Architektúra začiatku 20. storočia
 |
Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje. |
Tento článok je o architektúre začiatku 20. storočia. V prvej štvrtine 20. storočia došlo ako v inom tak aj v architektúre k rozhodujúcim výbojom. Na dlhú dobu sa však revolúcia v architektúre obmedzovala len na sféru teoretickú. Prevažná väčšina budov, ktoré boli postavené vychádzala z neurčitej estetiky, ktorá ovládala architektúru už asi jedno storočie dozadu a čerpala bez výberu z rôznych štýlov minulosti. Originálne konštrukcie dosahovali iba stavby úžitkové ako – továrne, skladištia mosty alebo nádražia, a to vďaka tomu, že využívali nové technické prostriedky a technológie. Architekti v Spojených štátoch ako aj v Belgicku a Nemecku vyhlasovali, že je nutné konečne prejsť na nové technológie a tvoriť tak novú súdobú architektúru vyjadrujúcu moderný životný štýl človeka.
Technológie[upraviť | upraviť zdroj]
Železobetón, ktorý sa doteraz používal za účelom čisto praktickým sa začína využívať aj ako prvok estetizujúci. Priekopníkmi takéhoto používania sa stal Auguste Perret alebo aj Toni Garnier, odporučil využitie betónu už v roku 1902 v projekte priemyselného mesta, ktorý je i dnes príkladom urbanistického plánovania.
Železo a betón si vyžiadali konštrukciu s viditeľnou kostrou, bez nosných stien, a táto konštrukcia mala dať stavbám priemyselnej spoločnosti prostotu, celkom v protiklade so slohovými napodobeninami, ktoré sa dosiaľ všade presadzovali.
Bauhaus[upraviť | upraviť zdroj]
Roku 1919, Walter Gropius, nemecký architekt založil v meste Weimar školu Staatliches Bauhaus. Bolo to výskumné laboratórium, kde kooperovali inžinieri, architekti, maliari a sochári. Snažili sa vytvárať formy odpovedajúce moderným metódam strojovej výroby, štandardizácii a prefabrikácii.
Tu sa plne uplatnil „funkcionalizmus“. Každá konštrukcia, či už budova alebo predmet dennej potreby mala byť užitočná. Mala mať presnú funkciu a mala dokonale slúžiť svojmu účelu. To samozrejme predpokladá štrukturálnu podobu, ktorá je viditeľná a nestráca sa pod nánosom dekoratívnych prvkov. Ľudia ale stále lipli na dekorativizme a ornamenty sa teda strácali pomaly. Stretli sa dve protichodné tendencie.
Ornament[upraviť | upraviť zdroj]
Na Výstave úžitkového umenia roku 1925, ktorá nepripustila napodobeniny akéhokoľvek štýlu, sa objavili nové „moderné“ dekoratívne prvky. Tieto prvky potom ozdobovali priečelia domov, koberce, tkaniny šperky a sklo. Bol to ornament, ktorý presadzoval ešte kubistické vplyvy (priznané alebo len vytušené) a vyznačujúce sa bohatosťou kvetov, štylizovaných geometrických motívov a kontrastným zoskupením farieb.
Objavovala sa snaha nahradiť oblúky priamymi líniami a ostrými uhlami, čo bol manifest proti secesii. Svoje nadanie ukázal aj Auguste Perret na architektúre kostola Notre-Dame-du-Raincy v Paríži a Múzea verejných prác.
Moderná architektúra[upraviť | upraviť zdroj]
Tendenciu označovanú vtedy slovom „nudiste“ (obnaženosť) hlásal Le Corbusier. Bol to umelec, ktorý pod vplyvom Bauhausu publikoval v časopise L´Esprit Nouveau radikálne myšlienky o budúcnosti architektúry.
Aby bolo poskytnuté zadosťučinenie modernej dobe a spoločnosti, mali sa začať budovať nie len stavby ale celé mestá pretvorené modernými konštrukciami na mestá budúcnosti, tiahnúce sa do výšky, stojace značnou mierou na stĺpoch a pilótach uvoľňujúc tým priestor pod sebou.
V Amerike nabádal Frank Lloyd Wright k návratu k prírode. Odmietal vysoké stavby a prehlasoval, že iba ak má človek dostatok priestoru tak môže dosiahnuť harmonické spojenie s prírodou. Preto mu bola blízka, odvážna „organická architektúra“ v ktorej tvoril a ktorej hmoty sa podriaďovali prísnym plánom aby zapadali do prírodnej scenérie.
V Holandsku, k rozšíreniu architektúry jasných línii a prísnej vyváženosti (Rotterdam) značne prispel Jacobus Oud. Princípy tejto estetiky prebral Dudok, ale dal svojím stavbám viac ľahkosti (Hilversum).
Okolo roku 1932 odcestovalo do Spojených štátov veľa významných nemeckých a rakúskych architektov. Boli im tam totiž poskytnuté oveľa väčšie finančné prostriedky ako v Európe. Walter Gropius, Mies van der Rohe a Marcel Breuer sa stali zvrchovanými tvorcami svetovej architektúry, v ktorej prevládalo železo, betón a sklo. Zdôrazňovalo sa v nej predovšetkým dokonalé technické vybavenie. Krása mala vzísť z konštrukcie a danej funkcie stavby.
Severania Sven Markelius, Eliel Saarinen a Alvar Aalto oživili túto racionálnu a často aj jednotvárnu architektúru novými impulzmi. V taliansku patrí Gio Ponti k architektom, ktorí sa nezľaknú odvážnych riešení. Skupina brazílskych architektov s Niemayerom a Costou, sa nechala inšpirovať Le Corbusierovými princípmi a začala stavať veľké budovy s prelamovanými priečeliami.
