Suchoj Su-34

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Su-34
Suhkoi Su-34 Fullback 05 red (8583729016).jpg
Suchoj Su-34 na leteckej základni vo Voroneži.
Typ Stíhací bombardér
Výrobca Suchoj
Konštruktér Rollan Martirosov
Prvý let 13. apríl 1990
Zavedený 4. január 2007
Hlavný používateľ Vojenské vzdušné sily Ruskej federácie
Vyrobených 38[1] + 7 prototypov
Cena za kus $36 000 000

Suchoj Su-34 (v kóde NATO Fullback) je pokročilý ruský dvojmiestny stíhací bombardér a útočné lietadlo. Je zamýšľaný na nahradenie modelu Suchoj Su-24. Tento konštrukčne zaujímavý a ojedinelý stroj patrí medzi ruské lietadlá štyriapoltej generácie.

Vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Špecializovaná stíhacia-bombardovacia verzia verzia Su-27 Flanker bola vyvíjaná od začiatku osemdesiatych rokov, vyvrcholila prototypom T-10V, po prvýkrát zalietanom 13. apríla 1990. Jeho oficiálne označenie bolo Su-27IB (IB: Istrebiteľ Bombardirovšik / stíhací bombardér). Prvé správy hovorili o dvojmiestnom palubnom lietadle so sedadlami vedľa seba, ako alternatíve k dvojmiestnej verzii Su-27UB. Jej využitie v úlohe palubného stroja by totiž bolo veľmi problematické práve pre usporiadanie sedadiel za sebou – zo zadného je počas pristátia nedostatočný výhľad na palubu lietadlovej lode. Hoci prvá zverejnená fotografia zachytáva prototyp pri prelete nad palubou lietadlovej lode Admiral Kuznecov, nejde o palubné lietadlo. Prototyp T-10V mal byť pôvodne spoločný aj pre dvojmiestnu cvičnú verziu Su-27KU (Korabeľnyj – Učobnyj), ale jej vývoj bol zastavený.[2]

Rozpočtové obmedzenia nasledujúce po rozpade ZSSR pozastavili program a prototypy lietadiel začali byť uvádzané na verejnosti, viedlo to k zmätku v označovaní lietadiel a ich úloh. V prvom popise v oficiálnej ruskej tlači v roku 1994 bol označený Su-34. Tretie predsériové lietadlo (bolo však postavené už podľa sériovej výrobnej dokumentácie, takže niekedy je uvádzané ako prvé sériové) bolo uvedené na parížskom aerosalóne Le Bourget ’95 v roku 1995 ako Su-34FN (FN for „Fighter, Navy/ námorný stíhač“). Bolo popísané ako námorné lietadlo pôsobiace z pozemných základní, prípadne bol uvedený pod skratkou Su-34MF (MF ako MnogoFunksionalnyj, multi-funkčný) výstave MAKS v Moskve v roku 1999. V ruskom letectve sa používa označenie Su-34. Nezvyčajne tvarovaný nos, výsledok snahy čo najviac znížiť efektívnu rádiolokačnu odrazovú plochu (pripomína podobne tvarovaný Lockheed SR-71 Blackbird) mu priniesol prezývku „Platypus“ (vtákopysk).

Lietadlo zdieľa čo najviac konštrukčných prvkov, krídlo, chvost a motorové gondoly s Su-27/Su-30, predné vodorovné riadiace plochy s Su-30/Su-33/Su-35 na zvýšenie statickej nestability (umožňuje lepšiu manévrovateľnosť) a zníženie odporu vzduchu. Má však úplné nový nos a prednú časť trupu s umožňujúci sedieť osádke vedľa seba. Su-34 si pôvodne ponechal motory zo Su-27, sériové modely budú mať pravdepodobne motory s vektorovateľným ťahom, podobne ako posledné Su-30MK.

Pohľad spredu

Avionika[upraviť | upraviť zdroj]

Na rozdiel od skorších verzií Su-27, Su-34 má moderný kokpit, s farebnými multifunkčnými displejmi. Avionika predstavuje ucelený zbraňovo-navigačný komplex s modulárnou koncepciou s piatimi hlavnými blokmi:

  • integrovaný zbraňovo-navigačný systém
  • systém ovládania výzbroje
  • komunikačný systém
  • palubný komplet obrany a systém kontroly
  • systém registrácie letových parametrov)

Navzájom sú prepojené digitálnou dátovou zbernicou a riadené palubnými počítačmi. Je možné ich priebežne dopĺňať a modernizovať. Pilot má k dispozícii štyri multifunkčné farebné grafické displeje (dva hlavné a dva pomocné na ľavom pulte) a zobrazovací systém SEI-31/10M s čelným priehľadovým displejom ILS-31. Pracovisko šturmana(operátora zbraňových systémov) je vybavené jedným viacúčelovým veľkoplošným farebným grafickým displejom a jedným pomocným farebným grafickým displejom. Lietadlo môže pilotovať aj šturman (nie však v bojovej situácii).

Avionika má rozsiahlu architektúru počítačov, pamäťových dosiek, farebných multifunkčných displejov a procesorov. Pozostáva zo systému „Argon“ počítačová jednotka so špeciálne naprogramovanými procesormi. Všetky informačné jednotky sú kontrolované duálnym centrálnym počítačovým systémom, ktorý plne koordinuje ich pracovné vyťaženie a zaisťuje, že všetky potrebné informácie sa dostanú k posádke. Je vybavené rádiolokátorom N-011M Super Žuk, vyvinutom v ústave NIIP (Vedecko-výskumný ústav V. Tichomirova). Pracuje na frekvenciách 8 až 12 GHz so stredným výkonom 1 kW a maximálnym 5 kW. Dosah pre vzdušné ciele s veľkou odrazovou plochou je až 416 km, pre pozemné ciele je to 200 km. Vzdušné ciele s odrazovou plochou 3 m² môže zistiť na vzdialenosť 140 až 180 km v prednej polosfére a 60 až 70 km v zadnej polosfére, pozemné ciele s touto charakteristiku na vzdialenosť 130 až 170 km. Maximálne je schopný sledovať 20 vzdušných cieľov a pritom na 8 z nich navádzať poloaktívne rakety (aj do zadnej polosféry). V navigačnom režime má na vzdialenosť 250 km rozlišovaciu schopnosť 5 m. S rádiolokátorom spolupracuje optoelektronický zameriavací systém OEPS s IČ zameriavačom/optickým lokátorom OLS. Prijímač družicového navigačného systému GLONASS spolu s inerciálnym navigačným systémom umožňuje stanoviť polohu s presnosťou na jeden meter.

Kabína[upraviť | upraviť zdroj]

Najcharakteristickejšou črtou Su-34 je nezvyčajne veľká pilotná kabína, ktorá nielen umožňuje sedieť pilotom vedľa seba, ale zahŕňa aj priestor pre kuchynku, toaletu a lôžko. Výhoda usporiadania kabíny je že nie je potrebné duplikovať ukazovatele. Obaja členovia posádky sedia na vystreľovacích sedadlách Zvezda K-36DM (pilot vľavo a šturman vpravo). Obe sedadlá sa dajú ľubovoľne natáčať i sklopiť. Reakčný čas záchranného systému je v porovnaní s lietadlami Su-24 trikrát kratší. Kabína je rovnako priestranná ako v civilnom dopravnom lietadle Tu-134.[3] Tlak v kabíne sa až do letovej výšky 10 000 m udržiava na hodnote zodpovedajúcej nadmorskej výške 2 400 m, čo umožňuje posádke pracovať bez nasadených kyslíkových masiek (masky sa používajú v prípade núdze a v bojových situáciach). Do kabíny sa vstupuje cez prednú podvozkovú šachtu po rebríku. Prekryty nad kabínou sa otvárajú len pri pozemnej údržbe (výmena sedadiel a pod.). Vlastná kabína pozostáva zo 17 mm hrubej titánovej vane, ktorá je upevnená v trupe podobne ako pri bojovom lietadle Su-25. Čelné sklá majú odolnosť voči projektilom do kalibru 8 mm (pri kolmom dopade). Pancierovanie celého lietadla má hmotnosť 1480 kg.

Výzbroj[upraviť | upraviť zdroj]

Rôzne konfigurácie podvesenej výzbroje

Hlavňová výzbroj pozostáva zo zabudovaného jednohlavňového kanóna GŠ-301 kalibru 30 mm s palebným priemerom 180 nábojov, umiestneného na pravej strane v koreni krídla. Prídavná výzbroj s celkovou hmotnosťou 8 000 kg sa podvesuje na 12 závesných bodov: dva na koncoch krídla (na ne sa dáva buď kontajner na vedenie REB Sorbcija-S, alebo strely vzduch-vzduch krátkeho dosahu R-73), tri pod každou polovicou krídla, po jednom na motorových gondolách a dva v tandeme medzi motorovými gondolami.

Paleta výzbroje obsahuje RS vzduch-vzduch stredného dosahu alebo rozličné typy riadenej i neriadenej protizemnej, protilodnej a protirádiolokačnej raketovej výzbroje, riadené i neriadené bomby, kanónové kontajnery, prípadne rádioelektronické prostriedky.

Výzbroj závisí na tom do akej misie je v danom lete vyslané.

  • Proti pozemným a námorným cieľom prípadne cieľom vyžarujúcim elektromagnetické žiarenie sa používajú (v zátvorke je uvedené označenie v kóde NATO): riadené strely Ch-31A/P, Ch-25 (AS-10 Karen/AS-12 Kegler), Ch-29 (AS-14 Kedge), Ch-35 Uran, Ch-58 (AS-11 Kilter), Ch-59/59M (AS-13 Kingbolt/AS-18 Kazoo), Ch-65SE (AS-15 Kent) a Alfa (AFM-L) s rádiolokačným, televíznym, laserovým, termovíznym, pasívnym a autonómnym navádzaním.
  • Z prídavnej hlavňovej výzbroje je možné použiť kanónové kontajnery SPPU-687, SPPU-6 (kaliber 23 mm, kadencia 8000 rán za minútu, palebný priemer 400 nábojov ) alebo SPPU-22-01,
  • Paleta neriadených bômb je široká: 100 kg (34 ks), 250 kg (22 ks) a 500 kg (16 ks), kontajnerové bomby RBK-500 (16 ks), protiponorkové kontajnerové bomby RBK-100 a PLAB-10K a zbraňové kontajnery KMGU-2 (7 ks) – tie môžo obsahovať variabulnú submuníciu.
  • Neriadená raketová výzbroj zahŕňa raketnice: B-8M1 s dvadsiatimi raketami S-8 kalibru 80 mm (6 ks), B-13L s piatimi raketami S-13 kalibru 122 mm (6 ks) a neriadené rakety S-25 s nadkalibrovou bojovou hlavicou v OZ typu PU-O-25 (6 ks).
  • Do výzbroje je možné zaradiť aj: zápalné nádrže ZAB, protibetónové bomby BetAB-250ŠP, termobarické bomby ODAB-500P/PM, riadené bomby KAB-500L/Kr (6 ks) a KAB-1500 (3 ks) s laserovou a TV navádzacou sústavou.
  • Pre bojové úlohy na mori sú k dispozícii protiponorkové torpéda Orlan a raketové torpéda Jastreb, Koršun alebo Orjol.
  • Riadené strely vzduch-zem sa odpaľujú z odpaľovacích zariadení typu AKU-58E, APU-68UM2E1 a PU-O-25. Riadené strely vzduch-vzduch sa odpaľujú z odpaľovacích zariadení APU-72-1D, APU/AKU-470 a APU/AKU-170.

Vlastnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Bezpečnosť posádky počas bojového letu sa stará systém aktívnej bezpečnosti letu (tzv. systém umelého intelektu). Umožňuje vykonávať obraty vyššej pilotáže aj pri rýchlosti 1 400 km.h-1 vo výške stromov. Su-34 je preto obratnejší než stroje Su-27UB i Su-27.

SU-34 aplikuje prvky koncepcie „stealth“ na zníženie efektívnej rádiolokačnej odrazovej plochy napr. sploštená predná časť trupu s ostrou deliacou hranou medzi hornou a dolnou časťou, povrch lietadla pokrytý materiálmi absorbujúcimi elektromagnetickú energiu. Podľa údajov OKB Suchoj je Su-34 letiaci v prízemnej výške rovnako ťažko zistiteľný ako riadené strely s plochou dráhou letu. Jeho efektívna radiolokačná odrazová plocha je okolo 0,2 až 0,5 m2 .

Dolet bez prídavných nádrží a tankovania vo vzduchu je 4000 km. S tromi doplneniami paliva je schopný prekonať vzdialenosť 14000 km. Lietadlo je schopné tankovania za letu.

Problémy s financovaním[upraviť | upraviť zdroj]

Dodávkam Su-34 prekážal stav financií a preto boli zo začiatku produkované iba predsériové stroje. V roku 2004 Suchoj oznámil, že začal malosériovú produkciu prvé stroje budú dodané do služby okolo roku 2008. Napriek tomu pokračovala modernizácia strojov Su-24, čo nepriamo potvrdzovalo domnienku, že Su-34 v činnej službe je vzdialená budúcnosť.

V marci 2006 ruský minister obrany Sergej Ivanov oznámil, že vláda zakúpila dva Su-34 ktoré zariadia do príslušných jednotiek ešte v roku 2006 a plánuje skompletizovať jednotku vybavenú 24 Su-34 do konca roku 2010 Ruské ministerstvo obrany podpísalo zmluvy na nákup 32 Su-34, s dodávkami do roku 2015. Do roku 2020 sú plánované kontrakty na 80 strojov.[4]). Ivanov vyhlásil, že sú "mnohokrát efektívnejšie vo všetkých dôležitých parametroch" a preto VVS budú potrebovať omnoho menej nových strojov na nahradenie starších Su-24. V júli 2006, Ivanov povedal, že Rusko bude mať do roku 2015 58 nových Su-34.[5]

V decembri 2006, Sergej Ivanov potvrdil, že približne 200 Su-34 je očakávaných v službe do roku 2020.[6] To bolo potvrdené veliteľom vzdušných síl Vladimirom Michailovov 6. marca 2007.[7] Dva stroje boli zaradené do služby 4. januára 2007 a šesť ďalších bude dodaných do konca roku 2007.

Špecifikácie[upraviť | upraviť zdroj]

Su-34-line.gif

Technické údaje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Rozpätie: 14.7 m
  • Dĺžka: 22.0 m
  • Výška: 5.93 m
  • Nosná plocha: 62.0 m²
  • Motory: Ljulka AL-35F E, maximálny ťah 137,28 kN (s prídavným spaľovaním)
  • Hmotnosť: 38 000 kg

Výkony[upraviť | upraviť zdroj]

  • Maximálna rýchlosť: Mach 1.8 (v optimálnej výške), Mach 1,14 (na hladine mora)
  • Dostup: 14 000 m
  • Dolet: 4000 km

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. World Air Forces 2014 [online]. Flightglobal Insight, 2013, [cit. 2014-01-08]. Dostupné online. (po anglicky)
  2. Andrews, Thomas,"Suchoj Su-27/Su-30 Family," International Air Power Review, Volume 8, Spring 2003.
  3. Suchoj Su-27IB, Su-32, Su-34 Armáda, december 2001
  4. Oružia ne chvatit [online]. vedomosti.ru, [cit. 2010-07-15]. Dostupné online. (po rusky)
  5. Air Force to buy 58 Su-34 Fullback fighter-bombers by 2015 [online]. rian.ru, 7.7.2006, [cit. 2010-07-15]. Dostupné online. (po anglicky)
  6. Su-34 Fullback fighter takes to the skies [online]. rian.ru, 9.12.2006, [cit. 2010-07-15]. Dostupné online. (po anglicky)
  7. 3rd serial Su-34 fighter-bomber to take to the skies in November [online]. rian.ru, 6.3.2007, [cit. 2010-07-15]. Dostupné online. (po anglicky)
  • GORDON, Y. Suchoj Su-27 Flanker: Air Superiority Fighter. Airlife Publishing. ISBN 1-84037-029-7.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]


Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]