Ľudová komúna
Ľudové komúny (čín. 人民公社, pchin-jin: rénmín gōngshè) boli administratívne celky zakladané predovšetkým na vidieku v Čínskej ľudovej republike medzi rokmi 1958 – 1983, hlavne však v období Veľkého skoku. Termín "komúna" pochádza z latinského communia, znamenajúce veľké zhromaždenie ľudí zdieľajúcich spoločný život. V komunách sa kolektívne realizovalo poľnohospodárstvo, priemysel, obchod, vzdelávanie a armáda. Súčasne boli komúny aj hlavnými jednotkami organizovania spoločnosti bez triednych rozdielov. Čínska ľudová komúna sa v mnohých ohľadoch líšila od Parížskej komúny, ktorá bola skôr revolučným politickým zriadením.[1]
Vznik[upraviť | upraviť zdroj]
Uznesenie o zakladaní ľudových komún bolo schválené na zasadnutí politbyra v prímorskom letovisku Pej-taj-che 29. augusta 1958 (zverejnené 10. septembra). Keďže sa predošlá koncepcia organizácie vidieka do poľnohospodárskych družstiev neosvedčila, prišiel Mao Ce-tung s koncepciou založenia ešte väčších organizačných prvkov, ľudových komún, ktoré mali zahŕňať všetky výrobné i nevýrobné sféry a mali tvoriť základnú spoločenskú jednotku.[2]
Ešte pred schválením druhej päťročnice a spustením tzv. Veľkého skoku vpred boli v komunistickej Číne "skokovo" realizované veľké pracovné projekty, ktoré boli predzvesťou nasledujúceho zakladania ľudových komún. Stalo sa tak pri hromadnom budovaní vodných diel a výstavbe tzv. miestneho priemyslu medzi rokmi 1957 – 1958.[2] Najväčšia z týchto pracovných skupín vznikla v Čcha-ja-šane v provincii Che-nan, kde sa približne 9 400 domácností zlúčilo do jedného administratívneho celku. Inšpiráciu ľudových komún však možno sledovať už skôr, a to v okrese Sü-šuej (asi 100 km južne od Pekingu). Tam sa miestnemu správcovi Čang Kuo-čungovi podarilo nabrať 100 000 mužov na budovanie zavlažovania tejto oblasti. Túto pracovnú silu rozčlenil po vojenskom vzore na prápory, brigády a čaty, ktoré prebývali v provizórnych kasárňach a stravovali sa v spoločných jedálňach. Tento projekt bol veľmi úspešný a čoskoro sa o ňom dopočulo vedenie KS Číny na čele s Mao Ce-tungom, ktorý vyhlásil, že tento úspech by mal byť široko podporovaný.[3] Mao sa potom rozhodol navštíviť provincie Che-pej, Šan-tung a Che-nan, kde pochválil kádre, ktoré sa rozhodli zlučovať farmárov do vojenských celkov. Výsledkom bol hromadný entuziazmus straníckych kádrov, ktorý vyústil v kolektivizácii celého vidieka do celkom 26 000 komún, z ktorých niektoré obsahovali až 20 000 domácností.[3]
Nadšenie pre zakladanie ľudových komún a ich podpora na zasadnutí v Pej-taj-che v roku 1958 bolo nepochybne ovplyvnené aj hospodárskymi úspechmi predošlého roku, kedy bola v Číne mimoriadne dobrá úroda. To využila oficiálna propaganda, ktorá túto úrodu pripísala vybudovaniu vodných diel, zberu hnojiva, hlbšej orbe atď. To medzi ľuďmi zrejme pomohlo vzbudiť dojem, že sa jedná o jav trvalý, a že Čína konečne objavila cestu, ako dostihnúť najvyspelejšie krajiny a rýchlo dosiahnuť komunizmus. Komúny boli tiež schválené politbyrom zloženým hlavne z podporovateľov predsedu Maa. Plán sa vyhol kritike aj preto, že ľudia, ktorí by ho mohli odborne posúdiť, boli politicky eliminovaní v priebehu predošlej Kampane proti pravičiarom medzi rokmi 1957 – 1958.[2]
Približne rok po zavedení komún ich kritizoval vtedajší minister národnej obrany Pcheng Te-chuaj na konferencii v Lu-šane, za čo bol zbavený funkcie a neskôr označený za pravičiara.[2]
Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]
Komúna bola v poradí tretia najvyššia administratívna úroveň vo vtedajšej štruktúre kolektivizácie. Bežný roľník mal vtedy nad sebou šesť úrovní (radené vzostupne) - výrobné družstvo, brigádu, komúnu, obvod, okres a provinciu.[4] V komunách bolo zavedené skupinové vlastníctvo všetkého majetku, v radikálnych prípadoch aj väčšiny osobného majetku. Všetko vybavenie domácností vrátane zvierat bolo kolektivizované a o jeho ďalšom využití rozhodovala komúna. V dôsledku zavedenia bezplatného stravovania bolo ľuďom zabavené vybavenie ich kuchyne vrátane nábytku, čím boli vytvorené veľké skupinové jedálne, kde bolo jedlo vydávané na prídel. Toto bol jeden z dôvodov neskoršieho Veľkého hladomoru, kedy kvôli nízkej úrode a zároveň vysokým odvodom úrody do miest ľuďom vo vidieckych komúnach nezostali žiadne potraviny. Na zvýšenie priemyselnej produkcie boli v niektorých prípadoch ľuďom strhnuté obydlia a tehly boli skonfiškované na účely vybudovania malých vysokých pecí na tavenie železa.[3]
Významným prvkom bola militarizácia komún. Ľudia nastupovali do práce na poli za zvuku bubnov, gongov a propagandistickej hudby v organizovaných zástupoch vedenými miestnymi kádrami. Zveličovaná bola aj hrozba vojny a národ bol vyzvaný k príprave na ňu zakladaním ľudových milícií. To malo výhodu v lepšej organizácii práce a tiež v dôslednej kontrole aktivít jednotlivcov.[2][3]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ STRONG, Anna. The Rise of the Chinese People's Communes. Ann Arbor : New World Press, 1959. 132 s. S. 1 – 3.
- ↑ a b c d e BAKEŠOVÁ, Ivana. Čína ve XX. století. 2. díl. Olomouc : Univerzita Palackého v Olomouci, 2003. 218 s. ISBN 80-244-0611-X. S. 65 – 70.
- ↑ a b c d DIKÖTTER, Frank. Mao's great famine : the history of China's most devastating catastrophe, 1958-1962. New York : Walker & Co, 2010. 420 s. ISBN 9780802777683. S. 47 – 55.
- ↑ FAIRBANK, John King. Dějiny Číny. Preklad Martin Hála, Jana Hollanová, Olga Lomová. Praha : NLN, Nakladatelství Lidové noviny, 1998. 656 s. (Dějiny států.) ISBN 80-7106-249-9. S. 583 – 584.
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ľudová komúna
Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Lidové komuny na českej Wikipédii.