Portál:História/Citát

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 | 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 | 29 | 30

1[upraviť zdroj]

To je môj súcit so všetkým minulým, že vidím: je vydané napospas, – je vydané napospas milosti, duchu, šialenstvu každého pokolenia, ktoré príde, a všetko, čo bolo, si vysvetlí ako svoj most!
Mohol by prísť veľký násilnícky vládca, prešibaný netvor, ktorý by svojou milosťou a nemilosťou nútil a prinútil všetko minulé: až by sa mu stalo mostom a predzvesťou, hlásateľom a kikiríkaním.
Je tu však aj druhé nebezpečenstvo a môj druhý súcit: – kto zo spodiny pochádza, toho pamäť siaha po deda, – pri dedovi však prestáva čas.
Aj tým je všetko minulé vydané napospas: lebo by sa raz mohlo stať, že spodina sa stane pánom a v plytkých vodách sa utopí všetok čas.
– Zarathustra v diele Friedricha Nietzscheho Tak vravel Zarathustra (1885), III, „O starých a nových tabuliach“, 11[1]
  1. Citované podľa: Nietzsche, Friedrich (2002), Tak vravel Zarathustra : Kniha pre všetkých a pre nikoho, Bratislava: PhDr. Milan Štefanko – IRIS, str. 144, ISBN 80-89018-28-9 , preklad Rastislav Škoda


2[upraviť zdroj]

Rozdíl kronik jest od zákonu Božieho takový rozdiel, že zákon božie jest věc jistá, svatými lidmi spevněná, nemajíc proti sobě žádné mieti odpory, ale kroniky nejsú tak jistá věc, nébrž proti zákonu božiemu jsú se odmlúvati, ale proti kronikám muože se odmlúvati, neb kroniky jsú jako básně proti zákonu božiemu, opět proti zákonu božiemu učině zhřeší, ale proti kronikám učině nezhřeší.
– Pavel Žídek v spise Jiří[ho] správovna (1470) venovanom kráľovi Jiřímu z Poděbrad[1]
  1. Citované podľa: Tobolka, Zdeněk Václav, ed. (1908), M. Pavla Žídka Spravovna, V Praze: Česká akademie císaře Františka Josefa pro vědy, slovenost a umění, str. 78 , riadky 30-35


3[upraviť zdroj]

...politika sa snaží zmocniť nie samotnej histórie, ale jej interpretácie, či lepšie povedané inštrumentalizácie. Dejiny sa používajú ako nástroj vo vnútroštátnych i medzištátnych sporoch. Zbraňami sa stávajú práve prvky (miesta) historickej pamäti – pamätníky, sochy, busty, osobnosti a komemorácie historických udalostí dávno minulých aj časovo blízkych. Neraz na politických sekretariátoch iniciované komemorácie politikov, osobností, sa cez regionálne štruktúry a ďalšie prevodné páky dostávajú na námestia a následne sa dožadujú posvätenia od historikov z jednej či druhej strany (v slovenských podmienkach od Cyrila a Metodasvätého Štefana v Komárne, cez Svätopluka, Máriu Teréziu, Štúrovcov v Bratislave až k Ferdinandovi Ďurčanskému v Rajci a Jánosovi Esterházymu v Košiciach).
Štefan Šutaj (2012)[1]


4[upraviť zdroj]

Školská prax a školský výklad zložitých udalostí má svoju logiku a opodstatnenie, lebo je určená deťom a mládeži, ktorá potrebuje získať základné vedomosti z celého radu odborov, ale ak sa zjednodušený výklad minulosti posúva aj ďalej, a najmä do odborných kruhov, stáva sa už brzdou poznania a vo vzťahu k histórii aj základom pre nesprávny, ba až falošný obraz minulosti, ktorý nám neumožní dobre pochopiť ani našu súčasnosť. Pravda, vyvoláva aj otázky, najmä vtedy, ak sa syntetický – širší obraz slovenských dejín konfrontuje s miestnymi – lokálnymi dejinami. V niektorých prípadoch sa čitateľovi javia celoslovenské a miestne dejiny ako dve odlišné množiny s minimálnou plochou prekrytia, čo len podčiarkuje vznik pochybovačných otázok o pravdivosti jedného či druhého výkladu.
– profesor slovenských dejín Peter Švorc (2011)[1]
  1. Švorc, Peter (2011), „Košice a začleňovanie Slovenska do nového štátu 1918-1919“, in Šutaj, Štefan, Košice a dejiny – dejiny Košíc : Zborník príspevkov z 1. vedeckej konferencie k dejinám Košíc, zorganizovanej Katedrou histórie Filozofickej fakulty UPJŠ v Košiciach, ktorá sa uskutočnila 16. – 17. septembra 2010 v Košiciach (1. vyd.), Košice: Filozofická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, str. 90, ISBN 978-80-7097-910-5 


5[upraviť zdroj]

História nám len naznačuje, že kapitalizmus je potrebnou podmienkou politickej slobody. Je zrejmé, že nie je podmienkou postačujúcou. Fašistické Talianskofašistické Španielsko, Nemecko v rôznych obdobiach počas posledných sedemdesiatich rokov, Japonsko pred prvou svetovou vojnou a v medzivojnovom období, cárske Rusko v desaťročiach pred prvou svetovou vojnou – to všetko sú spoločnosti, ktoré rozhodne nemožno označiť ako politicky slobodné. No predsa, v každej z nich bolo súkromné podnikanie dominantnou formou ekonomického usporiadanie. Je preto zjavne možné, aby existoval ekonomický systém, ktorý je vo svojich základoch kapitalistický, a politický systém, ktorý nie je slobodný.
Dokonca aj v týchto spoločnostiach mali občania omnoho viac slobody než občania moderných totalitných štátoch ako je Rusko alebo nacistické Nemecko, kde je ekonomický totalitarizmus spojený s politickým totalitarizmom. Ešte aj v cárskom Rusku mali niektorí občania za určitých okolností možnosť zmeniť zamestnanie bez potreby súhlasu politickej autority, pretože kapitalizmus a existencia súkromného vlastníctva do istej miery kontrolovali centralizovanú moc štátu.
– čelný predstaviteľ chicagskej školy ekonómie Milton Friedman v eseji z roku 1962, presadzujúc názor, že rozšírenie ekonomickej slobody povedie k slobode politickej[1]

  1. Friedman, Milton, ed. (2002), Capitalism and freedom (3. vyd.), Chicago, IL; London: University of Chicago Press, str. 10, ISBN 0-226-26421-1 


6[upraviť zdroj]

Nezdieľam názor môjho priateľa Hayeka, ktorý sa domnieva, že každá štátna intervencia je počiatkom otroctva. Neexistuje jediný príklad totalitarizmu, ktorý by sa v demokratickom štáte zrodil z ekonomického dirigizmu. Zásadnou sa mi zdá, nie tak v dirigizme ako v (politickom – pozn. W.) systéme, ideologická inšpirácia, úsilie sekty, menšiny, vnútiť zvyšku svojich spoluobčanov alebo celému svetu určitý súbor inštitúcií.
Raymond Aron oponujúc téze Hayekovej práce Cesta do otroctva (1944)[1]
  1. Aron, Raymond; et al. (1960), Colloques de Rheinfelden, Paris: Calmann-Lévy, str. 108-109 


7[upraviť zdroj]

Som plne presvedčený o tom, že veda a mier zvíťazia nad nevedomosťou a vojnou, že národy sa napokon zjednotia nie na to, aby ničili, ale aby budovali, a že budúcnosť bude patriť tým, ktorí urobili pre trpiace ľudstvo najviac.
Louis Pasteur[1]
  1. Dubos, Rene J. (c1950), Louis Pasteur : free lance of science, Boston, MA: Little, Brown and Company, str. 85-86 


8[upraviť zdroj]

Hospodárske dejiny výrazne prispeli k sformovaniu ekonomickej teórie. Medzi ekonómov, ktorí pokladali dejiny za dôležitý zdroj svojich myšlienok patria Smith, Malthus, Marx, Marshall, Keynes, Hicks, Arrow, Friedman, Solow a Becker. Nezohľadnenie dejín, ako zdôraznil Simon Kuznets (...), často viedlo k nepochopeniu súčasných hospodárskych problémov bádateľmi, ktorí si neuvedomovali, že svoje generalizácie založili na prechodných okolnostiach. Nikde nie je potreba brať do úvahy dlhodobé dynamické procesy dôležitejšia, než pri takých naliehavých problémoch súčasnosti, akými je lekárska starostlivosť, dôchodkové a rozvojové politiky.
– priekopník kliometrie Robert W. Fogel v prednáške konanej pri príležitosti prevzatia Ceny za ekonomické vedy na pamiatku Alfreda Nobela 9. decembra 1993[1]
  1. Fogel, Robert W. (1994), „Economic Growth, Population Theory, and Physiology: The Bearing of Long-Term Processes on the Making of Economic Policy“, The American Economic Review 84 (3): 369, Jun., 1994, https://www.jstor.org/stable/2118058, dost. 2022-10-09 .


9[upraviť zdroj]

Historik je dozadu obrátený prorok.
Karl Schlegel[1]
  1. Fragmente“, Athenaeum (Berlin) Ersten Bandes [1] (Zweites Stück [2]): 20, 1798, https://books.google.sk/books?id=lWZeAAAAcAAJ&pg=PA20, dost. 2022-10-09 . „Der Historiker ist ein rückwärts gekehrter Prophet.“


10[upraviť zdroj]

Na Slovensku od roku 1990 trvá slobodný vedecký výskum bez ideologických či politických nátlakov. (...) Ja ako príslušník generácie tridsiatych rokov 20. storočia som si uvedomil právo aj povinnosť opätovne preskúmať časť slovenských dejín a vnímať ich z hľadiska vedy a spoločnosti na prelome 20. a 21. storočia. Krátko po roku 1989 som si to uvedomil a programovo vyznal takto: ‚Ja skúmam slovenskú minulosť preto, aby sme poznali, čím nás dejiny nesmú spútavať a čím nás môžu oduševňovať k slobode jednotlivca, obce, národa a štátu.‘
Ferdinand Uličný v úvode svoje monografie napísanom na jeseň 2011[1]
  1. Uličný, Ferdinand (2013), Dejiny Slovenska v 11. až 13. storočí (1. vyd.), Bratislava: VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, str. 5, ISBN 978-80-224-1292-6 


11[upraviť zdroj]

Zdá sa, že je to v povahe človeka, že sa snaží pre svoj národ vybojovať prioritu, dokazovať, v čom boli významní, dôležití, v čom ovplyvnili historický vývoj. Nadväzujeme na hodnoty tých, čo tu boli pred nami a človek by si mal vážiť a pripomínať a poznať dejiny vlastné aj iných. Nemá však prakticky význam, kto tu bol len pred tristo rokmi a kto pred tisíc rokmi. Neznamená to, že má menšie právo alebo menší nárok na dom, na územie alebo na záhradu, lebo niekto iný tu bol skôr. (...) Môžeme skúmať, pokojne sa rozprávať a s empatiou vypočuť, kto tu bol, kto kedy prišiel, dokonca aj kto mal aké koníky, ale nie je to dôvod pre nacionalistické spory. Politickí vodcovia so sklonmi k autoritárstvu vyhľadávajú priestor, keď sa dá zjednotiť, spojiť proti niekomu, vytvárať pocit ohrozenia, pretože vtedy vyniknú vodcovia, ktorí sa môžu postaviť do čela takejto „ohrozenej skupiny“.
Štefan Šutaj v rozhovore pre denník SME (2011)[1]


12[upraviť zdroj]

(J)a nechápem život tak, že treba len nejako vynikať. Iste, treba sa usilovať o napredovanie. Ale nevidím v tom traumu, ak nemôžem povedať, že môj národ alebo moji predkovia urobili to či ono. Že ovládli nejaký národ a diktovali ešte niekomu okrem seba.
Richard Marsina v rozhovore pre týždenník Trend (2012)[1]
  1. Plančíková, Vladislava (2012), „Stačí, že nebudeme zaostávať“, Trend, 2012-12-26, https://www.trend.sk/spravy/staci-nebudeme-zaostavat, dost. 2022-10-08 


13[upraviť zdroj]

História je dôležitá. Keď nepoznáte históriu je to akoby ste sa narodili včera. A keď ste sa narodili len včera, ktorýkoľvek líder vám môže nahovoriť čokoľvek.
Historicky negramotný ľud má malú nádej na to, aby ukončil stáročia trvajúcu bigotnosť voči rasovo vyčleneným, náboženským menšinám, ktorá je príznačná pre našu (americkú – pozn. W.) minulosť a zdrsňuje našu prítomnosť. Ak prestaneme utekať pred pravdou, môže nás to zachrániť.
– americký historik Howard Zinn[1]
  1. Citované podľa: Singh, Jaideep (2017), „Memory, invisibility, and the Oak Creek Gurdwara massacre: A Sikh American perspective of the post-racial United States“, in Kurashige, Lon; Yang, Alice, Major problems in Asian American history (2. vyd.), Boston, MA: Cengage Learning, str. 528, ISBN 978-1-285-43343-1, https://books.google.sk/books?id=RLcaCgAAQBAJ&pg=PA528, dost. 2022-10-09 


14[upraviť zdroj]

Nevedieť, čo sa stalo pred tvojim narodením znamená navždy ostať dieťaťom.
Marcus Tullius Cicero (46 pred Kr.)[1]
  1. Marcus Tullius Cicero, Orator XXXIV, 120. „Nescire autem quid ante quam natus sis acciderit, id est semper esse puerum.“


15[upraviť zdroj]

História nám nepatrí, to my patríme jej.
Hans-Georg Gadamer


16[upraviť zdroj]

Kto ovláda prítomnosť, ovláda minulosť; kto ovláda minulosť, ovláda prítomnosť.
– slogan Strany v románe Georgea Orwella 1984 (1949), kapitola XIX[1]
  1. “Who controls the past controls the future: who controls the present controls the past.”


17[upraviť zdroj]

Tí, ktorí si nepamätajú minulosť sú odsúdení k jej zopakovaniu.
George Santayana


18[upraviť zdroj]

V istom zmysle sú všetci ľudia historikmi.
Thomas Carlyle


19[upraviť zdroj]

V dejinách existujú vždy dva následky: jeden bezprostredný, ktorý ľudia poznávajú okamžite, druhý vzdialený, ktorý najprv nie je spozorovaný.
François-René de Chateaubriand


20[upraviť zdroj]

Absolútne objektívny historik (...) neexistuje a ani neexistoval. Okrem toho, že je historikom, je aj občanom, ktorý je determinovaný mnohými mimoprofesionálnymi faktormi: pôvodom, národnosťou, náboženstvom, domácou i školskou výchovou, politickým prostredím, občianskymi postojmi a mnohými ďalšími vplyvmi. Všetky spomínané faktory sa vo väčšej či menšej miere premietnu do jeho interpretácie jednotlivých udalostí či osobností. Nesmú tam však prevážiť a zohrávať dominantnú úlohu. Nie vždy sa to darí.
Ivan Kamenec v rozhovore pre denník SME (2013)[1]


21[upraviť zdroj]

Štúdium histórie je silnou protilátkou súčasnej arogancie. Je ponižujúce poznať koľko našich ľúbezných domnienok, ktoré sa nám javia ako nové a uskutočniteľné, boli už predtým odskúšané, pritom mnohokrát a v mnohých podobách, a boli vyvrátené na úkor veľkých ľudských obetí.
Paul Johnson


22[upraviť zdroj]

Kúsoček pravdivej histórie je tak vzácna vec, že si ju musíme veľmi chrániť.
Thomas Jefferson


23[upraviť zdroj]

V lone starého života sa rodí nový, zaniknuté sa stáva minulosťou. Ale minulosťou, z ktorej vyrastá prítomnosť i perspektívy našich nádejí.
– Štefan Korčmároš


24[upraviť zdroj]

Ak by sa dejepis učil vo forme príbehov neostával by v zabudnutí.
Rudyard Kipling


25[upraviť zdroj]

Dejiny nás učia, že vojny začínajú, keď vlády uveria, že cena agresie je nízka.
Ronald Reagan


26[upraviť zdroj]

Slobodu možno vytrieť zo zbierky zákonov, ale nemožno ju vytrieť z pamäti.
– Thúkidides


27[upraviť zdroj]

Základnou vecou histórie nie je to, čo sa stalo, ale to, čo si ľudia o tom myslia alebo píšu.
– Frederic William Maitland


28[upraviť zdroj]

Je úplne nutné popísať súčasné udalosti, aby sa na nás potomkovia mohli odvolávať.
Alexandr Sergejevič Puškin


29[upraviť zdroj]

História je galéria obrazov, v ktorej je zopár originálov a mnoho kópií.
Alexis de Tocqueville


30[upraviť zdroj]

Dejiny študujeme preto, aby sme rozumeli dobám minulým lepšie než tí, ktorí v nich žili.
– František Vymazal[1]

  1. Citované podľa: orč (1940), „Moudrost Františka Vymazala“, Venkov : list českého zemědělského lidu (Praha: Česká strana agrární) XXXV. (284): [1], Úterý 3. prosince 1940, https://www.digitalniknihovna.cz/mzk/view/uuid:5f6e8190-5473-11e8-98e3-5ef3fc9bb22f, dost. 2022-10-08, „Dějiny studujeme proto, abychom rozuměli dobám minulým lépe než ti, kdož v nich žili.“