Ponorková vojna

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Vojna na mori sa odohráva vo viacerých úzko prepojených prostrediach, na vodnej hladine (boje lodí proti lodiam), vo vzduchu (boj lodí a lietadiel) a tiež pod vodou (ponorková vojna). Každé z týchto prostredí námorného boja, zakladá na vlastnej histórii, stratégii aj taktike, tak aby čo najlepšie rozvíjalo svoje možnosti.

Súčasná ponorková vojna si zakladá najmä na ponorkách poháňaných dieselovým (dieselelektrickým) alebo jadrovým pohonom. Najčastejším druhom výzbroje týchto ponoriek sú torpéda a rakety.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Prvou známou a plne funkčnou vojenskou ponorkou bola Turtle (Korytnačka), zostrojená roku 1776 Davidom Bushnellom počas americkej vojny za nezávislosť.

Prvým úspešným nasadením ponorky v priamom boji bolo nasadenie konfederačnej ponorky David proti lodi únie Housatonic. Útok bol úspešný, ale David bol ťažko poškodený.

Všetky ponorky z tejto epochy boli viac-menej improvizované konštrukcie, ktoré sa vyznačovali spravidla ručným pohonom, ťažkopádnym riadením, čo ich robilo nasaditeľnými iba v blízkosti pobrežia. Taktiež prispôsobené boli na útok taranom, prípadne mínami, čo robilo ich nasadenie životunebezpečné pre vlastné posádky.

Priemyselná revolúcia[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé ponorky ako ich poznáme viac-menej dnes, boli vyrobené v USA firmami Holland a Lake. Tieto inšpirovali a výrazne ovplyvnili konštruktérov a plánovačov po celom svete. Iróniou osudu Spojené štáty začali budovať svoju ponorkovú flotilu medzi poslednými.

Ponorky typu Holland výrazne predbehli dobu, vyznačovali sa skvelým hydrodynamickým tvarom, mali dokonca plnoautomatickú kontrolu (v onej dobe už nastupovali riadiace teórie, pozri Hurwitz-Stodola). Tieto systémy sa ale vyznačovali detskými nemocami a námorníctva prešli na najbližšie storočie na spoľahlivejšie manuálne riadenie.

Pohon ponoriek zabezpečoval na hladine spaľovací motor, najprv benzínový, ale postupne sa prešlo na naftový (menšie nebezpečenstvo výbuchu). Spaľovacie motory ale nemohli dlhodobo pracovať pod hladinou, keďže by rýchlo spotrebovali všetky zásoby kyslíka. Pod hladinou sa ponorky pohybovali pomocou elektromotorov. Elektromotor sa použil skôr ako spaľovací motor, pre svoje zrejmé výhody, no vzhľadom na malý dosah bol samostatne nevyužiteľný, došlo ku kombinácii so spaľovacím a neskôr naftovým pohonom, ktorý slúžil primárne na dobíjanie vybitých akumulátorov a sekundárne na predĺženie dosahu ponorky.

Z týchto dôvodov strávili ponorky viac času na hladine ako pod ňou a preto sa aj upustilo od Lakeovho hydrodynamického tvaru a ponorky začali pripomínať skôr väčšie člny s palubou navrchu. Aj keď sa tým vylepšili plavebné vlastnosti na hladine, ponorky sa stali výrazne pomalšími pod hladinou, kde sa rýchlostne nevyrovnali dokonca ani pomerne pomalým obchodným plavidlám. Konštrukčný problém spočíva vo fakte, že požiadavky na rýchlosť plavby na hladine a pod hladinou si vzájomne odporujú. Ponorka ktorá má dosahovať vysokú rýchlosť pod vodou ju nemôže podľa tvaru trupu dosahovať na hladine a obrátene. Lakeova ponorka bola konštruovaná ako podmorské plavidlo poháňané elektromotorom a batériami. Jej tvary trupu boli konštruované pre plavbu pod vodou. Preto dosahovala rovnakú rýchlosť ponorená ako Hollandova ponorka s motorom 50-krát slabším. Ale na hladine bola ďaleko pomalšia a nemala možnosť dobíjať akumulátory.

Vzhľadom na fakt, že v tej dobe ešte neexistovali lietadlá z ktorých ponorenú ponorku v hĺbke do 50 metrov z výšky asi 100 metrov možno jasne rozoznať, stačila ponorkám ponorná hĺbka do 35 metrov. Prakticky ale už v 15 metroch bola ponorka pod vodou z bežnej lode aj zblízka nepozorovateľná.

Prvá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Nemecká ponorka z I. svetovej vojny.

Na začiatku vojny neboli vypracované žiadne revolučné koncepcie nasadenia ponoriek a stále sa počítalo so základnou predvojnovou koncepciou. Ponorky mali byť nasadzované len v blízkostí základní a ich korisť bola do oblasti ich pôsobenia nalákaná za pomoci hladinových plavidiel. Bolo to dané predovšetkým nutnosťou, keďže ponorky mali príliš malý akčný rádius. Vzhľadom na malé rozmery a nutnosť početnej posádky, podľa typu od 40 – 60 členov, bola predvojnová koncepcia postavená na systéme denného hliadkovania pred námornými základňami s tým, že na noc sa vracali do prístavu. To znamenalo že ponorky v pôvodnej myšlienke boli konštruované ako čisto obranná zbraň. Ale okolnosti nakoniec prinútili armádnych plánovačov, najmä na nemeckej strane, prehodnotiť koncepciu ich nasadenia. Ťažisko vývoja sa presunulo na oceánske ponorky, ktoré boli schopné operovať na šírom oceáne. Tieto boli väčšie a drahšie, ale ako jediné mohli výrazne prispieť k vojnovému úsiliu. Zakrátko po vypuknutí vojny ponorky dokázali, že sú schopné operovať na mori dlhodobo. Jedným z prvých bol napríklad kpt. Otto Hersing, ktorý s U-21 vyplával z Wilhelmshavenu k Dardanelám cez Gibraltár. V tom čase tam prebiehala Dardanelská výsadková operácia. Hersing potopil medzi 25. a 27. májom 1915 radové lode HMS Triumph a HMS Majestic. Admiralita vypísala na jeho "ulovenie" odmenu 100 000 libier. Ukázalo sa že U-boty sú ideálna zbraň proti obchodným lodiam i keď menej proti vojnovým. Ponorka bola na hladine rýchlejšia ako obchodná loď. Dosahovala rýchlosť cca 15 uzlov. Priemerná rýchlosť obchodných lodí bola 8 – 12 uzlov. Ponorka vyzbrojená delom, zvyčajne kalibru 105 mm pri zásobe 200 – 250 nábojov a spotrebe 5 – 10 výstrelov na jednu obchodnú loď, dokázala pri jednej plavbe spôsobiť veľké straty. Taktika bola jednoduchá, ponorka dostihla obchodnú loď a vyzvala ju k zastaveniu. Ak nezastavila, ponorka ju potopila delostreľbou. Torpéda boli drahšie ako delostrelecké náboje (torpédo stálo v tom čase 10 000 mariek), takže si ich ponorky šetrili na bojové lode. Táto taktika i keď ideálna však platila len dovtedy, pokiaľ sa nepodarilo uniknúť prvej napadnutej lodi. Angličania preto začali obchodné lode vyzbrojovať jedným-dvoma delami. Lenže v tom prípade mohli byť automaticky prekvalifikované na pomocné krížniky a považované za legitímny vojenský cieľ. Spojenecká odpoveď na túto taktiku boli tzv. Q-lode, alebo lode-pasce, ktoré vzhľadom pripomínali obchodné plavidlo (ktorým pred prestavbou na Q-loď aj väčšinou boli), ale po objavení sa ponorky odkryli svoje zbrane a mohli po nej viesť paľbu. I táto taktika však fungovala len do doby, pokiaľ sa nepodarilo uniknúť prvej ponorke. Vtedy Nemci začali potápať bez výzvy (upozornenia) torpédami aj obchodné lode.

Hlavným problémom všetkých námorných mocností bol fakt, že po vypuknutí vojny nemali žiadne protiponorkové zbrane. Hlbinné bomby sa objavili v priebehu roku 1915 a prvé echoloty až v 1916. Ponorená ponorka bola prakticky nenapadnuteľná. Viedlo to i ku komickým pokusom, napríklad na jar 1915, skúšali v Portsmouthe učiť sadať čajky na periskopy, aby na nich nechali svoje výkaly a tým ich oslepili. Ďalším nápadom bolo cvičiť potápačov, ktorí mali natiahnuť kožené vrece na periskop, eventuálne ho rozbiť kladivom. Hlavnou zbraňou protiponorkového boja bolo kladenie mínových polí v plavebných trasách. Vyžadovalo si to nasadenie obrovských prostriedkov. Na severnej uzávere cez Severné more bolo položených 180 000 mín. Dohodové mocnosti považovali na konci vojny ponorkové nebezpečenstvo za vyriešené, ale neuvedomili si, že to bolo za cenu nasadenia neúmerných síl proti nepatrnému počtu, cca 30 člnov na mori. V medzivojnovom období navyše vynález sonaru Britov uchlácholil. Toto podcenenie ich prišlo draho v prvých troch rokoch II. svetovej vojny.

Najúspešnejším ponorkovým esom bol nemecký kapitán Lothar von Arnauld de la Perière, ktorý potopil 189 obchodných lodí (453 718 ton nákladu) a dve malé bojové lode, čo je rekord obidvoch svetových vojen[1][2][3].

Spojené kráľovstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Vojská Dohody používali ponorky menej. Dôvodom boli pomerne slabé loďstvá protivníkov, dôvera vo vlastné hladinové flotily a istá averzia konzervatívnych vyšších námorných dôstojníkov voči ponorkám. Taktiež počiatočné nie príliš úspešné nasadenie nemeckých ponoriek na dôvere tejto zbrani nepridalo. Išlo o nájazd britského loďstva proti Helgolandu kde ponorky neboli schopné zasiahnuť. Ale ďalšie úspechy U-bootov viedli Veľkú Britániu k vlastnému vývoju ponoriek, aj keď tie nikdy nedosiahli technickú úroveň nemeckých. Napriek tomu boli Briti jedni z mála, ktorí boli schopní držať s Nemeckom akotak krok.

Nemecko[upraviť | upraviť zdroj]

Nemecko vstúpilo do vojny so slabším hladinovým loďstvom, muselo teda siahnuť ku všetkým možným prostriedkom ako oslabiť protivníka. Nemecko sa rozhodlo oslabiť svojho najväčšieho rivala ekonomicky. Tak, aby sa námorné zásobovanie Veľkej Británie prakticky zrútilo a medzi civilným obyvateľstvom nastal všeobecný nedostatok. To sa skutočne podarilo, boli dokonca prideľované prídelové lístky. Nemeckí ekonómovia zrátali, že ak dokážu potopiť 700 000 BRT obchodných lodí mesačne po dobu 7 mesiacov, anglická ekonomika sa zrúti. Tento cieľ bol podmienený neobmedzenou ponorkovou vojnou teda i potápaním neutrálnych lodí. Podľa námorného práva však obchodné lode neutrálnych štátov mohli prevážať nevojnový materiál i bojujúcim štátom. Útok na neutrálnu loď bol tým pádom nepriateľským aktom. Neobmedzená ponorková vojna tým odporovala námornému právu. 5. septembra 1914 potopila nemecká ponorka U-21 loď HMS Pathfinder, ktorá sa tak stala prvou loďou, ktorú potopila ponorka torpédom. Ale prvým slávnym zásahom nemeckých ponoriek bolo potopenie troch britských krížnikov nemeckou ponorkou v priebehu jedinej hodiny. Stalo sa to 25. septembra 1914, keď 3 britské pancierové krížniky hliadkovali pri holandskom pobreží. Pri boku HMS Hogue nastal výbuch a loď sa začala rýchlo potápať. Kapitán usúdil, že loď narazila na mínu. HMS Cressy zastavila a spustila záchranné člny, v priebehu záchrannej akcie bola sama zasiahnutá a šla ku dnu. Zastavil i tretí krížnik HMS Aboukir a vzápätí bol torpédovaný dvoma torpédami z ponorky U-9 poručíka Weddingena. Pri katastrofe zahynulo okolo 1 200 námorníkov. Nasadenie nemeckých ponoriek malo za následok, že britská admiralita zakázala s okamžitou platnosťou zastavovať ťažkým lodiam na mori a poskytovať pomoc potápajúcim sa lodiam. Došlo k vážnym technickým zmenám v konštrukcii, zosilňovalo sa lodné dno, pridávali sa prepážky a protitorpédová obšívka. Otto Weddingen dostal najvyššie pruské vyznamenanie Pour le Mérite.

Vo februári 1917 Nemecko vyhlásilo vody v okruhu 200 míľ okolo britských brehov za vojnovú zónu. Oznámilo, že v tomto teritóriu si vyhradzuje právo potápať všetky lode, včítane neutrálnych bez výstrahy. Súčasne upozornilo, že nebude ručiť za životy posádok obchodných lodí. USA s Nemeckom okamžite prerušili diplomatické vzťahy. Cieľ 700 000 BRT Nemecko nikdy nedosiahlo, i keď v jarných mesiacoch 1917 sa k nemu blížilo. Rovnaké čísla vychádzali nemeckým ekonómom i v druhej svetovej vojne. Keďže Nemecko bolo samo vystavené námornej blokáde, postavilo dve obchodné ponorky, Deutschland a Bremen, ktoré úspešne pašovali potrebný tovar z USA až do ich vstupu do vojny. Deutschland bola schopná previezť 600 ton nákladu, bola jediná nemecká loď, ktorá v roku 1916 absolvovala obchodnú plavbu do USA. Bremen sa stratila v Atlantiku i s celou posádkou pri svojej prvej plavbe.

Druhá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Nemecko[upraviť | upraviť zdroj]

Nemecko vstupovalo do vojny s 50 ponorkami, z ktorých bolo schopných bojového nasadenia asi 24. Pretože v bojovej oblasti mohlo byť vždy z celkového počtu nasadených maximálne tretina, druhá tretina bola v prístave a tretia tretina sa presúvala, reálne operovalo len 8 ponoriek. V počte výstavby ponoriek počas vojny Nemecko prekonalo všetky ostatné krajiny, keď postavilo viac ponoriek ako všetky ostatné mocnosti spolu (cca 1 100 kusov). Vývoj stavieb ponoriek z hľadiska konštrukcie i počtu bol neporovnateľný s akoukoľvek inou námornou mocnosťou. Účelom bolo prerušiť námorné dopravné spoje do Európy. Hlavne Veľká Británia na nich bola životne závislá. V prípade úspechu by USA vôbec nemohli zasiahnuť do vojny v Európe. Celý boj sa nazýval bitka o Atlantik. Straty nemeckých ponoriek boli vysoké. I keď sa údaje rozchádzajú dosahovali výšku až do 90% bojovo nasadených posádok. Z celkového počtu 40 000 príslušníkov ponorkového loďstva sa zúčastnilo bojov 32 000 námorníkov. Z nich sa nevrátilo asi 29 000. 25 000 z nich zahynulo a približne 4 000 bolo ranených a zajatých. Nemci dosahovali obrovské úspechy najmä kvôli nepripravenosti britskej protiponorkovej obrany, ako aj vďaka kvalite svojich ponorkových kapitánov ako boli Prien, Kretschmer, Schepke, Luth. 25 nemeckých kapitánov ponoriek dokázalo potopiť lode s tonážou 100 000 BRT a viac. Najviac lodnej tonáže potopil Kretschmer – 267 000 BRT a bojovú loď HMS Daring. V boji proti vojnovým lodiam v prvej fáze vojny, patria medzi ich úspechy potopenia lietadlovej lode HMS Courageous, bojovej lode HMS Royal Oak, lietadlová loď HMS Ark Royal unikla torpédovaniu len so šťastím, pre technické závady na nemeckých torpédach. Pri útoku na ňu došlo k predčasnému výbuchu a poškodeniu samotnej ponorky, prvej ktorú Nemecko stratilo.

Na začiatku zavedenia konvojov nemeckí kapitáni ponoriek potápali pri jednom útoku na konvoj i 7 lodí naraz. Vďačili za to hlavne slabému zabezpečeniu konvojov, kde na jeden konvoj pripadali len dve až tri sprievodné plavidlá. Tieto úspechy mohli byť oveľa vyššie nebyť technických problémov s torpédami. Torpéda mali elektromagnetické zapaľovače, ktoré mali explodovať, v momente keď torpédo plávalo pod loďou. Problém bol v tom že elektromagnetické pole nie je stále (čo vtedajší inžinieri a vedci nepoznali), a že torpéda nedokázali držať prednastavenú hĺbku. Veľkým problémom bolo preto správne nastaviť zapaľovače, čo malo za následok len 30% účinnosť torpéd. Problémy s torpédami Nemci vyriešili až roku 1943. Britská obrana sa postupne konsolidovala a ponorky sa dostávali do defenzívy. Obrovskú úlohu na oboch stranách zohrali odpočúvacie a dešifrovacie služby. V Spojenom kráľovstve Vládna služba pre šifry v Bletchey Parku, nazývaná tiež Ultra, ktorá sledovala a dešifrovala rozkazy pre U-booty a na druhej strane Beobachtungsdienst (alebo xB-dienst), ktorá rozlúštila britský kód Naval Cypher No. 3 a umožnila tak sledovať pohyby konvojov v Atlantiku. xB-dienst čiastočne rozlúštil i kód Naval Cypther No. 2 používaný pre vojnové lode. To malo za následok z jednej strany presúvanie trás konvojov, aby obišli vlčie svorky a z druhej presúvanie ponoriek do zmenených trás. Obrovskú úlohu na oboch stranách zohrala kontrarozviedka a rozviedka. Na strane spojencov, francúzsky odboj poskytoval Britom informácie o termíne vyplávania ponoriek. Hlavné ponorkové základne boli francúzske atlantické prístavy. Podobne aj Nemci získavali informácie o vyplávaní konvojov z východného pobrežia USA.

Ďalším významným medzníkom bolo získanie kódovacieho zariadenia Enigma. 9. mája 1941 sa Spojencom vzdala posádka ťažko poškodenej ponorky U-110, ktorej samodeštrukčné zariadenia zlyhali a Spojenci tak získali nepriateľskú ponorku so všetkým príslušenstvom vrátane šifrovacieho stroja Enigma a aktuálnych kódov. Angličania priznali, že boli schopní rozlúštiť všetky nemecké správy až v 70. rokoch.

Od začiatku roka 1942 začali byť eskortné lode vybavované vysokofrekvenčnými zameriavačmi rádiových signálov, High Frequency Direktion Finder, HF-DF. Nemci predpokladali zameriavanie z pozemných staníc, ale vzhľadom na čas, vzdialenosť a dobu spracovania tomu neprikladali význam. Aby mohli Nemci riadiť taktiku útokov vlčích svoriek museli kapitáni podávať pravidelné hlásenia o polohe, stave torpéd o počasí, predpokladanej dobe návratu atď.  To znamenalo že ponorky denne vysielali a tým sa prezrádzali. Eskortné lode dokázali ponorku lokalizovať skoro okamžite ak bola v blízkosti konvoja.


Taktika nemeckých ponoriek[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatkom roku 1940 prišiel veliteľ ponorkového loďstva, admirál Dönitz s nápadom skupinových útokov ponoriek v noci na hladine. Vychádzal z úvahy, že ponorka na hladine je nezachytiteľná sonarom a opticky skoro nepozorovateľná, pretože vyčnieva iba 3 – 4 m nad hladinou. To bola tzv. taktika vlčích svoriek. Rátal i s tým, že eskortné lode nemôžu dlhodobo prenasledovať odhalenú ponorku pretože konvoj bol vystavený útokom ďalších. Ponorky cez deň plávali na hladine za konvojom, prípadne čakali v predstihu, podľa hlásenia xB-dienst o polohe konvoja. Taktika fungovala, až do roku 1943 perfektne. Vlčie svorky sa skladali podľa situácie z 10 – 25 členov. Nevýhoda bola, že počas plavby konvoja sa nie všetky ponorky stihli dostať ku konvoju. Prakticky to bola jedna dve ponorky, až pri pobreží sa počet zvýšil na päť až osem, no vtedy sa ku konvoju pripájali aj lode vyslané od cieľového pobrežia. Po nájdení konvoja sa ponorka držala v závese, a podávala informácie o pohybe. Ponorkové veliteľstvo oznamovalo priebežne ostatným ponorkám pohyb konvoja a navádzalo ponorky, ktoré boli schopné ho dostihnúť. Útoky boli podnikané v noci, väčšinou z hladiny a z tmavšej časti horizontu.

Druhé zlaté obdobie ponoriek začalo po vstupe USA do vojny, americká protiponorková obrana nebola absolútne pripravená. Dönitzom vyslané ponorky dostali rozkaz začať útoky pri americkom pobreží 13. januára 1942. Operácia bola nazvaná Paukenschlag (úder na bubon). Už 12. januára U-123 potopila pri Bostone prvú loď. Od 12. januára do 6. februára šesť ponoriek potopilo 163 000 BRT obchodnej tonáže. Pre ilustráciu všetky ostatné nemecké ponorky potopili v severnom Atlantiku za december 1941 5 000 BRT obchodnej tonáže.

Ale v máji 1943 Nemecko utrpelo obrovskú porážku v bitke o Atlantik, stratilo v priebehu mesiaca neuveriteľných 60 ponoriek. Ukázalo sa, že technická konštrukcia bola pomýlená. Ponorky boli na hladine bezbranné a pod vodou pomalé. Eskortné stíhacie skupiny zložené z 4 – 5 torpédoborcov a eskortnej lietadlovej lode zvyčajne zatlačili ponorku pod hladinu a buď ju zničili pod vodou alebo prinútili vynoriť.

Hitler mal fóbiu že Spojenci napadnú Nemcov v Nórsku a z toho dôvodu držal 21 ponoriek severne od Shetlandských ostrovov, jednej z najopustenejších oblastí na svete. Ďalších 20 ponoriek nariadil poslať do Stredozemného mora. V boji proti obchodným lodiam tu ponorky nezaznamenali nič významné. V boji proti vojnovým dokázali potopiť HMS Barham, lietadlové lode HMS Ark Royal a HMS Eagle, plávajúcu ponorkovú základňu HMS Medway a niekoľko krížnikov.

Priamu vinu na spomalení vývoja, nemeckých ponoriek malo nemecké najvyššie velenie na čele s Hitlerom, ktorý po porážke Francúzka považoval vojnu za vyhratú a na jar 1940 nariadil z ekonomických dôvodov zastaviť väčšinu vývojových zbrojných programov, kde nebol možný reálny výstup do jedného roka.[4] Výsledkom bolo pozastavenie mnohých životne dôležitých programov, ako ponorky, prúdové lietadlá, radar atď.  na dobu 1,5 roka.

Na konci vojny sa stalo neriešiteľným problémom obsadenie nových ponoriek, kríza nastala po 1. februári 1945, keď sovietska ponorka S-13 kapitána 3. stupňa Marineska torpédovala pri Gdansku pasažiersku loď Wilhelm Gustloff. Na lodi bolo prepravovaných 2 500 príslušníkov 2. ponorkovej flotily, (2 unterseeboot-lehrdivizon), ktorí mali byť posádkami nových ponoriek.

Nemecko potopilo ponorkami počas vojny 14 miliónov ton obchodnej tonáže a 190 vojnových lodí z toho 6 lietadlových. Stratilo 800 ponoriek, 90 % zo všetkých nasadených.Ku dnu kapitulácie malo Nemecko k dispozícii 300 ponoriek,čiastočne rozostavaných alebo už prebraných Kriegsmarine, všetky Waltrovho typu. Posledná nemecká ponorka sa vzdala 17. augusta 1945 v Mar del Plata. U-977 nadporučík Schaeffer. Celá posádka sa skladala z námorníkov ktorý prišli o celé rodiny. Išlo o typ VII-C, teda čln krátkeho dosahu ktorý v týchto vodách nemal čo robiť. Nikdy nebolo zverejnené čo vlastne do Argentíny po vojne doviezol.[5]

Spojené kráľovstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Protiponorková obrana[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatkom 2. svetovej vojny urýchlilo zavedenie konvojov potopenie pasažierskej lode SS Athenia 2. septembra 1939 poručíkom Lempom z ponorky U-30.

Zlomom v boji proti vlčím svorkám a ponorkám bol všeobecne rozvoj radarov na lodiach i v lietadlách. Spojenci postupne rozširovali letecké hliadkovanie, až v roku 1943 pokryli celý Atlantik. Ponorka plávajúca na hladine mohla byť objavená hliadkujúcim lietadlom, alebo loďou a buď napadnutá, alebo zatlačená pod hladinu. Začiatkom roku 1943 boli vďaka dostatku vojnových lodí vytvorené eskortné stíhacie skupiny (eskortná lietadlová loď a 3 až 5 torpédoborcov), ktoré neboli viazané priamo na ochranu konvojov ale na ničenie odhalených ponoriek. Útoku niekoľkých torpédoborcov po neobmedzenú dobu skoro každá ponorka podľahla. Buď bola zničená pod vodou hlbinnými bombami, alebo sa jej vybili batérie a musela sa vynoriť. V delostreleckom boji nemohla odolať žiadnej vojnovej lodi. Akýkoľvek zásah do trupu bol pre ponorku smrteľný. Tým sa stali útoky na konvoje samovražednou vecou.[6]


Konvoje[upraviť | upraviť zdroj]

Anglické námorníctvo už roku 1917 prišlo na to, že vytváranie konvojových zostáv obchodných lodí má dva účinky. Ponorky mali zlomok cieľov na potenciálne útoky, pretože hľadať na ploche oceánu konvoj je len o málo jednoduchšie ako hľadať jednu loď. Pravdepodobnosť nájdenia cieľa sa matematicky zvyšuje počtom lodí plávajúcich roztrúsene. Lode v konvojoch bolo navyše možné, pomerne dobre chrániť vojnovými loďami. Výsledkom bolo zostavovanie flotíl niekoľko desiatok obchodných lodí chránených eskortnými plavidlami. Išlo o zmes lodí, od torpédoborcov, korviet a fregát po lietadlové lode.

Konvoje sa skladali podľa potreby zvyčajne z niekoľkých desiatok nákladných lodí, ktoré plávali v niekoľkých radoch, po obvode chránili takúto formáciu eskortné lode. V strede konvoja plávala zvyčajne ďalšia eskortná loď, ktorej úlohou bolo napadať ponorky, ktoré prerazili vonkajšiu obranu. Existovali pomalé konvoje, tvorené loďami, ktoré dokázali vyvinúť rýchlosť aspoň 8,5 uzla. Lode v rýchlych konvojoch bývali niekedy aj dvakrát tak rýchle. Rýchlosť konvoja bola vždy určená maximálnou dosahovanou rýchlosťou najpomalšej lode. Problémom zostavovania rýchlych konvojov bola eskorta. Korvety a fregaty dosahovali rýchlosť maximálne 17 uzlov, pri akomkoľvek zdržaní neboli schopné konvoj dostihnúť. Preto ich ochranu mohli tvoriť iba torpédoborce, ale tých bol večný nedostatok. Spojenci nasadili v Atlantiku celkovo okolo 4 000 eskortných lodí. Pomer eskortných lodí a ponoriek v Atlantiku sa pohyboval 7 – 10 ku jednej ponorke.

Pre ponorky predstavoval konvoj zlomok z množstva cieľov a príležitostí na útok, v porovnaní s rovnakým množstvom roztrúsených lodí plávajúcich osamote. Výhodou konvojov bola i možnosť kryť najcennejšie lode (lietadlové, cisternové a transportné s dôležitým nákladom) v strede zostavy menej hodnotnými plavidlami na okraji. Okrajové lode boli zvyčajne prvým cieľom útokov, no eskortné plavidlá mali možnosť efektívne odrážať aj náhle útoky. Tým sa z konvojov stala pomerne účinná obrana pred ponorkami. Navyše po tom, čo Spojenci získali dostatočný počet protiponorkových plavidiel a založili stíhacie skupiny, ktoré neboli viazané priamo na ochranu konvoja, ale na vyhľadávanie nepriateľských ponoriek, nemecké ponorky už viac nedosahovali svoje úspechy tak ako na začiatku vojny.

Spojené Štáty[upraviť | upraviť zdroj]

USA do prvej svetovej vojny prakticky nezasiahli. Pri vstupe do druhej mali k dispozícii 112 ponoriek, ale 60 z nich bolo viac než 20 rokov starých a mnohé nemohli slúžiť ani na výcvik. Hlavným typom bola trieda ponoriek Salmon. Išlo o oceánsku ponorku o výtlaku 1 500 t, s akčným rádiom až 12 000 míľ. Počítalo sa s nasadením v Pacifiku proti Japonsku. Od roku 1943 začali mohutnú ofenzívu proti japonskej plavbe. Dokázali do konca vojny potopiť 4,9 milióna ton obchodnej tonáže a 260 vojnových lodí všetkých kategórií. To všetko pri strate 54 člnov. V roku 1945 sa japonská námorná doprava úplne zrútila.

U.S. Navy používalo vo vojne väčšinou ponorky triedy Gato a Balao, ku koncu vojny pribudla trieda Tench. Tieto ponorky patrili k najlepším na svete z hľadiska vybavenia pre pobyt posádky. Mali napríklad automatické práčky a sprchy, o čom sa napríklad na nemeckých ponorkách nikomu ani nesnívalo. Ich najzávažnejším problémom boli ale veľmi poruchové torpéda, s nespoľahlivými magnetickými a kontaktnými zapaľovačmi. Tieto problémy následne priviedli Japoncov k trestuhodnému zanedbaniu protiponorkovej ochrany. Po nečakanom vyriešení týchto problémov tak Japoncom skokom narástli straty a ani promptné vytvorenie protiponorkových jednotiek, ktoré sa vyznačovali veľkou efektivitou (tzv. kaibokany), už situáciu nezvrátilo.

Hlavnou príčinou ich úspechov v čase, keď omnoho dokonalejšie nemecké ponorky boli prenasledovanými obeťami, spočívala v katastrofálnej úrovni japonskej obrany. Je zarážajuce že Japonsko, ostrovný štát závisly na námornych komunikáciach takto zanedbal obranu. V ponorkovom loďstve sa tradovala historka, i keď nepravdivá, o americkej ponorke, ktorá potopila japonskú loď v lodenici keď ju spúšťali na vodu. Ale svedčí to o rozsahu sebavedomia a skutočnej nadvlády ponoriek. Katastrofou bola úroveň amerických torpéd, nedokázali držať hĺbku, bežne sa ponárali až o 3 m hlbšie. Zlyhávali im zapaľovače a nedokázali držať smer. Jeden z najlepších kapitánov O. Kane bol potopený vlastným torpédom, ktoré zmenilo smer o 180°.Ponorka Tang, Kane prežil a z mora ho vylovila japonská eskortná lod.

Jedným z najväčších úspechov amerických ponoriek bolo potopenie lietadlovej lode Šinano, vtedy najväčšej na svete (68 000 BRT).Pri plnom výtlaku 72 000 BRT. Bola zasiahnutá salvou 6 torpéd z ponorky USS Archer-Fish, korv. kpt. Enright, ani jej kapitán nevedel, čo torpédoval, nahlásil potopenie eskortnej lietadlovej lode. Bola to najväčšia loď potopená ponorkou v histórii.

Japonsko[upraviť | upraviť zdroj]

Cisárske Japonsko vstupovalo do vojny s 68 ponorkami, ale tretina bola prakticky nepoužiteľná. Vzhľadom na rozlohu Pacifiku a teda jeho nemožnosť stráženia, Japonci sa nikdy nevenovali systematicky boju proti obchodným lodiam. Japonské ponorky technicky zaostávali z hľadiska technických vlastností pod hladinou, ako aj kvôli vysokej hlučnosti. V rýchlosti na hladine však patrili k svetovej špičke. Ich hlavnou devízou bola kvalita torpéd, vz. 93 v tom čase bezkonkurenčne najlepšie na svete. Torpédo dosahovalo pri dosahu 10 míľ rýchlosť 36 uzlov a bojovú náplň 490 kg TNT. Akékoľvek iné torpédo presahovalo výkonmi dvojnásobne. Preto preferovali riskantné útoky na vojnové lode a špeciálne úlohy. Japonská stavba ponoriek sa v priebehu vojny dosť odlíšila od ostatných námorných mocností. Velenie malo obrovský problém zásobovať posádky odrezaných posádok na tichomorských ostrovoch, pre americkú námornú a leteckú blokádu prichádzalo do úvahy jedine zásobovanie ponorkami. Preto sa japonské námorníctvo zameralo na stavbu špeciálnych ponoriek určených na zásobovanie, nosičov samovražedných torpéd Kaiten a nosičov lietadiel. Postavili 4 najväčšie ponorky na svete o výtlaku 6 500 ton. Boli určené ako nosiče malých hydroplánov nesených v špeciálnych puzdrach (vodotesných hangároch) na palube, každá loď niesla 3 takéto lietadlá. Mali vyplávať zo Singapuru v auguste 1945 a z Karibského mora napadnúť Panamský prieplav. Operáciu zmarila kapitulácia Japonska.

Japonci dosiahli najväčšie úspechy v boji proti vojnovým lodiam v priebehu bitky o Guadalcanal. 10. septembra 1942 o 14:45 vystrelila ponorka I-19, poručíka Kinašiho, salvu 6 torpéd proti americkému zväzu TF-19, kontraadmirála Noyesa. Dve zasiahli lietadlovú loď USS Wasp, jedno torpédoborec USS O. Brien, štvrté novú radovú loď USS North Carolina. Prvé dve lode boli stratené, tretia ťažko poškodená. Táto akcia je považovaná za jeden z najúspešnejších ponorkových útokov počas vojny.

Posledným veľkým úspechom bolo potopenie ťažkého krížnika USS Indianopolis v noci z 29. júla na 30. júla 1945 ponorkou I-58, korvetného kpt. Hašimota. Loď bola potopená po tom ako na Tiniane vyložila kľúčové súčiastky atómovej bomby Little Boy. Uránovú náplň. Katastrofu neprežilo 883 členov posádky, z toho najmenej 500 v dôsledku zlyhania americkej organizácie záchranných prác.

Japonsko stratilo počas vojny 130 ponoriek, ktoré dokázali potopiť 3 lietadlové lode, 2 krížniky, 7 torpédoborcov ale len 900 000 BRT tonáže obchodných lodí.

Taliansko[upraviť | upraviť zdroj]

Taliansko vstupovalo do vojny s druhou najväčšou ponorkovou flotilou na svete, hneď po ZSSR, malo 115 člnov. Pri návšteve Hitlera Mussolini predviedol vynorenie 100 ponoriek naraz. Talianske vojnové loďstvo bolo podľa Washingtonských zmlúv z roku 1923 štvrté najväčšie na svete a jedno z najmodernejších. Podobne ako väčšina talianskych vojsk počas vojny, aj talianske ponorkové loďstvo na svojich protivníkov nedostačovalo. Napr. pri prvom stretnutí hlavných síl v bitke pri myse Stilicho, medzi briskou stredomorskou flotilou sa Taliani po prvých výstreloch dali na útek.

V hladinových lodiach predstavovali talianske konštrukcie v mnohých smeroch svetovú špičku, ale v ponorkách patrili k najhorším. Problémom boli i vnútorné vzťahy v posádkach, napr. strava sa varila v kategóriach pre dôstojníkov, poddôstojníkov a mužstvo zvlášť, čo bolo na nemeckej ponorke nepredstaviteľné. Úspechy, ktoré dosiahla ponorková flotila boli dielom niekoľkých jednotlivcov. Hlavne z 10. ľahkej torpédovej flotily v La Spezie,MAS, jej časťou bol potápačský oddiel určený k obsluhe „živých torpéd“. Bolo to upravené torpédo, na ktorom sedeli obkročmo dvaja potápači a riadili ho. Výzbroj tvorila prísavná mína s bojovou hlavicou 400 kg TNT. Ku cieľu, čo bola vždy nepriateľská základňa boli dopravení ponorkou, zvyčajne to bola Sciré. Velil jej jeden z najlepších kapitánov, knieža Borghese. 19. decembra 1941 uskutočnili svoju najslávnejšiu akciu. Tri torpéda vnikli do Alexandrijského prístavu a umiestnili nálože pod radové lode HMS Valiant, HMS Queen Elisabeth a tanker. Lode klesli na dno, ale pre malú hĺbku im zostali paluby nad hladinou. Bol to jeden z najväčších úspechov talianskeho námorníctva. Všetci šiesti potápači akciu prežili a skončili v zajatí. Námorný kapitán Morgan, veliteľ Valiantu v r.1944 pripol veliteľovi útoku, poručíkovi de La Penne, najvyššie talianske vyznamenanie, Medaila Di Oro za túto akciu. Morgan v tom čase bol kontradmirál a veduceho spojeneckej misie pri talianskej vláde. Briti ich stratu tajili až do konca vojny. Oznámil ju W. Churchil v parlamente po kapitulácii Talianska. Tento útok mal za následok, že i námorné mocnosti, ktoré sa na podobné bojové prostriedky dívali prezieravo začali ich vývoj. Prvé z nich bolo Spojené kráľovstvo a Nemecko.[7]

47 talianskych ponoriek zaujalo postavenia už deň pred vyhlásením vojny, výsledok bol katastrofálny, potopili starý krížnik Calypso, jednu cisternovú loď ale šesť ich bolo ihneď stratených. Pretože v Stredomorí nedosahovali žiadne úspechy, na žiadosť Mussoliniho sa pripojili do bitky o Atlantik. Operovala tam i najúspešnejšia talianska ponorka Da Vinci. Dokázala potopiť podľa rozdielnych údajov 12 alebo 17 lodí. Mnohí kapitáni si neúspechy vynahradzovali v hláseniach. Rekord vedie korvetný kapitán Enzo Grossi, ponorka Barbarigo, ktorý podľa vlastných slov 20. mája 1942 potopil radovú loď triedy Maryland a v októbri radovú loď Mississipi o výtlaku 34 000 BRT. V skutočnosti vystrelil salvu torpéd na HMS Petunia, o výtlaku 915 BRT, ktorú aj tak nezasiahol. Od Nemcov dostal Rytiersky kríž a bol mimoriadne povýšený. V skutočnosti potopil za celú kariéru dve obchodné lode. Celkove za podobné výkony dostali Rytierske kríže traja talianski kapitáni. Seekriegsleitung o týchto hláseniach veľmi pochybovala, ale vzhľadom na vojnovu spoluprácu sa tvárila, že im verí. V prvom polroku 1942 potopili talianske ponorky v celom Stredomorí jednu neutrálnu loď. O príčinách výkonov talianskeho loďstva sa dodnes diskutuje. Na mori sa niet kde skryť a ťažko utiecť. Taliansko stratilo v bojoch 84 ponoriek, jeho prínosom boli spomínané živé torpéda.

Studená vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Na konci druhej svetovej vojny námorné mocnosti znovu považovali ponorkové nebezpečenstvo za vyriešené. Až skúšky ukoristených Waltrowých ponoriek nemeckej výroby ich presvedčili ako sa mýlili. Zlomom bolo hlásenie kapitána Schnee o jeho poslednej bojovej plavbe. Vývoj sa uberal dvoma smermi, klasickými a nukleárnymi.

Atómové ponorky boli od začiatku 50. rokov konštruované v dvoch kategóriach, ako strategické nosiče nukleárnych rakiet, alebo ako útočné, určené k boju proti strategickým ponorkám a hladinovému loďstvu. Strategická atómová ponorka je nosičom balistických rakiet, podľa typu 16 – 24 kusov. Súčasné disponujú viacerými nezávisle navádzanými hlavicami. To znamená, že strategická ponorka je po odpálení schopná zasiahnuť desiatky cieľov.

V priebehu 60. rokov nastal obrovský rozvoj sovietskeho ponorkového loďstva. Sovietske loďstvo malo na prelome 60. a 70. rokov v operačnej službe zhruba 180 atómových ponoriek. Ich technické parametre sú dodnes tajné, podľa veľmi nespoľahlivých zdrojov sa hĺbka ponoru pohybuje od 500 do 2000 metrov, rýchlosť okolo 30 uzlov. Trup je skonštruovaný z titánových zliatin. Ich hlavnou základňou bol Murmansk v Severnom a Vladivostok v Tichom oceáne, bojovou zónou bola oblasť severne od Bahamských ostrovov po Grónsko. Z tejto oblasti boli schopné zasiahnuť raketami zhruba polovicu územia USA. Ich druhá operačná zóna bola východný Pacifik, pri pobreží Kalifornie.

Bojovou zónou amerických strategických ponoriek bola hlavne Arktída, Barentsovo more a východný Pacifik. Hlavnou základňou bol Norfolk. Druhou bojovou zónou bol Indicky oceán kde mohli zaútočiť na ciele v južných oblastiach ZSSR. Základňou bol ostrov Diego Garcia. Američania to dodnes verejne nepriznali. Snahou oboch mocností bolo sledovať strategické ponorky nepriateľa a lokalizovať ich polohu. V praxi to znamenalo, že americké útočné ponorky čakali v Barentsovom mori na svojich sovietskych protivníkov, ktorí vyplávali z Murmanska a sledovali ich v tesnom závese. Druhá možnosť bola čakať ponorky v Dánskom prielive. Filozofia spočívala o tom, že lokalizovanú strategickú ponorku je možné zničiť kým odpáli strategické rakety. Najväčšia konfrontácia oboch mocností hrozila v priebehu kubánskej krízy. Po zastavení sovietskych lodí s nákladom rakiet Američania objavili sovietsku ponorku, ktorá lode chránila. Na rozkaz prezidenta Kennedyho ju americký torpédoborec prinútil vynoriť sa. Až v roku 2000 Rusi priznali, že ponorky boli dve, pričom druhá sa zdržiavala vo vzdialenosti 5 km, na dostrel od amerického zväzu lodí. Posledné plavidlo potopené ponorkou do dnes, je argentínsky krížnik ARA General Belgrano potopený britskou ponorkou HMS Conqueror počas vojny o Falklandské ostrovy.

Súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Klasické ponorky majú oproti atomóvým výhodu v tichom chode. Slabinou atómovych ponoriek je vysoká hlučnosť sposobovaná čerpadlami na chladenie reaktora, zvuk sa totiž pod vodou šíri 5x lepšie ako vo vzduchu. Sučasné klasické ponorky sú postavené z hlinníkových zliatin aby neindukovali magnetické pole, tým su odolné proti meraniu magnetických anomálii, MAD. V súčasnosti je naväčší exportér klasických ponoriek Nemecko. Ponúka typ XX7 poháňaný univerzálnym palivovým článkom na vodík. Je považovaný za najlepšiu klasickú ponorku na svete.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ROBERTS, Priscilla Mary. World War One. [s.l.] : ABC-CLIO, 2006. Dostupné online. ISBN 9781851098798. S. 2454. (angličtina) s. 205 – 206
  2. TUCKER, Spencer; ROBERTS, Priscilla Mary. World War I: encyclopedia. 2005 : ABC-CLIO. Dostupné online. ISBN 9781851094202. (angličtina)
  3. CARR, J. Revell. All Brave Sailors: The Sinking of the Anglo-Saxon, August 21, 1940. [s.l.] : Simon and Schuster, 2007. Dostupné online. ISBN 9780743238380. (angličtina)
  4. Adolf Galland – Prvý a posledný
  5. Vitezství prichádzí z more Naše vojsko. Praha, 1999, str. 260
  6. Wolfgang Ott: Žraloci a malé ryby. Naše vojsko, Praha, 2007
  7. Záludné miniponorky Naše vojsko 1990