Filippo Marinetti

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Filippo Tommaso Marinetti
Marinetti.jpg
Narodenie 22. december 1876
Alexandria Egypt
Úmrtie 2. december 1944
Bellagio Taliansko
Zamestnanie básnik, politik, dramatik, prozaik
Národnosť talianska
Literárne hnutie futurizmus fašizmus

Filippo Marinetti celým menom Filippo Tommaso Marinetti, (* 22. december 1876 Alexandria Egypt – † 2. december 1944 Bellagio Taliansko) bol taliansky básnik, prozaik a dramatik, zakladateľ a teoretik futurizmu.

Marinetti študoval v Paríži. Pretože bol vedúcou osobnosťou futurizmu, dokázal priviesť tento smer k fašizmu. V roku 1914 agitoval za vstup Talianska do vojny. Počas prvej svetovej vojny bol dôstojníkom delostrelectva. V roku 1919 založil zoskupenie Fasci politici futuristi, ktoré čoskoro začalo spolupracovať s Benitom Mussolinim.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Socialistické začiatky[upraviť | upraviť zdroj]

Po štúdiách u francúzskych jezuitov urobil Marinetti maturitu v Paríži a dosiahol v Ženeve doktorát. V Paríži strávil ďalšie dva roky (1895 – 1896). Stretol tam skupinu spisovateľov z okruhu časopisu „La Plume“, ktorý inicioval používanie voľného verša a bol zasiahnutý hnutím inšpirovaným hrou „Kráľ Ubu“ od Alfreda Jarryho. Básnici z tejto skupiny Catulle Mendès a Gustave Kahn sa stali známi svojou poémou „Les vieux marins“.

Marinetti napísal a uverejnil rôzne zbierky poézie a tiež divadelné hry „Le roi Bombance“ (Kráľ Bombance) „Les Poupées électriques“ (Elektrické bábiky), v ktorých vytvoril prvý obraz robota. Hrali ich v Paríži a výpravu k nim robil maliar a teozof Paul E. Ranson. „Le roi bombance“ apelovala na myšlienky socialistických vodcov Filippo Turati, Enrico Ferri a Arturo Labriola, ku ktorým mal Marinetti blízko. Labriola napísal k tejto hre recenziu.

Nástup futurizmu[upraviť | upraviť zdroj]

V 1904 založil Marinetti revue „Poesia“ v taliančine, v ktorej publikovalo veľa francúzskych autorov a tiež poeti, ktorí vytvorili prvú futuristickú skupinu: Paolo Buzzi, Libero Altomare, Gian Pietro Lucini, Federico De Maria, Enrico Cavacchioli, Aldo Palazzeschi… Ilustrácie k nim dodávali Alberto Martini a Romolo Romani.

V 1905 napísal poému „A l'automobile“, ktorá oslavovala „démona rýchlosti“. V októbri 1905 uskutočnil rozhovor o voľnom verši, ktorý publikoval v 1909 v edícii spolu s „Manifestom futurizmu“.

V januári 1909 uverejnil v Taliansku slávny „Manifest futurizmu“, ktorý bol skutočným aktom zrodu tohto avantgardného smeru a ktorý poznačil literatúru 20. storočia. 20. februára 1909 vyšiel tento manifest v Paríži v Le Figaro. Vyšiel aj v Boletin de Instruccion publica de Mexico, preložený a komentovaný Amadom Nervom, v revue „Democratia de Cracovie“, preložený do rumunčiny a komentovaný Mihailom Draganescuom, a v ďalších talianskych časopisoch. Ich uverejňovanie bolo propagované plagátmi, čo komentoval Frankfurter Zeitung. Marinetti v nich vyhlasoval príchod novej estetiky rýchlosti a industriálnej modernosti, v čom možno cítiť vplyv Octave Mirabeaua. Podľa neho „La splendeur du monde“ je obohacovaná novou krásou: krásou rýchlosti. Mal aj sériu prednášok ku svojim čitateľom, tiež usporadúval futuristické soiré vo viacerých talianskych mestách. Uverejnil zároveň mnoho iných manifestov, z ktorých je známy Technický manifest futuristickej literatúry.

V 1910 inscenoval hru podľa svojho prvého románu „Mafarka le futuriste“, v ktorej priviedol na scénu mechanického podčloveka, ktorý odletel smerom k slnku.

Vo futuristickom hnutí prijal aj maliarov počas jednej konferencie futuristickej spoločnosti v Miláne (Famiglia Artistica de Milan) a urobil z nich jej členov. Boli to: Umberto Boccioni, Carlo Dalmazzo Carrà, Romolo Romani, Aroldo Bonzagni a Luigi Russolo. Boccioni, Russolo a Carrà redigovali tiež Manifest futuristických maliarov vo februári 1910.

Marinetti povolal do spoločnosti aj hudobníkov, napríklad Balilla Pratella, ktorý napísal Manifest futuristických hudobníkov. Futuristické soiré organizoval po celom Taliansku, boli to skutočné predstavenia, v priebehu ktorých publikum vypískalo umelcov a hádzalo do nich ovocie a odpadky. V Benátkach Marinetti vyhodil do výšky hodín na námestí sv. Marka letáky a proklamoval: Zapudíme benátsku starobylosť anemickú a vyčerpanú stáročnými pôžitkami, zapudíme Benátky cudzích milencov snobizmu a všeobecnej imbecility...

Fašista, nacionalista a vojnový štváč[upraviť | upraviť zdroj]

Od januára 1909 podporoval iredentizmus v manifeste „Trieste, poudrière d'Italie“. Finančne dotoval revue „La Demolizione“ blízku Bakuninovi a Sorelovi, ktorá uverejnila texty od Marinettiho, Buzziho a Luciniho. Revoluční syndikalisti Ottavio Dinale a Alceste De Ambris zverejnili svojich „anarchistov umenia“. Marinetti robil konferencie nazvané Potrebnosť a krása násilia v plátku „Burza práce v Neapole“, v „Dome robotníkov v Parme“ alebo v „Krúžku socialistov“ v Miláne.

Marinetti napriek svojej extrémnosti bol vzdialený od anarchistického hnutia a podporoval taliansku vojnu v Líbyi. V 1910 sa zúčastnil na založení asociácie „Associazione Nazionale d'Avanguardia“, ustanovenú anarchistami a nacionalistami, ktorí sa vzdialili revolučným syndikalistom. Potom sa separoval od hnutia Lucini a básnici Tommei a Cardile ho prestali tiež podporovať.

V 1912 bol vojnovým korešpondentom počas konfliktu s Tureckom a Bulharskom. Marinetti ako vodca provokačnej avantgardy začal ospevovať odvahu, energiu, agresívny pohyb, technickú revolúciu, brutalitu všetkých umeleckých foriem. Zblížil sa s nacionalistami a bojoval za vstup Talianska do vojny. Angažoval sa v 1915 ale bol ranený v 1917.

V marci 1919 sa zúčastnil spolu s futuristom Mariom Carlim a agitátorom Mussolinim medzi 119 osobami založenia prvej fašistickej organizácie „Bojové talianske zväzky“ (Fasci italiani di combattimento), čo bola prvá európska fašistická organizácia.

Súkromný život[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1923 sa oženil s Benedettou Cappaovou, s ktorou mal tri dcéry.

Po dlhom lete hydroplánom nad zálivom La Spezia v 1929 napísal manifest Manifesto dell'Aeropittura futurista, ktorý podpísali aj Balla, Fortunato Depero, Prampolini, Dottori, Benedetta Cappa, Fillia, Tato a Somenzi a publikovali v „Gazzetta del popolo“ 22. septembra 1929 v článku nazvanom Prospettive di volo.

V 1929, z dôvodu podpory fašistického režimu prijal menovanie členom „Talianskej akadémie“ vytvorenej v roku 1926 Benitom Mussolinim. V roku 1930 bol vyznamenaný radom Rytier čestnej légie vo Francúzsku. Talianska vláda v tomto čase vysielala živú kritiku proti degenerovanému umeniu, ktoré Marinetti obhajoval. Znovu sa angažoval v roku 1942 vo vojne, no podľahol chorobe. Stiahol sa k jazeru Como, kde zomrel na zlyhanie srdca v Bellagio v roku 1944. Jeho manželka Benedetta zomrela v Benátkach v 1977.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Marinetti spočiatku písal francúzsky, neskôr taliansky. V roku 1909 vydal manifest futurizmu. Ukážka z neho:

  • Chceme ospevovať lásku k nebezpečenstvu, návyk na energiu a smelosť
  • Základnými prvkami našej poézie budú odvaha, zmužilosť a revolta
  • Literatúra až doteraz velebila myšlienkovú nehybnosť, extázu a spánok, my chceme velebiť útočný nepokoj, horúčkovitú nespavosť, poklus, nebezpečný skok, facku a ranu päsťou
  • Prehlasujeme, že nádhera sveta bola obohatená novou krásou: krásou rýchlosti. Závodný automobil so svojou kapotou ozdobenou tlstými trubkami podobnými hadom s výbušným dychom..., revúci automobil, ktorý ako by sa rútil po kartáčových nábojoch, je krajší ako Níké zo Samotrákie. (…)
  • Básnik sa musí vybiť vášnivo, briskne a márnotratne, ak chce znásobiť nadšené zanietenie pre prvotné živly (…)

Básnické zbierky[upraviť | upraviť zdroj]

  • Zkáza
  • Osvobozená slova
  • Sopky

Divadelné hry[upraviť | upraviť zdroj]

  • Ohnivý buben
  • Zajatci

Bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Filippo Tommaso Marinetti, Le Futurisme, poznámky a predhovor Giovanni Lista, L’Âge d’Homme, Lausanne, 1980
  • Filippo Tommaso Marinetti, Les Mots en liberté futuristes, predhovor Giovanni Lista, L’Âge d’Homme, Lausanne, 1987
  • Marinetti et le futurisme, básne, etudy, dokumenty, ikonografia, predhovor Giovanni Lista, životopis Giovanni Lista, L’Âge d’Homme, Lausanne, 1977
  • Antonino Reitano, L'onore, la patria e la fede nell'ultimo Marinetti, Angelo Parisi Editore, 2006
  • Carlo Schirru, Per un’analisi interlinguistica d’epoca: Grazia Deledda e contemporanei, Rivista Italiana di Linguistica e di Dialettologia, Fabrizio Serra editore, Pisa-Roma, Anno XI, 2009, p. 9 – 32

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Talianska literatúra

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Filippo Tommaso Marinetti na českej Wikipédii a Filippo Tommaso Marinetti na francúzskej Wikipédii.