Mária Lujza Bourbonská (1782 − 1824)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Mária Lujza Bourbonská
Etrúrska kráľovná
Luccaská vojvodkyňa
Parmská vojvodkyňa
QueenofEtruria.jpg
Panovanie 1801 – 1803 (ako manželka)
1814 – 1824 (ako panovníčka)
Pôvodné meno Maria Luisa Josefa Antonietta Vicentia y Borbón-Parma
Narodenie 6. júl 1782
San Ildefonso, Španielsko
Úmrtie 13. marec 1824 (41 rokov)
Rím, Taliansko
Manžel Ľudovít Etrúrsky
Potomstvo Karol II.
Mária Lujza Šarlota Etrúrska
Otec Karol IV.
Matka Mária Lujza Parmská

Mária Lujza Bourbonská (špa. Maria Luisa Josefa Antonietta Vicentia y Borbón-Parma; * 6. júl 1782, San Ildefonso, Španielsko – † 13. marec 1824, Rím, Taliansko) bola španielska infantka, dcéra Karola IV. (1748 – 1819) a Márie Lujzy (1751 – 1819).

Vydala sa za Ľudovíta, etrúrskeho kráľa. Po smrti svojho manžela sa stala regentkou v Etrúrskom kráľovstve za svojho neplnoletého syna Karola. Napriek niekoľkým dobrým politickým rozhodnutiam, ktoré Mária Lujza ako regentka spravila, Napoleon, ktorý ovplyvnil celý jej život, bol toho názoru, že kráľovná bola veľmi mladá na vládnutie. Mária Lujza bola obvinená, že v kráľovstve nepodporovala blokádu Anglicka a okamžite jej nariadili opustiť Florenciu. Musela sa spolu s deťmi vrátiť späť do Španielska.

Napoleon jej sľúbil ako kompenzáciu za stratené Etrúrske kráľovstvo trón Kráľovstva Severnej Luzitánie, ktoré však nikdy nezískala. Nakoniec bola pre mnohé nezhody a kvôli svojej veľkej politickej aktivite zatknutá a odsúdená do väzenia; dňa 14. augusta 1811 bola uväznená v kláštore Santi Domenico e Sisto a všetky jej prosby o milosť, ktoré adresovala Napoleonovi, boli zamietnuté. Prepustená bola až 14. januára 1814. Vďaka Viedenskému kongresu a parížskej mierovej zmluve, podľa ktorej sa mala Parma vrátiť pod vládu jej syna Karola Ľudovíta a dynastiu Bourbonovcov, sa stala Luccaskou vojvodkyňou, kde vládla až do svojej smrti v roku 1824.

Detstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Narodila v kráľovskom paláci La Granja de San Ildefonso ako tretia dcéra španielskeho kráľa Karola IV. (1748 – 1819) a jeho manželky Márie Lujzy (1751 – 1819), ktorá bola vnučkou francúzskeho kráľa Ľudovíta XV.. Bola pokrstená ako Maria Louisa Josefina Antonieta a meno dostala po svojej staršej sestre Márie Lujzy Šarloty, ktorá zomrela iba štyri dni pred narodením Márie Lujzy.

Svadba[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1795 prišiel na španielsky kráľovský dvor korunný parmský princ Ľudovít (prvostupňový bratranec Márie Lujzy; bol synovcom jej matky), ktorý tu pokračoval v štúdiu. Tieto dve kráľovské rodiny mali veľmi dobré vzájomné vzťahy. V dôsledku toho sa dohodli na sobáši Ľudovíta s niektorou dcérou Karola IV. Ľudovít si mal za manželku vziať najstaršiu slobodnú dcéru, Máriu Amáliu, ktorá mala vtedy 15 rokov. Ľudovítovi však viac imponovala Amáliina mladšia sestra Mária Lujza, ktorá mala v tom čase trinásť rokov. Svadbu schválila aj matka Márie Lujzy, kráľovná Mária Lujza.

Ľudovít sa stal španielskym infantom a 25. augusta 1795 si v La Granja de San Ildefonso vzal za manželku Máriu Lujzu. V ten istý deň sa vydávala aj Lujzina staršia sestra Mária Amália, ktorá sa vydala za svojho strýka, infanta Antónia Pascuala.

Manželstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Manželstvo Márie Lujzy a Ľudovíta bolo poznačené manželovými zdravotnými problémami; okrem iných ťažkostí trpel epilepsiou. So zvyšujúcim sa vekom bolo Ľudovítovo zdravie čoraz labilnejšie a bol veľmi závislý na svojej manželke.

V prvých rokoch manželstva bývali v Španielsku. Vzhľadom k tomu, že Mária Lujza mala v čase svadby iba trinásť rokov, prvého potomka porodila až po štyroch rokoch. 22. decembra 1799 sa im narodil prvý syn Karol Ľudovít.

Etrúrska kráľovná ako manželka Ľudovíta[upraviť | upraviť zdroj]

Život Márie Lujzy do veľkej miery ovplyvnil aj Napoleon Bonaparte a jeho zahraničná politika. Napoleon sa veľmi zaujímal o Španielsko, v ktorom videl spojenca proti Anglicku. V lete 1800 poslal svojho brata Luciena na španielsky kráľovský dvor s návrhom, ktorý vyústil do uzatvorenia Aranjuézskej zmluvy.

Napoelonove rozhodnutie[upraviť | upraviť zdroj]

Napoleon potom, ako dobyl Taliansko, odškodnil Bourbonovcov, ktorí v dôsledku jeho vojenskej aktivity na Apeninskom polostrove stratili Parmské vojvodstvo, tým, že vytvoril nové kráľovstvo - Etrúrske kráľovstvo, ktoré získal Ľudovít, keďže bol dedičom Parmy. Etrúrske kráľovstvo vzniklo z Toskánskeho veľkovojvodstva.

Jedna z Napoleonových požiadaviek bola, aby Mária Lujza s manželom odišli do Paríža a tam od neho oficiálne prijali nové kráľovstvo. Mária Lujza bola touto cestou veľmi znepokojená; príčinou jej obáv bol fakt, že pred siedmimi rokmi boli vo Francúzsku popravení jej priami príbuzní - Ľudovít XVI. a Mária Antoinetta. Cesta sa však aj napriek tomu uskutočnila. 21. apríla 1801 opustila Mária Lujza spolu s manželom a synom Madrid. Do Francúzska pricestovali inkognito pod menom livornovskí vojvodovia. Napoleon ich prijal v Paríži 24. mája toho roku. Podľa historických záznamov sa Márii Lujze s manželom nepodarilo spraviť dobrý dojem. Parížska šľachta opisovala Máriu Lujzu ako nesympatickú, ale šikovnú a príjemnú ženu.

Manželov nástup na Etrúrsky trón[upraviť | upraviť zdroj]

Ľudovít, manžel Márie Lujzy

30. júna 1801 odcestovala Mária Lujza s rodinou do Parmy, kde ich privítali Ľudovítovi rodičia - Ferdinand a Mária Amália (dcéra Márie Terézie). O tri týždne neskôr odišli do Etrúrskeho kráľovstva.

V auguste toho roku pricestovali do nového hlavného mesta Etrúrie, do Florencie. Ich hlavným sídlom sa stal palác Pitti, ktorý na ich príchod pripravil francúzsky generál Joachim Murat. Palác Pitti predtým patril rodine Medicejovcov, no po smrti posledného Mediceja bol prakticky opustený. Posledný majiteľ Ferdinand, ktorý bol z paláca vyhnaný, si vzal so sebou väčšinu nábytku a všetky veci, ktoré mali umeleckú alebo inú hodnotu. V tom čase bol osobný život Márie Lujzy a jej manžela poznačený potratom a zhoršujúcim sa Ľudovítovím zdravím, ktoré bolo poznačené stále častejšie sa vyskytujúcimi epileptickými záchvatmi.

Problémy kráľovského páru[upraviť | upraviť zdroj]

Mária Lujza a Ľudovít neboli ako panovníci Etrúrie obľúbení; poddaní aj šľachta v nich videli spojencov Francúzska a Napoleona. Okrem toho bolo Etrúrske kráľovstvo vo veľmi zlom ekonomickom stave. Krajina bola zničená vojnou, zlou úrodou a väčšina finančných prostriedkov musela byť použitá na udržovanie francúzskej armády, ktorá bola rozmiestnená po celom území kráľovstva. Po istom čase poslal do kráľovstva svoje vojsko, ako podporu, španielsky kráľ Karol IV..

Návšteva Španielska[upraviť | upraviť zdroj]

V lete v roku 1802 bola Mária Lujza spolu s manželom pozvaná na návštevu do jej rodného Španielska, kde sa konala dvojitá svadba - jej brat Ferdinand si bral za manželku Máriu Antóniu Neapolsko-sicílsku a vydávala sa aj mladšia sestra Márie Lujzy, Mária Izabela, ktorá si vzala Františka I., kráľa Kráľovstva oboch Sicílií. Mária Lujza chcela pozvanie odmietnuť vzhľadom na ťažkú finančnú a ekonomickú situáciu krajiny, manželove zlé zdravie a jej tehotenstvu, no kvôli naliehaniu zo strany jej otca aj Francúzska sa vydala na cestu do Španielska.

Ľudovítovo zdravie sa pred odchodom veľmi zhoršilo, v dôsledku čoho museli cestu odložiť. 2. októbra 1802, počas plavby na mori, Mária Lujza porodila dcéru Máriu Lujzu Šarlotu (meno dostala po nebohej sestre Márie Lujzy). Pôrod bol veľmi ťažký a hrozilo, že ani matka, ani dieťa neprežijú. Po príchode do Barcelony, kde ich čakali Máriini rodičia, zistili, že svadbu Máriiných súrodencov zmeškali. Týždeň po príchode do Španielska ich zastihla nešťastná správa - Ferdinand, otec Máriinho manžela Ľudovíta, zomrel. Ľudovít sa rozhodol vrátiť spať do Etrúrskeho kráľovstva, no Karol IV. trval na tom, aby zostali na španielskom dvore. Na cestu domov sa vydali až v decembri.

Manželova smrť[upraviť | upraviť zdroj]

Po návrate do Etrúrskeho kráľovstva sa manželov zdravotný stav opäť zhoršil a to až natoľko, že sa prestal objavovať na verejných príležitostiach. Všade ho zastupovala Mária Lujza. Ľudovít zomrel 27. mája 1803 vo veku 30 rokov po epileptickom záchvate.

Regentka Etrúrskeho kráľovstva[upraviť | upraviť zdroj]

Mária Lujza mala iba dvadsať rokov, keď ovdovela. Preto sa už krátko po smrti jej manžela začalo hovoriť o jej ďalšom možnom vydaji. Francúzsko a Španielsko ju chceli vydať za jej ďalšieho bratranca, Petra Bourbonského, deväťnásťročného syna španielskeho infanta Gabriela, ktorý bol mladším bratom Máriinho otca Karola IV.. Manželstvo sa však nikdy neuskutočnilo.

Po smrti svojho manžela sa Mária Lujza stala regentkou za svojho neplnoletého syna Karola Ľudovíta, ktorý sa stal novým etrúrskym kráľom. Počas svojej vlády založila Mária Lujza Školu vzdelávania vyššej vedy a Múzeum fyziky a prírodopisu vo Florencii. Aby si zlepšila vzťahy s poddanými, organizovala napríklad recepcie pre umelcov, spisovateľov a štátnych úradníkov. Zorganizovala aj hostinu pre 200 detí pochádzajúcich z robotníckych rodín. Deti si mohli po hostine vziať taniere, poháre a príbor.

Exil[upraviť | upraviť zdroj]

Napriek niekoľkým dobrým politickým krokom a rozhodnutiam, ktoré Mária Lujza ako regentka kráľovstva spravila, Napoleon bol toho názoru, že kráľovná bola veľmi mladá na vládnutie. Mária Lujza bola obvinená, že v Etrúrskom kráľovstve nepodporovala blokádu Anglicka. Francúzsky minister jej nariadil okamžite opustiť Florenciu. Mária Lujza nemala inú možnosť, iba sa vrátiť spolu s deťmi naspäť do rodného Španielska. Florenciu opustila 10. decembra 1807. Následne Napoleon anektoval územie už bývalého Etrúrskeho kráľovstva a pričlenil ho k francúzskym územiam a svojej sestre Elise Bonapartovej udelil titul Veľkovojvodkyňa Toskánska.

Mária Lujza odišla do Milána, kde sa stretla s Napoleonom, ktorý jej sľúbil ako kompenzáciu za stratené Etrúrske kráľovstvo trón Kráľovstva Severnej Luzitánie (oblasť na severe Portugalska), ktoré chcel vytvoriť potom, ako by spolu so Španielskom vojensky dobyl Portugalsko. Toto bolo dohodnuté ako súčasť Fontainebleauskej zmluvy uzatvorenej medzi Španielskom a Francúzskom v októbri 1807. Touto zmluvou sa tiež právne pripojilo Etrúrske kráľovstvo k Napoleonovým doménam. Súčasťou dohody bolo aj uzatvorenie manželstva medzi Máriou Lujzou a Lucienom Bonaparteom, ktorý by sa však najprv musel rozviesť so svojou vtedajšou manželkou. S manželstvom však ani jeden z nich nesúhlasil. Lucien sa odmietol rozviesť so svojou manželkou a Mária Lujza považovala takúto svadbu za neprijateľnú a navyše odmietla nahradiť v Portugalsku svoju staršiu sestru Šarlotu Jozefínu, korunnú portugalskú princeznú. Napoelon ju preto chcel poslať buď do Nice, alebo do Turína, no ona sa chcela vrátiť späť do Španielska k rodičom.

Mária Lujza pricestovala do mesta Aranjuez ležiaceho 48 kilometrov južne od Madridu 19. februára 1808. Španielsko bolo v tom čase názorovo rozdelené a poznačené nepokojami. Jej brat Ferdinand, astúrsky princ, otvorene vystúpil proti otcovi, kráľovi Karolovi IV., a jeho neobľúbenému ministrovi Godoyovi. Napoelon to využil ako príležitosť na obsadenie Španielska a v decembri toho roku vstúpili francúzske jednotky do Španielska. O Napoleonovom pláne sa dozvedela aj španielska kráľovská rodina, ktorá začala plánovať tajný útek do Mexika, čo sa im však nepodarilo. Počas týchto udalostí sa 19. februára 1808 do Španielska vrátila Mária Lujza. 18. marca 1808 sa uskutočnilo povstanie proti kráľovi Karolovi známe ako Aranjuezske povstanie. V dôsledku nej Karol IV. abdikoval 19. marca 1808 a vládu prenechal svojmu synovi Ferdinandovi.

V tom čase Napoleon zavolal do Bayonne do Francúzska rodinu Karola IV. a nového kráľa Ferdinanda. Cesty sa musela na naliehanie Napoleona zúčastniť aj Mária Lujza, ktorá sa práve v tom čase zotavovala zo šarlachu. Po príchode do Bayonne sa Mária Lujza dozvedela, že Napoleon prinútil aj jej otca Karola IV., aj jej brata, kráľa Ferdinanda VII., vzdať sa španielskeho trónu. Ako náhradu im ponúkol doživotný príjem financií a rezidencie v Compiegne a v Chambord. Mária Lujza sa pokúšala presvedčiť Napoleona, aby jej pridelil toskánsky alebo parmský trón; protestovala proti tomu, aby jej syn bol zbavený trónnych práv. Napoleon jej však žiadne kráľovstvo nepridelil

Väzenie[upraviť | upraviť zdroj]

Napoleon následne pridelil Španielsko svojmu bratovi Jozefovi a členov bývalej kráľovskej rodiny poslal do exilu do Fontainebleau. Mária Lujza požiadala o to, aby sa spolu s deťmi mohla presťahovať do domu v Passy, kde však dlho nepobudla a musela sa presťahovať do Compiegne. V tomto období bola niekoľkokrát chorá a jej finančná situácia bola veľmi zlá. Napoleon jej prisľúbil návrat do paláca Colorno v Parme. Nakoniec však bola eskortovaná do Nice, kde ju zadržali. Mária Lujza začala plánovať útek do Anglicka, ale listy, ktoré posielala, boli zadržané a dvaja ľudia, ktorí sa jej napomáhali pri úteku, boli popravení. 26. júla bola zatknutá a odsúdená do väzenia, zatiaľ čo jej deväťročný syn sa dostal do výchovy k svojmu starému otcovi Karolovi IV.. Napoleon znížil Márie Lujze príjem financií, vzali jej dcéru a slúžky a odobrali jej všetky šperky a cennosti a dňa 14. augusta 1811 bola uväznená v kláštore Santi Domenico e Sisto, neďaleko Quirinal. Jej prosby o milosť boli zamietnuté.

18. marca 1812 pozbavil Cádiz Cortes (vnútroštátny legislatívny orgán v Španielsku počas francúzskej okupácie Španielska počas napoleonských vojen) Máriu Lujzu počas jej väzenia spolu s jej deťmi všetkých práv na španielsku korunu. Jej právo boli obnovené až po roku 1820.

19. júna 1812 mala Mária Lujza možnosť vidieť svoju rodinu. Počas celého väzenia sa s príbuznými mohla stretnúť len raz za mesiac. Až Napoeonov pád ju dostal z väzenia. 14. januára 1814, teda po viac ako 4 rokoch väzenia, bola prepustená.

Viedenský kongres[upraviť | upraviť zdroj]

Karol II., syn Márie Lujzy a jej nástupca.

Po Napoleonovom návrate z exilu na Elbe utiekla Mária Lujza spolu s rodičmi do Ríma; následne sa ešte niekoľkokrát presťahovali. Až po opätovnom porazení Napoleona sa znovu vrátili do Ríma.

Mária Lujza sa spolu s deťmi a rodičmi následne presťahovala do Palazzo Barberini. Dúfala, že Viedenský kongres (1814 – 1815) obnoví dedičské práva jej syna. Na Viedenskom kongrese zastupoval záujmy Márie Lujzy španielsky veľvyslanec markíz Labrador. Rakúsky minister Metternich sa rozhodol nevrátiť Parmu Bourbonovcom, ale toto územie pridelil Napoelonovej manželke Márie Lujze Habsbursko-lotrinskej. Mária Lujza sa s prosbou o pomoc pri získavaní stratených nárokov na trón obrátil aj na svojho brata Ferdinanda VII., pápeža a ruského cára Alexandra I.. Nakoniec sa na kongrese predstavitelia štátov dohodli, že ako kompenzáciu za stratené územia dostane Mária Lujza a jej syn malé Luccaské vojvodstvo, ktoré vzniklo z Toskánska. Mal jej zostať titul kráľovná, ktorý mala ešte z čias, kedy bola etrúrskou kráľovnou.

Mária Lujza však tento kompromis odmietala cez dva roky, počas ktorých žila spolu s rodinou v paláci v Ríme. Počas tohto obdobia boli vzťahy v jej rodine veľmi napäté; jej rodičia a brat chceli vydať jej štrnásťročnú dcéru Máriu Lujzu Šarlotu za infanta Francisca de Paula, mladšieho brata Márie Lujzy, no tá odmietala povoliť uzavretie tohto manželstva, pretože svojho 22-ročného brata považovala za príliš ľahkomyseľného pre jej dcéru. Takisto odmietla povoliť svadbu jej syna s Máriou Kristínou, dcérou jej sestry Márie Izabely.

Mária Lujza nakoniec súhlasila s Parížskou mierovou zmluvou, podľa ktorej sa po smrti Napoleonovej manželky Márie Lujzy vráti Parma pod vládu jej syna Karola Ľudovíta a dynastiu Bourbonovcov. Nakoniec sa stala aj Luccaskou vojvodkyňou a znovu získala titul a výsady kráľovnej. Jej syn Karol Ľudovít mal zdediť trón po jej smrti a dovtedy mal titul Luccaský princ. Luccaské vojvodstvo malo byť neskôr pripojené k Toskánskemu veľkovojvodstvu.

Luccaská vojvodkyňa[upraviť | upraviť zdroj]

Vlajka Luccaského vojvodstva, v ktorom Mária Lujza vládla.

Mária Lujza mala 35 rokov, keď prišla do Luccaského vojvodstva. Začala uvažovať o svojej ďalšej svadbe. Prvým možných ženíchom sa stal Ferdinand III., toskánsky veľkovojvoda, ktorý bol vdovcov. Bol jej prvostupňovým bratrancom a svadbou s ním by si mohla zabezpečiť postavenie a existenciu Luccaského vojvodstva a mala by tiež zaistené postavenie vo Florencii. Toto manželstvo sa však nepodarilo uzavrieť. Ďalším ženíchom sa mal stať rakúsky arcivojvoda Ferdinand Karol Jozef d´Este, no ani tento sonáš sa neuskutočnil. Ďalšie plány na sobáš smerovali do Francúzska, kde sa mala vydať za artoiského grófa Karola, ktorý sa mal stať kráľom Karolom X..

Vláda Márie Lujzy[upraviť | upraviť zdroj]

Mária Lujza sa počas svojej vlády v Luccaskom vojvodstve snažila zničiť všetky pozostatky po vláde Napoleonovej sestre Elise Bonaparteovej, ktorá tam vládla v rokoch 18051814, a ktorú formálne Mária Lujza nahradila v Toskánsku v roku 1808. Ako vojvodkyňa Mária Lujza podporovala verejné práce a kultúru v duchu osvietenstva a počas jej vlády prekvitala veda. V rokoch 1817 - 1820 nariadila kompletnú renováciu vojvodského paláca, nechala úplne zmeniť vnútornú výzdobu budovy, ktorá tak dostala svoj súčasný vzhľad. Mária Lujza bola okrem iného aj veľmi nábožnou ženou a značne podporovala duchovenstvo. Vo svojej malej krajine počas 6-ročnej vlády založila 17 nových kláštorov. Vďaka nej sa vystavala aj nový vodovod a prístav.

V roku 1820 dohodla svadbu svojho 22-ročného syna so savojskou princeznou Máriou Teréziou, dcérou sardínskeho kráľa Viktora Emanulela I..

Smrť[upraviť | upraviť zdroj]

Počas panovania trávila Mária Lujza letá v Luccaskom vojvodstve a zimy v Ríme. Keď 25. októbra 1823 pricestovala do Ríma do svojho paláca, mala podlomené zdravie. 22. februára podpísala svoju poslednú vôľu a 13. marca 1824 zomrela v Ríme na rakovinu. Jej telo bolo prevezené do Španielska, kde ju pochovali v El Escoriale. V Luccaskom vojvodstve jej na pamiatku postavili pomník. Po jej smrti sa vlády vo vojvodstve ujal jej syn Karol Ľudovít.

Potomkovia[upraviť | upraviť zdroj]

Oženil sa s savojskou a sardínskou princeznou Máriou Teréziou, dcérou sardínskeho kráľa Viktora Emanuela I. a arcivojvodkyne Márie Terézie d´Este.
Vydala sa za saského princa Maximiliána, vdovca po jej tete princeznej Karolíny Parmskej; čím sa stala jeho druhou manželkou. Toto manželstvo zostalo bezdetné; Mária bola však adoptívnou matkou detí z Maximiliánovho prvého manželstva.

Tituly[upraviť | upraviť zdroj]

Vladárske tituly
Predchodca
-
Luccaská vojvodkyňa
1814–1824
Nástupca
Karol II.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]