Tretia bitka o Charkov: Rozdiel medzi revíziami

Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Pridaných 6 339 bajtov ,  pred 3 mesiacmi
dopl.
(infobox)
(dopl.)
 
== Predohra ==
Sovietska [[operácia Saturn]] silne udrela na nemecké sily Skupiny armád Juh ([[Skupina armád A]] a [[Skupina armád B|B]]). Po sovietskom obkľúčení nemeckej 6. armády pri [[Volgograd|Stalingrade]] bolo v rozvrate celé tylo skupiny armád Juh. Skupina armád A, ktorá plánovala prezimovať na Kaukaze sa musela v chvate sťahovať cez [[Tamanský polostrov]] na [[Krym]]. Iba jej 1. tanková armáda (gen. [[Eberhard von Mackensen|von Mackensen]]) sa stiahla smerom na Rostov. Tvrdošijná obrana zvyšku nemeckých síl pri Stalingrade, síce neumožnila sovietom rozvinúť operáciu Saturn v plnej plánovanej miere. Skupina armád B, neskôr premenovaná na [[Skupina armád Don|Skupinu armád Don]], ktorej vedením bol poverený [[Erich von Manstein]] mala za úlohou prebojovať sa k obkľúčeným nemeckým silám v Stalingrade. Protiútok plánoval silami XLVIII. tankového zboru zo západu a LVII. tankového zboru z juhu. XLVIII. zbor však do útoku nikdy nevyrazil. Jedným z dôvodov bol útok sovietskeho Voronežského a Brianského frontu na pozície talianskej 8. armády, ktorá kryla ľavé krídlo von Mansteinovho XLVIII. tankového zboru.<ref>BONN, Keith E.. Slaughterhouse (The Handbook of the Eastern Front). [s.l.] : Aberjona Press, 2005. s. 34</ref> Talianske sily týmto útokom nedokázali vzdorovať, utrpeli ťažké straty boli nútené ustúpiť. Mansteinov útok na obkľúčenie z juhu silami LVII. tankového zboru bol zastavený v ťažkých bojoch silami 2. gardovej armády (gen. [[Rodion Jakovlevič Malinovskij|Malinovskij]]). Manstein sa následne snažil blokovať sovietsky postup od Volgy na Ukrajinu a evakuovať hrdlom cez [[Rostov nad Donom]] čo najviac síl. Po porážke 6. armády [[Bitka o Stalingrad|pri Stalingrade]] 2. februára [[1943]] bola [[wehrmacht|nemecká armáda]] na južnom úseku frontu a v celom [[Sovietsky zväz|Sovietskom zväze]] otrasená a nútená ustupovať.
Po sovietskom víťazstve [[Bitka o Stalingrad|pri Stalingrade]] vo februári [[1943]] bola [[wehrmacht|nemecká armáda]] na južnom úseku frontu a v celom [[Sovietsky zväz|Sovietskom zväze]] otrasená a donútená ustúpiť. Nemecké jednotky boli v oblasti [[Don]]u a [[Kalač na Done|Kalaču na Done]] vystavené silným útokom [[Červená armáda|Červenej armády]]. Hrozilo vážne nebezpečenstvo, že sa sily na stepiach na západ od Stalingradu dostanú do veľkých klieští a dôjde k ešte väčšiemu obkľúčeniu ako pri Stalingrade. Jednalo sa o sovietsku [[operácia Saturn|operáciu Saturn]], ktorá však v dôsledku nemeckých protiopatrení nebola realizovaná v plnej miere.
 
V januári 1943 nariadilo sovietske hlavné velenie útok Voronežskému a Juhozápadnému frontu smerom k [[Dneper|Dnepru]]. Cieľom malo byť oslobodenie [[Donbas]]u, [[Charkov]]a a stabilizáciu frontu na Dnepri. 8. a 9. februára sovietske sily oslobodili [[Kursk]] a [[Belgorod]]. 14. februára 1943 sovietske sily oslobodili Rostov a postupovali ďalej na západ. Tvárou v tvár hroziacej katastrofe nemeckého južného krídla frontu prisunul Hitler na bojisko čerstvé posily. V tej istej dobe však boli sovietske sily vyčerpané pokračujúcimi ofenzívnymi akciami a ich logistické zabezpečenie roztiahnuté. Sovietske divízie mali v dôsledku predošlých bojov veľké straty a boli na 1/3 až 1/10 svojho tabuľkového stavu.
 
== Priebeh ==
[[Súbor:Third Battle of Kharkov sector.png|náhľad|Mapa bojových operácií v oblasti Charkova počas zimy začiatkom roka 1943.]]
Sovietske jednotky začali útok smerom cez [[Charkov]] s cieľom definitívne poraziť armády skupiny armád Juh. [[Erich von Manstein]], ktorý takticky ustúpil z Charkova, dúfal, že sovietske velenie bude postupovať a nechá nekryté zadné línie. Tento predpoklad plne vyšiel a Sovieti povzbudení úspechmi začali nemecké armády prenasledovať bez istenia tylu. To von Manstein využil a podnikol drvivý protiútok, ktorý nielen zastavil sovietsky postup, ale dobyl späť mesto Charkov. Preto sa tiež táto operácia nazýva tretia bitka o Charkov.
16. februára 1943 sovietske sily oslobodili [[Charkov]]. Bolo to prakticky už 2. krát v priebehu jedného roka. Na jar 1942 tu sovietske sily utrpeli zahanbujúcu porážku a ich vlastná ofenzíva sa zmenila na obkľúčenie, v ktorom stratili viac než 250 000 mužov. Manstein, ktorý takticky ustúpil z Charkova, dúfal, že sovietske velenie bude postupovať a nechá nekryté krídla. Tento predpoklad plne vyšiel a Sovieti povzbudení úspechmi začali nemecké armády prenasledovať bez dostatočného istenia a záloh.
 
Manstein podnikol protiútok a najprv začal prichádzajúcimi posilami jednotiek Waffen SS (II. tankový zbor SS) blokovať postup sovietskych predsunutých síl. 25. februára vojská divízie [[2. tanková divízia SS Das Reich|Das Reich]] a [[3. tanková divízia SS Totenkopf|Totenkopf]] obsadili mesto [[Lozovja]]. V bojoch padol veliteľ divízie Totenkopf [[Theodor Eicke]]. Útok jednotiek SS využil Manstein na to aby 24. februára silami 1. tankovej armády obkľúčil a neskôr zničil tzv. Popovovu mobilnú skupinu a časti sovietskej 6. armády. Sovietske velenie urýchlene vyslalo 3. tankovú a 69. armádu aby zastavili nemecký postup južne od Charkova a nariadilo aj útok Stredného frontu (gen. [[Konstantin Konstantinovič Rokossovskij|Rokossovskij]]). Tieto akcie viazali činnosť nemeckej 2. tankovej armády, ale nemali na dianie južne od Charkova vplyv a neskôr boli prerušené.
 
Na zastavenie nemeckého postupu v úseku Severozápadného frontu boli nasadené všetky dostupné jednotky vrátane novovytvoreného [[Prvý česko-slovenský armádny zbor v ZSSR|československého práporu]] (nasadeného v rámci sovietskej 25. streleckej divízie). Československé jednotky v [[Bitka pri Sokolove|bitke pri Sokolove]] na čas zastavili postup XXXXVIII. tankového zboru na najkratšom úseku postupu smerom na Charkov, ale podobne ako ostatné jednotky boli neskôr nútené ustúpiť aby sa vyhli obkľúčeniu.
 
4. marca nemecké jednotky začali ofenzívu proti Charkovu z južného smeru. Medzi 8. a 9. marcom II. tankový zbor SS dokončil postupom na sever vytvoril nekrytú medzeru medzi sovietskou 69. a 40. armádou. Nemecký postup sa 9. marca otočil na východ, aby tým dokončil obkľúčenie. Napriek pokusom Stavky o obmedzenie nemeckého postupu presunom 19. streleckej divízie a 186. tankovej brigády nemecká postup pokračoval. 10. marca sa nemecké sili priblížili k mestu. 12. marca sa začali pouličné boje, ktorých sa zúčastnila nemecká divízia [[1. divízia SS Leibstandarte Adolf Hitler|Leibstandarte Adolf Hitler]] (bojová skupina [[Joachim Peiper|Peiper]]). 14. marca bolo mesto a sovietska 3. tanková armáda úplne obkľúčené. Z obkľúčenia sa prebojovala iba časť sovietskych síl.
 
16. marca získal oblasť Charkova pod kontrolu XXXXVIII. tankový zbor. Príslušníci Waffen SS zavraždili v charkovskej nemocnici niekoľko stoviek ranených sovietskych vojakov.
 
II. tankový zbor SS postupoval ďalej na sever a 18. marca obsadil znovu [[Belgorod]], ktorý zostal prakticky nebránený. Sovietske jednotky nedokázali dobyť Belgorod protiútokmi a od 19. marca 1943 boli boje v celom úseku frontu prerušené v dôsledku obdobia jarného topenia snehu, tzv. [[Rasputica|rasputice]].
 
== Výsledok ==
Sovietske vojská stratili v bojoch asi 40 000 mŕtvych a nezvestných a ďalších 40 000 ranených. Z taktického hľadiska dosiahol von Manstein stabilizáciu južného úseku frontu až do leta 1943, kedy boli nemecké armády znovu porazené v [[Kurská bitka|bitke pri Kursku]]. Mainsteinova ofenzíva bola skvelým príkladom toho ako možno úspešne viesť protiútok proti roztiahnutým silám protivníka. Rovnako ako doplatili Nemci v roku [[1941]] na prekročenie vlastných možností najmä v logistike pri Operáciiútoku Tajfúnna Moskvu, tak iaj sovietsky ZSSRútok sa nechal vtiahnuť hlboko na územie východnej [[Ukrajina|Ukrajiny]] bez toho by bol schopný úmerne tomu zaistiť zabezpečenie vlastných armád.
 
Veliteľ Voronežského frontu [[Filipp Ivanovič Golikov|Filipp Golikov]], ktorého zlyhanie bolo najmarkantnejšie, bol odvolaný z funkcie a už nikdy sa nedostal na front. Nasadením rezerv, s ktorými sovietske velenie nepočítalo, sa Nemcom podarilo zastaviť sovietsku ofenzívu a znovu získať kontrolu nad Charkovom a Belgorodom. Toto zlyhanie sovietskych vojsk a podcenenie síl na frontoch, v dôsledku ktorého musela Červená armáda opäť opustiť veľké mestá oslobodené od Nemcov a ustúpiť 100 - 150 km, motivovalo Výbor obrany štátu k posilneniu vojenskej kontrarozviedky a vytvoreniu jej špecializovanú službu „[[Smerš]]“<ref>{{Citácia elektronického dokumentu | priezvisko = | meno = | autor = | odkaz na autora = | titul = Создание и деятельность Главного управления контрразведки «СМЕРШ» | url = https://histrf.ru/biblioteka/b/sozdaniie-i-dieiatiel-nost-glavnogho-upravlieniia-kontrrazviedki-smiersh | vydavateľ = histrf.ru | dátum vydania = | dátum aktualizácie = | dátum prístupu = 2021-04-06 | miesto = | jazyk = }}</ref>
 
V dôsledku nemeckej protiofenzívy vznikol v sovietsko-nemeckom fronte výbežok frontu označovaný ako [[kurský oblúk]], ktorý sa stal dejiskom nadchádzajúcej letnej kampane.
 
== Referencie ==
{{Referencie}}
 
== Iné projekty ==
43 371

úprav

Navigačné menu