Tuamotu

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súradnice: 18°02′J 141°24′Z / 18.033°J 141.400°Z / -18.033; -141.400
Tuamotu
súostrovie
Flag of the Tuamotu Islands.svg
Vlajka ostrovov Tuamotu
Štát Francúzska Polynézia Francúzska Polynézia
Región Tuamotu
Súradnice 18°02′J 141°24′Z / 18.033°J 141.400°Z / -18.033; -141.400
Obyvateľstvo 15 510 (2007[1])
Hustota 18,25 obyv./km²
Počet atolov 78
Hlavné atoly Anaa, Fakarava, Hao, Makemo, Manihi, Rangiroa a Tikehau
Mapa Polynézie s oblasťou Tuamotu
Mapa Polynézie s oblasťou Tuamotu
Wikimedia Commons: Tuamotu

Tuamotu je súostrovie (najmä atolov) vo Francúzskej Polynézii a najväčšie zoskupenie atolov na svete, zaberajúce územie o rozlohe západnej Európy.

Je obývané najmä Polynézanmi, hovoriacimi tuamotčinou s rôznymi regionálmi dialektami. Ostrovy boli Tahiťanmi pôvodne nazývané Paumotus, čo znamená "podriadené ostrovy", ale po intervencii francúzskych autorít to zmenili na Tuamotus, čo znamená "odľahlé ostrovy".

Administratívne rozdelenie[upraviť | upraviť zdroj]

Francúzska Polynézia je poloautonómne územie a zámorská správna korporácia Francúzska. Tuamotu sa v rámci piatich aministratícnych celkov Francúzskej Polynézie spája s Gambiérami.

Tuamotu má šesťnásť departementov (obcí): Anaa; Arutua; Fakarava; Fangatau; Hao; Hikueru; Makemo; Manihi; Napuka; Nukutavake; Puka-Puka; Rangiroa; Reao; Takaroa; Tatakoto; and Tureia.

Demografia[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa sčítania v roku 2007 má populácia Tuamotu (vrátane Gambiér) 18 317 obyvateľov (15 862 v roku 2002 a 8 100 v roku 1983). Z nich 769 žije v okruhu 400 km (215 námorných míľ) okolo atolov Mururoa a Fangataufa, kde v minulosti prebiehali atómové testy.

Všeobecne používaným jazykom (okrem francúzštiny ako oficiálneho úradného jazyka) je tuamotština s výnimkou atolu Puka-Puka, kde sa hovorí dialektom markézštiny. Na Gambiérach sa používa mangarevština.

Ekonomika[upraviť | upraviť zdroj]

Mapa oblasti Tuamotu
Pohľad na oblasť Tuamotu z vesmíru

Prežitie ostrovných komunít je zväčša postavené na sebestačnom poľnohospodárstve a rybolove. Dodatočné príjmy sú najmä z produkcie čiernych (Tahitských) perál a prípravy kopry. Príjmy z turistiky sú len veľmi slabé, pretože infraštruktúra a organizácia je, na rozdiel od oblasti Spoločenských ostrovov, veľmi nízka. Na atoloch ako Rangiroa alebo Manihi sú vybudované certifikované centrá pre rekreačné a športové potápanie s výstrojou.

Geografia[upraviť | upraviť zdroj]

Aj napriek rozsiahlej ploche, ktorú Tuoamotu zaberá, je celková plocha súše iba 885 km2. Klíma je horúca morská tropická bez výraznejších zmien ročných období. Celoročná priemerná teplota je 26°C. Prakticky vôbec sa na atoloch nevyskytujú rieky alebo sladkovodné jazerá. Zásoby pitnej vody sú získavané z dažďa, u väčších komunít aj odsoľovaním, ktoré je však energeticky veľmi náročné. Ročný zrážkový priemer je 1400 mm. Výrazné obdobie dažďov alebo sucha, ako to napríklad býva u vnútrozemských tropických krajín, sa prakticky nekoná, štatisticky najmenej zrážok však dopadne na zem v septembri a novembri.

Geologická stabilita oblasti je dobrá, už po stáročia neboli zaznamenané žiadne výraznejšie zemetrasenia alebo výbuchy sopiek.

Flóra a fauna[upraviť | upraviť zdroj]

Perlová farma na Tuamotu
Typické domy na Tuamotu

Neodstatok pôdy koralových atolov neumožňuje rôznorodú vegetáciu. Najbežnejšou je kokosová palma, ktorá tvorí základ pre produkciu kopry a je teda aj dôležitým ekonomickým činiteľom. Poľnohospodárstvo slúži prakticky len pre sebestačnosť obyvateľstva. K najčastejšie pestovanej zelenine môžeme zaradiť yam, taro a chlebovník. Tropického ovocia sa pestuje široká škála. Pandánové listy sú používané k výrobe klobúkov, rohoží a pre konštrukciu striech obydlí, aj keď v poslednej dobe sa už na to častejšie využíva vlnitý plech.

Útesy sú naopak na rôznorodosť, najmä vodnej fauny a flóry, veľmi bohaté. Zo živočíchov nad hladinou sú je najmä vodné vtáctvo, hmyz a drobné plazy. na Tuamotu žije asi 57 druhov vtákov, ale približne pätina z nich je endemická. Trinásť druhov je ohrozených a jeden už vyhynul.[2]

Geológia[upraviť | upraviť zdroj]

Všetky atoly sú koralové nízke ostrovy, teda piesočnatý vyvýšenina na povrchu koralového útesu. Juhozápadne od ostrova Palliser je Makatea, jeden z troch veľkých fosfátových kamenných ostrovov v Tichom oceáne. Ďalšie dva sú Banaba v Kiribati a Nauru. Gambiéry sú síce ako juhovýchodný koniec oblasti geograficky súčasťou Tuamotu, geologicky aj kultúrne sú však vzdialené.

Na severozápade súostrovia je kruhový atol Taiaro, ktorý je jedným z mála príkladov úplne uzavretej lagúny. Atol bol organizáciou UNESCO v roku 1977 prehlásený Biosférickou rezerváciou.[3]

História[upraviť | upraviť zdroj]

Dávna história súostrovia ostáva tajomstvom kvôli problematickosti archeológie a neexistencii písomných dokumentov z tejto oblasti. Archeologické nálezy naznačujú, že západné Tuamotu bolo osídlené od ostrovov Spoločnosti okolo roku 700. Na atoloch Rangiroa, Manihi a Mataiva sa našli zvyšky ceremoniálnych plošín (nazývaných marae) vytvorených z koralových blokov, ale ich presný vek nie je známy.

Prvým zdokumentovaným Európskym návštevníkom bol portugalský moreplavec Fernando Magalhaes, ktorý oblasť navštívil v rámci jeho objaviteľskej plavby okolo sveta v roku 1521 v službách španielskej Koruny. Po ňom nasledovali:

Ani jedna z týchto návštev nemala politické následky, ostrovy ostali naďalej pod vplyvom Polynézskej kráľovskej dynastie Pōmare z Tahiti.

Toto vládnutie narušili až prví kresťanskí misionári v 19. storočí. Následne začal prekvitať aj obchod s perlami, z ktorých Európski obchodníci spravili veľmi lukratívny tovar. Francúzsko prinútilo Tahitského kráľa Pōmare V. k abdikácii a obsadilo ostrovy bez nutnosti anexie.

Robert Louis Stevenson a Fanny Stevensonová cestovali medzi Paumotu na plachetnici Casco v roku 1888. Ich plavba bola opísaná v knihe In the South Seas (V južných moriach).[4] Jack London napísal príbeh "The Seed of McCoy" na základe incidentu z roku 1900 keď s horiacou loďou Pyrenees bezpečne pristál na atole Mangareva. V príbehu ale London viedol loď ďalej Mangarevou cez Tuamotu až k atolu Fakarava.[5]

Tuamotu sa dostali do celosvetových titulkov aj v roku 1947, keď nórsky archeológ a dobrodruh Thor Heyerdahl po dlhej plavbe na balzovej plti Kon-Tiki stroskotal na atole Raroia. Naposledy bola časť atolov stredobodom pozornosti počas francúzskych nukleárnych testov na atoloch Mururoa and Fangataufa.

Skupiny atolov[upraviť | upraviť zdroj]

Súostrovie Tuamotu sa delí na sedem menších skupín ostrovov a atolov:

Ostrovy Sklamania Ostrovy Vojvodu z Gloucesteru Skupina Hao Skupina Ďalekovýchodných Tuamotu Ostrovy Raeffsky
Skupina Hikueru Ostrovy kráľa Georga Ostrovy Palliser

Súvisiace súostrovia zahŕňajú:

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Štatistiky populácie správnych území Francúzskej Polynézie
  2. Blanvillain, C; Florent, C & V. Thenot (2002) "Land birds of Tuamotu Archipelago, Polynesia: relative abundance and changes during the 20th century with particular reference to the critically endangered Polynesian ground-dove (Gallicolumba erythroptera)". Biological Conservation 103 (2): 139-149 DOI:10.1016/S0006-3207(01)00112-4
  3. Biosphere Reserve Information. Unesco.com: (2008). prístup: 11 November 2011.
  4. In the South Seas (1896) & (1900) Chatto & Windus; republished by The Hogarth Press (1987)
  5. LONDON, Jack (2006). Jack London's tales of cannibals and headhunters: nine South Seas stories by America's master of adventure. UNM Press, 33–37. ISBN 0-8263-3791-0.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Kategória:Oblasti testov jadrových zbraní

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Tuamotus na anglickej Wikipédii.