Muflón lesný

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Muflón lesný
Ovis musimon trebon brewery.jpg
Samec
Trieda (classis) Cicavce Mammalia
Rad (ordo) Párnokopytníky Ruminantia
Čeľaď (familia) Turovité Bovidae
Rod (genus) Ovca Ovis
Druh (species) Muflón lesný Ovis musimon
Vedecký názov
Ovis musimon
Pallas, 1762
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Muflón lesný alebo muflón hôrny, muflón obyčajný (Ovis musimon) je jediný voľne žijúci zástupca rodu ovca v európskej prírode.[1][2] Zároveň je najmenším zástupcom divokých oviec a považuje sa za predchodcu domácich oviec.[3]

Synonymá[upraviť | upraviť zdroj]

Klasifikácia muflónov (aj rodu ovca) je problematická. Tento článok je o druhu žijúcom na území Slovenska. Bližšie informácie sú v článku ovca.
  • Ovis ammon musimon Pallas, 1762
  • Ovis aries
  • Ovis aries musimon
  • Ovis orientalis musimon Pallas, 1811

Stavba tela[upraviť | upraviť zdroj]

Muflón môže byť dlhý 120 (ovce) až 135 (barany), v kohútiku dosahuje výšky až 70 (ovce) až 88 cm (barany).[3] Chvost meria 10 cm. Staršie barany dosahujú váhu 50 kg, ovce okolo 35 kg.[1] Muflonia zver má na hlave rohy, v poľovníctve označované ako „tulce“. Od parožie jeleňovitých sa líšia tým, že sú duté, nevetvené, zver ich nezhadzuje, a aj svojím pôvodom. Sú produktom kože, ako srsť či ratice, a nemajú charakter kosti. Veľké, zahnuté a silno vyvinuté rohy nosia iba barany, ktorí ich používajú pri súbojoch. Rohy do piatich rokoch prestanú rásť.[3] Bývajú dlhé až 80 cm. Samice sú buďto bezrohé, alebo nosia malé rožky, dlhé najviac 16 cm. Povrch rohov je vrúbkovaný a podľa vrubov možno poznať vek muflónov.

V porovnaní s ovcou domácou je mohutnejší. Má čiernohnedú srsť, ku ktorej v zime dorastá vlnená podsada.[4]

Rozšírenie[upraviť | upraviť zdroj]

V prehistorických dobách žili muflóny na európskej pevnine, ako dosvedčujú archeologické nálezy kostí a lebiek. V dobe historickej, po poslednej dobe ľadovej, žili už iba na ostrovoch Sardínia a Korzika.[1] Muflón aj jeho najbližší príbuzný ovca muflónovitá (Ovis orientalis) boli dávno v praveku domestikovaní a stali sa základom chovu domácich oviec. Podľa inej teórie je však muflón potomkom domácej neolitickej ovce a na Korziku aj Sardíniu bol niekedy okolo roku 9000 pred Kr. dovezený ľuďmi. Až tu potom spätne zdivel. Preukázať skutočný pôvod muflónov je značne problematické. Na rozdiel od kôz, kde je spoľahlivým vodidlom tvar rohov, je u oviec takmer nemožné podľa kostrových pozostatkov rozlíšiť divoké ovce od zvierat v ranom štádiu domestikácie. Z Korziky a Sardínie sa muflón už v historickom období začal šíriť po celom Stredomorí. Zrejme ho poznali už starí Gréci, celkom iste ho chovali starí Rimania, ktorí jeho mäso podávali na hostinách. Používali ho aj pri gladiátorských zápasoch. Z Talianska sa muflóny neskôr dostali do Rakúska a Nemecka. Už na konci 17. storočia boli muflóny chované v cisárskej dvore vo Viedni, odkiaľ sa zrejme dostali aj na územie Slovenska a Česka. Správy o chove divokých oviec na území Česka pochádzajú už zo 16. a 17. storočia, nie je však isté, či išlo o muflóny alebo nejaký ázijský druh (ovca muflónovitá, ovca argali). Až zo správ z 2. polovice 19. storočia nie je pochýb o tom, že išlo skutočne o muflóny. Najprv boli vysadené do pri obci Hluboká nad Vltavou, odtiaľ sa postupne rozšírili do ďalších oblastí. Na území Slovenska prvý chov muflónov založil gróf K. Forgách na svojom majetku v Jelenci (predtým Gýmeš) v pohorí Tribeč v roku 1868.[5]

Najlepšie sa im darí na skalách a kamenistej pôde, kde si môžu dobre obrusovať neustále dorastajúce kopytá – ratice. U muflónov chovaných na mäkkom podklade ratice prerastajú a spôsobujú krívanie zvierat. V súčasnej dobe je Česká republika svetovou špičkou v chove muflónov.[6] Z lesného závodu v Židlochoviciach pri Brne napríklad pochádza 8 z 10 najväčších mufloních trofejí na svete. Aj keď presné svetovej počty muflónov nie sú známe, v Českej republike žije približne 35,8 % svetovej muflonej populácie. To, že sa v ČR muflónom tak darí, má aj svoje tienisté stránky. Muflónia zver je v mnohých lokalitách niekoľkonásobne premnožená a pôsobí značné škody na lesnom poraste a prízemnej vegetácii.

Potrava[upraviť | upraviť zdroj]

Muflón nepatrí medzi vyberavé druhy a žerie kyslé a tvrdé trávy. V celkovom objeme prijímanej potravy tvoria trávy asi 70 %, lístie stromov a kríkov asi 15 % a polokry okolo 10 %. Ak nenájde dostatok a vhodné zloženie potravy, ohrýza koreňové nábehy lesných drevín, prípadne kmene. Dostal sa teda do rozporu s ekonomickými záujmami človeka. V mnohých oblastiach došlo k výraznej redukcii alebo dokonca likvidácii muflónov. Muflón je opakom srnčej zveri, a to nielen z hľadiska zloženia potravy. Za potravou putujú najmä počas súmraku.

Je to typický stádový druh a celý rok žije v rôzne početných čriedach (asi 20 členov[4]) rozdelených podľa pohlavia, iba staršie barany žijú radšej samotársky. Základom je rodinné stádo, ktoré vodí stará a skúsená samica. Táto samica je dobre rozoznateľná podľa bielej hlavy. Stádo stráži s veľkou obozretnosťou. Muflóny majú veľmi dobre vyvinutý sluch, čuch i zrak a dokážu zaznamenať človeka na vzdialenosť viac ako jeden kilometer.

Rozmnožovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Muflónča s matkou

Ruja prebieha v novembri, niekedy aj v decembri. Samce zvádzajú tvrdé boje, pri ktorých o seba narážajú rohmi. Mláďatá sa rodia asi po 22 týždňoch, väčšinou po jednom, niekedy po dvoch. Mláďatá sa rodia nielen všetkým dospelým samiciam, ale dokonca i silným samiciam starým iba jeden rok. Mláďatá prichádzajú na svet už začiatkom marca a samičky počas jari a leta tak fyzicky vyspejú, že koncom roka už prichádzajú do ruje. Tieto samice potom privádzajú na svet mláďatá koncom júna. Hlas muflónov je podobný hlasu oviec, je to krátky bľakot, ktorý už z diaľky označuje tiahnúce či pasúce sa stádo. Varovným signálom pri vzrušení je ostré syčanie.

V roku 2001 bol muflón úspešne naklonovaný a žil sedem mesiacov.[7][8][9] Klonovaný plod bol chirurgicky vložený do domácej ovce.[10] Tento prípad demonštruje potenciálne zachraňovanie ohrozených živočíšnych druhov.[11]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c HANZÁK, Jan. Naši savci. Praha : Albatros, 1970. Kapitola Muflon, s. 340.
  2. Muflón lesný [online]. Zoologická záhrada Bojnice, [cit. 2012-07-30]. Dostupné online.
  3. a b c Kolektív autorov. Cicavce. Bratislava : Ikar, 1996. ISBN 8071182362.
  4. a b David Burnie: Praktická encyklopédia zvierat. 2003 ISBN 8010002496
  5. Muflón lesný [online]. [Cit. 2012-07-27]. Dostupné online.
  6. História muflónov – Magazín Koktejl
  7. Genetic rescue of an endangered mammal by cross-species nuclear transfer using post-mortem somatic cells. Loi P, Ptak G, Barboni B, Fulka J Jr, Cappai P, Clinton M. Nat Biotechnol. 2001 Oct;19(10):962-4. PMID 11581663
  8. Trivedi, Bijal P. (2001). Scientists Clone First Endangered Species: a Wild Sheep. National Geographic Today. prístup: February 21, 2006.
  9. Winstead E (October 12, 2001). Endangered wild sheep clone reported to be healthy. Genome News Network. prístup: April 10, 2007.
  10. Dixon, T, Hunter, J, & Soler, J 2007, 'Interspecific embryo transfer from mouflon (Ovis gmelini musimon) to domestic Corriedale sheep in Argentina', Animal Reproduction Science, 101, 1/2, pp. 158-162, Academic Search Complete, EBSCOhost, prístup 30. júl 2012.
  11. S. M. Hosseini, M. Fazilati, F. Moulavi, M. Foruzanfar, M. Hajian, P. Abedi, N. Nasiri, A. K. Kaveh, A. H. Shahverdi and M. R. Hemami, et al. Reproductive potential of domestic Ovis aries for preservation of threatened Ovis orientalis isphahanica: in vitro and in vivo studies. European Journal of Wildlife Research. Volume 55, Number 3 (2009), 239-246, DOI: 10.1007/s10344-008-0242-3

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Muflon na českej Wikipédii.