Slovanská mytológia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ilia Jefimovič Repin - Sadko v podmorskom kráľovstve, 1876

Slovanská mytológia (slovanské bájoslovie) je zložitý komplex zážitkov hlbokého dávnoveku i novších foriem mytologických predstáv Slovanov. Mnohé z týchto predstáv sa zachovali až do našich dôb. Avšak stredoveké písomné doklady sú veľmi neúplné a zlomkovité, navyše Slovania nikdy nemali žiadny známy jednotný štát a náboženstvo, nemohla sa teda utvoriť nijaká spoločná pevná hierarchia panteónu, takže mytológiu starých Slovanov môžeme len do istej miery rekonštruovať na základe literárnych, národopisných, folkloristických, archeologických a lingvistických údajov a v jednotlivých oblastiach sa značne líši.

Úvod[upraviť | upraviť zdroj]

V období praslovanskej kmeňovej jednoty vládla medzi Slovanmi predstava o najvyššej bytosti obdobnej najvyššiemu bohu iných indoeurópskych národov. Historici sa dodnes nevedia presne zhodnúť, kde bola pravlasť Slovanov. Prevažne ju však kladú do oblasti medzi riekami Dneper a Dnester. Odtiaľ sa šírili asi okolo 5. - 7. storočia na všetky smery. Niektoré slovanské kmene sa vydali na západ, juh a iné si kliesnili cestu hustými lesmi na východ. Historik Vasilij Kľučevský (1841 - 1911) je toho názoru, že najprv sa musíme pochopiť les, rieku a step, keď chceme rozumieť slovanskej kultúre. Všetky tri prvky formovali slovanské kultúry a podnecovali v ľuďoch predstavivosť. Les bol Slovanovi útočiskom, zdrojom obživy, no zároveň bol plný tieňov a nebezpečenstiev. Step nabádala k sneniu o diaľkach, no neposkytovala ochranu pred nájazdníkmi. Jedine rieka mu bola oporou. "Slovan mal rád rieku. O nijakom inom pôvodnom útvare sa v ľudovom umení nespieva s toľkou láskou." - hovorí Kľučevskij. [1] Rieka žije, každé jazero a potok má svojich duchov.

Mnohé rozprávané mýty sa stali námetom nespočetného počtu slovanských hudobných veľdiel (Sadko, Snehulienka, Vták ohnivák, Rusalka,...), dnes sú aj námetmi pre filmy (upíri, vodníci Mrázik,...).

Zdroje poznávania[upraviť | upraviť zdroj]

Ústne podanie[upraviť | upraviť zdroj]

Hoci niektoré slovanské kmene poznali runové písmo, jedinečné príbehy sa nám zachovali vďaka rozprávačom. Takto sa mýty zachovávali aj stovky rokov. Pred príchodom civilizácie do niektorých oblastí bolo rozprávanie mýtov jednou z najobľúbenejších foriem zábavy. Pritom nešlo len o zábavu pre bežných ľudí, dobrého rozprávača si držali aj v mnohých zámožných domoch, vrátane panovníka.

Zapisovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Zapisovanie sa začalo až s príchodom kresťanstva. Z obdobia stredoveku sú však tieto informácie pomerne strohé. Na rozdiel od germánskej a keltskej mytológie, ktorú Rimania poznali už v čase, keď bola Rímska ríša polyteistická a niektorých svojich bohov stotožňovali s pohanskými, antickí autori zanechali podstatne menej informácií o slovanskej kultúre, pretože ich prvé kontakty s nimi boli až v čase, keď bol antický svet už kresťanský. Z toho dôvodu nazerali na Slovanov ako na pohanov a postupne ich pokresťančovali. Podstatne viac informácií sa nám zachovalo o kultúre východných Slovanov.

Čiastočné správy o slovanskej mytológií zanechali antickí autori. Herodotos sa napríklad vo svojom diele Dejiny zmieňuje o ľuďoch ďaleko na severe, ktorí sa každý rok na niekoľko dní premieňali na vlkov (môže ísť o rituál, pri ktorom sa mladíci preobliekali do masiek. Inú zmienku o Slovanoch a ich mytológií nám sprostredkoval Prokopios, ktorý v 6. storočí spomína vo svojom diele Bellum Gothicum Slovanov, ktorí prekročili Dunaj a mieria na juh:

Vyznávajú jedného boha, tvorcu blesku a pána všetkého, a obetujú mu dobytok a rôzne zvieratá. O osude nič nevedia a neuznávajú, že by mal nejakú moc nad človekom. Ale keď im hrozí smrť, chorým alebo do boja idúcim, sľubujú, že ak vyviaznu, ihneď prinesú bohu obetu za svoje zachránenie. Keď sa tak stane, obetujú čo prisľúbili a domnievajú sa, že si touto obetou zabezpečili záchranu. Uctievajú i rieky a nymfy a niektorých iných démonov. Všetkým obetujú a pri obetách konajú veštby.[2]
– Prokopios

Povesť dávnych liet, alebo Nestorova kronika je kronikou z 12. storočia. Obsahuje veľa informácií o slovanskej mytológií a sú tu aj prepisy starších dokumentov. Okrem iného sa spomínajú bohovia Perún a Veles. Tiež Slovo o pluku Igorovom z konca 12.storočia obsahuje niektoré informácie o Chorsovi a Striborgovi.

Prvú veľkú zbierku slovanských mýtov zostavil Alexander Nikolajevič Afanasjev.

Archeológia[upraviť | upraviť zdroj]

S vývojom tohto odboru boli postupne objavované mnohé kultové miesta starých slovanských národov. Asi najdôležitejšími z nich sú výskum Arkony na ostrove Rujana, ďalej slovanské nálezisko Gross Raden a Peryň pri Novgorode. Boli objavené rôzne kultové predmety, sochy, obetné miesta a dary.

Jazykoveda[upraviť | upraviť zdroj]

Štúdiom a porovnávaním sa snaží vysvetliť význam mien jednotlivých božstiev, ktoré sú často skomolené neznalosťou cudzích zapisovateľov. Tiež pátra po pôvode slov, ako napr. slovo boh, ktoré pochádza z iránskeho baga, v sanskrite bhágas (staroindicky rozdeľovateľ bohatstva, darca dobra), Jazykoveda tiež skúma preberanie týchto slov a ich významu z iných kultúr, paralely s božstvami iných etník (napríklad Perún a bohyňa Perunaš).

Etnografia[upraviť | upraviť zdroj]

Rôzne ľudové zvyky môžu byť významným zdrojom poznatkov o magických predstavách Slovanov. Hoci sú často prekryté kresťanskými obyčajmi a vplyvmi z iných kultúr, niektoré základné presvedčenia mohli zostať nezmenené tisícročia. Okrem toho môže etnografia slúžiť na potvrdenie hodnovernosti niektorých historických údajov. Takto je potvrdená napríklad veštba úrody pomocou veľkého koláča v Arkone - tento spôsob veštenia je dokladovaný zvykmi na Urajine, Bielorusku, Bulharsku a Hercegovine.

Stvorenie a usporiadanie sveta[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa legendy rozšírenej medzi všetkými slovanskými národmi bola kedysi zem iba vodou a nad ňou stál Boh so satanom. Boh sa rozhodol vytvoriť pevninu, ale keďže jeho anjeli boli príliš ľahkí na to, aby sa ponorili a vyzdvihli ju nad hladinu, požiadal o službu satana, ktorému sa to podarilo v božom mene. Chcel ale Boha oklamať a hrsť zeme si skryl v ústach. Tá mu tam začala rásť a satan ju vykašliaval - tak vznikli skaly, bažiny a pustatiny. Boh stvoril úrodné nížiny. Tento príbeh sa vyskytuje vo viacerých obmenách, niekde napríklad nevystupuje Boh a satan, ale dve holubice, kačice, atď. Dualistický princíp je ale rovnaký a zdá sa, že pochádza z iránskeho prostredia. Tento princíp jediného Boha je zhodný so záznamami kronikára Helmolda, ktorý sa vo svojom diele Chronica Slavorum zmieňuje o baltickom Bohovi, ktorý vytvoril všetkých ostatných bohov a rozdelil im povinnosti na zemi. Sám pritom zostáva akýmsi pasívnym, skrytým bohom (Deus Otiosus).

Dôležité je presvedčenie Slovanov, že svet vznikol z ohňa, rozšírená hlavne na Slovensku, Ukrajine a v Slovinsku. Oheň bol posvätným živlom a Slovania ho mali vo veľkej úcte. Všeobecne v slovanskom svete predstavoval očistnú silu, čo je aj symbolika preskakovania vatier. U Rusínov má už samotné nebo podstatu ohňa, ktorý sa prejavuje v podobe blesku.

Ďalšia, zriedkavejšia predstava o zúrodnení sveta je o vajci, ktoré zniesol nebeský kohút a z ktorého sa vylialo sedem riek, ktoré zúrodnili zem. Dodnes sa zachoval zvyk maľovať na Veľkú noc kraslice ako symbol znovuzrodenia (v slovanských hroboch sa často našli kuracie kosti a hlinené vajcia). Táto predstava má zrejme antický pôvod, kde sa vyskytuje podobný mýtus, ibaže vajce zniesol drak.

Existujú rôzne mýty o usporiadaní sveta. Jeden z nich pojednáva o strome, ktorý stojí na ostrove v mori (pozri Bujan). Jeho korene zapustené hlboko v zemi predstavujú podsvetie (Nav), kmeň znázorňuje svet živých a koruna je kráľovstvom nebeských bohov.

Zrejme kresťanstvom ovplyvnená predstava hovorí o svete, ktorý je nesený veľrybou, alebo rybami, ktorej zdrojom sú ruské apokryfy a tiež mnohé piesne a porekadlá.

Je známe uctievanie zeme, živiteľky. Skaly sú jej kosti, tráva jej vlasy, rieky predstavujú žily. Nesmelo sa do nej bezdôvodne tĺcť, alebo niečo trhať. Zem dávala nielen úrodu, ale aj liečivé kamene a byliny. V panteóne ju predstavuje pravdepodobne bohyňa Mokoš. Zem bola matkou a nebo bolo otcom, reprezentované Svarogom. Nebeská klenba siahala až po zem a na dno mora. Slnko bolo najčastejšie ohnivou okrídlenou bytosťou (často ženskou), ktorá sa na úsvite kúpe v mori a na svojej ceste po oblohe bojuje s oblakmi. Mesiac bol mladším bratom slnka a rovnako ako slnko, aj mesiac bojuje s démonmi mrakov. Navyše bol dôležitý pri mágií a veštení a odchádzali k nemu duše mŕtvych. Mesiac prinášal hojnosť a zdravie. V splne boli časté rituály tanca, ktoré ho oslavovali, keď bol nov, ľudia bedákali nad jeho stratou, ako bojoval so šelmami. Zora (Venuša) mala blahodarný vplyv pri liečení, láske a zabezpečovaní úrody a je zväčša v nejakom príbuzenskom vzťahu so slnkom a mesiacom. Hviezdy sú deti slnka a mesiaca a je ich presne toľko, koľko je na zemi ľudí.

Celá táto predstava o usporiadaní sveta sa v kresťanskej dobe do veľkej miery zachovala v symbolike ľudových rozprávok. Ako prvý sa ich v 19. storočí snažil interpretovať ruský folklorista Alexander Nikolajevič Afanasiev v diele Básnická interpretácia prírody u Slovanov.

Stvorenie človeka[upraviť | upraviť zdroj]

Človek vznikol z kvapky potu Boha, ktorá spadla na zem. Telo človeka stvoril satan, ale dušu mu dal Boh. Preto sa po smrti telo vracia do zeme a duša k Bohu. Iná legenda hovorí o tom, že človeka stvoril Boh, ale satan ho popľul a predurčil ho tak k utrpeniu a dal mu aj všetky zlé vlastnosti. Východní Slovania zasa verili, že človeka stvoril Rod, ktorý na zem hádže hrudy hliny a z nich sa rodia ľudia. Prví ľudia boli obrovskí, ale potom obri vymreli a zostali po nich len obrovské kosti (asi kosti prehistorických zvierat).

Litovská predstava o vzniku ich národa je značne ovplyvnená biblickou potopou. Podľa nej žili ľudia na zemi vo svároch a preto poslal najvyšší Boh na zem dvoch obrov, Vietor a Vodu, ktorý dvadsať dní sužovali zem a zabíjali všetko živé. Keď už boli ľudia v najväčšej tiesni, pohliadol boh znova na zem a tým, ktorí sa ešte zachránili pred potopou, hodil škrupinku z orecha, v ktorej sa zachránili spolu s rôznymi zvieratami. Po potope zo škrupiny vyšli okrem iných aj starček a starenka, z ktorých povstal litovský národ.[3]

Kult predkov[upraviť | upraviť zdroj]

Starí Slovania prechovávali veľkú úctu k svojim mŕtvym predkom. Verili v dušu, ktorá po smrti v rôznych podobách opúšťa telo človeka a odchádza do lesov, riek, alebo do slnka, mesiaca, hviezd, či na ostrov Bujan. Preto po smrti otvorili okno, aby mala kadiaľ odísť a hneď ho zasa zatvolili, aby sa nevrátila. Niekedy však pred tým zostala ešte nejaký čas na tom mieste, kde človek zomrel. Duše ľudí, ktorí zomreli predčasne, sa často chcú vrátiť do sveta živých. Brali na seba podobu víl, rusaliek, prípadne svetlonosov a bludičiek, ktoré zavádzajú ľudí do záhuby v hlbokých lesoch a bažinách. Na víly sa premieňali snúbenice, ktoré zomreli pred svadbou a potom kradli nevesty a deti. Tí, ktorí zomreli násilnou smrťou, sa zvykli vracať v podobe upírov. To súvisí zrejme s prechodom od spaľovania mŕtvych k pochovávaniu. Tiež telo, ktoré sa v zemi nerozkladalo, bolo považované za upíra.

Duša mohla vychádzať z tela aj v spánku, vtedy sa túlala po okolí. Srbi napríklad verili, že duše spiacich ľudí niekedy spolu bojujú a človek, ktorého duša prehrá, môže zomrieť. Inokedy sa duša usadila na prsiach iného človeka a celú noc ho tlačila (nočná mora). Južní Slovania verili v ducha menom vjedogonja, ktorý sídli v každom človeku a môže vidieť do minulosti i budúcnosti.

Duša mŕtveho predka sa často stala ochrancom domu a ľudia sa k svojim predkom modlili, prosili ich o priazeň a ochranu gazdovstva. Je možné, že veľa božstiev vzniklo práve zbožštením významných predkov, napríklad zakladateľov rodov. Rodina štyrikrát do roka slávila dziady, kedy si uctievala všetkých predkov.

Kult rastlín a zvierat[upraviť | upraviť zdroj]

Rastliny[upraviť | upraviť zdroj]

K slovanskému náboženstvu neodmysliteľne patrila úcta k stromom. Nie však ku všetkým, iba ku tým, v ktorých prebýval duch. Kult teda nepatril stromu ako takému, ale bytosti, ktorá v ňom prebývala.[4] Boli to väčšinou veľmi staré stromy, alebo také, ktoré mali zvláštny tvar či znak. Najuctievanejším stromom bol dub. Úcta k starým dubom je dokladovaná z viacerých písomných zdrojov (Helmold, Novgorodský letopis, Život sv. Nauma Ochridského,...) aj vo folklórnej tradícií: napríklad Bulhari sa pod dubom modlili za dážď. Dubu sa prinášali dokonca zvieracie obete.

Ďalším stromom, ktorého magická sila je ale opísaná až v 17. storočí, je lipa. V kresťanstve je spojená s mariánskou tradíciou, ale z folklóru sa dá usudzovať, že kult lipy pochádza ešte z pohanských čias. Verilo sa napríklad, že do lipy nikdy neudrie blesk a že lipové drevo má liečivé účinky.

Menej rozšírenými kultami bola úcta k breze a jarabine, v ktorej podľa Bulharov prebývali víly, imelo malo liečivé účinky. Osika, vŕba, čierna baza, hloh, trnka a jalovec chránili pred upírmi a čarodejníkmi.

Z rastlín malo zvláštny význam obilie, ktoré bolo aj základom stravy Slovanov. Steblá s dvomi alebo viacerými klasmi sa odkladali do budúcej sejby a mali byť zárukou dobrej úrody. Podobne ďatelinový štvorlístok a rôzne korene zvláštneho tvaru boli považované za magické, cesnak chránil pred upírmi a väčšina rastlín mala liečivé alebo magické účinky, ktoré najlepšie poznali vedmy.

Zvieratá[upraviť | upraviť zdroj]

Duchovia a duše zosnulých často na seba brali zvieraciu podobu. Okrem toho boli niektoré zvieratá zasvätené bohom. Napríklad kôň bol bol zasvätený Svantovítovi a Radegastovi, kohút Svarogovi a Chorsovi. Funkcia koňa, ktorý sa používal aj pri veštení je doložená aj v Arkone a má prastarú indoeurópsku tradíciu. Kohút odstrašoval zlé sily, bociany a lastovičky chránili obydlie pred bleskom a požiarom. Zvláštnu úctu mal hlavne v Rusku medveď, ktorý bol považovaný za človeka v medvedej koži. Slávili sa dokonca medvedie sviatky. Známe sú legendy o vlkolakoch, ale na rozdiel od nich vlk chránil ľudí pred zlými vílami a čertami a mal nezastupiteľné miesto v mágií. Veľmi rozšírený bol aj jeleň, čo je dokladované archeologickými nálezmi sošiek a kresbami v jaskyniach a na skalách, rovnako ako ľudovými zvykmi zachovanými dodnes. Jeleň takisto chránil pred zlými duchmi a u niektorých národov bolo zakázané naňho poľovať.

Božstvá[upraviť | upraviť zdroj]

Démoni[upraviť | upraviť zdroj]

Démoni (alebo Besy, Divy) sú nižšie božstvá. Sú stelesnením prírodných elementov (animizmus) a kultu mŕtvych (manizmus) v slovanskom bájosloví. Dajú sa rozdeliť do skupín, podľa prírodného elementu, ktorý zastupujú, napríklad démoni vody, vzduchu, zeme, vetra, atď. Medzi slovanskými národmi existuje veľké množstvo takýchto bytostí v prírode, na poli, ale aj v domácnosti. Niektoré sú známe iba v určitých slovanských krajinách, často sa ale pod inými názvami a mierne modifikovanými vlastnosťami vyskytovali u všetkých Slovanov (rožanice - sudičky, Baba-Jaga - Ježibaba,...).

Bohovia[upraviť | upraviť zdroj]

Bohovia sú božstvami, ktoré mali najväčší vplyv. Je možné, že vznikli zbožštením významných, legendárnych predkov, pretože majú antropomorfnú podstatu. Hierarchia ich moci je značne neurčitá. Všeobecne sa za najvyššieho boha považuje Svarog,[5] ktorého neskôr nahradil Svarožič (resp. Dažbog). Podľa záznamu Prokopia bol ale hlavným bohom Slovanov hromovládca Perún a napríklad v Novgorode bol najuctievanejším Veles. V Rusku boli okrem týchto známy ešte Stribog, Mokoš, Chors a Simargl. Tiež sa objavuje boh Trojan, ktorý je pravdepodobne zbožšteným cisárom Trajánom. V Pobaltských končinách bol významným bohom Svantovít, ktorý mal svoju svätyňu na ostrove v dubových lesoch Rujana.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Cotterell, A.: Mytológia. Bohovia, hrdinovia, mýty. Slovart Bratislava, 2007
  • Růžička, J.: Slovanské bájesloví (mythologie) pro lid českoslovanský. Kníhkupectvo R. Prombergera, 1907
  • Pitro, M., Vokáč, P.: Bohové dávných Slovanů. Vyd. ISV, Praha, 2002
  • Kvasnička, V.: Slovanská magie. Vyd. Vodnář, Praha, 2003
  • Beranová, M.: Slované. Vyd. Libri, Praha, 2000
  • Váňa, Z.: Svět slovanských bohů a démonů. Vyd. Panorama, Praha, 1990

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Cotterell, A.: Mytológia. Bohovia, hrdinovia, mýty. Slovart Bratislava, 2007. (ISBN 978-80-8085-128-6), s. 102.
  2. Beranová, M.: Slované. Vyd. Libri, Praha, 2000, (ISBN 978-80-7277-022-9), s. 224.
  3. Růžička, J.: Slovanské bájesloví (mythologie) pro lid českoslovanský. Kníhkupectvo R. Prombergera, 1907, s. 11.
  4. Váňa, Z.: Svět slovanských bohů a démonů. Panorama, Praha, 1990, (ISBN 80-7038-187-6), s.142.
  5. Váňa, Z.: Svět slovanských bohů a démonů. Panorama, Praha, 1990, (ISBN 80-7038-187-6), s. 66.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]