Helena (Sparta)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Helena na obraze Evelyn de Morganovej z r. 1898

Helené alebo Helena (gr. Ἑλένη - Helené; lat. Helena alebo Helene) bola dcéra najvyššieho olympského boha Dia a spartskej kráľovnej Lédy, podľa mýtov najkrajšia zo smrteľných žien.

Helena, označovaná prívlastkami „Spartská“, ale aj „Trójska“, je jednou z najpopulárnejších postáv gréckej mytológie a jej príbeh jedným z najznámejších.

Helenin pôvod[upraviť | upraviť zdroj]

Jej matka bola manželkou spartského kráľa Tyndarea a okrem Heleny mala ešte dve deti: dcéru Klytaimnéstru a syna Kastora. Lédina krása očarila Dia natoľko, že okrem Heleny bol otcom i syna Polydeuka.

Podľa inej legendy sa Helena spolu so svojimi súrodencami narodila z vajca. Pretože manželstvo Lédy a Tyndarea ostávalo bezdetné, jedného dňa priniesol posol bohov Hermes Léde vajce, podobné labutiemu, z ktorého sa vyliahli všetky štyri deti.

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Helena od detstva vynikala krásou natoľko, že ju athénsky kráľ Théseus neváhal uniesť. Bratia Kastor a Polydeukes ju však oslobodili. Čoskoro sa v Sparte začali schádzať ženbychtiví nápadníci. Medzi nimi však prepukli spory, ktoré napokon vyriešila sama Helena: po dohode, že všetci ostatní uznajú toho ženícha, koho si sama vyberie, rozhodla sa pre Agamemnónovho brata Menalaa. Jej ďalší život po manželovom boku plynul pokojne.

Práve v tom čase sa však začal odvíjať príbeh, ktorého vyvrcholením bola bratovražedná vojna a skaza jedného mesta.

Pred trójskou vojnou[upraviť | upraviť zdroj]

Angelica Kauffmannová, Afrodita presviedča Helenu, aby ušla s Paridom, 1790, olej na plátne, Ermitáž, Sankt Peterburg

Na svadbe kráľa Pélea s bohyňou Thetis bolo veselie v najlepšom, keď sa tu nečakane objavila bohyňa sváru Eris, ktorú kvôli jej hašterivej povahe na svadbu nepozvali. Urazená bohyňa z pomsty hodila medzi bohyne Héru, Athénu a Afroditu jablko s nápisom „Tej najkrajšej“. Pretože žiadna z bohýň nechcela pripustiť, že by jablko nepatrilo práve jej, spor mal vyriešiť Zeus. V snahe, aby si nerozhneval žiadnu z nich, poslal ich s bohom Hermom na vrch Ída, kde pásol dobytok trójsky princ Paris. Ten mal svár rozhodnúť.

Na princa urobili svojou krásou dojem všetky tri bohyne. Pri rozhodovaní, ktorej z nich jablko podá, začali každá Parida ovplyvňovať sľubmi, čo získa ak jalbko podá práve jej. Héra mu sľúbila vládu nad celou Áziou, Athéna víťazstvo v každej vojne a Afrodita najkrajšiu manželku. Jablko podal Afrodite.

Najkrajšou ženou bola podľa mienky bohov i ľudí práve spartská Helena. Afrodita v snahe splniť sľub daný Paridovi zariadila, aby sa vydal za ňou do Sparty.

Kráľ Meneláos prijal Parida s jeho druhmi veľmi priateľsky a pohostinne. Tu prišlo k prvému stretnutiu s Meneláovou manželkou, kedy sa Paris do nej na prvý pohľad zaľúbil. Na Afroditin zásah i on našiel v Helene zaľúbenie a tak v čase Meneláovej neprítomnosti tajne ušla s Paridom zo Sparty.

Urazený a potupený spartský kráľ nemohol nechať únos svojej manželky bez odplaty. Navštívil v Mykénach svojho brata Agamemnóna a požiadal ho o pomoc. Mocichtivý mykénsky kráľ hnaný vidinou vojnovej koristi pomoc prisľúbil. Ešte prv však poradil Meneláovi, aby vec vyriešil po dobrom. Mal navštíviť trójskeho kráľa a Paridovho otca Priama a požiadať ho, aby mu unesenú manželku vrátil. Keď to kráľ Priamos odmietol, Agamemnón vyzval achájskych kráľov, ktorí kedysi sľúbili Meneláovi pomáhať, aby sľub splnili.

Pod achájske bojové zástavy sa zišla takmer stotisícová armáda, ktorá sa vydala smerom na východ. Tak začala najničivejšia a najkrvavejšia vojna staroveku.

Návrat domov[upraviť | upraviť zdroj]

Jacques-Louis David, Paris a Helena (detail), 1788, olej na plátne, Musée du Louvre, Paríž

Ak doteraz vystupovala Helena v príbehu pasívne, od vzniku vojnového konfliktu začala meniť svoje postoje. Napriek tomu, že kráľ Priamos jej nikdy nič nevyčítal, dokonca ju prijal veľmi srdečne, uvedomovala si, že ona je hlavnou príčinou utrpenia, ktoré priniesla starej i novej vlasti. Vedela, že má na svedomí smrť každého bojovníka, nech bojoval na tej či onej strane. I jej láska k Paridovi začala ochabovať, najmä po tom, keď sa jej milenec nechoval tak, ako sa na hrdinu patrí.

Trója doplatila na Heleninu neveru zničením. Okrem vojnovej koristi a zajatcov si kráľ Meneláos odvážal späť svoju manželku. Stále bol presvedčený, že Spartu opustila nedobrovoľne a tak jej vlastne vrátil slobodu. Spolu sa vydali na cestu domov.

Do Sparty však dorazili až o sedem rokov, počas ktorých zažili mnoho útrap. Najväčšiu časť prežili spolu v Egypte. V pokoji potom v Sparte nažívali spojení niekdajšou láskou.

Všetko jej šťastie sa radom zmenilo Meneláovou smrťou. Jeho rodina ju vyhnala zo Sparty a Helena sa uchýlila k svojej niekdajšej priateľke Polyxó na ostrov Rhodos. Ani tu však nenašla pokoj. Polyxó ju časom znenávidela. Príčinou bola smrť jej muža na trójskych pláňach, za ktorú, podľa nej, mohla Helena ako pôvodca vojny. Keď sa raz Helena kúpala poslala za ňou slúžky, preoblečené za bohyne pomsty Erínye. Prišli v čiernych šatách s hadmi v rukách, vrhli sa na ňu, zviazali ju a obesili na strome.

Po mnohých rokoch jej však obyvatelia ostrova začali vzdávať božské pocty a strom, na ktorom zomrela, pokladali za posvätný. V určených dňoch ho natierali olejom a vešali naň vence.

Helena v umení[upraviť | upraviť zdroj]

O jej popularite svedčí veľké množstvo literárnych, výtvarných ale i hudobných diel, viažúcich sa k postave nešťastnej Heleny.

Afrodita, Helena, Meneláos a Eros, detail antickej vázy z r. 450 - 440 pred Kr., Louvre, Paríž

Všeobecne povedané literárne býva zobrazovaná v oboch póloch: ako odsúdeniahodná pôvodkyňa vojny, ale i ako nešťastná žena, zaslúžiaca si útechu a poľutovanie. Okrem Homérovej Iliady sa objavuje v Euripidovej tragédii Trójanky a v nedochovanej Sofoklovej tragédii Helenina svadba; je jej dokonca venovaný i filozofický traktát Reči o Helene starogréckeho filozofa Gorgiasa. Ovídius mal pre ňu rovnaké pochopenie ako Vergílius odsúdenie.

Helenine osudy našli odraz i v literárnych dielach moderných autorov: napr. Verhaerenova Spartská Helena alebo báseň Helena českého básnika a spisovateľa Jaroslava Vrchlického.

Už od antických čias bola Helena častým a obľúbeným námetom umelcov. Vázových malieb, zachytávajúcich scény z jej života (napr. Théseus a Helena, Meneláos a Helena, Únos Heleny ) existuje niekoľko desiatok kusov.

Rovnako častým námetom je Helena pre maliarov, a to už od obdobia renesancie. Obraz florentského maliara Benozza Gozzoliho Únos Heleny je prvým známym a dochovaným dielom s antickým námetom od čias staroveku. Veľmi známym je obraz francúzskeho maliara Jacquesa-Louisa Davida Paris a Helena, dýchajúci priam idylickou atmosférou (umiestnený v parížskom Louvri).

Z hudobných diel o spartskej Helene stačí spomenúť operetu Krásna Helena francúzskeho skladateľa Jacquesa Offenbacha z roku 1864, operu Paris a Helena Christopha Willibalda Glucka (r. 1770) či operu Egyptská Helena od Richarda Straussa z roku 1933.

Sparťania od nepamäti uctievajú Helenu ako bohyňu úrody. V dedine Terapné stál jej zasvätený chrám, kde sa nachádzala údajne zázračná Helenina podobizeň. K nej rodičia prinášali slabé a škaredé deti, aby ich bohyňa obdarovala krásou.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • V. Zamarovský, Bohovia a hrdinovia antických bájí, Mladé letá, Bratislava 1980
  • J. Parandowski, Mytológia, Tatran, Bratislava, 1980