2S9 Nona-S
| 2S9 Nona-S | |
|---|---|
 120mm mínomet Nona-S v Delostreleckom múzeu v Petrohrade | |
| Základná charakteristika | |
| Posádka | 4 |
| Dĺžka | 6,02 m |
| Šírka | 2,63 m |
| Výška | 2,3 m |
| Hmotnosť | 8 t |
| Pancierovanie a výzbroj | |
| Pancierovanie | 15 - 18 mm |
| Hlavná zbraň | 120mm kanón 2A51 |
| Sekundárne zbrane | |
| Pohon a pohyb | |
| Pohon | 5D20 180 kW (240 koní) |
| Odpruženie | |
| Max. rýchlosť | po ceste 60 km/h, pri plavbe 9 km/h |
| Pomer výkon/hmotnosť | |
| Dojazd | 500 km |
| Priechodnosť | |
2S9 Nona-S je sovietsky a ruský samohybný mínomet, ktorý v sebe kombinuje výhody húfnice a mínometu. Ako ľahká a mobilná zbraň bola Nona-S vyvinutá pre sovietske výsadkové vojsko. Je určená na ničenie delostreleckých a mínometných batérií, raketometov, obrnených cieľov a veliteľských stanovíšť.
Vznik a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]
V roku 1972 sa začal vývoj ľahkého samohybného mínometu, ktorý by bol schopný pristáť na padáku a dokázal by výsadkárom poskytnúť priamu palebnú podporu. Vývoj prebiehal v 25. oddelení Ústredného vedecko-výskumného ústavu Točmaš (Podoľsk) pod vedením A. G. Novožilova. Ako základ sa použila 122 mm samohybná húfnica 2S2 Fialka na podvozku obojživelného pásového obrneného transportéra BTR-D (Objekt 925). V roku 1974 bolo rozhodnuté nahradiť mínomet 120 mm kanónom schopným strieľať projektily aj míny. Táto zbraň, ktorá neskôr dostala označenie 2A51, bola vyvinutá špecialistami zo závodu č. 172 (Motovilichinské závody v meste Perm) pod vedením J. N. Kalačnikova. Nový mínomet dostal názov Nona-S. a po rozsiahlych testoch bol v roku 1981 zavedený do sovietskej armády.[1] Výroba prebiehala do roku 1989, pričom celkovo bolo vyrobených 1432 exemplárov.
Konštrukcia[upraviť | upraviť zdroj]
Nona-S je postavená na podvozku obojživelného pásového obrneného transportéra BTR-D, ktorý je vyrobený z plechov z hliníkovej zliatiny. V prednej časti vozidla uprostred sedí vodič a vľavo od neho je miesto veliteľa. V strednej časti trupu je bojový priestor, v ktorom je umiestnená zásoba munície. V zadnej časti trupu je motorový priestor s pohonnou jednotkou. Veža je zváraná a vybavená 120 mm kanónom. Vľavo od kanónu je pracovisko strelca a napravo je miesto nabíjača.
Stanovisko veliteľa je vybavené tromi periskopickými pozorovacími zariadeniami TNPO-170A na sledovanie terénu. Stanovisko strelca je vybavené delostreleckým panoramatickým zameriavačom 1P8 pre streľbu z uzavretých palebných postavení a zameriavačom priamej streľby 1P30. Na pravej strane veže je inštalované otočné pozorovacie zariadenie MK-4. Externú rádiovú komunikáciu zabezpečuje rádiostanica R-123M alebo R-173.
2S9 Nona-S je vyzbrojená 120 mm kanónom 2A51, ktorý dokáže strieľať granáty a míny. Hlavná munícia je:
- 3OF49 - vysoko výbušné fragmentačné náboje s dostrelom až 8,8 km.
- 3OF51 - aktívne raketové projektily (s prúdovým motorom) s dosahom až 12,8 km. Projektily môžu byť vybavené rôznymi typmi poistiek (bežná kontaktná poistka alebo rádiová poistka).
- 3BK19 - strely HEAT schopné preraziť 600 mm homogénneho panciera.
- Kitolov-2 - riadené strely s vysokou pravdepodobnosťou (od 80 do 90%) zasiahnutia cieľa.
- všetky typy mín pre 120 mm mínomety, vrátane trieštivých, zápalných, dymových a osvetľovacích.
Nona-S môže byť prepravovaná vo vojenských dopravných lietadlách An-12A, An-22 a Il-76, z ktorých môže byť počas letu vysadená na padáku. Lietadlo Il-76 dokáže prepraviť tri stroje Nona-S, ale pri leteckom výsadku berie na palubu iba dva mínomety.
Verzie[upraviť | upraviť zdroj]
- 2S9 Nona-S – základná verzia, v ktorej bolo možné prevážať 25 kusov munície. Bola vyrábaná v rokoch 1979 - 1989.
- 2S9-1 „Sviristelka“ – modernizovaná verzia mínometu 2S9, v ktorej bolo možné prevážať až 40 kusov munície. Bola vyvíjaná od roku 1985 a jej sériová výroba sa začala v roku 1988 v Permskom závode V.I. Lenina.
- 2S9-1-M „Sviristelka-M“ – modernizovaná verzia mínometov 2S9 a 2S9-1-M, ktoré boli vybavené automatizovaným systémom navádzania a riadenia paľby, satelitným navigačným systémom a inerciálnym referenčným systémom. Vďaka nainštalovanému počítaču je 2S9-1M schopná strieľať v rámci divízie v poloautomatickom režime.[2]
Užívatelia[upraviť | upraviť zdroj]
Azerbajdžan
Bielorusko
Čína
Kazachstan
Kirgizsko
Moldavsko
Rusko - v roku 2016 malo viac ako 780 mínometov 2S9 Nona-S (vrátane 500 kusov v rezerve)
Sýria
Turkmenistan
Ukrajina - v roku 2016 mala 54 kusov 2S9.
Uzbekistan
Venezuela[3]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ САМОХОДНОЕ АРТИЛЛЕРИЙСКОЕ ОРУДИЕ 2С9 "НОНА-С" [online]. kskdivniy.ru, [cit. 2022-06-14]. Dostupné online.
- ↑ Самоходное артиллерийское орудие 2С9 "Нона-С" [online]. patriotp.ru, [cit. 2022-06-14]. Dostupné online. Archivované 2022-06-16 z originálu.
- ↑ THE INTERNATIONAL INSTITUTE FOR STRATEGIC STUDIES (IISS). The Military Balance 2016. [s.l.] : [s.n.], 2016. (Anglický)
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému 2S9 Nona-S
