Petr Bezruč

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Petr Bezruč
Petr Bezruč
český básnik

Narodenie 15. september 1867
Opava, Rakúsko-Uhorsko, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie 12. február 1958 (90 rokov)
Olomouc, Československo, Česko

Petr Bezruč je literárny pseudonym Vladimíra Vašeka (* 15. september 1867, Opava – † 12. február 1958, Olomouc), českého básnika, ktorý uverejnil svoju jedinú básnickú zbierku Slezské písně na začiatku 20. storočia. Úplne výnimočné verše, ktoré svojim útočným prihováraním sa za sociálne a národné záujmy českých ľudí v Sliezsku nemajú v českej literatúre obdobu ani svojim vznikom, ani štýlom a ani ďalším osudom. Literárni historici radia Bezruča do generácie tzv. anarchistických buričov. Jeho dielo je ovplyvnené symbolizmom a Českou modernou.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Rodičia[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v Opave v rodine Antonína Vašeka a Marie Vašekovej (rod. Brožkovej) v roku 1867. Jeho otec Antonín Vašek bol učiteľ, filolog a sliezsky buditeľ. Od roku 1860 vydával prvý český list v Sliezsku Opavský besedník. Ako jeden z prvých odmietol uznať pravosť rukopisov Královodvorského a Zelenohorského a obvinil Václava Hanku z ich sfalšovania. Vaškova matka Marie pochádzala zo zámožnej rodiny z Týnca nad Labem. V roku 1873 bol Antonín Vašek za svoje pročeské aktivity (v takmer nemeckej Opave) nutený sa presťahovať do Brna. Každé leto trávil malý Vladimír Vašek v Háji u Opavy, kam chodieval jeho otec kvôli svojej záľube – lovu. Detstvo Vladimíra Vaška je však poznamenané nezhodami medzi jeho rodičmi a tiež bezohľadnými útokmi proti svojmu otcovi za jeho filozofickú prácu o Královodvorskom a Zelenohorskom rukopise. V roku 1880 Antonín Vašek zomiera na tuberkulózu. Marie Vašková tak zostáva so 6 deťmi sama v zložitej finančnej situácii.

Detstvo[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1881 začína navštevovať Vladimír Vašek brneské gymnázium. Najhorší prospech má z nemčiny, matematiky a spevu. Sám básnik neskoršie priznáva, že hudbe nikdy nerozumel. Ešte na meštianke jeho učiteľ spevu ho posmešne prezýval Anton (ein ton = jeden tón), pretože všetky piesne spieval v jedinom tóne. Naopak darí sa mu v štúdiu gréčtiny. V priebehu štúdia na gymnáziu ož píše prvé verše, ktoré sa však nezachovali. Väčšinou sú to ironické veršovačky namierené proti profesorom. Je ovplyvnený čítaním Vrchlického, Svatopluka Čecha, Jana Nerudu, Friedricha Hölderlina a Edgara Allana Poea. Už ako štrnásťročný vie po rusky a číta v origináli Puškina a Lermontova. Na gymnáziu sa mu prospech trvale zhoršuje a po jeho ukončení uvažuje o tom, že vstúpi do kláštora. Nakoniec sa však rozhodne pre štúdium klasickej filológie v Prahe.

Pražské štúdiá[upraviť | upraviť zdroj]

Tri roky (1885 – 1888) študoval v Prahe. Štúdium však nedokončil. Tu sa začal intenzívne venovať záľube v antike a v etymológii. Nie je bez zaujímavosti, že medzi jeho učiteľov patrili T. G. Masaryk, Josef Durdík, Jaroslav Goll, Otakar Hostinský. V tomto období väčšinu svojho času trávi v pražských krčmách a kaviarňach. Viacej ako štúdiu sa venuje kartám a pitkám so spolužiakmi. Stretáva sa tu prvýkrát s Janom Herbenom a tiež s Vilémom Mrštíkom, s ktorými diskutuje o literatúre. Stále častejšie však podlieha melanchólii a uzatvára sa do seba. Nezúčastňuje sa na žiadnych politických a vlasteneckých aktivitách. Aj sám neskoršie priznáva, že nenavštívil ani len Národní divadlo, ani katedrálu sv. Víta.

Návrat do Brna[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1888, kedy sa Vladimír vracia z Prahy do Brna, je situácia v jeho rodine kritická. Jeho matka sa musela zadlžiť, aby uživila jeho piatich súrodencov. Vašek si preto hľadá nejaké zamestnanie, ale nejaví žiadnu snahu, aby aspoň trocha pomohol matke. Len vďaka matkinmu prihovoreniu sa za neho, zamestnal sa ako pisár zemského výboru. Rodine však vôbec nepomáha i napriek tomu, že by mohol. Žije v akejsi apatii, z ktorej ho dokáže dostať len alkohol, cigarety a prvé príležitostné výlety do okolia Brna. Objavujú s prvé príznaky pľúcnej choroby. V tejto dobe sa pokúša písať prozaické črty. Z tohto obdobia pochádzajú tiež drobné prózy, ktoré v roku 1889 uverejňuje pod názvom Štúdia z Café Lustig v časopise Švanda dudák pod pseudonymom Ratibor Suk. V tom istom roku začína pracovať na pošte. Ale až v roku 1891 skladá úradnícku skúšku, ktoré mu zaručuje platový postup. Po jej zložení je ihneď pridelený na poštu v Místku.

Pobyt v Místku[upraviť | upraviť zdroj]

Vaškov pobyt v Místku v rokoch 1891 – 1893 je pre vznik Slezských piesní veľmi významný. V malom moravskom mestečku Místek bol Vašek ako poštový úradník automaticky zaradený medzi miestnu honoráciu. Naďalej pokračoval v neviazanom živote, ale začína si všímať veľkú ľudskú biedu tohto kraja. Najprv býva v osade Koloredov u Místku, neskôr sa presťahuje na Ostravskú ulicu v Místku k mäsiarovi Lyskovi. Začiatkom roka 1892 sa Vašek zoznamuje v hostinci manželov Sagonovcov s Ondřejom Boleslavom Petrom a tak vzniká osudové priateľstvo, ktoré Vaška veľmi poznamenalo. O. B. Petr bol učiteľom, divadelníkom a vlastencom, ktorého život akoby sa premietal v mnohých básňach a viedlo tiež k teóriám o možnom spoluautorstve. V každom prípade sa však zrodilo veľké priateľstvo. Obaja písali verše, vyrážali spolu na túry po kraji kde Petr zoznamoval Vašeka s históriou a problémami okolitých dedín. Bol to práve vášnivý sliezsky vlastenec O. B. Petr, ktorý obrátil jeho pozornosť na sociálnu a národnú otázku Sliezska. O. B. Petr zoznámil ho tiež s Maryčkou Sagonovou, svojou nešťastnou láskou. Vašek sa naprv zamiloval do Maryčky Sagonovej a neskôr do Dody Bezručovej. V tomto období jeho najbližšími priateľmi sú Petr a Bezručová. Neskôr to dokazuje i Vašekov pseudonym – Petr Bezruč. Práve v Místku začína prerod z apatického Vašeka na vášnivého zástancu sliezskych ľudí. Však nie je žiadne svedectvo o tom, že jadro Sliezskych piesní vzniklo práva za jeho pobytu v Místku. Mnohé básne v Sliezskych piesňach však reáliami odkazujú do doby pred rokom 1891 (!). A naopak, mnohé básne museli byť napísané neskoršie, pretože opisujú udalosti neskorších rokov. V roku 1893 jeho najlepší priateľ O. B. Petr spáchal samovraždu a Vladimír Vašek si podal žiadosť o preloženie do Brna. Jeho žiadosti bolo vyhovené a ešte v tom istom roku nastupuje na staničnej pošte v Brne. V roku 1894 zomiera jeho matka. Vašek sa začína starať o mladšieho brata Antonína. Tiež chodí za svojim bratom Ladislavom do Kostelca na Hanej. Z tejto doby sa datuje i jeho vzťah k Hanej.

Rok 1899[upraviť | upraviť zdroj]

V januári 1899 začína Vladimír Vašek posielať svoje básne pod pseudonymom Petr Bezruč Jánovi Herbenovi do časopisu Čas. Súčasne sa mu začína zhoršovať jeho zdravotný stav a objavuje sa chŕlenie krvi ohlasujúce tuberkulózu. Herben inhneď spoznal kvalitu básní a vydáva ich v beletristickej prílohe časopisu Čas. Z prvej Vašekovej zásielky vydáva tri básne: Den Palackého, Škaredý zjev a Jen jedenkrát (niekedy je nazývaná tiež Zkazka – tu je ešte však bez názvu). Toto číslo časopisu Čas je však zhabané rakúskou políciou a cenzúra potom dovoľuje uverejňovať len intímnu lyrickú báseň Jen jedenkrát.

Od vydania Slezských písní po proces[upraviť | upraviť zdroj]

Od roku 1904 potom Vašek posiela celkom 74 básní v 39 zásielkách. Básne majú veľký ohlas, ktorý bol prevažne kladný. V roku 1903 vydáva Herben prvé číslo Besed Času s podtitulom Slezské číslo. Potom za mesiac vychádza zbierka knižne v náklade 3000 výtlačkov. V roku 1904 vychádzajú Bezručove básne prvýkrát pod názvom Slezské písně v grafickej úprave Vojtěcha Preissiga, ktoré boli vydané Spolkom českých bibliografov. V roku 1910 bola na verejnej prednáške Adojfa Kubisa prezradená pravá identita Petra Bezruča. V roku 1911 vychádzajú dve knižné vydania Slezských písní. V roku 1915 vychádzajú v zahraničnom odbojovom časopise L'Indépendance Tchéque básne oslavujúce ruské vojská a ruského cára ako osloboditeľov. Básne sú podpísané iniciálami P. B., ktoré sú verejnosťou okamžite pripísané Petrovi Bezručovi. Ale autorom týchto básní je Jan Grmela, ostravský rodák a neúspešný básnik žijúci v tej dobe v Paríži. Keď sa tieto básne objavia v Čechách, je na Vladimíra Vašeka vydaný zatykač pre velezradu a hrozí mu za to trest smrti. Je zatknutý, vypočúvaný a ešte v roku 1915 je odvezený do posádkového väzenia v Hernalsergürteli vo Viedni, kde čaká na svoj proces na vojenskom súde.

Z protokolu vypočúvania Vladimíra Vašeka:

"Politické presvedčenie, ktoré sa odráža v mojich básňach, sa rovná najčistejšiemu demokratizmu. Moje básne boli predovšetkým napísané pre robotníctvo. Toto celé zameranie je v rozpore s oslavovaním cára, ktorého robotníctvo a demokrati nenávidia práve tak dnes, ako i predvojnou. Preto báseň s touto tendenciou, uverejnená v akomsi francúzskom časopise, nie je odo mňa."

a ďalej

"Nikdy som sa nezaoberal politikou, vždy som sa zaujímal len o literatúru."

Polícii sa nepodarilo zaistiť žiadne dôkazy svedčiace proti Vladimírovi Vašekovi. Súd si nechal vypracovať posudok od dvoch literárnych vedcov (nemeckého a českého) a nakoniec rozhodol o Vašekovej nevinne. V roku 1916 bol prevezený do brnianskej väznice na Cejli. Na slobodu však nebol prepustený. Ďalej bol vypočúvaný a väznený, tentoraz za najútočnejšie básne v Slezských písních. V tomto roku vychádza kvalitný nemecký preklad Slezských písní (Die schlesischen Lieder des Petr Bezruč) v Lipsku s predslovom Franza Werfela. Vytlačené sú aj najútočnejšie básne a zároveň je Bezručovi priznané dôležité miesto v českej literatúre. Ešte v tomto roku je prepustený, ale najrôznejšie súdy a spory (tentoraz so zamestnávateľom) pokračujú až do októbra 1918. V roku 1917 prichádzajú českí spisovatelia s Manifestom, ktrorý však Vašek nepodpisuje.

1918 - 1958[upraviť | upraviť zdroj]

Slezské písně vychádzajú stále častejšie a Bezruč sa stáva "národným" básnikom. Vašek sa však čoraz viac uzaviera pred svetom. Uteká pred verejnosťou a pred akýmikoľvek ováciami. Rád podniká túry (sám tomu hovorí "výplazy") po Beskydách. Je v dobrej kondícii, ktorú si udržuje otužovaním (rád sa kúpal v riekach nahý) a výletmi. Záver svojho života prežíva v meste Kostelec na Hané. Zomiera v olomouckej nemocnici 12. februára 1958 vo vysokom veku – 90 rokov. V roku 1945 získal titul národný umelec.

Tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Poézia Petra Bezruča je v kontexte českej literatúry vonkoncom ojedinelá. Jeho originalita netkvie len v (jedinom) prudkom básnickom výboji, ktorý sa zaoberá sociálnymi a národnostnými problémami v Sliezsku na konci 19. storočia ale tiež i v jeho zvláštnom vzťahu k vlastnému jedinému dielu, v ktorom sa dal tak prudko na stranu chudobných a utláčaných. A to len jedenkrát za svoj život. Pre tieto aspekty býva zaraďovaný medzi sociálnych, buričských autorov. Literárny teoretici prichádzali s najrôznejšími teóriami, ktoré mali vysvetliť mnoho nejasností ohladne života a diela Petra Bezruča. Tieto teórie nie sú však dodnes uspokojivo vysvetlené.

Stavba jeho básní je dramaticky vzdorovitá a útočná. Keďže vo svojich básňach používa výhražné pokriky, hyperboly, kontrasty, štipľavý sarkazmus, zámerné prerušovanie rytmu, nárečové prvky, metafory, zvukomaľbu, ktoré nútia čitateľa zamýšľať sa nad témami jeho básní.

Slezské písně[upraviť | upraviť zdroj]

1909, ide o básne veľmi často s národnou a sociálnou tématikou, ale sú tam však napr. i ľúbostné básne. Toto dielo bolo pôvodne vydané pod názvom Slezské číslo a až po rozšírení získalo svoj známy názov Slezské písně.

Niektoré básne zo Slezských písní.

  1. intímne básne osobného charakteru"
    • Labutinka – báseň nájdená po smrti básnika; formálne bola presunutá do Slezských písní (1961; hovorí o Bezručovej láske a jeho ľúbostnom sklamaní.)
    • Jen jedenkrát
    • Červený květ – úvodná báseň zbierky, kvet je symbolom jeho vlastného vnútra, kaktus ako kvet, ktorý vykvitne len raz, symbolizuje jeho životnú osamelosť.
  2. básne reagujúce na sociálnu biedu a národnostný útlak (za problém utlačovania ľudí viní Nemcov, Poliakov, Židov a tiež ľahostajnosť Čechov).
    • Maryčka Magdónova – Maryčka je sirota (otec bol pijan, ktorý sa zabil pri návrate z krčmy). Maryčka sa stará o mladších súrodencov. Raz pri krádeži dreva vlese bola prichytená a udaná. Keď ju odvádza strážnik do Frýdku, spácha samovraždu skokom zo skaly do rieky Ostravice.
    • Ostrava – báseň, v ktorej sa snáď najviac skrýva obžaloba utláčateľov (majiteľov baní).
    • Kantor Halfar – príbeh učiteľa, ktorý vzdoroval tlaku odnárodňovania a učil česky.
    • 70 000
    • Bernard Žár
  3. pohľad na vtedajšiu českú politiku a vlastenectvo:
    • Praga caput regni
  4. básne, ktorých estetická hodnota spočíva v spojení rôznorodých princípov, tendencií a poetík:
    • Škaredý zjev – pomocou nepriamych obrazov (symbolov) tu opisuje ťažký život na Ostravsku, označuje sa za večného tuláka.

Samostatné básne[upraviť | upraviť zdroj]

  • Paralipomena I.
  • Paralipomena II.
  • Stužkonoska modrá – spomienka na svoju mladosť (v určitej miere i kritika pomerov v prvej republike)
  • Přátelům a nepřátelům – bola vydaná po jeho smrti; ide o ľúbostnú lyriku a o verše premýšľajúce o zmysle života.

Poviedky[upraviť | upraviť zdroj]

  • Studie z café Lustig

Literárni bádatelia, ktorí sa zaoberali tvorbou Petra Bezruča[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Adamus, Alois: Po stopách Slezských písní. Moravské kolo spisovatelů. Brno 1927
  • Drozd, Jan: Autoři Slezských písní. Tilia. Ostrava 2003
  • Dvořák, Jaromír: Bezručovské studie. Profil. Ostrava 1982
  • Ivanov, Miroslav: Historie skoro detektivní
  • Králík, Oldřich: Rukopisy Petra Bezruče z let 1899 a 1900. Univerzita Palackého. Olomouc 1950
  • Králík, Oldřich: Kapitoly o Slezských písních
  • Králík. Ficek: Kapitoly o Petru Bezručovi
  • Macura, Vladimír: Zásilky Času 1899 - 1914. Československý spisovatel. Praha 1980
  • Pračka. Králík. Dvořák: Bezručův proces 1915 - 1918. Krajské nakladatelství v Ostravě. Ostrava 1964
  • Šedivec, Vít (pseudonym Ladislava Vaška, básníkova bratra): Z kroniky rodu Bezručova. Brno 1948
  • Šajtar, Drahomír: Prameny Slezských písní
  • Šlosar, Jaromír: Petr Bezruč bez záruky. Oftis. Ostrava 2004
  • Tomášková, Zdenka: Ortel samoty. Doplněk. Brno 2003
  • Urbanec, Jiří: Mladá léta Petra Bezruče. Profil. Ostrava 1969

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]