Leoš Janáček

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Leoš Janáček
český modernistický skladateľ
Narodenie 3. júl 1854
Hukvaldy, Česko
Úmrtie 12. august 1928 (74 rokov)
Ostrava, Česko (72 r.)

Leoš Janáček (* 3. júl 1854 Hukvaldy, Česko - † 12. august 1928 Ostrava, Česko) bol český hudobný skladateľ.

Obsah

Životopis [upraviť]

Narodil sa 3. júla 1854 v Hukvaldoch na severovýchodnej Morave. Už ako sedemročný spieval v chóre. Neskôr ho prijal učiteľ Pavol Křížkovský za fundatistu augustínskeho kláštora na Starom Brne. Janáček pod jeho vedením nadobudol základy hudobného vzdelania, lebo osnova a spôsob vyučovania boli podobné ako neskôr na konzervatóriu. Popri hudobnom vzdelaní vo fundácii dostával Janáček aj všeobecné vzdelanie absolvovaním troch tried reálky a učiteľského ústavu, kde sa v roku 1872 stal učiteľom. Teoretické vzdelanie získal v rokoch 1874 až 1890 na pražskej organovej škole u Františka Blažka a u Zdeňka Skuherského, neskôr tieto štúdiá dokončil v rokoch 1879 až 1890 na konzervatóriách v Lipsku a Viedni. Po štúdiách sa vrátil do Brna, kde dirigoval spevokol Svätopluk, neskôr súbor Brněnskej besedy a zaoberal sa štúdiom ľudovej hudby.

V roku 1881 sa oženil s dcérou riaditeľa učiteľského ústavu Zdeňkou Schulzovou. V tomto ústave pomáhal pri založení organovej školy, ktorá sa neskôr stala Štátnym konzervatóriom. O osem rokov neskôr, v roku 1889, sa zoznámil so zberateľom moravských ľudových piesní Františkom Bartošom. Neskôr s ním a Pavlom Vášom zostavil zbierku moravských ľudových piesní.

Svojou tvorbou nemohol dlho preniknúť ani do Prahy, ani do cudziny. Obrat nastal až v roku 1916, keď Karel Kovařovic uviedol v pražskom Národnom divadle jeho operu Jej pastorkyňa. O dva roky neskôr v roku 1918 ju uviedli vo Viedni a tak sa mu otvorila cesta najprv do Nemecka a neskôr do celého sveta.

Janáčkova rozsiahla skladateľská činnosť sa ešte spájala s veľkou prácou organizačnou a výchovnou. Od r. 1919 do r. 1925 bol vyučujúcim profesorom Majstrovskej školy pražského konzervatória s pôsobiskom v Brne; členom Českej akadémie (1912); dopisujúcim členom The School of Slavonic Studies (1928) i členom významných českých spolkov.

Smrť ho zastihla na vrchole jeho síl. Zomrel nečakane na zápal pľúc 12. augusta 1928 v ostravskom sanatóriu.

Tvorba [upraviť]

Charakteristika tvorby [upraviť]

  • Melodika sa u Janáčka prelína s intonáciou reči, ktorá nesie všetky znaky moravsko-sliezskej intonácie.
  • Inštrumentácia je veľmi svojrázna.
  • Harmónia - rád využíva trojzvuky, štvorzvuky, kvartové útvary, cirkevné stupnice a poltónové stupnice len zriedka. V jeho neskorších prácach sa často objavujú kombinované akordy, päťzvuky, súbežné reťazce trojzvukov. Jeho harmonické cítenie je silne tonálne. Medzi jeho obľúbené tóniny patria Des dur, As mol, As dur, B mol, C mol a Es dur.
  • Rytmus - Charakteristický je pre neho ostrý rytmus, spájanie rôznych taktov, posúvanie prízvuku na ľahkú dobu.

Rozdelenie tvorby [upraviť]

Generačne ho zaraďujeme do línie Antonín Dvořák a Zdeněk Fibich, avšak Janáček slohovými znakmi svojej hudby hlboko prerástol do 20. storočia. Česká hudba práve v Janáčkovi dostala impulz, ktorý rozvinul pojem česká hudba a zasiahol do európskej hudby.

Janáčka môžeme orientáciou tvorby prirovnať k Stravinskému,Bartókovi i Hindemithovi. Podobne ako Bartók bol uznávaný veľmi dlho ako folklorista. Nielenže zbieral piesne, ale ich aj študoval a poukázal na ich zvláštnosti. Spolu s Františkom Bartošom spolupracoval na dvoch vydaniach zbierky Národní písně moravské a práve túto zbierku podložil i teoretickou štúdiou O hudobní stránce písně moravské. Janáček na základe folklóru vytvoril systém nazývaný nápevková teória. Od roku 1922 používal v záznamoch nápevov Hippov chronoskop, čím dosiahol efektívnejšiu metódu záznamu. Jeho tvorbu môžeme rozdeliť do troch charakterovo odlišných období:

  • I. obdobie (1873 - 1901) V jeho raných skladbách je prevažný vplyv Pavla Křižkovského, Antonína Dvořáka a nemeckých romantikov. V tomto období vznikli diela ako Suita a idyla pre sláčikový orchester, Mužské zbory vydané v rámci Ohlasov národných piesní, V suite pre veľký orchester op. 3, v operách Začiatok románu a Šárka; kantátach Hospodine, Otčenáš a Amarus a v iných dielach.
  • II. Obdobie (1901 - 1916) V tomto období nastáva radikálny odklon od romantizmu, nástup realizmu a tvorivý aj teoretický vzťah k folklóru. Nesúhlasil s Wagnerovým novoromantizmom a jeho princíp príznačných motívov nahradil osobitým hudobne dramatickým štýlom. Používal reálne motívy vyvierajúce z chvíľkovej a príznačnej situácie. Z tohto obdobia pochádzajú skladby ako Výlety pána Broučka na Mesiac, Výlety pána Broučka do 15. storočia; fragment Sonáty pre klavír; kantáta Večné evanjelium; komorné dielo Rozprávka; klavírna skladba V hmlách; symfonická báseň Šumařovo díťě; husľová sonáta; zbory Kantor Halfar, Maryčka Magdonová a Sedemdesiat tisíc.
  • III. obdobie (1916 - 1928) Po roku 1917 sa stal pre Janáčkovu tvorbu silným inšpiračným zdrojom citový vzťah ku Kamile Stosslovej. Posledné obdobie je preniknuté i ľudovým duchom a to nielen námetmi, ale i hudobnou rečou. Folklórne zdroje, ktoré sa už pred rokmi stali východiskom jeho slohu, boli rozhodujúce i pre diela tohto obdobia. V jeho skladbách z tohto obdobia nájdeme i ruské prvky. Posledné obdobie prináša skladby ako: symfonická fantázia Taras Buľba; symfonická báseň Balada blanická; piesňový cyklus Zápisník zmiznutého; opery Káťa Kabanova, Príhody lišky Bystroušky, Věc Makropulos, Z mŕtveho domu; I. sláčikové kvarteto, II. sláčikové kvarteto - Listy důvěrné; komorné diela - Mladosť, Concertino, Capriccio, Riekanky; orchestrálne dielo - Symfonietta; kantáta - Glagolská omšea; zbory - České legie a Potulní šílenec.

Dielo [upraviť]

Operná tvorba [upraviť]

Janáček bol skladateľ takmer výlučne programový. Preto najrozsiahlejšia a umelecky najmohutnejšia je jeho operná tvorba. V operách odmietol dôsledné využitie príznačných motívov známych z Wagnerových romantických opier a použil svoju nápevkovú teóriu. Napísal deväť opier:

Symfonická tvorba [upraviť]

V jeho raných skladbách nájdeme vplyv Antonína Dvořáka. Pozoruhodné je, že nenapísal ani jednu symfóniu.

Komorná tvorba [upraviť]

  • 1879 - Romanca,
  • 1880 - Dumka,
  • 1910 - Rozprávka pre violončelo a klavír,
  • 1913/1921 - Sonáta pre husle a klavír,
  • 1923 - I. sláčikové kvarteto,
  • 1924 - Mladosť pre flautu, hoboj, klarinet, lesný roh, fagot a basklarinet,
  • 1925 - Concertino,
  • 1926 - Capriccio,
  • 1927 - Riekanky,
  • 1928 - II. sláčikové kvarteto (pre svoj ľúbostný autobiografický podtext nazvané Listy důvěrné).

Kantátová tvorba [upraviť]

Kantátovú tvorbu obohatil Janáček netradičnými dielami tak námetovým zameraním, ako aj hudobnou rečou a formou:

  • 1896 - Hospodine pre sólový kvartet a zmiešaný dvojzbor so sprievodom organu, harfy, 3 trúbok, 3 pozaun a 2 túb,
  • 1897 - Amarus,
  • 1911 - Na Solani, Čarták,
  • 1914 - Večné evanjelium,
  • 1916 - Otčenáš,
  • 1926 - Glagolská omša.

Piesňová tvorba [upraviť]

  • 1880 - Jarné piesne,
  • 1917 - Zápisník strateného (orig. Zápisník zmizelého).

Zbory [upraviť]

  • 1875/1876 - Mužské zbory, vydané neskôr pod názvom Ohlasy národných piesní,
  • 1895 - Štyri mužské zbory,
  • 1888 - Žiarlivec,
  • 1904 - Čtvero mužských sborů,
  • 1906 - Kantor Halfar,
  • 1908 - Maryčka Magdonová,
  • 1909 - Sedemdesiat tisíc,
  • 1916 - Vlčí stopa, Kašpar Rucký, Hradčanské písničky,
  • 1918 - Česká legie,
  • 1922 - Potulní šílenec.

Úpravy ľudových piesní [upraviť]

  • 1892 - Kytica národných piesní,
  • 1898 - cyklus Ukvaldská lidová poezie v písních (13 ľudových piesní s klavírom),
  • 1901 - Národné piesne moravské,
  • 1906/1916 - Moravská lidová poezie v písních (obsahuje 53 piesní a 26 ľudových balád),
  • 1918 - Sliezske piesne,
  • 1922 - Moravské piesne.

Literatúra [upraviť]

Iné projekty [upraviť]

Zdroj: „http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Leoš_Janáček&oldid=5332447“