Albert Škarvan

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Albert Škarvan
slovenský lekár, prekladateľ a spisovateľ
slovenský lekár, prekladateľ a spisovateľ
Narodenie 31. január 1869
Tvrdošín, Slovensko
Úmrtie 29. marec 1926 (57 rokov)
Liptovský Hrádok, Slovensko

Albert Škarvan (* 31. január 1869, Tvrdošín – † 29. marec 1926, Liptovský Hrádok) bol slovenský lekár, spisovateľ a prekladateľ. Považujú ho za pacifistu.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Pochádzal z úradníckej rodiny. Vzdelanie získaval v Hybiach, v Levoči, Spišskej Novej Vsi a Kežmarku, vysokoškolské štúdiá absolvoval na lekárskej fakulte v Budapešti, Prahe a v Innsbrucku, kde v roku 1894 získal titul MUDr. Od roku 1895 pracoval ako lekár v Košiciach, v roku 1896 – 1897 žil v Rusku (Jasná Poľana, Moskva, Petrohrad), v roku 1897 v Anglicku. V roku 1898 sa kvôli zdraviu presťahoval do Švajčiarska. V roku 1898 – 1904 pôsobil ako lekár v Locarne, v roku 1904 – 1910 žil na predmestí Ženevy. V roku 1910 získal milosť od panovníka Františka Jozefa I. a vrátil sa na Slovensko. V roku 1910 – 1915 žil v Dolných Teranoch, v Bátovciach, v roku 1918 v Liptovskom Mikuláši a napokon v roku 1919 – 1926 sa stal okresným lekárom v Liptovskom Hrádku. Ešte počas univerzitných štúdií v Prahe bol členom spolku slovenských študentov Detvan. V rokoch štúdií žil bohémskym životom, ale vzrastala v ňom vnútorná nespokojnosť. Tá bola vystupňovaná aj pod vplyvom myšlienok Leva Nikolajeviča Tolstého, ktorého diela v tom čase čítal. Tie mali mimoriadny vplyv aj na ďalší Škarvanov život. Ovplyvnili ho najmä myšlienky všeobecného mieru a bratského spolunažívania všetkých národov.

Hybe - dom, v ktorom strávil detstvo tolstojovec Albert Škarvan

Po ukončení školy nastúpil na vojenskú službu do Košíc. Štyri mesiace pred ukončením služby 7. februára 1895 napísal hlavnému štábnemu lekárovi tento list:

"Mal by som Vám ústne zdeliť, o čom Vám píšem, ale používam na to pero, pretože sa obávam, že ústne by som Vám to neoznámil dostatočne jasne a spokojne. Umienil som si nevrátiť sa viac k svojím vojenským povinnostiam, zaumienil som si nebyť viac vojakom, nenosiť vojenskú rovnošatu, ani nekonať nemocničnú službu, ktorá vlastne nie je nič iné ako vojenská služba. Zriekam sa týchto vecí preto, lebo sa ony priečia môjmu svedomiu, môjmu náboženskému citu. Som kresťan a ako taký nemôžem byť napomáhateľom vojenčiny ani slovom, ani skutkom. Doteraz som neurobil tak preto, lebo nemal som dosť duševnej sily, aby som sa vzoprel takej mohutnej moci, ako je vojenská organizácia. Ale teraz moje presvedčenie zmocnelo a stalo sa to nie hádam pod vplyvom nejakej patetickej chvíľkovej nálady, ale ako dôsledný výsledok premýšľania a mojich snáh v priebehu niekoľko rokov."[1]

Po odmietnutí vojenskej služby ho uväznili a po eskortovaní z Košíc sa dostal s diagnózou "náboženská pomätenosť spletená s ideami Tolstého" do Viedne na pozorovanie na psychiatrickú kliniku. Tam sa zblížil s mladou grófkou Adelou Mazuchelliovou. Chodila navštevovať Škarvanovho suseda na lôžku, poľského gardového dôstojníka, ktorý sa kvôli nej zadĺžil a hodil do Dunaja, ale zachránili ho. Aby sa nestal spoločenský škandál, vyhlásili ho za duševne chorého a dali do nemocnice. Grófka Mazuchelliová sa však zaľúbila do Škarvana, ale ten jej lásku napokon neprijal.

Vojenský súd Škarvanovi vymeral štyri mesiace väzenia a odobratie diplomu lekára. Z Viedne do Košíc, kde si mal odsedieť trest, ho odprevádzala milujúca grófka, ktorá sa kvôli nemu presťahovala do Košíc. Chýr o mladom lekárovi-tolstojovcovi obletel svet. Spolu s tým však Škarvan okúsil aj výčitky najbližšej rodiny. Od brata si musel Škarvan, keď ho šikovali do Viedne pred súd, vypočuť:

"Naša mať ošedivela od hrôzy, je chorá a možno ani neprežije úder, ktorý si jej dal. Nechaj tolstojovské bláznovstvá. Ľahko Tolstojovi kázať mučeníctvo, keď si pansky sedí na svojom majetku, v bohatstve a nik mu nebráni hovoriť, robiť, čo chce! My sme však chudobní, tvojou svätou povinnosťou je podporiť matku na jej staré kolená... Pravda, tebe je ľahko konať, oko konášl Skončil si univerzitu, stálo to hrúzu peňazí, trápenia a starostí, a teraz, keď mať naša ostarela, zoslabla, teraz ťa nič po nej, len o to ide, aby si mohol robiť, čo sa ti páči. Zadĺžil si sa ako študent a teraz nepomýšľaš na platenie. Nech platia však tí, čo sa podpísali na veksle. Našiel si dobrý spôsob zbaviť sa svojich povinností."[2]
Hrob Alberta Škarvana na cintoríne v Liptovskom Hrádku

O osudy Škarvana sa živo zaujímal aj L. N. Tolstoj vo svojich listoch písaných D. Makovickému. Čin mladého lekára sa však stretol s nepochopením v politickom centre Slovákov v Martine. Vajanský v Národných novinách napísal:

"Mladý muž, na adresu ktorého znie list, sám sa stal odstrašujúcim príkladom nielen preto, že pre pletku i sám mnoho trpel, i rodinu do biedy uvalil, ale menovite preto, že upadol tak charakterom, že mohúc byť samostatným, rodine i národu užitočným, takmer anjelsky šľachetným mužom (tá šľachetnosť bola v ňom), stal sa následkom svojho osudného poblúdenia človekom bez zamestnania... príživníkom bohatej rodiny, bez cieľa a serióznej práce požívajúcim plody opulentného cudzieho stola a pohodlnosti miliónového majetku v studenej cudzine na západe."[3]

Po prepustení z väzenia v roku 1896 Škarvan odcestoval na pozvánku od L. N. Tolstého do Jasnej Poľany. Počas svojho pobytu v Rusku pôsobil ako jeho osobný lekár. Stal sa Tolstého osobným priateľom a v tom čase sa detailnejšie zoznámil s jeho filozofiou. Neskôr k tejto filozofii zaujal čiastočne kritický postoj. Vo februári 1897 ho z Ruska spoločne s Tolstého nakladateľom Čertkovom vypovedali. Z obáv, že by bol v Uhorsku opäť stíhaný pre nenastúpenie vojenskej služby, odsťahoval sa do Anglicka, kde sa usadil v Čerkovovej kolónii tolstojovcov. Sprevádzala ho povesť nenapraviteľného sukničkára – ďalší obyvateľ kolónie ruský emigrant Bonč-Brujevič, vtedy 22-ročný, neskôr blízky spolupracovník Lenina, napísal:

"Koľkokrát sa mi chcelo otvoriť túto lebku a pozrieť sa, o čom premýšľa. Nemohol som sa zbaviť dojmu, že pod rúškou tolstojovskej pokory a hľadania Kristovej viery myslí stále na ženy." Pri inej príležitosti Bonč-Brujevič spomína, že "do Čertkovej kolónie prišla vysoká, pekne urastená zlatovlasá Angličanka a Škarvan na ňu uprel svoj pozorný a ďaleko nie platonický pohľad, akoby si ju prezrel skrz-naskrz".[4]

Tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Obálka románu L. N. Tolstého Vzkriesenie, ktorý preložil A. Škarvan. Vydal Dušan Makovický v Žiline v roku 1899.

Venoval sa najmä slovenským národným problémom, vyjadroval svoje pacifistické názory a tiež osobné postoje k spoločenským a iným problémom. Časť jeho diela ostala v rukopise, napr. jeho rozsiahla historicko-sociálno-psychologická štúdia o Slovákoch, v ktorej kriticky vystupuje proti štátu, cirkvi a národnému útlaku. Taktiež po sebe zanechal tiež osobné denníky, ktoré si viedol od roku 1896, a ktoré obsahujú nielen jeho vnútorné stavy a myšlienky, ale i postoje k súdobým problémom. Okrem vlastnej tvorby sa venoval najmä prekladom z ruštiny (Fiodor Michajlovič Dostojevskij, Maxim Gorkij, Lev Nikolajevič Tolstoj, Anton Pavlovič Čechov a i.) a francúzštiny (Guy de Maupassant), a tieto preklady uverejňoval v slovenskej tlači vydávanej v Amerike, tak i v slovenských časopisoch Slovenské pohľady, Dennica, Hlas a i. Venoval sa tiež štúdiu esperanta a do slovenčiny preložil jeho gramatiku.

Prvá slovenská učebnica esperanta[upraviť | upraviť zdroj]

Albert Škarvan patrí k významným predstaviteľom esperantského hnutia. Esperanto spoznal prostredníctvom Leva Nikolajeviča Tolstého. Svoju činnosť na tomto poli rozvinul predovšetkým v čase svojho pobytu v Švajčiarsku. Tu preložil a na Slovensku vydal v roku 1907 s ruským autorom N. P. Evstifejevom prvú slovenskú učebnicu esperanta „Základy medzinárodnej reči esperanto od Dra Zamenhofa“ „Úplný slovenský preklad“ „Fundamento de internacia lingvo Esperanto do D-ro Zamenhof“ „Kompleta slovaka traduko“. Jej druhé vydanie vyšlo v roku 1918 v Amerike pre potreby slovenskej menšiny žijúcej v meste Chicago. Tretie nezmenené vydanie vydalo v roku 2007 vydavateľstvo Espero pri príležitosti 100. výročia prvého vydania.[5]

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

  • Moj otkaz ot vojennoj služby. Purleigh, Essex 1898 [prvé, ruské vydanie diela Zápisky vojenského lekára]
  • Zápisky vojenského lekára. Praha, Aventinum 1920. [posledné vydanie: Zápisky vojenského lekára. Slováci. Bratislava, Tatran 1991]
  • Vlastný životopis. In: Prúdy, roč. X., 1926, č. 7, s. 411 - 425.
  • Slováci. In: Literárny archív 1969, s. 192 - 235.
  • Moja premena. In: Biografické štúdie IV. Martin 1973, s. 87 - 95. [1]

Dielo v elektronickej podobe[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • ČERVEŇÁK, Andrej: Tragickosť (slovenského) vedomia : Na margo portrétu A. Škarvana. In: Romboid, roč. 25, 1990, č. 6, s. 25 – 31.
  • ELIÁŠ, Michal: Príspevok k životopisu Alberta Škarvana. In: Biografické štúdie IV. Martin 1973, s. 77 – 87. [2]
  • GARAJ, J.: Z priateľského listu o nebohom Škarvanovi. In: Slovenské pohľady, roč. 42, 1926, s 631 – 632.
  • CHMEL, Rudolf (ed.): Život je zápas. Vnútorná biografia Alberta Škarvana. Martin : Osveta, 1977. 200 s.
  • CHMEL, Rudolf: Život ako dielo. In: Slovenské pohľady, roč. 93, 1977, č. 3, s. 117 – 124.
  • KOLAFA, Štěpán: Albert Škarvan o slovanské otázce v knize „Slováci“. In: Literárny archív 1969 (Pramene a dokumenty). Martin 1970, s. 177 – 235.
  • MAŤOVČÍK, Augustín: Životné osudy tolstojovca Alberta Škarvana. In: Knižnica, roč. 17, 2016, č. 1, s. 88 – 92. Dostupné on-line.
  • MAŤOVČÍK, Peter: Zdroje obrodného zmýšľania Alberta Škarvana. In: Filozofia, roč. 51, 1996, č. 8, s. 521 – 530.
  • MRÁZ, Andrej: Slovenský Tolstojovec Albert Škarvan. In: Slovenské pohľady, roč. 51, 1935, s. 647 – 656, s. 648 – 692.
  • NOVOMESKÝ, Laco: Prvý slovenský antimilitarista. In: DAV, roč. 5, 1932, č. 7, s. 108 a DAV, roč. 6, 1933, č. 1, s. 14.
  • ORMIS, Ján V.: Albert Škarvan v Bátovciach a počas prvej svetovej vojny v rokoch 1914 - 1918. In: Biografické štúdie, roč. XI. Martin 1984, s. 131 – 149. [3]
  • PIKULOVÁ, Ľ.: Albert Škarvan o tragédii Dušana Makovického. In: Biografické štúdie IV. Martin 1973, s. 132 – 139. [4]
  • WINKLER, Tomáš: Biografické romány Ervína Holéczyho o Dušanovi Makovickom a Albertovi Škarvanovi. In: Literárny archív, roč. 38, 2004, č. 3, s. 165 – 171.

Albert Škarvan vo filme[upraviť | upraviť zdroj]

  • Albert, Albert. Televízny film. Slovenská republika 1994. Režia: Jaroslav Rihák. Alberta Škarvana hral maďarský herec János Bán.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. WINKLER, Tomáš: Makovický Dušan : Tragické hľadanie života. Život a dielo v dokumentoch. Martin : Osveta, 1991, s. 68
  2. WINKLER, Tomáš: Makovický Dušan : Tragické hľadanie života. Život a dielo v dokumentoch. Martin : Osveta, 1991, s. 70
  3. Národné noviny 8. 4. 1897
  4. WINKLER, Tomáš: Makovický Dušan : Tragické hľadanie źivota. Život a dielo v dokumentoch. Martin : Osveta, 1991, s. 86
  5. BALÁŽ, Peter. Základy medzinárodnej reči ESPERANTO [online]. Espero, [cit. 2012-02-26]. Dostupné online.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]