Rangiroa

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súradnice: 15°07′30″J 147°38′42″Z / 15.125°J 147.645°Z / -15.125; -147.645
Rangiroa
(Te Kokōta)
Ra'i roa, Rangi-roa
atol
Rangiroa STS51I-31-25.jpg
Snímok atolu od NASA
Štát Francúzsko Francúzsko
Zámorská korporácia Francúzska Polynézia Francúzska Polynézia
Región Tuamotu
Súradnice 15°07′30″J 147°38′42″Z / 15.125°J 147.645°Z / -15.125; -147.645
Komunitné centrum Avatoru
Najvyšší bod
 - výška 12 m n. m.
Dĺžka 82 km
Šírka 32 km
Hĺbka 35 m
Rozloha 1 762 km² (176 200 ha)
 - súše 79 km² (7 900 ha)
Obyvateľstvo 2 567 (2012)
Hustota 32,49 obyv./km²
Pre verejnosť Voľný
Prístup loďou alebo lietadlom
Objaviteľ Willem Schouten
Jacob Le Maire
 - dátum 1616
Lagúna polootvorená
Vstup do lagúny splavný, s navigáciou IALA
Poloha atolu v rámci Francúzskej Polynézie
Red pog.svg
Poloha atolu v rámci Francúzskej Polynézie
Wikimedia Commons: Rangiroa

Rangiroa (iné názvy Rangi-roa, Ra'i roa, Te Kokōta)[1] je najväčší atol zo súostrovia Tuamotu v rámci Francúzskej Polynézie. Nachádza sa na jeho západnom konci a najbližším susedom je atol Tikehau, vzdialený približne 13 km na západ. Centrálny ostrov Tahiti je vzdialený približne 303 km na juhozápad.

Geografia atolu[upraviť | upraviť zdroj]

Množstvo malých „motu“ dotvára kolorit atolu

Atol má tvar podobný kontinentu Južná Amerika. Pás súše je v pomere k celkovej rozlohe veľmi tenký, tvorí ho iba necelých 4,5% rozlohy celého atolu. Prstenec atolu pozostáva z približne 415 ostrovčekov (tzv. „motu“) rôznej veľkosti od niekoľkých metrov štvorcových až po najdlhší pás, dlhý 7,5 km a široký priemerne 300 m. Podobne ako u mnohých iných atolov v oblasti (Fakarava, Kaukura, Toau, Faaite, Tahanea a i.), je z južnej strany tvorený zväčša nízkym koralovým útesom, umiestneným iba tesne na úrovni hladiny oceánu a s podstatne väčším výskytom súše zo severnej strany. Je to spôsobené pozíciou slnka, ktoré svieti po väčšinu roka viac zo severu. Koraly na južnej strane podmorského vulkánu v dôsledku toho dostávajú podstatne menej svetla - a teda rastú omnoho pomalšie, ako koraly na severe.

Atol má približne 82 km na dĺžku a v najširšom mieste má 32 km. Voda sa z okolitého oceánu do a z lagúny dostáva množstvom plytkých prieplavov prakticky zo všetkých strán atolu, avšak splavné loďami sú len dve na severnej strane (Tiputa a Avatoru Pass), ktoré sú široké približne 200-300 m a vybavené štandardným navigačným označením pre lode. Hĺbka lagúny nepresahuje 30 m.

Na západnom konci atolu je zaujímavým prírodným úkazom menšia „lagúna v lagúne“, ktorú miestni volajú „Blue Lagoon“ a ktorej rozmery sú približne 1500 x 1000 m.

Z geologického hľadiska je to koralový atol, umiestnený na vrchole podmorskej sopky, ponorenej blízko pod hladinu mora. Sopka z oceánskeho dna na výšku meria 1,18 km a jej vek sa odhaduje na 61,4 až 64,5 mil. rokov.[2]

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvodná kultúra[upraviť | upraviť zdroj]

Atol bol obývaný pravdepodobne už v 10. storočí s viacerými osadami - Tereia, Fenuaroa, Otepipi, Tevar, Avatorov a Tiputa. Pri archeologickom prieskume sa našli viaceré „marae“ a „ahu“, ceremoniálne plošiny, stavby a pozostatky.

V 17. storočí Rangiroa vytvorila silné spojenectvo s ostatnými ostrovmi severného Tuamotu a ostrovmi Spoločnosti prostredníctvom atolu Makatea. Sociálne, ekonomické a náboženské aktivity na ostrovoch v tej dobe prekvitali, ako je možné vidieť z pozostatkov veľkých „marae“ a rozsiahlych dedín v blízkosti prírodných prieplavov spájajúcich lagúnu k oceánu.

Okolo roku 1770 bol tento stav prosperity náhle prerušený. Do oblasti vpadli obávaní bojovníci kmeňa Parata z atolu Anaa, čo viedlo k spustošeniu ostrovov a atolov. Celé dediny a kolektívne stavby boli zničené a obyvateľstvo zväčša zmasakrované. Rozsiahle kultivované územia sa vyľudnili.[3]

Tí, ktorí prežili, utiekli na Tikehau, Makateu alebo Tahiti, kde im bola poskytnutá ochrana od vládnuceho kmeňa Pomare. Až okolo roku 1821 sa boli schopní vrátiť naspäť na vlastné ostrovy.

Európska kultúra[upraviť | upraviť zdroj]

Prvá písomná zmienka o návšteve atolu Európskymi cestovateľmi je od holandských moreplavcov Willema Schoutena a Jacoba Le Maireho z roku 1616. Atol pomenovali „Vlieghen Eiland“.[4]

Po nich to bol 30. mája 1722 Jakob Roggeveen.[4] Existuje záznam o preplávaní v blízkosti atolu od Johna Byrona z roku 1765 pri jeho okružnej plavbe okolo sveta. Do svojich máp ho zaniesol pod názvom "Prince of Wales". Američan Charles Wilkes sa pri svojej veľkej výprave na atole zastavil 7. septembra 1839.[pozn.1]

Prví Európania sa v oblasti začali trvalejšie objavovať a usadzovať až v roku 1851. Zväčša to boli katolícki misionári, ktorí podporovali rozvoj komunít a ekonomiky výsadbou kokosových paliem, najmä okolo roku 1865. V tom čase Francúzska Polynézia prešla z vlády Pomare pod koloniálnu správu Francúzska.

Súčasnosť a ekonomika[upraviť | upraviť zdroj]

Podobne ako iné atoly, aj Rangiroa prudko rástla najmä v období hospodárskej prosperity okolo roku 1950. Hlavným artiklom bol rybolov a samozrejme kopra, ktorú farmári na atole vyrábali v obrovských množstvách. Tieto tradičné spôsoby obživy obyvateľov atolu v poslednom čase nahrádza najmä turizmus vďaka hotelovému rezortu, certifikovanému centru pre prístrojové potápanie, ružovej farbe piesku, relatívne blízkej polohe k Tahiti a kvalitnej infraštruktúre s letiskom[5].

K výraznému ekonomickému a demografickému rastu prispelo moderné letisko, postavené v roku 1965, ktorého asfaltová pristávacia dráha bola z 1 536 m predĺžená na 2 100 m. Lety tu prevádzkuje domáca letecká spoločnosť Air Tahiti niekoľkokrát denne z hlavného mesta Papeete a z atolu ďalej do iných destinácií Francúzskej Polynézie.[6][7][8]

Rangiroa je v rámci Francúzskej Polynézie najväčším producentom perál. Pôsobí tu viacero perlových fariem, najväčšia „Gauguin's Pearl“ zamestnáva približne 50 pracovníkov.

Demografia[upraviť | upraviť zdroj]

Demografický vývoj:

Rok 1977 1983 1988 1996 2002 2007 2012
Počet obyvateľov 949 1169 1305 1913 2281 2473 2567
Zdroj ISPF,[9] Sčítanie obyvateľstva

Centrom komunity Rangiroa je osada Avatoru. Spolu s osadou Tiputa sú umiestnené v severnej časti atolu pri oboch prieplavoch do lagúny a tvoria najhustejšie obývanú časť atolu.

Obyvatelia atolov Mataiva, Tikehau a Rangiroa hovoria špecifickým jazykom „Mihiroa“, ktorý je podobný tahitčine, ale napriek tomu dostatočne vzdialený, aby už nemohol byť považovaný za dialekt.[10]

Fauna a flóra[upraviť | upraviť zdroj]

Vzácny Lori zafírový

Atol je extrémne bohatý na široké spektrum vodnej aj suchozemskej fauny, čo využívajú najmä turisti pri potápaní.

Z často videných a aj dokumentovaných potápačmi sú tu dravé barrakudy (Sphyraena barracuda) z radu ostriežotvarých, raje Manty, rôzne druhy žralokov, napríklad šedých, tigrovaných alebo kladivohlavých, korytnačky karety obrovské, delfíny skákavé (Tursiops truncatus) a iné.

Z vtáctva sa okrem bežných vodných a morských vtákov na atole sa vyskytuje napríklad vzácny Lori zafírový (franc. Lori bleu de Tahiti, lat. Vini peruviana)[11].

Bežnou vegetáciou na atole je kokosová palma, ktorá bola intenzívne vysádzaná po celej Francúzskej Polynézii v prvej polovici 19. storočia za účelom ťažby kopry. Z ostatných plodín, ktoré slúžia najmä na obživu obyvateľstva, sú to taro, jam, sladké zemiaky, banány, papája a ďalšie druhy tropického ovocia.

Atol okrem sebestačnosti vyváža potraviny najmä na hlavný ostrov Tahiti ale unikátnou zvláštnosťou atolu sú vlastné vinice, jedinečné na svete. Vinič rastie pri lagúne medzi kokosovými hájmi a produkuje dve úrody ročne. Vytvoreniu tejto vinice predchádzali dlhé predbežné prieskumy a analýzy, najmä v snahe nájsť najlepšie odrody pre miestne klimatické podmienky. Prvé odrody viniča boli dovezené v roku 1992 a testované na aklimatizáciu aj v iných oblastiach Polynézie, na Australových ostrovoch, na vysokých ostrovoch Rurutu a Tubuai, v Markézach na Nuku Hiva a aj na Tahiti v nížinách a horách. Napokon bola pre pestovanie vybraná Rangiroa, a to predovšetkým pre neprítomnosť výskytu hubových chorôb, neexistencii škodlivého hmyzu a jej relatívnej blízkosti k Tahiti. Vybranými odrodami boli Italia B, Carignan N a Hamburský muškát (Čierny muškát). V súčasnosti vinica produkuje len biele vína (blanc sec, blanc de corail a blanc moelleux) a ružové víno (rosé Nacarat).[12]

Administratívne a geografické členenie[upraviť | upraviť zdroj]

Geograficky patrí atol Rangiroa k Palliserovým ostrovom. Tie tvoria ešte atoly Fakarava, Niau, Toau, Arutua, Apataki, Kaukura, Mataiva, Tikehau a Makatea.

Administratívne patrí atol do rovnomennej komunity, do ktorej patria ešte atoly Mataiva, Tikehau a oddelený ostrov Makatea.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Zoznam pôvodných názvov ostrovov Puamotu
  2. Rangiroa Seamount podľa katalógu Seamount na earthref.org
  3. DOUMENGE, François. L'homme dans le Pacifique Sud: étude géographique. [s.l.] : Société des Océanistes, 1966. 633 s. (francúzsky)
  4. a b Les Atolls des Tuamotu, Jacques Bonvallot, Institut de recherche pour le développement, nakladateľstvo IRD , 1994, ISBN 9782709911757, p. 275-282.
  5. Tahiti Traveller - Rangiroa
  6. Rangiroa Airport
  7. Air Tahiti
  8. Mapa destinácií Air Tahiti
  9. ISPF, Sčítanie obyvateľstva
  10. RENSCH, Karl Heinz. English - Tuamotuan dictionary /​ revised and standardised by Karl H. Rensch.. Canberra : Mawson, ACT Archipelago Press, 2013. 365 s. ISBN 095773154X. (anglicky)
  11. Review of the protected areas system in Oceania Arthur L. Dahl, IUCN Commission on National Parks and Protected Areas, United Nations Environment Programme, éd. IUCN, 1986, ISBN 9782880325091, p.200.
  12. Vinice vo Francúzskej Polynézii

[Pozn. 1] - Dátumy zápisov a objavov pri moreplavbách rôznych moreplavcov a objaviteľov v 15. až 18. storočí musia byť brané s rezervou, pretože podľa mnohých zápisov by museli moreplavci prekonať za jeden deň po mori viac ako 300km (merané vzdušnou čiarou). A to jednoducho nie je fyzicky možné. Navyše vtedajšie lode sa pohybovali maximálnou rýchlosťou 5-6 uzlov (10km/h), pričom bežný priemer bol skôr okolo 3 uzlov (5,5km/h). Za 24h mohla pri dobrom vetre a podmienkach loď prekonať maximálne tak 200 km. Mnohé zápisy však boli „kumulované“, pretože výprav sa bežne zúčastňovalo viacero(2-6) lodí, ktoré sa nezriedka rozdelili (úmyselne alebo kvôli počasiu) a objavy jednotlivých lodí, zapísané v lodnom denníku a mapách, sa spravidla pripočítavali na konto hlavného veliteľa expedície.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]