Víla

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Víla.

Víla je v slovanskej mytológii mytologická bytosť v podobe krásnej devy, ženy, žijúca obyčajne v lesoch alebo vo vode. Iné názvy sú samovily, alebo samodivy. U východných Slovanov ich nahradili Rusalky. Viera v podobné bytosti je ale rozšírená po celej Európe. V germánskej mytológii sa im hovorí nixy, v keltskej sidhe, v gréckej a rímskej nymfy. Tiež sa používalo francúzske slovo fae, z čoho je odvodený anglický názov fairy. U Slovanov boli najviac rozšírené povery o vílach v Bulharsku a Srbsku, odkiaľ o nich máme aj najstaršie správy. V ľudovej tradícií všetkých slovanských národov sa o nich zachovalo toľko legiend, ich kult sa rozrástol tak doširoka, že ťažko nájsť bytosť, ktorá by bola Slovanom bližšia.

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Podstata víl sa medzi slovanskými národmi mierne líši. Na Slovensku sú víly duše dievčat, ktoré zomreli po zasnúbení a teraz nemajú pokoj a po nociach sa túlajú. V Poľsku a Srbsku sú to hrdé dievčatá, ktoré sú pre ľahkomylelný život odsúdené k nepokoju a ľuďom škodia alebo pomáhajú podľa toho, ako sa k nim správali za života. Sú biele, ľahučké a večne mladé. Ich magická sila sa ukrýva vo vlasoch, ktoré sú rozpustené a siahajú až po zem. Ak stratia čo i len jediný vlas, hynú. Víla má krásne oči a taký zvodný hlas, že kto ho raz počuje, neprestane po nej túžiť. Niekedy majú aj krídla. Víly milujú tanec, hudbu a spev. Nútia junákov, aby s nimi tancovali a potom ich za to trestajú, alebo odmeňujú. Tam, kde po nociach tancujú, je tráva bujnejšia a smrteľník na ňu nemôže stúpiť, inak by zomrel. Sú statočné a odvážne, vynikajú silou.

Povery o nich sa najviac rozšírili v ľudovej tradícii. Za dávnych časov víly často pomáhali ľuďom na poli a okolo dobytka a každý človek dobrého srdca mal svoju vílu, ktorá mu bola nápomocná. Svoje víly majú aj niektoré zvieratá. Keď sa ale ľudia začali škriepiť, keď sa po lúkach začal ozývať bič a potom aj streľba, víly odišli do ďalekého kraja a už sa nevrátili.[1] Spravodlivý človek ich ale môže občas zazrieť tancovať na lúke, alebo počuť spievať ich smutné piesne. Časté sú príbehy o manželstve mužov s vílami. Víly sú dobré manželky a matky, ale muž im nesmie pripomenúť ich pôvod, inak odídu, o svoje deti sa ale nikdy neprestanú tajne starať.

Tam okolo Strečna
cesta nebezpečná,
pod zámkom sa skryli
v bielych plachtách víly.
Na lúkach vo Váhu
často sa kúpajú:
po poli širokom
tancúvajú skokom.
Koho raz pochytia
tak ho dlho vrtia,
až pokiaľ v ich hrsti
dušu nevypusí.[2]

Druhy víl[upraviť | upraviť zdroj]

Oblačné víly žijú v oblakoch, vo vzduchu a vo hviezdach, privolávajú dážď a búrky, ich pomocníkom je orol. Lesné víly sú spájené so stromami, žijú v horách, na stromoch a jaskyniach. Vedia sa premeniť na zvieratá, alebo jazdia na lesnej zveri a sú ozbrojené šípmi, ktorými usmrcujú ľudí, ktorí sa im protivia. Vodné víly žijú v potokoch a jazerách, trestajú tých, ktorí bez dovolenia pijú vodu z ich prameňov, topia mladíkov. Ich pramene však majú liečivú silu.

Kult[upraviť | upraviť zdroj]

Uctievanie víl je spojené s kultom rusaliek, teda s kultom mŕtvych. Víly je vídať pri hroboch mŕtvych, okolo ktroých tancujú. Dievčatá im prinášajú rôzne dary, aby si ich naklonili. Ich kvetmi sú materina dúška a jasnec.

Víly a hrdinovia[upraviť | upraviť zdroj]

Na Slovensku sú späté aj s legendami o Jánošíkovi. Bola to práve víla, ktorá mu darovala čarovný opasok, aby ho chránil. Po smrti odchádza do náručia víl a ožení sa s ich kráľovnou. V Srbsku zasa, podľa jednej legendy, kráľovič Marko zmútil víle brodarici vodu na jazere, keď sa chcel napiť a napojiť koňa. Tá sa mu za to chcela pomstiť, ale zachránili ho víly, ktoré mu boli naklonené.[1]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Máchal, J.: Bájesloví slovanské. Vyd. Votobia, Olomouc, 1995 (ISBN 80-85619-19-9)
  2. Kollár, Ján: Národné spievanky. In: Růžička, J.: Slovanské bájesloví (mythologie) pro lid českoslovanský. Kníhkupectvo R. Prombergera, 1907

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Máchal, J.: Bájesloví slovanské. Vyd. Votobia, Olomouc, 1995
  • Profantová, N. a kol.: Encyklopedie slovanských bohů a mýtů. Vyd. Libri, Praha, 2004
  • Růžička, J.: Slovanské bájesloví (mythologie) pro lid českoslovanský. Kníhkupectvo R. Prombergera, 1907