Francúzsky právny systém v období Francúzskej revolúcie

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Code civil z roku 1804

Francúzsky právny systém v období Francúzskej revolúcie (1789 – 1815) predstavujú právne normy, právne inštitúty a právne odvetvia spojené a usporiadané podľa pravidiel do systému. Vychádza z kontinentálneho právneho systému a tvorí ho právo písané a výlučné, ktoré je výsledkom zákonodarnej činnosti orgánov štátu na to určených.

Aby sa francúzsky právny systém definoval a odlíšil od ostatných subsystémov kontinentálneho právneho systému, bola potrebná revolúcia, pretože v nej sa spojila snaha ľudu vymaniť sa spod nadvlády feudalizmu s myšlienkami osvietenskej filozofie. Tieto faktory ovplyvnili francúzsky právny systém, ktorého vývoj v rámci novoveku vyvrcholil práve v rokoch 1789 – 1815. Preto možno právny systém v období Francúzskej revolúcie 1789 – 1815 charakterizovať ako právny systém revolučný, meniaci a vyvíjajúci sa, ktorý sa menil v závislosti od sociálnej, ekonomickej, mocenskej a poľnohospodárskej situácie v krajine.

Jeden zo smerodajných momentov pre francúzsky právny systém v období Francúzskej revolúcie 1789 – 1815 prišiel, keď sa tretí stav prehlásil za Ústavodarné národné zhromaždenie a za cieľ si stanovil prijať ústavu. Ešte pred ňou však Ústavodarné národné zhromaždenie prijalo mnohé významné dokumenty, ktoré boli dôležité v ďalšom vývoji právneho poriadku Francúzska, predovšetkým augustové dekréty a Deklaráciu práv človeka a občana, ktorými sa de iure zrušil feudalizmus. Po zrušení privilégií a deklarovaním rovnosti revolučné francúzske zákonodarstvo začalo klásť veľký dôraz na individuálne práva a rovnosť medzi občanmi. Z toho dôvodu sa zmenilo aj ponímanie niektorých inštitútov súkromného práva, napríklad vlastníctva, manželstva a dedičského práva.

Revolučné roky postupne prinášali zmeny – politické zmeny, zmeny formy štátu, zmeny práva tak súkromného ako aj verejného. Následne zmeny v rámci zloženia a rozloženia faktickej zákonodarnej a politickej moci v jednotlivých etapách revolúcie mali za následok aj zmeny obsahu dokumentov, respektíve menil sa rozsah práv priznaných v dokumentoch pre potreby danej etapy revolúcie, ale základné princípy v rámci právneho systému sa zachovávali.

Definitívnym momentom, v ktorom sa odlíšil francúzsky právny systém od ostatných subsystémov kontinentálneho systému práva, bol začiatok vlády cisára Napoleona Bonaparta. Celé obdobie, počas ktorého vo Francúzsku pôsobili volené zákonodarné orgány, neexistoval reálny priestor a dostatočná vôľa všetkých zúčastnených strán na krok k tvorbe jednotných a ucelených zákonníkov súkromného práva. Príchodom cisára, ktorý už ako konzul de facto disponoval absolútnou mocou nad krajinou a právom, sa otvorila cesta k dotvoreniu francúzskeho právneho systému. Kodifikácie zo súkromnoprávnej oblasti právneho systému, ktorými boli Code Civil, „Code de procedure civil“ a „Code de commerce“, predstavovali syntézu právnych noriem antického Ríma, na základe ktorých vystaval Napoleon zákonníky obsahujúce tak normy predrevolučného Francúzska ako aj normy, ktoré boli prijaté počas revolúcie.

Celá revolúcia mala niekoľko významných prínosov pre svet, spoločnosť a samozrejme pre právo. Z právneho hľadiska francúzska expanzia v priebehu novoveku otvorila priestor pre šírenie kódexov revolučného Francúzska do celého sveta a tým aj rozšírenie francúzskeho právneho systému, ktorý podobu dostal práve počas revolučných udalostí v rokoch 1789 – 1815. Vďaka Napoleonovi a jeho vojenským aktivitám sa hlavne Code Civil rozšíril v Európe a viac či menej ovplyvnil krajiny, ktoré boli Francúzsku podrobené.

Charakteristika francúzskeho práva v období pred rokom 1789[upraviť | upraviť zdroj]

V rámci charakteristiky predrevolučného práva Francúzska sa možno sústrediť na charakterizovanie prameňov práva materiálnych aj formálnych. Materiálne pramene práva sa v teórii označujú aj ako pramene tvorby práva a ide v podstate o politické, ekonomické, sociálne a iné podmienky v spoločnosti, ktoré sa následne prenesú do formálnych prameňov práva, teda normatívnych právnych aktov, ktoré sú výsledkami legislatívnej činnosti príslušných orgánov. Francúzska monarchia sa v roku pred vypuknutím revolúcie – roku 1788 – ocitla vo veľmi vážnej a zjavnej kríze, ktorá sa prejavila v niekoľkých spoločenských oblastiach, ale hlavne v oblasti ekonomickej. Jej nástup naznačovali už niekoľko rokov pretrvávajúce výkyvy v hospodárstve ako aj nepokoje v spoločnosti, najmä medzi vzdelancami. Nestabilný stav v oblasti poľnohospodárstva zavŕšilo veľké sucho v roku 1785. Táto nepriaznivá situácia iba posilnila dopady recesie prejavujúcej sa už od roku 1770. Nepokoje sa však nešírili iba medzi roľníkmi, ale sa k nim pridali aj prejavy nepokojov v priemysle, čo bolo čiastočne dôsledkom a čiastočne dôvodom francúzsko-anglickej obchodnej zmluvy.

V roku 1786 situácia úplného úpadku tiež znova priniesla zvýšenie cien, čo malo za následok bankroty a ďalšie problémy. Francúzsko sa napriek zlej vnútornej finančnej situácii zapojilo do americkej vojny o nezávislosť. Minister financií Jacques Necker bol nútený financovať konflikt pôžičkami, ktoré mali negatívny dopad na už aj tak zaťažený a vyčerpaný štátny rozpočet. V opísanej hospodárskej situácii nastalo preskupenie politických síl. Predstavitelia šľachty chceli využiť nepriaznivý stav na zlepšenie svojho postavenia, ktoré bolo obmedzované absolutizmom. Základom odporu sa stalo zhromaždenie Generálnych stavov, ktoré odmietlo prijatie daňových ediktov ďalšieho ministra financií Loménieho de Brienna. Vtedajší kráľ Ľudovít XVI. bol v dôsledku zlého stavu v krajine prinútený zvolať Generálne stavy. 1. januára 1789 ich zvolanie oznámil Jacques Necker. Tretiemu stavu bol priznaný dvojnásobný počet zástupcov. O spôsobe hlasovania, najmä o tom, či sa bude hlasovať podľa počtu zástupcov, už však nebolo povedané nič. V období pred vypuknutím revolúcie sa vo Francúzsku uplatňovali spomedzi formálnych prameňov práva prežitky stredoveku a to ordonancie, ktoré „obsahujú najdôležitejšie predpisy obecného významu či celých právnych odvetví spravidla pre územie celého kráľovstva“, edikty, „ktoré majú obmedzenejší rozsah, či už z hľadiska obsahu alebo z hladiska teritoriálneho“ a deklarácie, „ktoré v zásade slúžia na výklad, dodatočné upresnenie či doplnenie ordonancií a ediktov“. Najdôležitejšími aktami pre formovanie súkromného práva však boli ordonancie.

Spomedzi tých najvýznamnejších možno spomenúť najmä „Ordonanciu Karola VII.“ z 15. storočia, ktorou sa pokúsil o unifikáciu obyčajového práva a týmto spôsobom aj o sprehľadnenie práva a zníženie nákladov na vedenie súdnych procesov. Ďalší z hľadiska vývoja francúzskeho súkromného práva významný krok urobil počas svojej vlády „kráľ Slnko“ Ľudovít XIV., keď v roku 1667 vydal Ordonanciu o občianskom súdnom konaní, známu tiež pod názvom Code Luis. Jej účelom a cieľom bolo prekonať dovtedajšiu nejednotnosť, neprehľadnosť a chaotickosť občianskeho súdneho konania spôsobenú tým, „že ordonancie, vydávané kráľmi, našimi predchodcami, aby skrátili súdne konanie, boli zanedbávané alebo menené časom a zlovôľou“. Tvorilo ju 500 článkov rozdelených na 35 titulov a platila s menšími zmenami až do vypuknutia francúzskej revolúcie v roku 1789, dokonca až do roku 1807. Okrem Ordonancie o občianskom súdnom konaní patrí medzi významné legislatívne akty Ľudovíta XIV. aj „Ordonnance sur le commerce (Obchodný zákonník), ktorá sa pokladá za základ moderných kodifikácií obchodného práva“.

Ku koncu predrevolučného starého režimu – „ancien régime“ – sa už formovalo národné francúzske právo, jednotne platné na celom území štátu, vychádzajúce z rôznych zdrojov, najmä z právnych obyčají, rímskeho práva, kánonického práva, kráľovských ordonancií a uznesení parlementov. Jeho formovanie znamenalo tiež odstránenie starého francúzskeho lokálneho pluralizmu, ktorý sa týkal tak právnych ako aj politických inštitúcií a prejavil sa aj v ostatných oblastiach života spoločnosti. Právo jednotlivých provincií sa odlišovalo svojím obsahom a každá provincia mala svoje vlastné agrárne zvyky, slávnosti, pobožnosti, vlastné miery a váhy, kulinárstvo, spôsob obliekania a spravidla aj svoj dialekt. V 18. storočí však postupne silnela najmä v osvietenských kruhoch snaha priniesť namiesto tejto rôznorodosti jednotné, prehľadné a spravodlivé právo novovytvorené „zdravým rozumom“, opierajúce sa o vedecké poznanie spoločnosti.

Zrušenie francúzskeho feudálneho práva[upraviť | upraviť zdroj]

V máji 1789 sa po 175 rokoch na zvolanie Ľudovíta XVI. zišli Generálne stavy za účelom vyriešenia hospodárskej krízy. Hoci počtom zástupcov mali príslušníci tretieho stavu, ktorí tvorili roľníci a mešťania vrátane remeselníkov a žobrákov, v parlamente väčšinu, spôsob hlasovania zostal nezmenený, čiže sa zachovala nerovnosť hlasov – každý stav mal jeden hlas bez ohľadu na počet príslušníkov stavu. Po neúspešných snahách zmeniť to, sa tretí stav 17. júna 1789 vyhlásil za Ústavodarné národné zhromaždenie a oznámil, že sa nerozíde dovtedy, kým neprijme ústavu.

Medzi prvé významné akty prijaté Ústavodarný národným zhromaždením patria Augustové dekréty a Deklarácia práv človeka a občana. Tieto dokumenty mali veľký význam pre ďalší vývoj a formovanie právneho systému vo Francúzsku a to aj z toho dôvodu, že zrušením výsad zrušili starý právny poriadok založený na princípoch feudalizmu. Tak vznikla potreba nahradiť zrušený právny poriadok novou a jednotnou právnou reglementáciou – úpravou. Túto skutočnosť potvrdilo Ústavodarné národné zhromaždenie tým, že do textu prvej ústavy, ktorú prijalo až v roku 1791 zaradilo ustanovenie: „bude vypracovaný zákonník občianskych zákonov spoločných pre celé kráľovstvo.“ Takisto sa predpokladalo vypracovanie súboru zákonov, ktoré by obsiahli všetky právne normy. Malo ísť buď o jeden všetko obsahujúci zákonník alebo o niekoľko zákonov – jeden samostatný pre každé právne odvetvie. Všetko právo malo byť obsiahnuté výhradne v zákonoch a nie v iných prameňoch. Nemalo ísť pritom iba o usporiadanie dosiaľ platných predpisov, právnu kompiláciu, ale revolučný zákonodarný zbor sa snažil vytvoriť nové právo, ktoré by bolo prehľadné, vyčerpávajúce, spravodlivé a hlavne pre všetkých rovné. V skutočnosti až po niekoľkých neúspešných pokusoch sa podarilo tieto úmysly naplniť a prijať zákonníky počas vlády Napoleona I. v rokoch 1804 – 1810.

Augustové dekréty[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Augustové dekréty

Za začiatok Francúzskej revolúcie sa pokladá deň 14. júl 1789, v ktorom parížsky ľud zaútočil na Bastilu – symbol absolutistickej moci panovníka. Nepokoje sa z Paríža preniesli na francúzsky vidiek, najmä do východnej a juhovýchodnej časti Francúzska. Poddaní vidiečania sa búrili proti príslušníkom šľachty – útočili na ich sídla, rabovali ich, zapaľovali šľachtické archívy a ničili listiny, ktoré boli právnym titulom na vyberanie feudálnych dávok. Ústavodarné národné zhromaždenie tak bolo nútené riešiť otázku, ako utíšiť rozmáhajúce sa ľudové nepokoje. Pri hľadaní spôsobu bol podaný okrem iných návrh, aby sa vrchnosť dobrovoľne vzdala svojich privilégií. Prekvapivo našiel tento návrh medzi zástupcami stavov zástancov, ktorí ho priaznivo prijali a následne počas dlhého zasadania v noci zo 4. na 5. augusta 1789 boli schválené tzv. Augustové dekréty, ktorými Ústavodarné národné zhromaždenie reagovalo na vypuknutie revolúcie a na jej dôsledky. Priamo v prvom článku „Augustových dekrétov“ sa zrušili všetky feudálne výsady, šľachtické privilégiá a roboty.

Deklarácia práv človeka a občana[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Deklarácia práv človeka a občana (1789)

Podľa ústavy prijatej „Ústavodarným národným zhromaždením“ v roku 1791, „Najvyššiu autoritu vo Francúzsku má zákon. Kráľ vládne iba jeho prostredníctvom a jedine v mene zákona môže vyžadovať poslušnosť.“ Z toho vyplýva, že zákon sa stotožnil s najvyššou mocou. Napriek tomu Ústavodarné národné zhromaždenie považovalo za nutné obmedziť vôľu všetkých nasledujúcich ústavodarcov a zákonodarcov a to tým, že by garantovalo základné a prirodzené ľudské práva. Urobilo tak slávnostným prijatím textu Deklarácie práv človeka a občana (Déclaration des droits de l’homme et du citoyen), a to dňa 26. augusta 1789, teda ešte pred prijatím samotnej ústavy. Význam deklarácie však nespočíval iba v obmedzení moci tvorcov právnych noriem. Jej cieľom bolo deklarovať už existujúce ľudské a nescudziteľné práva človeka a tým spresniť hranice, ktoré štát nesmie v žiadnom prípade prekročiť.

Súkromné právo počas revolúcie[upraviť | upraviť zdroj]

Po zrušení privilégií a deklarovaní rovnosti revolučné francúzske zákonodarstvo začalo klásť veľký dôraz na individuálne práva a rovnosť medzi občanmi. Z toho dôvodu sa zmenilo aj ponímanie niektorých inštitútov súkromného práva.

Inštitút manželstva a dedičské právo[upraviť | upraviť zdroj]

Revolúcia priniesla aj zmenený pohľad na rodinné právo, najmä pohľad na manželstvo. Francúzske osvietenstvo sa líšilo, napríklad v porovnaní s osvietenstvom nemeckým, v tom, že malo proticirkevný charakter. Jedným z cieľov revolúcie bolo zlomiť moc cirkvi a následne previesť jej rozsiahly majetok na občiansky štát. „Ako každá zmena moci v dejinách štátu bola taktiež táto v podstate vyvlastnením dosiaľ vládnucich štruktúr.“ „Cirkev bola nútená zrieknuť sa majetku a vplyvu, ktorý jej tento majetok zabezpečoval, mnísi a mníšky boli aj proti svojej vôli pozbavení rehoľných sľubov na základe zákonného aktu a na kňazov sa vyvíjal nátlak prisahať na nový štát.“ Inštitút manželstva v predrevolučnom období upravovalo výhradne právo katolíckej cirkvi – kánonické právo, keďže cirkev sa považovala za ochrankyňu manželstva a rodiny. Cirkev tak bola oprávnená konať v záležitostiach manželstva, vo veciach kontroly nad uzatváraním manželstva, vedenia matrík, účasti pri výchove detí ako aj v záležitostiach odluky od stola a lôžka v prípade stroskotania manželstva. Aby sa dosiahol zámer zlomiť túto moc cirkvi, musela sa preniesť príslušnosť vo veciach manželstva a rodiny a v súvisiacich veciach vedenia matriky z orgánov cirkvi na orgány štátu. Cieľom bolo, aby sa manželstvo a rodina stali štátoprávnymi, nie cirkevnými inštitúciami, čiže manželstvo sa začalo chápať ako obyčajný občianskoprávny kontrakt. Tak to stanovila aj prvá Ústava z roku 1791 (II, 7): „Zákon pozerá na manželstvo ako na čisto občiansku zmluvu. Zákonodarná moc určí pre všetkých občanov bez rozdielu spôsob, akým majú zisťovať narodenie, svadby a úmrtie. Ustanoví verejných úradníkov, ktorí budú zhromažďovať a opatrovať listiny“. V duchu týchto myšlienok sa vydal dekrét o evidovaní aktov osobného stavu, ktorý nadväzoval na predrevolučné zákonodarstvo starajúce sa o poriadok v cirkevných matrikách. Týmto dekrétom sa zaviedli obligatórne občianske sobáše a taktiež občianske rozvody. Sobáš sa musel konať pred úradníkom na obecnom úrade za prítomnosti štyroch svedkov.

S ponímaním manželstva z čisto občiansko-právneho hľadiska sa spojilo aj uvoľňovanie prekážok rozvodu, hoci otázka rozvodu bola vždy diskutabilná v rámci manželského práva. V revolučnej situácii sa chcel štát oslobodiť od akýchkoľvek zásahov a ovplyvňovania zo strany cirkvi, práve preto sa rozvod manželstva značne uvoľnil. „Ak bolo manželstvo zmluvou a podliehalo privátnej autonómii, potom ho bolo možné zrušiť príslušnou rozlučovacou zmluvou, prostredníctvom actus contrarius.“ Rozvod sa teda pripúšťal, ale len po splnení stanovených podmienok. V prvom rade sa vyžadoval súhlas oboch manželov, druhú podmienku predstavoval neúspešný pokus o zmier pred zmierovacím súdom tvoreným aspoň šiestimi príbuznými oboch manželov. Až následne mohli manželia požadovať od príslušného matričného úradu prehlásenie ich manželstva za zrušené. V prípade, že sa nesplnil prvá podmienka, teda o rozvod žiadal len jeden z manželov, rozvod tiež prichádzal do úvahy, čiže právo už nebolo v tejto oblasti také striktné.

Zmeny zásadného významu v rámci rodinného práva, ktoré priniesla revolúcia, sa však postupne ukázali ako nie celkom správne. Vyžadovalo sa zlepšenie výberu úradníkov, ktorí mali na starosti vedenie aktov o osobnom stave, ale aj zúženie pôvodne pomerne širokého okruhu dôvodov, pre ktoré sa povoľoval rozvod. „Nebolo to zlučiteľné s predstavou občianstva, že má lepšiu morálku, ani zo záujmom štátu na zabezpečení súkromných osôb.“ Napoleonom prijatý Code civil síce stále bez výnimky zachovával obligatórny občiansky sobáš, na druhej strane však do značnej miery obmedzil rozvod. Obmedzenia mali nie len zákonný, ale aj morálny charakter. Predrevolučný „ancien régime“ padol okrem iného aj z dôvodu mravného poklesu v spoločnosti. Zavedený nový poriadok potreboval nadobudnúť stabilitu a tá sa dala dosiahnuť požiadavkou prísnej morálky, najmä v otázkach manželstva a majetku.

Vo feudálnej Európe patrila starostlivosť o morálku k verejným záležitostiam a do právomoci štátnej cirkvi. Keďže postavenie cirkvi vo Francúzsku bolo revolúciou oslabené, musela sa verejná starostlivosť o morálku zreorganizovať novými normami. „Dualizmu štátu a práva, spoločnosti a mravnosti zodpovedalo, že morálka už nebola právne sankcionovaná, a mala byť spravovaná spoločnosťou občanov.“ Prekonaniu mravného úpadku a rozvoju spoločnosti mali napomôcť manželstvo, rodina a povolanie. Z toho všetkého vyplýva, že hoci rozvod manželstva bol zlegalizovaný, ten, kto sa rozviedol, musel zniesť sankciu za porušenie morálnych noriem a to znemožnenie sa v spoločnosti.

Revolúcia priniesla vo Francúzsku aj zmeny v rámci dedičského práva, ktoré predstavovalo oporu rodiny ako základnej jednotky spoločnosti. V predrevolučnom období v zmysle právnych obyčají nebolo možné deliť pozostalosť, hlavne pozemky, medzi dedičov rovným dielom v záujme ich celistvého zachovania v rukách jedného vlastníka. Pri vytváraní novej koncepcie dedičského práva sa však dostali do rozporu dva ciele revolúcie – sloboda a rovnosť. Na jednej strane sa deklarovala sloboda, v rámci nej sloboda voľne disponovať so svojím majetkom a ochrana vlastníctva každého občana. Na strane druhej vystupovala snaha dosiahnuť rovnosť, teda aj rovnosť v majetkovej sfére a dedičské právo bolo prostriedkom, ako sa mohli veľké šľachtické majetky rozbiť a zabrániť ďalšiemu koncentrovaniu majetku v rukách len určitej skupiny občanov, v rukách šľachty. Nakoniec prevládla požiadavka rovnosti. V roku 1791 bol prijatý dekrét, ktorý umožnil delenie pozostalosti medzi potomkov rovným dielom. Zrušilo sa však právo občanov na slobodné spísanie závetu. Išlo ale iba o prechodný stav, pretože vývojom sa skoro navrátilo k testamentom a k právu nakladať s časťou dedičstva, ku „quotité disponible“.

La Chapelierov zákon[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Le Chapelierov zákon

Od roku 1789 narastal počet štrajkov robotníkov, ktorými sa dožadovali zlepšenia svojho postavenia. Na dosiahnutie svojich cieľov si dokonca vytvorili odborový zväz a akýsi druh vzájomného poistenia v nezamestnanosti. V roku 1791 si robotníci národnej manufaktúry na gobelíny vynútili, aby riaditeľstvo vydalo nový pracovný poriadok. Ústavodarné národné zhromaždenie bolo nútené riešiť tento problém narastajúcich nepokojov medzi pracujúcimi a tak za účelom zastavenia ich zvýšenej aktivity bez diskusie schválilo dňa 14. júna 1791 Le Chapelierov zákon, nazvaný podľa jeho navrhovateľa. Isaac René Guy Le Chapelier, tiež známy ako Jean Le Chapelier, bol francúzskym právnikom a politikom revolučného obdobia. Aj do tohto zákona ako prameňa pracovného práva, ktoré sa zaraďuje medzi osobitné odvetvia súkromného práva, sa premietlo zdôrazňovanie princípov individualizmu a liberalizmu, ktoré priniesla do francúzskeho zákonodarstva revolúcia.

Dekrét na ochranu vlastníctva[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dekrét na ochranu vlastníctva

Zákonodarstvo jakobínskeho Konventu[upraviť | upraviť zdroj]

„Po vyhnaní vodcov Girondy ovládli Konvent Jakobíni, čiže sa začala ďalšia etapa francúzskej revolúcie – obdobie jakobínskeho Konventu. Išlo o diktatúru ľudu, lebo v ňom vládol ľud a nie buržoázia“. Totiž, v období, keď sa dostali jakobíni k moci, bolo revolučné Francúzsko napadnuté zvnútra aj zvonka. Aby jakobíni potlačili kontrarevolúciu, ktorá destabilizovala krajinu z vnútra, museli sa oprieť o ľud. Z toho dôvodu Konvent ovládaný jakobínmi prijal niekoľko významných demokratických opatrení. Napríklad, vydal tri zákony v sociálnej oblasti a to zákon o spôsobe predaja majetku emigrantov, zákon o rozdelení obecných pozemkov a už spomínaný zákon, ktorý zrušil bez náhrady všetky feudálne povinnosti, čiže aj tie, ktoré sa podľa Augustových dekrétov mohli vykúpiť, čím sa zrušili aj posledné pozostatky feudalizmu.

Jakobínsky konvent dňa 24. júna 1793 schválil aj novú ústavu, čo bola už tretia ústava prijatá od začiatku Francúzskej revolúcie. Ústava bola demokratická – obsahovala Deklaráciu práv človeka a občana, upravovala:

  • právo na prácu
  • vzdelanie
  • sociálnu podporu
  • právo vzbury
  • volebné právo, v rámci ktorého sa upravili podmienky výkonu práv priznaných občanom.

Jakobínska ústava v časti s názvom „O záruke práv“ v článku 122 zabezpečila základné práva:

  • sloboda
  • bezpečnosť
  • vlastníctvo.

Kodifikácie súkromného práva[upraviť | upraviť zdroj]

Hneď v prvých rokoch revolúcie si zákonodarný zbor stanovil cieľ vytvoriť celkom novú a ucelenú kodifikáciu občianskeho práva. Potvrdzuje to aj ustanovenie „Ústavy z roku 1791“: „Bude vypracovaný zákonník občianskych zákonov, spoločných celému kráľovstvu“. Išlo však len o formálny prísľub, pretože žiadnemu z revolučných zákonodarcov sa nepodarilo tento cieľ zavŕšiť, podarilo sa im len prispôsobiť občianske právo novým princípom, ktoré francúzska revolúcia priniesla. Jeden z dôvodov ich neúspechu predstavovala skutočnosť, že revolúcia síce na jednej strane priniesla nové právne princípy a myšlienky, na strane druhej však spôsobila neporiadok v práve, pretože bolo zložité udržať si prehľad v tom, ktoré z feudálnych právnych noriem sa zrušili, ktoré sa ponechali v platnosti, ktoré sa novelizovali, prípadne znova zrušili a ktoré právne normy boli prijaté. Čiže potreba nového usporiadania práva bola nevyhnutná, ale Konvent a Direktórium sa nedostali ďalej ako k spisovaniu návrhov.

Myšlienku kodifikovať občianske právo si osvojil aj Napoleon Bonaparte, ktorý sa stal v roku 1804 francúzskym cisárom. Napoleon však plánoval vypracovať zákonník, ktorý by bol spoločný pre celú Európu a ktorý „mal šíriť po celom svete slávu veľkého národa a jeho revolúcie“. Podľa rímskeho vzoru totiž chcel vstúpiť do dejín nie len ako víťazný vodca a cisár, ale aj ako veľký zákonodarca (podľa Justiniánovho vzoru), čo od samého začiatku vylučovalo, že pôjde iba o obyčajnú právnu reformu. Napoleonovi sa napokon podarilo zrealizovať dlhodobý kodifikačný zámer a tak v roku 1804 bol vydaný Code civil – občiansky zákonník ako najpotrebnejší a súčasne najnáročnejší legislatívny akt. Týmto zákonníkom kodifikoval Napoleon občianske právo vytvorené počas revolúcie spolu s použitím predrevolučnej právnej skúsenosti. Code civil však nebol jeho jedinou kodifikáciou. Napoleonovi sa podarilo vytvoriť nový buržoázny právny poriadok, ktorý pozostával celkovo z piatich kodifikácií: občianskeho práva, obchodného práva, trestného práva, občianskeho práva procesného a trestného práva procesného.

Občiansky zákonník (Code civil)[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Code civil (Francúzsko)

Občiansky súdny poriadok[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1806 bol vydaný Code de procédure civile, zákon o občianskom súdnom konaní. Vychádzal zo starších, ešte predrevolučných feudálnych právnych predpisov, najmä zo spomínanej ordonancie Ľudovíta XIV. z roku 1667.

Podľa tohto občianskeho súdneho poriadku sa konanie pred súdom vyznačoval formálnosťou a zároveň zložitosťou, ale v porovnaní s feudálnymi predpismi sa zjednodušila organizácia súdnictva.

Súdny proces sa zakladal na zásade verejnosti a ústnosti. Vo väčšine prípadov konania musel byť povinne zúčastnený aj advokát, čo však iba zvyšovalo trovy konania a spolu so zdĺhavosťou procesu to spôsobovalo, že nemajetní občania mali obmedzené možnosti domáhať sa súdnej ochrany.

V prvej inštancii rozhodoval zmierovací sudca ako najnižší súdny orgán alebo občiansky tribunál. Zmierovací sudca prejednával a rozhodoval v drobných občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach a tribunál bol príslušný pre závažnejšie občianskoprávne záležitosti. Druhoinštančným súdnym orgánom bol apelačný súd (cour d`appel), pričom do územného obvodu jedného apelačného súdu patrilo niekoľko departementov ako jednotiek štátnej správy. V najvyššej inštancii rozhodoval kasačný súd (Cour de cassation) miestne príslušný pre celú krajinu, ktorý skúmal jednotlivé prípady len z hľadiska porušenia zákona. Ak prišiel k záveru, že zákon bol porušený, nevyniesol nové rozhodnutie, iba zrušil rozhodnutie nižšieho súdu a vrátil mu vec na nové konanie.

Obchodný zákonník[upraviť | upraviť zdroj]

Rímsky právnik Ulpiánus rozdelil právo na súkromné a verejné. Tento dualizmus práva sa preniesol aj do súkromnoprávnej roviny, keď sa v rámci súkromného práva rozlíšilo občianske a obchodné právo. Občianske právo sa pritom v právnej teórii považuje za všeobecné súkromné právo, upravuje vzťahy medzi jednotlivcami, bez ohľadu na ich príslušnosť k skupinám obyvateľstva. Obchodné právo, na rozdiel od toho, je osobitným súkromnoprávnym odvetvím a upravuje právne vzťahy len medzi príslušníkmi určitej skupiny, medzi obchodníkmi. Opísaný dualizmus v súkromnom práve sa prejavil aj v zákonodarstve Francúzska počas cisárstva Napoleona Bonaparta, keď 29. augusta 1807 bol vydaný „Code de comerce“, obchodný zákonník.

Napoleonov obchodný zákonník vychádzal z právnych predpisov prijatých v predrevolučnom období, predovšetkým z ordonancie z roku 1673 týkajúcej sa obchodu a z ordonancie upravujúcej obchodnú moreplavbu z roku 1681. Nedosiahol však taký význam ako Code civil, pretože v oblasti obchodu sa na právne vzťahy uplatňovali rôzne zvyklosti a obyčaje.

Z hľadiska systematiky tvorili obchodný zákonník štyri knihy:

  1. pravidlá o obchodníkoch, o burzách, o sprostredkovateľoch a zmenkách,
  2. právna úprava námorného obchodu
  3. ustanovenia o insolventnosti
  4. procesné pravidlá o obchodnom súdnom konaní.

Vzťah Code civil a „Code de commerce“ možno vyjadriť zásadou subsidiarity. Obchodný zákonník iba dopĺňal občiansky zákonník, keďže všeobecná úprava obsiahnutá v občianskom zákonníku sa mohla použiť aj na obchodnoprávne úkony. Zatiaľ čo občiansky zákonník upravoval všeobecné súkromnoprávne inštitúty, obchodný zákonník sa sústreďoval iba na osobitné obchodnoprávne inštitúty. V prípade, že táto osobitná právna úprava chýbala, aplikovali sa na daný právny vzťah ustanovenia občianskeho práva.

Význam revolučných zmien[upraviť | upraviť zdroj]

Najdôležitejším a najlepším následkom francúzskej revolúcie je skutočnosť, že uzákonila spoločenskú rovnosť, ktorá sa v 18. storočí iba pomaly dostávala do všeobecného povedomia. Feudalizmus bol odsúdený už od Storočnej vojny. Hneď ako boli vytvorené pevné národné monarchie schopné zaistiť správu a verejnú bezpečnosť veľkých štátov, nemohla už feudálna šľachta plniť svoju úlohu. Dlho si však zo zotrvačnosti zachovala získané privilégiá a vznešenosť. Monarchie, ktoré sa pôvodne opierali o privilegovaných, vždy váhali vyhlásiť plnú rovnosť s ostatnými triedami. Keď sa nenašiel skutočný kráľ reformátor, bola nutná liečba šokom. Revolúcia zmietla privilégiá počas niekoľkých dní. Aj reštaurovaná monarchia si trúfla zasahovať len s najvyššou opatrnosťou. „Vplyv revolúcie začal postupne zasahovať celú planétu a je možné právom konštatovať dobytie Bastily za najdôležitejšiu udalosť v dejinách Anglicka.“

Revolúcii možno rovnako pripočítať k dobru sekularizáciu európskej spoločnosti. Katolícka cirkev rovnako ako šľachta preukazovala štátu veľmi významné služby; na rozdiel od šľachty ich preukazovala stále. Francúzska revolúcia pripravila laicizáciu štátu. Sloboda vyznania, emancipácia Židov, zrušenie cirkevných súdov.

Ďalším dôležitým dôsledkom revolúcie bolo dokončenie zjednotenia Francúzska. Kráľovstvo tvorili provincie, ktoré boli ku korune pripojené v rôznych dobách. Boli rozdielne zdaňované, riadili sa odlišnými zákonmi a zvyklosťami, boli od seba oddelené colnicami. Francúzsko nebolo štátom, bolo to spojenie niekoľkých štátov ležiacich vedľa seba, bez toho aby ich čokoľvek spájalo. Revolúcia rozbila všetky tieto štátiky a vytvorila z nich nový štát. Nebolo už Bretónska, Normandie, Burgundska, bolo tu Francúzsko. Francúzsko, štát s viac ako tridsiatimi miliónmi obyvateľov uzavretých v prirodzených hraniciach, zložený z jednej triedy občanov, ktorým vládne jediný zákon, jediný predpis, jediný poriadok.

Ak sa pozrieme na obdobie Francúzskej revolúcie a zameriame sa na právny systém Francúzska, uvidíme etapu významných zmien. Po tom, ako storočia vo Francúzsku vládli králi prostredníctvom ordonancií a šľachta viac či menej, v závislosti od obdobia, vykonávala svoju moc nad jednotlivými časťami ríše, po tom, ako sa celé storočia väčšina vzťahov spravovala nepísaným, obyčajovým právom, po tom, ako osvietenský absolutizmus jedného panovníka opadol a šľachta sa chystala na svoju pomstu, buržoázia povstávala a aj roľníci a prostí ľudia už mali pocit, že môžu niečo zmeniť, prichádzala etapa Francúzskej revolúcie. V krajine hospodársky zničenej, v ktorej vládol slabý panovník, dochádza k snahe ľudu o zmenu celého politického, hospodárskeho, ekonomického systému. A tak ako vždy a všade inde v ľudských dejinách, tam, kde sa udiali zmeny tzv. materiálnych prameňov práva, dochádza aj k zmenám v práve, čo je reprezentované vydaním ústavy – konštitúcie, konštitúcie – dokumentu, ktorý nedeklaruje staré, ale ruší staré a konštituuje nové, čo sa priamo prejavuje už v samotnej preambule k Ústave z roku 1791: „Nie je viac ani šľachty ani pairov, ani dedičných rozdielov, ani stavovských rozdielov, ani feudálneho režimu, ani vrchnostenských súdov, ani žiadnych titulov, pomenovaní a výsad, ktoré sa z neho odvodzovali, ani žiadneho rytierskeho poriadku, ani žiadnej z korporácií a rádov, pre ktoré sa vyžadovali dôkazy šľachtictva alebo ktoré predpokladali rozdiely pôvodu, ani žiadnej inej prednosti ako je prednosť verejných úradníkov pri výkone ich úradov. Nie je viac prednosti ani dedičnosti nejakého verejného úradu. Nie je viac pre žiadnu časť národa ani pre žiadneho jednotlivca, nijakej výsady ani výnimky zo všeobecného práva všetkých Francúzov. Nie je viac cechov, ani korporácií podľa zamestnania, umenia a remesiel. Zákon neuznáva viac rehoľné služby ani žiaden iný záväzok, ktorý by odporoval prirodzeným právam alebo ústave.“

Roky 17891804 predsúvajú v práve a jeho systéme skôr chaotické vydávanie vhodných právnych dokumentov, ktoré čiastkovo a čiastočne upravujú určitú sféru „života“ štátu a ľudí v ňom. Na druhej strane však vstupuje do práva mnoho novátorských prvkov, ktoré priniesla filozofia osvietenstva a myšlienka prirodzených práv, rovnosti ľudí, slobody, ktoré sa úspešne zakotvili už v Deklarácii práv človeka a občana na začiatku revolúcie.

Z hľadiska právneho systému možno všeobecne sledovať posun počas všetkých búrlivých rokov revolúcie. Paradoxne sa však ukázalo, že vláda fakticky neobmedzeného panovníka v podobe prvého konzula a neskôr „cisára Francúzov“ Napoleona vniesla do práva poriadok, zrýchlila proces, ktorý sa v kvázidemokratických podmienakch revolúcie nepodarilo poriadne sfunkčniť. Po neúspešných pokusoch kodifikácie sa dostavilo ovocie revolúcie v podobe veľkých francúzskych kodifikácií a to predovšetkým Code civil. Kodifikácie mali usporiadať práva občana v jednom materskom jazyku, na rozume a prírode založenom celku, čo by nebolo možné bez systematického, pojmového a jazykového zjednodušenia zachovaných právnych materiálov prirodzeného práva. Kodifikácie však na druhej strane nedosiahli svoj cieľ – nepriblížili právo v zrozumiteľnej forme občanovi tak, aby sám našiel v zákonníku riešenie svojho právneho problému.

Z hľadiska Európy a kontinentálneho právneho systému predstavujú predovšetkým kodifikácie krok vpred. Napriek prvenstvu „Všeobecného súdneho poriadku“ a „Všeobecného zemského práva v Prusku“ vydaných Fridrichom II. Veľkým a takisto napriek tomu, že „Občiansky zákonník“ Jozefa II. v Rakúsku boli vydané skôr ako francúzsky Code Civil, možno práve Code Civli považovať za kódex, ktorým kontinentálna Európa zakončila obdobie trvajúce od pádu Západorímskej ríše roku 476, obdobie v ktorom prostredníctvom cirkvi, univerzít, renesancie a recepcie práva pretvorilo právo kmeňové – obyčajové, ktoré priniesli kmene z Ázie pri sťahovaní národov.

Obdobie Francúzskej revolúcie pre právny systém kontinentálny teda možno chápať ako posun ku systematizovaniu práva, posun smerom k ľudu. Zákonníky, či už rakúsky alebo pruský, sú významné, ale práve francúzsky Code civil je zákonníkom, ktorý sa vďaka Napoleonovým vojnám a výbojnej politike rozšíril nie len po kontinentálnej Európe, ale aj v koloniálnych krajinách Afriky, Ázie, Južnej či severnej Ameriky a to nie len v kolóniách Francúzska samotného, ale aj v kolóniách krajín Beneluxu, Talianska, Španielska a Portugalska a dodnes sa používa nie len vo Francúzsku v mierne pozmenenej podobe, ale aj v už spomínaných krajinách, ktoré aj po osamostatnení sa spod moci Francúzska uvážili za rozumné, ďalej používať „Code civil“ ako svoj zákonník, zákonník všeobecného práva súkromného. Revolučné roky a zmeny v práve a právnom systéme vo Francúzsku boli smerodajné pre ďalší vývoj Európy a kontinentálneho práva ako takého.

Zoznam použitej literatúry[upraviť | upraviť zdroj]

  • BEŇA, J.: Dokumenty k všeobecným dejinám štátu a práva. Novovek. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, 1996.
  • DUBY, G.: Dějiny Francie od počátkú po součastnost, Praha: Nakladatelství Karolinum, 2003.
  • HATTENHAUER, H.: Evropské dějiny práva, Praha: C.H. Back, 1998.
  • HRUŠKOVIČ, I., KÁLESNÁ, K., ŠTEFANOVIČ, M.: Svetové právne systémy, Bratislava: Univerzita Komenského, 1996.
  • KRESÁK, P. a kolektív: Občan a demokracia, Bratislava: Minority Rights Group – Slovakia, 1997.
  • Kolektiv autorů Právnické fakulty UK: Dějiny evropského kontinentálního práva, Praha: Linde, 2004.
  • André Maurois: Dějiny Francie, Praha: Nakladatelství Lidové Noviny, 1994.
  • SCHELLE, K., VLČEK, E.: Obecné dějiny státu a práva v dokumentech 2. díl, Brno: Masarykova univerzita, 1994.
  • ŽELEZKOVOVÁ, G., BLAHO, P., ČARVAGA, V.: Všeobecné dejiny štátu a práva I. a II. časť., Bratislava: Polygrafické stredisko UK, 1994.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]