James Cook
| James Cook | |
 anglický moreplavec a objaviteľ | |
| Narodenie | 27. október 1728 Marton, Spojené kráľovstvo |
|---|---|
| Úmrtie | 14. február 1779 (50 rokov) Havaj |
| Rodičia | James Cook, Grace Paceová |
| Manželka | Elizabeth Battsová |
| Deti | James, Nathaniel, Elizabeth, Joseph , George, Hugh |
| Podpis |  |
| Odkazy | |
| Projekt Gutenberg | James Cook (plné texty diel autora) |
| Commons |  James Cook |
James Cook (* 27. október 1728, Marton, Spojené kráľovstvo – † 14. február 1779, Havaj) bol mimoriadne významný objaviteľ a výskumník, ktorého tri plavby okolo sveta a hlavne vydané práce výrazne posunuli znalosti o Zemi.
Raný život
Narodil sa v skromných podmienkach v obci Marton v Yorkshire, kde bol neskôr aj pokrstený (v súčasnosti je Marton súčasťou Middlesbrough). Bol jedným z piatich detí Jamesa Cooka, škótskeho poľnohospodárskeho robotníka a jeho manželky Grace Pace z Martonu. Ako trinásťročný začal so svojím otcom pracovať na farme v dedine Great Aytot.
V roku 1745, keď mal 17 rokov, odišiel do rybárskej dediny Staithes, kde bol učňom v obchode. Rok a pol po príchode do Staithes sa zoznámil s bratmi Johnom a Henrym Walkerovcami, vlastníkmi obchodnej spoločnosti s malou flotilou uhoľných lodí prepravujúcich uhlie po východoanglickom pobreží a stal sa plavčíkom na ich uhoľnej lodi. Na týchto pomerne ťažkopádnych lodiach slúžil Cook deväť rokov a dopracoval sa na hodnosť podkormidelníka. V tejto dobe sa samovzdelával a získal cenné vedomosti z praktickej moreplavby, navigácie, matematiky a geometrie, ktoré sa neskôr stali základom jeho kariérneho rastu.
V roku 1755 mu jeden z majiteľov firmy ponúkol velenie na jednej z lodí, ale James Cook sa 17. júna prihlásil ako obyčajný námorník do Kráľovského námorníctva. Dva roky po vstupe do námorníctva zložil Cook kormidelnícke skúšky, ktoré ho oprávňovali k samostatnej navigácii na lodiach. V roku 1759 sa zúčastnil plavby do Severnej Ameriky v rámci vojny s Francúzskom počas Sedemročnej vojny. Celý ten čas strávil v hodnosti vrchného kormidelníka na vojnovej lodi Pembroke, ktorej velil kapitán John Simcoe. Vynikajúcim spôsobom vtedy zmapoval ústie Rieky svätého Vavrinca spolu s majorom Samuelom Hollandom. Mapy vyhotovené z týchto prieskumov vynikali svojou presnosťou a umožnili útok britskej flotily na opevnené mesto Québec, vtedy patriace Francúzom.
Po ukončení sedemročnej vojny sa Cook v roku 1762 vrátil do Anglicka, kde sa 21. decembra 1762 oženil s Elizabeth Battsovou (1742 – 1835), s ktorou mal šesť detí: Jamesa (1763 – 1794), Nathaniela (1764 – 1781), Elizabeth (1767 – 1771), Josepha (1768 – 1768), Georga (1772 – 1772) a Hugha (1776 – 1793). Keď nebol na mori, býval vo východnej časti Londýna, v Mile End.
Na základe jeho predošlých prác ho o zmapovanie pobrežia Newfoundlandu a Labradora požiadal guvernér tejto oblasti, Thomas Graves. Jeho mapy a plavebné inštrukcie boli dlhé roky základnou používanou príručkou pre plavbu v severoamerických vodách.
V roku 1766 si ho najala Kráľovská geografická spoločnosť, aby pozoroval prechod Venuše popred Slnko. Tento jav mal nastať 3. júna 1769 a bolo ho možné pozorovať len z južnej pologule. Cookovou úlohou bolo pozorovať tento jav z ostrova Tahiti v Tichom oceáne a pokúsiť sa nájsť „Južný kontinent“ (Terra Australis), ktorý sa podľa vtedajších zemepiscov mal nachádzať niekde na južnej pologuli. Druhá úloha bola však na rozdiel od pozorovania Venuše úlohou tajnou.
Na tento účel admiralita kúpila a prestavala 366-tonový bark Earl of Pembroke, ktorú premenovali na Endeavour (anglicky – snaha, úsilie). Spolu s Cookom a posádkou sa na jeho palube plavili aj geograf Joseph Banks a astronóm Charles Green.
Dňa 25. augusta 1768 vyplávala Endeavour z Plymouthu a po zastávkach na Madeire, v Riu de Janeiro oboplávala Hornov mys a po osemnástich mesiacoch 13. apríla 1769 zakotvila na Tahiti. Potom, čo Cook 3. júna pozoroval prechod Venuše popred Slnko, 13. júla Endeavour vyplávala z Tahiti. Cook podľa tajného príkazu začal hľadať Južný kontinent. Najprv objavil Ruruteu v Tubuaiskom súostroví a potom zamieril na západ k Novému Zélandu. Dňa 6. októbra 1769 Cook ako druhý Európan (po Abelovi Tasmanovi, 1642) priplával k Novému Zélandu. Do konca marca 1770 ho oboplával a veľmi presne ho zmapoval, objavil prieliv medzi jeho ostrovmi (dnes Cookov prieliv) a vyvrátil tak hypotézu o existencii pevniny v týchto miestach. Z Nového Zélandu zamieril na sever a v druhej polovici apríla roku 1770 sa doplavil k východnému pobrežiu Austrálie, ktoré bolo dovtedy ešte neznáme (pravdepodobne ho však zazrel Tasman už v roku 1642). Územie čiastočne zmapoval, pomenoval ho Nový Južný Wales a zabral ho pre Britskú Korunu. Potom pokračoval pozdĺž Veľkej koralovej bariéry, kde sa jeho loď po náraze do jedného z mnohých atolov takmer potopila. Ďalej pokračoval k dnešnej Indonézii (vtedy Batávia) a do Veľkej Británie sa vrátil 12. júna 1771.
Okrem rozšírenia koloniálnych území Veľkej Británie mala jeho prvá plavba aj veľký vedecký význam, keďže sa mu podarilo spoznať východné pobrežie Austrálie a tiež neznáme vody Tichého oceánu. Veľmi významným faktom jeho plavby je aj to, že až po Batáviu z jeho posádky nezahynul ani jeden jej člen (medzi Batáviou a Veľkou Britániou však zahynula až tretina jeho posádky), čo bolo na tú dobu veľmi nezvyklé. Cook totiž zaviedol na svojej lodi veľmi prísne hygienické zásady a dbal aj o zdravú životosprávu námorníkov. Na zamedzenie rozšírenia skorbutu, spôsobovaného nedostatkom vitamínu C, vozil so sebou dostatočné zásoby kyslej kapusty a vždy sa snažil zásobovať loď čerstvou vodou. Cook bol po plavbe vymenovaný za prvého lodného dôstojníka (Master).
Cookova druhá plavba okolo sveta sa začala 13. júla 1772, keď z Plymouthu vyplávali dve lode, veliteľská Resolution (Odhodlanie) a Adventure (Dobrodružstvo). Na palube boli aj dvaja astronómovia, William Wales a William Bayly. Za úlohu mali okrem iného v praxi vyskúšať prvé chronometre. Cesty sa zúčastnili aj prírodovedci Johann Reinhold Forster a Johann Georg a botanik Anders Sparrman. Obe lode sa plavili smerom k Južnej Afrike, mysom Dobrej nádeje sa preplavil do Indického oceánu a ďalej k Novému Zélandu. Cieľom výpravy bolo preskúmanie ďalších ostrovov a možno aj veľkej pevniny na juhu Tichého oceánu. Pri jeho hľadaní Cook 17. januára 1773 ako prvý moreplavec prekročil južný polárny kruh a dostal sa až na dohľad od pobrežia Antarktídy, na jej pobreží však nezakotvil.
Kvôli nedostatku zásob a nepriaznivým poveternostnými podmienkam sa otočil a plavil sa k súostroviu Tahiti, kam dorazil po zastávke na Veľkonočnom ostrove. Počas roku 1774 potom obe lode križovali južnú Oceániu. Objavili pritom Markézy, Tuamotu, Tonga, Nové Hebridy, Novú Kaledóniu a dnešné Cookove ostrovy, ktoré nazval Harveyove ostrovy.
Medzi rokmi 1774 a 1775 sa plavil znovu na juh a objavil Južné Sandwichove ostrovy a Južnú Georgiu.
Počas celej trojročnej plavby zomreli iba štyria členovia posádok oboch lodí. Cook bol po návrate do Británie povýšený do hodnosti kapitána a bola mu udelená zlatá Copleyho medaila za zásluhy o spoznanie príčin a elimináciu skorbutu v radoch námorníkov.
V rokoch 1776 – 1779 viedol James Cook tretiu výpravu s cieľom nájsť severnú cestu okolo Ameriky. Cesty sa aj tentokrát zúčastnili dve lode, Resolution (odhodlanie) a Discovery (Objavovanie). Oboplával Afriku a vplával do Indického oceánu. V roku 1777 zakotvil na Tahiti, kde si urobil prestávku pred pokračovaním plavby do severnejších vôd Tichého oceánu. Začiatkom roku 1778 objavil Cook Havajské ostrovy, ktoré pomenoval Sandwichovými ostrovmi na počesť lorda Sandwicha, ktorý stál v tom čase na čele admirality. Domorodé obyvateľstvo Havajských ostrovov považovalo Jamesa Cooka za vtelenie boha Lona a správali sa k nemu aj k jeho posádke s veľkou úctou.
7. marca 1778 priplával k severoamerickému pobrežiu. Ďalej sa plavil okolo pobrežia dnešných štátov Oregon a Washington, okolo Aljašky až napokon Beringovou úžinou vkročil do Severného ľadového oceánu. Cook sa tu pokúšal nájsť prechod do Atlantického oceánu, ale neúspešne. Koncom augusta 1778 sa výprava vydala na spiatočnú cestu a 17. januára 1779 doplávala do zálivu Kealakekua na Havajských ostrovoch. Po krátkom oddychu sa Cook vydal na ďalšiu plavbu, onedlho sa však musel vrátiť kvôli oprave poškodeného sťažňa. Cook tak narušil posvätné rituály Havajčanov, ktorí práve v tom čase oslavovali sviatky boha vojny Ku. Domorodci navyše ukradli záchranné člny, ktoré sa Cook spolu so skupinou námorníkov pokúsil získať späť zajatím domorodého náčelníka a jeho držaním ako rukojemníka. Jamesa Cooka a ďalších štyroch námorníkov však domorodci obkľúčili a dobodali ich všetkých na smrť. Pozostatky kapitána Cooka boli uložené do malej truhly a boli pietne spustené do zálivu Kealakekua.
Po tragickej smrti kapitána Cooka pokračovala plavba pod velením kapitána Clerka smerom ku Kamčatke a Beringovej úžine, aby pokračovala v hľadaní priechodu medzi dvoma oceánmi. Výprava nabrala kurz do Anglicka až po smrti kapitána Clerka, ktorého vo velení nahradil John Gore.
Cookovo dielo a jeho nasledovníci
Cookovou zásluhou boli podané prvé spoľahlivé poznatky o Austrálii, Oceánii, severozápadnom pobreží Severnej Ameriky, o Beringovej úžine ako aj o arktických aj antarktických vodách. Na všetkých cestách si viedol starostlivo zápisky, ktoré vyšli za jeho života aj po smrti. Jeho dielo „A voyage towards the south pole and round the world“ z roku 1777, v ktorom opísal svoju druhú plavbu, sa stalo vo Veľkej Británii bestsellerom. Knižne boli neskôr vydané aj jeho denníky z prvej a z poslednej plavby. Bol členom Kráľovskej spoločnosti náuk (Royal Society) a získal jej zlatú medailu.
Druhej a tretej plavby sa ako nižší dôstojník zúčastnil aj George Vancouver, ktorý sa, podobne ako James Cook, stal významným cestovateľom a objaviteľom.
Tretej plavby sa zúčastnil aj William Bligh, ktorý sa stal známy ako kapitán lode HMS Bounty, ktorej posádka sa proti nemu vzbúrila.
Literatúra
- KUNEC, Patrik - GIERTLI, Ján: Kapitán James Cook a jeho tri cesty okolo sveta. In: Historická revue, roč. XVIII, 2007. č. 10, str. 30 – 33.
- AUGHTON, Peter: Na palubě Resolution : Příběh druhé objevné námořní výpravy kapitána Cooka. Praha : BB/art 2007. 251 s. ISBN 978-80-7381-148-8
Iné projekty
Commons ponúka multimediálne súbory na tému James Cook
