Jules Dumont d’Urville

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Jules Dumont d’Urville
Jules Dumont d’Urville
francúzsky bádateľ a námorný dôstojník

Narodenie 23. máj 1790
Condé-sur-Noireau, Francúzsko
Úmrtie 8. máj 1842 (51 rokov)
Meudon, Francúzsko
Známy vďaka objaviteľ Miloskej Venuše
Profesia dôstojník

Jules-Sébastien-César Dumont d’Urville [vyslov: žül sébastjé(n) sézar dümó(n) dürvil] (* 23. máj 1790, Condé-sur-Noireau, Francúzsko – † 8. máj 1842 Meudon) bol francúzsky bádateľ a dôstojník, objaviteľ slávnej Miloskej Venuše v Egejskom mori, veľký znalec Pacifiku, ktorý velil dvom výpravám.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Pochádzal z nižšej šľachtickej rodiny usadenej v Condé-sur-Noireau v Dolnej Normandii. Otec Gabriel Charles François Dumont d'Urville bol sudca v Condé-sur-Noireau, matka Jeanne Françoise Julie Victoire de Croisilles pochádzala zo starobylého vidieckeho šľachtického rodu z Dolnej Normandie.

Po vypuknutí revolúcie bol sudca Dumont 28. septembra 1793 zatknutý za spiknutie. Vo februári 1794 bol oslobodený spod obžaloby, zomrel však o rok neskôr. Jeho manželka sa spolu s tromi deťmi potom presťahovala na malé rodinné vidiecke sídlo v departemente Orne [1]

Jules bol krehké a často choré dieťa, život na vidieku ho však zocelil a ozdravil. Chlapca sa ujal jeho strýko z matkinej strany, opát Jean Jacques François de Croisilles, a dával mu lekcie algebry, latinčiny, rétoriky i filozofie. Priviedol ho aj k botanike, ktorú si obľúbil. V roku 1802 bol opát z Crosilles vymenovaný za generálneho vikára v Bayeux a presvedčil aj sestru, aby sa s rodinou tiež presťahovala. V Bayeux začal Jules v roku 1802 navštevovať College de Bayeux. V štúdiu dosahoval vynikajúci prospech. Jeho matka si pre neho želala duchovnú kariéru. V roku 1804 vstúpil na lýceum v Caen (Lycée imperial de Caen) a rovnako aj tu bol jedným z najlepších žiakov. Miestna obsiahla knižnica mu okrem iného predstavila encyklopedistov i objavné cesty Bougainvillea, Cooka a Ansona. Počas štúdia sa naplno rozvinula jeho vášeň pre botaniku.[1]

Keď ho, kvôli fyzickej kondícii, v roku 1807 odmietli pri prijímacích skúškach na École Polytechnique rozhodol sa nečakane a napriek odporu strýka vstúpiť do námorníctva. V sedemnástich rokoch sa zapísal do námornej akadémie v Breste, kde opäť dosahoval výborné študijné výsledky. Už v tom čase dával prednosť objaviteľským expedíciám pred vojenským námorníctvom. Kvôli blokáde francúzskych prístavov britským kráľovským námorníctvom však bol nútený zostávať na súši či na lodiach len v prístave rovnako ako jeho kolegovia. Vďaka výnimočným schopnostiam a usilovnosti rýchlo postúpil z prostého námorníka na schopného dôstojníka. Naďalej študoval botaniku ako aj astronómiu, geológiu, entomológiu a jazyky. Čoskoro získal takmer encyklopedické znalosti.

Námornú akadémiu úspešne absolvoval v roku 1810. V tom roku sa presťahoval do Toulon na palube lode Le Suffren. Tu pôsobil štyri roky ako inštruktor nových brancov na rôznych lodiach (L'Amazone, Le Suffren, Le Borée, La Ville de Marseille), stále však kvôli blokáde zostával v prístave. V roku 1812 bol povýšený (ensign de vaisseau). Až v roku 1814, kedy bol Napoleon Bonaparte vyhostený na Elbu a námorná blokáda skončila, vyplával do Stredozemného mora.

1. mája 1815 sa napriek odporu matky oženil s dcérou hodinára z Toulonu, Adèle Dorothée Pepin. Julesova matka svadbu kategoricky odmietala, nevesta podľa nej bola pre jej syna málo dôstojná. Odmietala sa s Adèle stretnúť rovnako ako neskôr s vnúčatami. [1]

Výskumy v Stredozemnom mori[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1819 vyplával Jules Dumont D´Urville na palube lode Chevrette pod velením kapitána Gauttiera do východnej časti Stredozemného mora. Hydrografický prieskum Čierneho a Egejského mora vykonávala výprava od marca roku 1819 do decembra roku 1820.

Počas ďalšej plavby získal na ostrove Mélos známu antickú sochu Venuše, ktorú našiel 8. apríla 1820 na svojom poli dedinčan Yorgos. Sochu, rozloženú na dva kusy, skryl pred tureckými úradníkmi, tí ju však napriek tomu objavili a zabavili. D´Urville bol na ňu upozornený a po zhliadnutí okamžite rozpoznal jej význam. Bez váhania sa rozhodol sochu kúpiť, pretože však bola príliš veľká na prevoz výskumnou loďou a hrozilo jej poškodenie cestou, sprostredkoval nákup pre francúzskeho veľvyslanca v Konštantinopole, markíza Charles-François de Riffardeau. Venuša bola 1. marca 1821 odovzdaná Ľudovítovi XVIII. a potom vystavená v Louvri, kde stojí dodnes. [2]

Dumont D´Urville z výpravy doviezol aj početné vzorky rastlín, ktoré sa stali základom jeho knihy Enumeratio Plantarum, napísanej kompletne v latinčine. Knihu publikoval vo vlastnom náklade v roku 1822. 15. augusta 1821 bol za svoje objavy povýšený na poručíka a koncom januára 1821 obdržal Rad Čestnej légie (rytiersky stupeň).[3]

Prvá výprava do Tichomoria[upraviť | upraviť zdroj]

V rokoch 1822 – 1825 sa plavil ako prvý dôstojník na korvete Coquille (doslova mušľa, škrupina)[4] do Tichomoria. Výprave velil Julesov priateľ, poručík Louis Isidore Duperrey (1786 - 1865). Sám Urville mal na starosti botanický prieskum.

Expedícia vyplávala 11. augusta 1822 z Toulon. 22. novembra pristáli na Falklandoch, potom prekonali Hornov mys a 22. marca 1823 dorazili na Tahiti. Odtiaľ odplávali k súostroviu Tonga a k Novému Írsku, kam dorazili 12. augustaa. Potom zamierili k Nové Guineii a v januári 1824 dorazili k brehom Austrália. V marci odplávali k Novému Zélandu, potom sa vydali na sever na Gilbertove ostrovy a v júli naspäť na Novú Guineu. V auguste roku 1824 sa cez Moluky, Maurícius, Réunion a Sv. Helenu vrátili späť do Francúzska. 9. marca 1825 dosiahli Gibraltár a 24. marca pristáli v Marseille. [1]
Výprava bola veľmi úspešná a získala množstvo dát týkajúcich sa hydrografie, meteorológie, etnografie i medicíny. Počas plavby sa Julesovi podarilo zhromaždiť veľké množstvo vzoriek zvierat a rastlín (cca 3 000 vzoriek rastlín a 1 200 hmyzu), vrátane mnohých neznámych druhov.

Po návrate bol veliteľ Duperrey v roku 1826 povýšený na fregatného kapitána, avšak D´Urville ocenený nebol. Chápal to ako veľkú krivdu a snažil sa na seba upozorniť. Až po siedmich mesiacoch ho vďaka konexiam tiež povýšili na fregatného kapitána.

Druhá výprava do Tichomoria[upraviť | upraviť zdroj]

Druhá výprava (1826 - 1828) bola zameraná na pátranie po francúzskom kapitánovi de La Pérouseovi, ktorý bol od roku 1788 nezvestný. Jeho lode sa stratili v Pacifiku po tom, ako navštívil Botanický záliv (Botany Bay) v dnešnom Sydney.

25. apríla 1826 vyplával Jules Dumont D´Urville z Toulon ako kapitán lode Coquille, ktorú premenoval na Astrolabe podľa plavidla kapitána La Pérouse. [5] Posádka mala 80 mužov. Výprava najskôr zamierila pozdĺž západného pobrežia Afriky k Austrálii a potom cez Bassov prieliv okolo Tasmánie k Novému Zélandu. Po preplávaní Cookovym prielivom zamierili na Fidži, kam dorazili v máji 1827. V júni zakotvili pri Vanuatu a v júli pri Novej Británii. V auguste potom mapovali severné pobrežie Novej Guiney a priľahlé ostrovy. Od ostrova Ambon na Molukách potom pokračovali Torresovym prielivom naspäť na juh. [1]

V Hobarte D´Urville získal správy o stratenej výprave kapitána de La Pérouse. Na základe údajov anglického kapitána Petra Dillona sa zameral na ostrov Vanikoro na Šalamúnových ostrovoch, kam sa vypravil 6. januára 1828. 27. februára 1828 na ostrove skutočne našiel zvyšky stroskotanej La Pérousovej výpravy a na mieste dal vztýčiť pomník[6]. Medzi posádkou sa však rozmohla malária a kapitán musel zamieriť na sever. 2. mája dosiahli ostrov Guam, kde vyložili chorých, niekoľko mužov však už medzitým zomrelo. Napriek tomu, že časť posádky stále trpela horúčkami, odplávala výprava 30. mája smerom ku Karolínam. Cez Sulawesi, Maurícius a Réunion sa potom vrátili do Francúzska. 25. marca 1829 zakotvili v Marseille, kde vyložili cenné vzorky rastlín a zvierat na transport do Paríža a loď pokračovala ďalej do Toulon. [1]

Aj táto výprava bola považovaná za veľmi úspešnú. Dumont D´Urville priviezol celkovo 1 600 vzoriek rastlín, 900 vzoriek hornín, 500 vzoriek hmyzu a množstvo kresieb i lingvistických poznatkov, čo predstavuje najväčšiu kolekciu vedeckého materiálu aká bola kedy do Európy dovezená. Ďalej zmapoval pobrežie Nového Zélandu a viac než 150 tichomorských ostrovov. Celú oblasť južného Pacifiku rozdelil na Melanéziu, Mikronéziu, Polynéziu a Malajziu podľa etnografických a lingvistických porovnávacích štúdii ich obyvateľov. [7] 8. augusta 1829 bol Jules Dumont D´Urville povýšený a prijatý do Académie des sciences. Na prianie Karola X. publikoval svoje poznatky kým sa liečil s oslabeným zdravím [8]. Dvanásť zväzkov, doplnených piatimi atlasmi kresieb a máp, vyšlo v rokoch 1830 - 1834. Vyšlo aj päťzväzkové dielo o Novom Zélande obsahujúce detailný popis života, zvykov i jazyka Maoriov.

Kapitána D´Urville však kritizovali aj za veľkú úmrtnosť na palube - stratil celkovo 29 mužov. Pošramotenú povesť si napravil až po publikácii svojho cestopisu.

Tretia výprava - hľadanie Terry Australis[upraviť | upraviť zdroj]

Loď Astrolabe uväznená v ľadovom zovretí, 6. február 1838

Tretia výprava, na ktorej pôsobil aj ako etnograf, začala v septembri 1837. Pohybovala sa najmä v oblasti Samoy, Fidži a východnej Polynézie a dostala sa až do antarktických vôd.

Vo februári roku 1837 ho Ľudovít Filip poveril velením výpravy, ktorá mala za úlohu hľadať Terru Australis. D´Urville pôvodne navrhol expedíciu do málo prebádaných miest Pacifiku a o polárne oblasti nejavil prílišný záujem, ale francúzsky kráľ sa chcel podieľať na objavoch v Južnom oceáne. Kapitán bol poverený plávať tak ďaleko na juh ako to len bude možné. Mal sľúbenú odmenu za dosiahnutie 75. rovnobežky a navyše prémiu za každý ďalší dosiahnutý stupeň. Mohol požiadať o „čokoľvek čo si bude priať“, ak dosiahne južný pól. Okrem toho sa mal pokúsiť nájsť južný magnetický pól, ktorý mal v tom čase význam pre upresnenie problematiky zemského magnetizmu.

Výprava so 183 členmi posádky vrátane niekoľkých vedcov sa vydala na cestu 7. septembra 1837 z Toulon. Na palube lode Astrolabe bolo 17 dôstojníkov a 85 mužov, sprievodná korveta Zélée pod velením Charlese Hectora Jacquinota mala 81 námorníkov. [9] Koncom septembra doplávali na Tenerife a v decembri už mapovali Magalhaesov prieliv. Po nutných opravách lode zamierili 8. januára 1838 na juh a pokúsili sa plávať trasou Jamesa Weddella. Pri hľadaní Terry Australis plávali až na hranicu ľadových krýh, ktoré im v polovici januára 1838 zabránili pokračovať ďalej na juh. Výprava pritom neprekročila ani 65. rovnobežku, dosiahla len 63°23´ južnej šírky. 24. januára sa Dumont D´Urville vzdal všetkých pokusov a odplával na Južné Orkneje. O nový prienik na juh sa lode pokúsili 2. februára, ale boli na päť dní uväznené v zovretí ľadových krýh, kým sa námorníci s námahou prebili na voľnú vodu. Po zastávke na Weddellovom ostrove pokračovali na juh a 27. februára pristáli na Južných Shetlandoch. Okrem niekoľkých priľahlých ostrovov zahliadli aj Grahamovu zem, ktorú zmapovali, zabrali pre Francúzsko a pomenovali pobrežie Ľudovíta Filipa. Aj keď celá oblasť Južného oceánu bola poznaná už skôr, vykonal tu D'Urville cenné kartografické práce, najmä v oblasti Falkland, Južných Orknejí a Južných Shetland.

Začiatkom marca odplával do Čile, aby uľavil skorbutom stíhanej posádke. 6. mája pristál v Talcahuano, medzitým však už dvaja muži zomreli a ďalší v prístave dezertovali. 25. mája zakotvili vo Valparaíso a o týždeň neskôr vyrazili do Pacifiku, kde strávili zimné obdobie. Od júna 1838 do decembra 1839 sa plavili v teplých vodách - D´Urville po zastávke v Hobarte znovu vykonal podrobné mapovanie Markéz, Tuamotu, Tahiti, Samoe, Tonga, Fidži, Karolín, Novej Guiney a Šalamúnových ostrovov. Namiesto skorbutu však posádku začali trápiť tropické horúčky a kapitán musel 12. decembra 1839 znovu pristáť v Hobarte a vysadiť tu 17 členov posádky, 20 mužov už zomrelo cestou. V Hobarte sa však Dumont D´Urville tiež dozvedel o ďalších výpravách na juh, ktoré viedli James Clark Ross a Francis Crozier. Nemohol prenechať česť objavov len cudzincom a preto sa po doplnení posádky rozhodol pokračovať v plavbe na juh a nájsť južný magnetický pól.

Cesta k Antarktíde 1837 - 1840

Z Hobartu lode vyplávali 1. januára 1840. 21. januára námorníci objavili Adelinu Zem, pomenovanú po D´Urvillovej manželke[10], ale pre množstvo ľadu nemohli pristáť a vylodili sa len na priľahlom ostrovčeku. Aj nový druh tučniaka, ktorý tu zahliadli, bol pomenovaný tučniak Adelin (Pygoscelis adeliae).

29. januára 1840 sa streli s ľodou Porpoise, ktorá bola súčasťou americkej expedície pod velením Charlesa Wilkesa. Loď Porpoise viedol poručík Cadwalader Ringgold. Kvôli chybe v komunikácii sa lode nedohovorili a bez výmeny pozdravu odplávali preč, načo jedna druhú obviňovala z prvého otočenia lode. [11] 1. februára 1840 kvôli ľadovým kryhám brániacim v ďalšej ceste D´Urville definitívne ukončil prieskum Južného oceánu a Antarktídy. Pátranie po južnom magnetickom póle skončilo bez úspechu. Expedícia odplávala do Hobartu, kam dorazila 17. februára. Potom sa cez Nový Zéland, Novú Guineu, Réunion a ostrov Svätej Heleny vrátila 6. novembra 1840 do Toulonu. [12]

Po návrate do Francúzska bol Jules Dumont D´Urville v decembri 1840 vymenovaný za kontradmirála a získal zlatú medailu Société de géographie. Opäť ho však kritizovali za značné straty v posádke.

Po Julesovi Dumont d’Urville je pomenované aj more (pri Antarktíde) a D'Urvillov ostrov (jeden pri Novom Zélande a jeden v Antarktíde), D'Urvillov mys a tiež francúzska antarktická výskumná stanica Dumont d’Urville.

Záver života[upraviť | upraviť zdroj]

Po návrate z Južného oceánu pracoval D´Urville na želanie Ľudovíta Filipa na publikácii svojich poznatkov z ciest. Dielo však nestihol dokončiť. Po napísaní troch zväzkov počas práce na štvrtom zväzku zahynul spolu s manželkou a synom [13] 8. mája 1842 pri železničnom nešťastí v Meudone pri návrate z Versailles. Jules Dumont D´Urville bol s rodinou pochovaný na parížskom cintoríne Montparnasse. Zvyšné materiály z ciest vyšli posmrtne v rokoch 18511854. Pomohli ich usporiadať ostatní účastníci výpravy. Celkovo 23 zväzkov s historickými i prírodovednými záznamami bolo doplnených 10 atlasmi kresieb a máp a označujú sa ako „múzeum v knihe“.

Svojimi výskumami v Tichomorí patrí Jules Dumont D´Urville spolu s Jamesom Cookom k najväčším objaviteľom ktorých výpravy prispeli k zemepisnému a etnografickému poznaniu tejto časti Zeme.

Dumontova osobnosť je však vnímaná značne kontroverzne. D´Urville mal obrovské znalosti, mnohým sa však javil ako veľmi sebavedomý, arogantný až márnomyseľný muž. Kritizované sú veľké straty na životoch pri jeho plavbách, podľa iných však pri vedení expedícii dbal o blaho svojej posádky, hoci bol prísny a neoblomný v dodržiavaní disciplíny. Vynikal vraj aj veľmi pevnými morálnymi zásadami.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e f MARÉCHAL, Delphine; BOUVET, Sylvain. Dumont d’Urville “Les tours du monde d’un Normand”. Les Cahiers des Archives départementales du Calvados, 2002, čís. 21. Dostupné online. .
  2. Správa o cestách pána d'Urville 19. mája 1828
  3. OLIVER, Walter Reginald Brook. Botanical Discovery in New Zealand: The Visiting Botanists. [s.l.] : School Publications Branch, 1950. Dostupné online.
  4. Loď s výtlakom 380 ton bola postavená v roku 1811 v Toulon a pôvodne slúžila ako gabara - dopravná loď na prevoz koní. Mala kapacitu 40 - 50 zvierat a niesla meno Écurie (doslova stajňa). V roku 1813 bola prestavaná na vojnovú korvetu a 9. júla 1814 premenovaná na Coquille. Pretože išlo o kvalitnú loď, bola pred rokom 1822 znovu upravená tak, aby mohla slúžiť na objavné výpravy.
  5. Astrolabe
  6. Ecce Homo - Dumont D´Urville (Český rozhlas Brno)
  7. Toto rozdelenie sa používa dodnes.
  8. . Trápila ho dna, choroby obličiek a žalúdka.
  9. Loď Zélée (doslova usilovný, snaživý) s výtlakom 300 ton bola postavená v roku 1812 v Toulon.
  10. Prise de possession de la Terre Adélie (plate 171 of Voyage au Pôle sud et dans l'Océanie sur les corvettes "l'Astrolabe" et "la Zélée", view from the west), site of Secretariat of the Antarctic Treaty, Documents, Historic Sites and Monuments
  11. Na výzvu komunikovať pravdepodobne nereagovala americká loď.
  12. Popis plavby z rokov 1837 - 1840
  13. ďalší dvaja synovia a dcéra zomreli už v detskom veku na choleru.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]