ťažiť z obchodných ziskov z Baltského mora bez toho, aby sa samo zapájalo do ekonomických rizík. Soundské poplatky, uvalené do roku 1857 a predstavujúce primárny zdroj príjmu pre kráľovskú pokladnicu, sa rýchlo stali spornou otázkou, čo priviedlo Dánsko do konfliktu s Hanzou a susednými mocnosťami.
Po rozpade Kalmarskej únie na začiatku 16. storočia sa Švédske kráľovstvo stalo hlavným rivalom Dánsko-Nórska o hegemóniu v Baltskom mori. Víťazstvo Kristiána IV. Dánskeho v Kalmarskej vojne v roku 1613 znamenalo posledný prípad úspešnej obrany dánskeho dominium maris baltici proti Švédsku; nasledujúce vojny už skončili v prospech Švédska. Do úvahy prichádza aj obdobie dánskej intervencie v tridsaťročnej vojne 1618 – 1648, ktorá sa považuje za súčasť vojen o dominium maris baltici — v tejto vojne však nebol protivníkom švédsky kráľ, ale ambiciózny cisár Svätej ríše rímskej Ferdinand II., ktorý plánoval založiť námornú ríšu v Baltskom mori. Zadal túto úlohu Albrechtovi z Valdštejna, čo viedlo k zosúladenej akcii Dánska a Švédska pri obrane Stralsundu. Dánska porážka v bitke pri Wolgaste (1628) a následná Zmluva z Lübecku v roku 1629 však odstránili Dánsko z bojiska.
Švédske dominium maris baltici[upraviť | upraviť zdroj]
Švédsko sa po tom, čo sa osamostatnilo od Kalmarskej únie stalo hlavným rivalom Dánska pre dominium maris baltici. Prvou vojnou pripisovanou tomuto konfliktu je Severná sedemročná vojna (1563 – 1570, spojená s Livónskou vojnou), ktorá v rokoch 1611 až 1613 nasledovala po spomínanej Kalmarskej vojne. Veľké švédske úspechy nasledovali po dobytí Rigy v roku 1621 a švédskom vylodení v Pomoransku v roku 1630. Výdobytky v Torstensonovej vojne, úvodom tridsaťročnej vojny, ponížili Dánsko a následný Vestfálsky mier potvrdil štatút Švédska medzi európskymi veľmocami. Švédska kontrola Baltského mora však nebola úplná, keďže námorné mocnosti, najmä Holandská republika, boli naďalej ekonomicky a vojensky prítomné a presadzovali svoju politiku rovnováhy síl aj vo vzťahu k Dánsku a Švédsku. Druhá severná vojna, Skånská vojna a prvá etapa Veľkej severnej vojny ponechali švédske dominium maris baltici nedotknuté, no napokon boli ukončené Nystadskou zmluvou v roku 1721. Švédsko sa snažilo zabezpečiť svoje Pobaltie premenou mnohých miest (Riga, Narva, Wismar, ...) do pevností, často pod záštitou Erika Dahlbergha. Od tridsaťročnej vojny Švédsko vyberalo colné poplatky (Licenten) od obchodných lodí na Baltskom mori vo švédskych aj nešvédskych prístavoch.
| Regióny | Dôležité prístavy |
|---|---|
| Skåne | Helsingborg |
| Malmö | |
| Ystad | |
| Blekinge | Karlskrona |
| Mecklenburg | Wismar |
| Rostock | |
| Pomoransko | Stralsund |
| Greifswald | |
| Štetín | |
| Kolobreh | |
| Prusko | Gdansk |
| Elbląg | |
| Kaliningrad | |
| Baltijsk | |
| Livónsko | Riga |
| Pärnu | |
| Estónsko a Ingria | Tallinn |
| Narva | |
| Ostrovy | |
| Gotland | |
| Saaremaa | |
| Bornholm | |
| Rujana | |
| Úžiny | |
| Öresund | |
Následky[upraviť | upraviť zdroj]
Neúspešnosť škandinávskych mocností prevziať kontrolu nad Baltským morom a odmietanie iných mocností – miestnych a medzinárodných – uznať ich nároky, sa považuje za jeden z faktorov, ktoré viedli k rozvoju princípu „slobody morí“ v medzinárodnom práve.
Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Dominium maris baltici na anglickej Wikipédii.