Baltský štít
Baltický štít (alebo Fennoskandia) je starý prekambrický štít nachádzajúci sa na Škandinávskom polostrove. Ponára sa pod sedimenty východoeurópskej platformy, spoločne s ktorou tvorí takzvanú fenosarmatskú platformu. Zaberá časti Nórska, Švédska, Fínska, Ruskej federácie a podložia Baltského mora. Tvoria ho hlavne obnažené kryštalinické horniny prekambrického veku. Hlavne archaické a proterozoické ruly a zelenokameňové pásma, ktoré prekonali viacero štádií deformácií a metamorfizmu. Tvoria ho najstaršie horniny na Európskom kontinente. Hrúbka kontinentálnej kôry na ňom dosahuje do 50 km[1]. Počas pleistocénu bol štít pokrytý kontinentálnym ľadovcom, ktorý ho na mnohých miestach výrazne zerodoval a zanechal po sebe mnoho ľadovcových sedimentov. Štít sa doteraz nachádza v štádiu postglaciálneho výzvihu, ktorý je následkom odľahčenia spôsobeného ústupom kontinentálneho ľadovca.
Z paleogeografického hľadiska tvorí baltský štít spolu s východoeurópskou platformou, ukrajinským štítom a ďalšími oblasťami samostatnú Baltickú platňu tzv. Baltika.
Geologické členenie
Baltický štít je rozdelený na päť regionálno geologických oblastí. Najstaršie časti tvoria kolský, karelský a juhoškandinávsky masív. Obsahujú horniny staré 2,5–3,4 miliardy rokov. Vodlozerský blok v juhovýchodnej Karélii má vek okolo 3,4 miliardy rokov. Tieto najstaršie jadrá kontinentu sú obklopené mladšími orogénnymi pásmami karelíd, svekofeníd a gotíd.
Najstaršími horninami baltského štítu sú ruly a zelenokamene na polostrove Kola, v ruskej Karélii a Fínsku. Väčšina z nich má archaický vek okolo 2,5 až 3,1 miliardy rokov. Paleoproterozoické horniny asi 2,5 až 1,9 miliardy rokov staré sa nachádzajú v Karélii a Laponskom granulitovom pásme.
Archaické oblasti
Kolský masív
Kolský blok vytvára zo severozápadu na juhovýchod sa tiahnúce pásmo. Na severe a severovýchode, je obmývaný Barentsovym morom. Na severozápade a juhovýchode ho prekrývajú sedimenty vrchného prekambria. V oblasti prielivu medzi Bielym a Barentsovym morom sa ponára pod platformné sedimenty, na východe. Na juhu a juhozápade hraničí s bielomorsko-laponskou orogénnou zónou, resp. bielomorským masívom. Horniny kolského bloku majú vek okolo 3,5 až 3,3 miliardy rokov[2]. Masív sa delí na tri zóny z juhu na sever sú to: murmanská, centrálna a pečnegsko-imandrijsko-varzugská zóna. Murmanský blok budujú granitoidy, migmatitiy a ortoruly, metamorfované v amfibolitovej fácii. Masív je na juhu nasunutý na centrálny blok, v miestach násunu sa nachádzajú pozostatky kolmozersko-voronského bloku. Ten v archaiku tvoril zelenokameňové pásmo, v ktorom sa dnes nachádzajú ložiská páskovaných železných rúd. Centrálny alebo stredokolský blok tvoria hlavne premenené horniny - ruly, migmatity a amfibolity, má komplikovanú príkrovovo-šupinovú stavbu s úklonom na severovýchod. Pečnegsko-imandrijsko-varzugská zóna na juhu je považovaná za zaniknutý rift, prípadne zelenokameňové pásmo. Jeho najdôležitejšiu časť tvoria silne premenené charnockity, dioritické ruly a žuloruly s polohami metabazitov (zelenokameňov)[3].
Karelský masív
Karelský masív budujú hlavne granitoidné horniny a metabazity zelenokameňovej povahy, ale celkové horninové zloženie je pomerne pestré a možno tu nájsť aj rozsiahle oblasti tvorené rulami, migmatitimi aj ultrabázickými horninami. Najstaršie ruly dosahujú vek okolo 3,5 miliardy rokov. Nachádza sa tu i viacero zelenokameňových pásiem, po ich vzniku v oblasti nasledovala intenzívna granitizácia a vulkanizmus. Na styku s belomorským pásmom, došlo k horizontálnym pohybom vzniku a viacerých sedimentárnych bazénov[3]. Karelský masív sa delí na pudasjärvský blok, iisalmský blok a kuhmský blok ktorý leží južne od mladšieho, pravdepodobne proterozického kemijärviského komplexu[4].
Bielomorské pásmo
Bielomorské alebo laponsko-bielomorské mobilné pásmo ZSZ-VJV smeru oddeľuje karelský a kolský masív. Pásmo je nasunuté na pečnegsko-imandrijsko-varzugskú zónu kolského masívu. Vzniklo približne pred 2,7–2,74 miliardami rokov. Bielomorské pásmo malo viacštadiálny vývoj, rozoznateľný je bielomorský a laponský komplex. Interpretácie tektonického vývoja sa značne líšia, zatiaľ čo podľa niektorých autorov môže tvoriť akrečný komplex karelského kratónu[5], iní poukazujú na to že tvoril samostatný mikrokontinent alebo oceánsku oblasť.
Juhoškandinávsky masív
Juhoškandinávsky masív alebo juhozápadná rulová oblasť sa nachádza v južnej časti Nórska a na juhozápade Švédska. Zo severu je naňho nasunuté kaledónske orogénne pásmo. Od gotíd je oddelený severo-južnou smälandskou mylonitovou zónou[2]. Je prepracovaný gotidským (1,75-1,2 miliardy rokov) a dalslandským orogénnym cyklom (1 miliarda rokov). Najmladšie bohuské granity, sú staré 900 miliónov rokov. Neskôr počas fanerozoika sem zasiahol Oslo graben.
Proterozoické až fanerozoické celky
Svekofennidy
Väčšina územia južného Fínska, stredného a severného Švédska prináleží svekofennidám. Tvoria najväčšiu regionálne geologickú oblasť Baltského štítu, dosahujú hrúbku okolo 8 km. Ich hranica s karelským masívom, je v dôsledku metamorfózy zastretá. Jedná sa o asi 1,75-1,9 miliardy rokov staré horniny premenené počas svekofennidnej alebo svekokarelskej orogenézy. Vyčleňované sú dve formácie svionium, pravdepodobne starý ostrovnú oblúk a bottnium, tvoriaci okrajové more[2]. Sú ta hlavne metasedimentárne a metavulkanické horniny, ruly, fylity a leptity. Prítomné sú i viaceré generácie granitoidov, ktoré sú významnými ložiskami Bergslagenských, Skellefteských a Norrbottenských rúd[6]. Známe sú typické granity Rapakivi (1,5-1,65 miliardy rokov staré) s oválnymi ružovými ortoklasmi. V ich nadloží sa na niektorých miestach nachádzajú asi 1,2-1,5 miliardy rokov staré jotnické pieskovce. Sú to sedimenty kontinentálneho a suchého prostredia, s častými hrancami, čerinami a stopami vysýchania[7].
Karelidy
Podobne ako svekofennidy aj oblasť karelíd pokrývajú fylity a metapsamity. Doložené sú i dolomitové stromatolity a páskované železné rudy. Pri Onežskom jazere sa ťaží i najstaršie uhlie, tzv. šungit[7].
Cezškandinávske pásmo
Južne od karelíd sa nachádza cezškandinávske pásmo tvorené nedeformovanými granitoidmi a porfýrmi, ktoré vznikali počas najmenej troch fáz medzi 1,8 a 1,65 miliardami rokov. Pásmo siaha od Smålandu v južnom Švédsku cez Värmland a západnú Dalarnu, kde je čiastočne prekryté jotnickými pieskovcami. Ďalej na severozápade je prekryté násunom kaledónskeho horstva.
Gotidy
Tvoria orogénne pásmo staré 1,75 až 1,2 miliardy rokov, ktoré sa nachádza na styku svekofeníd a juhoškandinávskeho masívu. Tvoria ho bazálne zlepence, pieskovce, bridlice ale aj porfýry a bázické vulkanity. Ich metamorfózou vznikli početné granitoidné masívy a prevažujúce nad premenenými horninami.
Dalslanidy
Dalslanidy tvoria juhozápadné ukončenie baltického štítu. Nachádzajú sa v nórskej oblasti Dolsland. Tvoria ich asi 1,2 miliardy až 850 miliónov rokov staré pieskovce, kremence a ryolity. Miestami prenikajú intrúzie granitoidov.
Najmladšie proterozoikum a mladšie pokryvné útvary
Po skončení gotitskej a dolslanidskej orogenézy sa v oblasti usadzovali eokambrické hruboklastické sedimenty (sparagmitový súbor) ale aj tillit s prvými primitívnymi fosíliami (veregian)[7]. Na tieto horniny sú najmä v Nórsku nasunuté kaledónske príkrovy.
Kaledónska orogenéza bola spôsobená uzavretím oceánu Iapetus a mala za následok núsun neoproterozoických až silúrskych príkrovov na baltský štít. Pozostatky kambro-silúrskych pieskovcov, bridlíc a vápencov možno nájsť v Švédsku. Mladšie terciérne horniny vo Švédsku (Skåne) a v Dánsku. Podobné fanerozoické horniny sa nachádzajú aj v pobaltských republikách, Poľsku a Nemecku. Neskôr v perme do oblasti zasahoval Oslo graben, zaniknutý rifotvý systém vyplnený hrubými polohami vulkanických hornín. Baltický štít bol po väčšinu fanerozoika súšou, čo malo za následok jeho hlbokú eróziu, ktorá obnažila koreňové časti starých pohorí. Počas pleistocénu ho výrazne zarovnal kontinentálny ľadovec. Po jeho ústupe v holocéne zostali vo viacerých oblastiach hrubé vrstvy glaciálnych sedimentov, v ktorých vzniklo množstvo jazier a vodných tokov. Oblasť pokrývajú porasty ihličnatých lesov, miestami najmä na severe sa dodnes drží permafrost.
Nerastné suroviny
Baltský štít je oblasťou s významnými akumuláciami priemyselne dôležitých nerastných surovín. Nachádzajú sa tu dôležité ložiská rúd železa, niklu, medi a skupiny platinových kovov a zlata. Medzi najznámejšie ložiská baltského štítu patria stratiformné žlezné rudy Kiruna s 60-67 % železa. Nachádzajú sa tu i významné ložiská apatitu, frankolitu a ďalších minerálov ako sú baddeleyit, eudialit či titanit, ktoré sú viazané na karbonatity. Ťažia sa napríklad na lokalitách Chibiny, Lovozero, Kovdor (Rusko) a Sokli (Fínsko). V súčasnosti prebieha ťažba diamantonosných kimberlitov na polostrove Kola.
Referencie
- ↑ Mooney, W.D., Laske, G., Masters, T.G., 1998: CRUST 5.1: A global crustal model at 5° × 5°. Journal of Geophysical Research, 103 (B1), s. 727–747
- ↑ a b c Mísař, Z., 1987: Regionální geologie světa. Academia, Praha, 708 s.
- ↑ a b Moores, E.M., Fairbridge, R.W. (Editors), 1998: Encyclopedia of European and Asian Regional Geology. Encyclopedia of Earth Sciences Series, London, 825 s.
- ↑ Evins, P., 2000: Precambrian evolution of the major Archaean blocks of the Baltic Shield. University of Oulu, Department of Geology, Oulu
- ↑ Bibikova, E.V., Bogdanova, S., Claesson, S., Skiold, T., 1999: NORDSIM Ages on Provenance and Metamorphic Zircon Material in Belomorian Metasediments of the Baltic Shield. Journal of Conference Abstracts, 4, 1, Symposium A08, Early Evolution of the Continental Crust.
- ↑ http://www.nrm.se - Geology of Fennoscandia (Online) prístup 25.1.2009
- ↑ a b c Mišík, M., Chlupáč, I., Cicha, I., 1984: Historická a stratigrafická geológia. SPN, Bratislava, 541 s.